10. kapitola- život

Prišla som do San Michelle. Celou cestou som rozmýšľala nad našou svadobnou cestou. Začínala som ho mať rada. Tuším až veľmi. Zasmiala som a chytila hodvábnu šatku.

Prišli sme na statok,kočiš dal napiť koňom a ja som kričala, lebo nikto nebol vonku a bolo to čudné, keďže v taký čas pracovali: ,, Manilla?! Mario?! Detiiii?"

Spoza dverí vykukli dve hlavy. Bola to Hana a Patrício. Škaredo sa na mňa pozreli , ale ja som aj napriek tomu vošla dnu.

,, Manilla, čo sa deje?"

,, Ahoj dievčatko moje," povedala smutne, ,,Area...Area...."

,, Prebieha, čo sa jej stalo?"

Manilla opäť zopakovala to slovo a ja som zamrela. Čo som to dopustila. Ako som to mohla urobiť!

,,Môžem ju navštíviť?"

,,Ak ti to dovolí, tak áno. Choď za jej matkou," poslúchla som Manillu a šla za Areinou mamou. Ochotne ma pustila a zaviedla do Areinej izby.

,,Ahoj," povedala som a sadla si na posteľ.

,, Ahoj," z jej hlasu bolo cítiť bolesť.

,, Prepáč,že som ho nezastavila. Prepáč,že som tu s tebou vtedy nebola. Prepáč,že som to nechala zájsť tak ďaleko."

,,Veď ty za to nemôžeš. A nakoniec dieťa je boží dar. Nikto nevedel ,že sa to stane. Teším sa naň, i keď je Antoniovo. "

Objala som ju. Bola to silná žena. No tomu Antoniovi to nedarujem. Znásilni ju a nechá to tak.

,,Zastal sa ťa niekto?"

,, Áno, Mario. Riadne ho zbil "

,, Hodíte sa k sebe. Patríte k sebe i keď dieťa nie je , teda nebude jeho."

,,Och, Rose. Si hlupučká. On chce iba teba."

,,Lenže mňa si nezaslúži. A , aj tak ho dosť nemilujem. Uvedomila som si to. Zaslúži si niečo lepšie , ako vydatú ženu. Možno mi neprislúcha byť šťastnou," achhhh, mala som vtedy pravdu.

No teraz treba ísť urobiť spravodlivosť do Trevolty.









Trevolta

,, Lorenzo , vidíš čo spravil môjmu synovi?" Opäť na mňa kričala Rachel.

,, Drahá, nekrič tak," povedal jej na to Victorio.

,, Nemám kričať?! Ten negramotný Mario ho zbil. A príde Rosé a bude ho ešte brániť!"

Vtom sa roztreskli dvere a dnu vošla Rose.

,, Milý otče, ako si to mohol dovoliť. Čo mieniš urobiť?"

,, Vyhodiť ho predsa!"

,,O čom to hovoríš?"

,,No veď o tom tvojom Mariovi a Manille. Ten hlupák zbil tuto Antonia."

,,A povedal vám, ten váš Antonio čo spravil? Nie ?! Tak vám to poviem ja. Znásilnil dievča! "

,, Čo si to dovoľuješ. Môj syn by nič také neurobil," povedala Rachel.

,,Mario sa len bránil a našej rodine spolu s Manillou slúžili mnoho rokov a ak ste zabudli, oni ma vychovali, ak by tu bola matka , k ničomu takému by tu nedošlo. A tak vám prosím otče, učinte spravodlivosti zadosť, inak sa obrátim na sudcu!"

,, Niektoré veci sa riešia v rodine,drahá dcéra. Buď rád,že Maria ušetrím. A tvojej matky tu niet! Prac sa mi z očú!"

,, Lorenzo , ty nič nepovieš? " Spýtala som sa a čakala podporu.

,,Nemala by si toho Maria tak brániť!"
Opäť žiarli. Nikdy v živote by ma nepodporil, lebo v manželstve by sme si mali dôverovať a podporovať sa , lenže i nás to neplatí. Že som v to vôbec dúfala. Otočila som sa a šla do izby.

Maria a Manillu vyhodili. Mario sa spočiatku na mňa hneval ,no potom poľavil. Manilla sa chvalabohu nehnevala. Potom som si spomenula ,že Mario chcel študovať. Bude mať aspoň možnosť.

Vybrala som sa do zlatníctva predať perlový náhrdelník po nejakej tete Medy.

,, Pán zlatník , koľko ponúknete?"

,,Madam, rozlúčiť sa s takým skvostom muselo bolieť. Ponúknem 500 wan."

,,Nech sa páči," podala som mu perly a upútali má náušnice. Boli ako moje, tie , ktoré som mala na svadobnej ceste.

,,Tieto ste robil vy?"

,, Ó, taký skvost by som nikdy nevyrobil. Chcete ich?"

,,Nie. Ďakujem. Kto vám ich dal?

,,Asi zlodej, no jeho práca sa podarila, nesúdte ma za to."

Kývla som a odišla som a keďže zlatníctvo bolo blízko môjho domu , vybrala som sa do izby a prehľadala šperkovnicu. Moje náušnice tam neboli. Počula som Lorenzove kroky. Ukryla som sa za záclony a sledovala , čo urobí.

Strčil kľúč do skrinky ,niečo tam vložil a kľúč schoval.

Čo tam má, čo tam skrýva? No to bolo druhoradé. Vynorila som sa spoza záclony a prekvapila ho.

,,Prečo si sa ma dnes nezastal?" Spýtala som , hneď z ostra.

,,Prečo si ty bránila Maria? Vidím ťa viac v San Michelle,ako u nás v spálni!"

,,Veď je mi ako brat! Nežiarli! A okrem toho ,ozaj neviem , kto viac chodí do kasína,či ty , alebo ja! A ja som po svadbe nestriedala postele ako ty!"

,,Ako brat?" Zkríkol , ,,lenže ja som bol pri tebe vtedy, keď si ťa chcel ten brat zobrať!"

,,Lenže ja som vydaná za teba!"

,, Z donútenia," odkráčal. Kde inde, ako do kasína.

,, Lorenzo," chytila som ho a otočila tak,aby som mu videla do očí, ,,mala som náušnice. Na svadobnej ceste si mi povedal ,že sú pekné. Neviem ich nájsť."

,,Veď sú to len náušnice?!"

,, Áno. Lenže tieto sú po mame! Pomôž mi ich nájsť!"

Nechala som ho ísť, nemalo význam,aby tu ďalej bol.

Druhý deň bol večer doma. Mali sme akurát večeru. Rozoberala sa politika ,keďže mali byť voľby. My , ženy sme museli byť ticho. Vraj sa do politiky nerozumieme. Akoby chlapi vedeli všetko a vlastne nevedia nič.

Oblečená som mala čosi slávnostnejšie šaty.

,, Vieš, čo by sa stalo ,ak by volili mladí vo veku dvadsať rokov?"

,,No čo, milý Antonio?"

,,Nastala by hotová apokalypsa. Ja vyznávam,že má voliť ten , kto zarába viac , ako 100 wan za mesiac."

,,No by nebolo dobré,synu," povedal Victorio, ,,nech volí každí."

,,Aj ženy?"

,, Ó, tie nie, " chlapi sa začali smiať.

,, Drahá moja dcérka, nebuď impentinentná!"

To už som nevydržala, položila som príbor a povedala: ,,Prečo by ženy nemali voliť? Nemyslím,že sú až také hlúpe."

,,Ale tu nejde o hlúposť, máte slobodu,načo sa jej vzdať kvôli jednej bodke na papieri," ach môj drahý manžel sa ma nikdy nezastane.
Pomrvila som ústami.

,, Lorenzo ma pravdu drahá,my ženy máme vedieť ,kde je naše miesto?"

,, Áno, naozaj?" Spýtala som sa a pokračovala, ,,tak moje miesto je pri starom páprdovi , ktorý svoju dcéru nevidel zo dvadsať rokov , no odrazu mu bola dobrá, lebo mu treba dediča. S mojím nevlastným bratom, ktorý sa nehanbil znásilniť ženu a povedať ,že za to si môže sama a s mojím manželom , na ktorého nemám slov.''

,, Skončila si ? Takéto správanie vo svojom dome nestrpim," povedal otec a vstával zo stoličky.

,, Nechajte tak, radšej pôjdem ja."

Vstala som. Prešla som ku dverám , no začala sa mi krútiť hlava. Neudržala som rovnováhu a spadla som.

Nepočula som nič,iba čudné hlasy.


Ahojte
Wan je vymyslená mena v Taliansku, komu to nedošlo 😉.

Čo sa asi stalo Rose? Máte už aspoň trochu radi Lorenza? Aj keď v ňom asi nevidíte nič dobré , však? Odpovede píšte do komentárov, prosím. Veľmi potešia aj votes.

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top