,,Dopekla, Ben, máš hrozne ťažkú nohu!" skríkla som nahlas.

Ešte som nemala poriadne rozlepené oči, ale cítila som veľkú bolesť a nedokázala som sa ani pohnúť. Môj kamarát niečo zamumlal, že som mu rozumela asi tak veľké nič.

,,Čo?" skúsila som to znova.

,,Hovorím, že buď takto zrána tichšie, kvetinka!" zvolal aj on a pritlačil si svoju ťažkú nohu na moju.

,,Ak sa nepohneš do troch sekúnd, skončíš ušteklený na smrť," povedala som rozhodne.

Pretrela som si viečka a zažmúrila do tmavej izby. Začala som rátať od jedna, aby si uvedomil, že som to myslela vážne. Keď som vyslovila číslo dva, Benjamin neochotne posunul svoju nohu, a tak ma oslobodil. Konečne som sa mohla postaviť a po špičkách prejsť na toaletu. V hlave mi trešťalo a prisahala by som, že mi tam niekto robil koncert.

Prečo som zasa pila?

Odtackala som sa naspäť do postele, kde sa už rozvaľoval Ben v celej svojej opitosti.

,,Posuň sa," zašomrala som, keď som si ľahla na jeho hruď, ale ním ani nehlo.

Mňa to netrápilo, len som sa schúlila a zatvorila oči, aby som sa ponorila do vytúženého spánku.

⚕️⚕️⚕️

Táto situácia nebola vôbec vtipná, ak sa zopakovala. Chcela som sa ponaťahovať, lenže zasa ma môj najlepší priateľ privalil. Mala som radosť, aj som zabudla, ako mi chýbali naše spoločné prespávačky.

,,Ben, vypadni," vyriekla som ospalo a zívla som.

,,To je moja izba," protestoval aj tak, ale otočil sa na druhú stranu.

Pokúsila som sa znova zatvoriť oči a zaspať, ale už sa mi nedalo. Cítila som v sebe ešte pozostatky alkoholu, ale nebolo mi už nejako extra zle, takže to bolo dobré znamenie.

Chytila som telefón, aby som si skontrolovala správy a zisťovala, či ma niekto nezháňal. Opätovne som zívala a ešte rozospato žmúrila na obrazovku.

Mala som tam zo včera otvorenú správu. Naozaj divné. Ale keď som pozrela na číslo, vedela som, prečo som neodpovedala.

Neznáme.

Myslela som, že sa niekto pomýlil, ale aj tak som nakoniec napísala jednu stručnú otázku.

Poznáme sa?

Klikla som na odoslať a zvalila sa vedľa Bena.

,,Ben?" šepla som do ticha.

Ten sa prevalil a niečo povedal. Nerozumela som mu.

,,Ben?" zopakovala som a štuchla doňho.

,,Čo chceš?"

Obozretne otvoril najprv jedno oko a potom aj druhé. Nevinne som ho objala.

,,Zavezieš ma do bytu?" požiadala som ho a stále sa usmievala.

,,Mám v sebe ešte alkohol," namietol.

Toto som mu nemohla vyvrátiť, pretože to bolo pravda a sama som na to zabudla.

,,Nevieš, či je tu Scott?"

,,Je, ale má tu Hannu," zamyslel sa.

Pretieral si oči, a keď bol hotový, škaredo na mňa pozrel.

,,Potrebujem ísť už preč, je toľko vecí, ktoré musím vybaviť," vysvetlila som na svoju obranu.

,,Ach, keď si to ty, idem ich zobudiť," postavil sa a obul si papuče uložené pri posteli.

Na sebe som mala oblečené veci zo včera, keďže som sa neplánovala opiť a potom prespať u Bena, ale to bolo nepodstatné.

Išla som za ním, moje bosé nohy cupotali po dlážke. V ruke som držala mobil, ktorý sa mi rozvibroval, keď mi prišla ďalšia správa.

Áno.

Jedno strohé slovo. Akoby mi to malo pomôcť, vôbec som netušila, s kým som si písala.

,,Počkaj tu," otočil sa a varoval ma pohľadom. Stále som pozerala na obrazovku, nevedela som, čo by som mala odpísať, či ako zareagovať.

,,No poď, idem ťa hodiť," ozval sa odrazu Scott len v nohaviciach. Pretieral si oči a za ním kráčala Hanna.

,,Ránko, prepáčte, že sme vás zobudili," ospravedlňujúco som sa usmiala a zvítala sa s jeho priateľkou objatím. Už sme sa raz stretli, aj keď to bola len chvíľka, padli sme si do oka.

,,Zlatko, daj si tričko," zavolala za ním jeho priateľka.

Scott len mávol rukou a podržal mi dvere, kým som sa lúčila s Benjaminom. Zaprisahala som sa, že najbližšiu dobu ma nikto neuvidí s alkoholom v ruke.

Počas cesty sme prehodili len pár slov, keďže mi prišlo zle a Scott sa sústredil na cestu, aby nezaspal.

,,Ďakujem za odvoz, som ti dlžná," poďakovala som sa, keď zastavil pred komplexom, v ktorom som bývala.

,,To nestojí za reč, Peyton."

V byte som nikoho nenašla, okrem Avy, ktorá mala mokré labky.

Že by ju vzal Zachary na rannú prechádzku?

Mierne ma pichlo pri srdci, keď som si naňho spomenula, ale aj ma potešilo, že nebol ľahostajný k mojej fenke. Keď už na mňa kašľal a takto neúctivo mi zlomil srdce.

Rozhodla som sa, že opäť vynechám prednášky, aj tak by som nedávala pozor a nechcela som Naomi vysvetľovať, prečo mi tiahne z úst alkohol. Ľahla som si do postele, Ava ku mne v mihu sekundy skočila a schúlila sa mi pri nohách. Telefón som zvierala v rukách a zatiaľ čo som písala Benovi správu, prišla mi ďalšia od toho neznámeho čísla.

Nestretneme sa?

Pokrčila som nesúhlasne obočie, vôbec sa mi to nepozdávalo. Pokojne to mohol byť nejaký starý senilný dedo alebo naopak nejaký chuligán. Aj tak som bola unavená a predovšetkým dolámaná, keďže sme sa na Benovej posteli tlačili dvaja. Odpísala som teda neznámemu, že ho aj tak nepoznám a nemám záujem sa stretnúť. Tak a bolo to.

Odložila som mobil pri seba a položila hlavu na vankúš. Pozorovala som biely strop a do mysli sa mi začínal vkrádať Zachary. Rýchlo som sa postavila, až sa mi zatočila hlava, musela som ho rýchlo odtiaľ dostať.

Nie, nie, nie!

Nemôžem naňho myslieť!

Medzitým mi zavibroval telefón, na čo sa aj Ava vyplašila a odišla sa vyspať inde.

Peyton, prosím ťa.

Stálo v tej správe, ktorá ma, ak nebudem klamať, celkom dosť vydesila. Znamenalo to, že sa naozaj s dotyčným poznáme, aj keď ja som nemala absolútne tušenie, kto sa za tým číslom skrýval.

Toto začína byť dosť strašidelné, kto si?

Napísala som a popritom som sa prechádzala po izbe. Odrazu v zámke zaštrkotal kľúč.

Ach, nie.

Utekala som zavrieť dvere na izbe a ako sa otvárali tie vchodové, zahliadla som jeho šticu vlasov.

Blikla mi ďalšia správa a ja som už neregistrovala svojho spolubývajúceho, ako sa rozprával s Jamiem.

Tvoj otec.

Keby som bola úplne triezva, asi by som tomu neverila, ale keďže som mala v sebe zostatkový alkohol, pozdávala sa mi tá predstava, že som si písala s vlastným otcom. Preto som v rýchlosti ťukala do klávesnice a v hrudi sa mi usídlil taký zvláštny pocit.

Povedzme, že to je pravda, otec. Kde sa stretneme?

S napätím som zvierala telefón blízko u srdca, akoby mi to malo pomôcť. Pravdou bolo, že som tomu skutočne chcela veriť, aby som mala aspoň jedného znesiteľného rodiča. Aj keď som si nebola istá, či to bolo ešte vôbec možné.

V pozadí som počula, že Zachary vstúpil do spoločnej kúpeľni, čo znamenalo, že ma od neho delila jedna stena.

Zadržala som dych, nevedela som, či vedel, že som v byte, ale ak nie, nechcela som dávať najavo svoju prítomnosť. Preto keď mi prišla správa, že sa stretneme o pol hodinu v jednej miestnej reštaurácii, neváhala som ani sekundu a súhlasila som.

Potrebovala som sa však osprchovať, preto som čakala, kým odtiaľ odíde. Keď som počula zatváranie dverí, okamžite som tam vbehla, dosť hlasno som dala najavo, že som tam, aby mi tam náhodou nevkročil ako vtedy, keď som mala na sebe len podprsenku. Aj keď teraz to už bolo jedno, keďže videl už všetko...

⚕️⚕️⚕️

V tesných čiernych džínsoch a ľahkej, vzdušnej blúzke som kráčala po chodníku. Nasadila som si slnečné okuliare, pre istotu som napísala Benovi asi päť správ, kde sa budem nachádzať, aj keď mi ten truľo neodpísal. Čo mi mohlo aj dôjsť, keďže určite vyspával alebo hral hru.

Na oblohe nebolo ani jedného mráčika, čo ma tešilo, pretože som so sebou mala len malý batoh. Keď som sa dostala pred spomínanú reštauráciu, prišlo mi nevoľno.

Napísala som kamarátovi ešte dve ďalšie správy, dúfajúc, že mi odpíše. Ale nestalo sa tak. Zmierila som sa s tým a s malou dušičkou som otvorila dvere do reštaurácie.

Hneď ma pozdravilo niekoľko zamestnancov, na čo som len zdvorilo kývla hlavou, bála som sa, že keď prehovorím, bude sa mi triasť hlas. Očami som behala po podniku, nevedela som, či otca vôbec spoznám. Budú tomu už tri roky, čo som ho naposledy videla, ešte keď som mala osemnásť a o chvíľu budem mať dvadsaťjeden. Nevedela som, či sa mohol zmeniť, alebo zostal stále rovnaký. Vyzeralo to, že to o chvíľu zistím.

Zbadala som ho vzadu pri stole. Sedel, niečo ťukal do telefónu a hlavu mal sklonenú. Vlasy mal tmavohnedé, ako som si pamätala, len mal o zopár šedín viac. Bolo vidieť, že zostarol, ale stále vyzeral zdravo. Podišla som k nemu, keďže ma ešte nezaregistroval.

,,Ahoj," čudovala som sa, že ma bolo počuť, keďže som bola v strese.

Zdvihol hlavu a stretli sa nám navlas rovnaké zelené pohľady.

Ahojte!
Áno, žijem. Mnohí ste si mohli všimnúť na nástenke, kde som písala, že príbeh začnem znova zverejňovať, až keď bude dopísaný vo Worde. Podarilo sa mi odvtedy napísať len tri kapitoly a štvrtú som začala. Naozaj. Neviem, čo je to so mnou, mám rada tento príbeh, postavy mi neskutočne prirástli k srdcu, ale nedokážem ho dopísať.
Každopádne, časti budú vychádzať každý piatok poobede (pokojne mi píšte správy či už sem, alebo na Instagram, aby som naozaj písala). Mala by som zvládnuť napísať jednu kapitolu do týždňa, pretože naozaj ma mrzí, že to už naťahujem skoro dva roky.
Teraz k novej časti. Čo na to vravíte? Chýbali vám tí dvaja? A čo myslíte, že chce od Peyton jej otec?
Dúfam, že tu ešte niekto zostal, pretože by som pochopila, keby ste sa na to už všetci vykašľali. Ale sľubujem, že tento príbeh bude dopísaný!
Ďakujem vám za všetko, ste tí najlepší čitatelia❤️
Baruš