Chcem povedať,že tento príbeh asi bude písaný v rovnej forme , ale väčšinou z pohľadu Aurory , nebudem vám vypisovať,že teraz sú myšlienky Aurory a pod....Okey?

Užívajte a nezabudnite komentár a votes.

San Michelle
,,Area , kedy ideme prať šaty?" Spýtala som sa Arei, bola mi ako sestra a Mario ako brat. V San Michelle mi bolo výborne, no to som nevedela , aké mraky nado mnou visia.

,,Môžme ísť prať šaty i teraz. Mám voľno , tak poďme. Zoberieme so sebou i Hanku a Patrícia!"

,,To je výborný nápad, choď vopred, ja dôjdem i s deťmi," povedala som a šla som po deti, ,, Patrício , zober Hanku za ruku a poďte!"

Prechádzali sme cez lúky a rozprávali sme sa.

,,Čo budeme dnes prať?" Spýtal sa ma Patrício.

,,Dnes vyberieme šaty a o týždeň opäť niečo nové!"

,,Môžem ťa držať za ruku, teta Aurora?"

,, Áno, samozrejme Hanka," povedala som a stiahla jej rúčku.

,,Mne nie je dobre...je mi zle teta Aurora," po chvíľu sa ozvala Hanka a ja som nevedela ,čo mám robiť.

,, Patrício, choď za Areou a povedz jej , že dnes prať nebudeme , až o týždeň. Povedz jej , nech rýchlo príde ."

,, Dobre teta Aurora," povedal mi Patrício a bežal k Aree.
Ja som zas bežala domov a ihneď sme privolali lekára.

,, Pán doktor, čo je mojej dcérke?" Spýtala sa Hankina mama a videla som,že sa veľmi bojí, kto by sa ale nebál. Veď Hanka zvracala, má triašku i horúčku. S napätím sme všetci čakali, čo nám povie doktor. V malej izbe sme boli všetci: Mario, Area, Patrício, Manilla i Marcus.

,,Je mi to ľúto, ale Hanka má maláriu. Je to choroba , ktorú prenášajú výlučne len komáre , tým pádom už nesmiete prať pri močiaroch a všetci, ktorí ste boli pri močiari sa musíte preventívne liečiť!"

,,Pán doktor, ale z čoho naberieme peniaze, veď liečba bude nákladná a my na to nemáme," povedala Manilla a začala plakať.

,,Vy možno nie , ale ja áno!" Povedala som rozhodne a Manilla sa na mňa so strachom pozrela.

,, Nesmieš to urobiť, Aurora!" Povedala mi , ale ja som si už bola istá.

Večer k nám prišla moja teta , ju jedinú z rodiny som poznala . Nikdy mi nechcela povedať, kto bol alebo vlastne je môj otec. Nemohla má mať pri sebe , lebo bola maliarka a veľa cestovala.Ďalej som poznala z fotografií moju mamu. Bola veľmi pekná.

,,Ahoj Aurora! Zase si vyrástla!"

,, Achhhh, tetuška. To vy ste sa znížili! Na čom ste to vlastne prišli?''

,, Dámy a páni, toto je bycikel, či aj ho volajú," povedala a zasmiala sa , ,,kto sa chce povoziť?"

Všetci si čudný stroj premeriavali a boli voči nemu kritický.

,,Myslím že nikto," povedal Marcus a znova sa pozrel z tety na bycikel.

,,Aurora, ty budeš určite chcieť!"

,,Nie , nie, teta ....k tomuto ma nedonútiš!"

,,Ale choď! Nasadaj!"

Sadla som si teda na bycikel. Šlo to ako po masle. Lenže moje dlhé nohy boli privelmi dlhé na krátke pedále, či ako sa to volalo. Teta šla najprv si mnou, no potom ma pustila dole kopcom. Zvrieskla som , no nakoniec som si to užívala.

Potom sa však bycikel potkol na kameni a ja som narazila.

,,O prepáč Mario, nechcela som," povedala som a zdvihla bycikel. Pribehla za mnou teta .

,,Si v poriadku Aurora?"

,, Áno...auuuuuuuuuuuuuu," bolestne som sykla , lebo až teraz som si všimla krv na svojej bielej pracovnej sukni, ,,teta! Čo ty nevymyslíš!" Povedala som jej naoko karhavo a potom mi obviazali nohu a pokračovala som znova v práci.

Všetci spali, ale ja nie. Vošla som do grofskeho sídla, to naše sa volalo Michelin. Rýchlo som otvorila dvere a vyšla na druhé poschodie. Bolo to tam všetko tak, ako predtým. Krásne piano uprostred izby a po boku iné vecičky. Chcela som na ňom hrať, lenže to by na mňa musela dávať pozor teta a tu si nemenila začleniť do môjho plánu.

Otvorila som dvere na skrini a vybrala odtiaľ strieborné veci. Jednu zlatú. Všetko som tam potom dala tak, aby nič nebolo vidno.

Teraz to už len predať a máme z čoho zaplatiť lekára.

,, Tetuška! Pôjdeš si so mnou zacvičiť na klavíri?"

,, Ó, rada Aurora! Chodíš cvičiť i keď tu nie som?"

,,Nie , iba keď ma niekto nahnevá!"

,,Ták, by ťa mal hnevať často, lebo nesmieš zabudnúť na klavír.''

Spoločne sme cvičili melódie. No najkrajšia bola aj tak táto. Vedela som ju zahrať dobre. Lahodilo to mojím ušiam

,,Hanka je už zdravá. Musíme ísť dnes prať, veci už sú potrebné!" Povedala mi ráno Area.

,, Dobre, ale nemá dnes prísť Antonio?" Hlúpy nafúkaný Antonio, budúci gróf Winsled. Spravuje tento statok , ale záleží mu na ňom asi tak , ako mne na nejakom mojom spadnutom vlase. Čo kedy urobil pre nás? Iba sa nafukuje a snaží sa statok predať. Dúfam , že sa mu to nikdy nepodarí.

,, Mario?" Oslovila som ho a čakala kým sa pohne.

,, Áno?"

,,Prinesiem mapu San Michelle a dohodneme sa , aké úpravy spravíme tak, aby nikto statok nepredal."

,, Dobre. Počkám ťa tu."

Doniesla som mapu a rozprestrela ju po stole.

,, Takže, tu je rieka," hovorila som svoj plán, ,,môj plán je jednoduchý! Musíme vysušiť močiare , tak dostaneme dosť vlhkú pôdu na určité plodiny. Ďalej musíme vylkčiť aspoň dva hektáre pôdy a zasiať pšenicu. Potom postavíme priehradu, aby sme mohli prať inde , ako pri močiaroch,presne tu," povedala som a ukázala na mapu. Mário tam tiež dal ukazovák a naše prsty sa obtreli , pozrel sa na mňa , no ja som svoj prst odtiahla. Bol to inštinkt.

,,Dobre. Súhlasím s tvojím plánom. Dnes , keď prídu pani, tak zabodujeme," povedal a znova ma chytil za ruku. Nechcela som byť nezdvorilá a tak som ju chvíľu držala. Potom ma vyslobodila Area.

,,Tak už poď , Aurora!"

,,Idem!"

Nekráčali sme dlho, prišli sme na miesto , kde už prali iné ženy. Začali sme teda prať.

Antonio

Dnes musím tomu hlúpemu grófovi Lorenzovi Bellucimu ukázať San Michelle a dúfať,že ho nejako postrčí silnejším hospodárom, ktorý idú za ziskom. Mohol by z toho byť veľmi pekný balík, ja ako právnik,nikdy nepohdnem peniazmi. Ako prvé mu ukážem statok.

,, Dobrý deň, Lorenzo, starý priateľu!" Povedala a objal ho. Stále vyzeral dobre, niekedy som na toho sprostého chlapa vážne žiarlil. Bol elegantný, mal štýl. A peniaze! I keď to bol bohém.

,, Dobrý, Antonio. Čo si si pre mňa dnes pripravil?!"

,,Tento nádherný statok San Michelle."

,,Je naozaj nádherný. Ale stajne a domy som už videl, čo tak ísť sa pozrieť na koni po pozemkoch."

,, Ty si pán. Pepito, osedlaj nám kone!" Pepito chciac nechciac musel počúvnuť.

,,Kam teda pôjdeme?"

,,Veď , ma Antonio!"

Cválali s vetrom o preteky.

Lorenzo preskočil strom, ktorý bol na ceste a musel uznať,že tento kraj je nádherný.

,,Zosadnime," zavelil ten tupý Lorenzo. Na nešťastie sme zosadli tam , kde brala i , tak ju volali šéfka Autora. Bolo to dievča na pohľadanie, ale bola neoblomná a drzá. To sa mi nepáčilo. Ženy musia mať voči mužom úctu a žiadne práva!

Pristúpil k nim Lorenzo a ja som čakal , čo sa bude diať, až vtedy mi došlo, že ho musím predstaviť.

,,Sedliačky hlúpe, toto je gróf Lorenzo Belluci," všetky zdvihli hlavu a všimol som si ,že pri oslovení "sedliačky hlúpe" Aurora už už vstávala , lenže zadržala ju tá jej priateľka. Aurora ani nezdvihla hlavu.

,,Aurora! Zdvihni tú svoju makovicu prázdnu!" Povedal som jej a chcel som , aby Lorenzo videl ,že mám nad nimi kontrolu.

Aurora nič. Mal som chuť jej dať facku.

,, Zlatý môj Antonio, takto nič nedosiahneš," povedal mi Lorenzo a podišiel k nej , ,, slečna rád by som sa napil. Dáte mi vodu?" No jasné , ako náročky Aurora zdvihla hlavu , no jej odpoveď nebola kladná.

,,Ak chcete vodu, zoberte si ten džbán , je plný vody," povedala a ďalej prala.

,,Je pitná?" Ochhh, on zas použil svoj šarm azda sa ,že Aurora je z toho namäkko. No nie. Ona nie je.

,,Viete čo , asi nie je pitná. My ju pijeme každý deň a ako vidíte, neumreli sme," povedala a uškrnula sa.

,, Slečna, máte tu niečo," povedal Lorenzo a ukázal na jej košeľu. Ona sa pozrela dole a on zopakoval starodávny trik.

Čauky. Volte poteší aj komentáre.