Už dlho som sa nezobudila na takú obrovskú bolesť hlavy. Ruku som si priložila k čelu. Mala som pocit, akoby mi šla vybuchnúť, tak strašne som chcela, aby to prestalo. Zaúpela som, keď sa zvonku ozývali kriky ľudí, ktorí sa práve chystali do práce. Mala som chuť na nich zvriesknuť, všetko mi vadilo.

Ovládla som sa, dávala som to za vinu tomu hnusnému rumu. Keď si na to teraz spomeniem, nechápala som, čo to do mňa vošlo. Áno, mala som zlomené srdce, ale aby som až takto vyvádzala... To bolo nepochopiteľné.

Ledva som sa vymotala z perín a keď som sa postavila no bosé nohy, do hlavy sa mi dostala ešte väčšia bolesť. Hučalo mi v nej, akoby mi tam vyhrával koncert. Bolo to neznesiteľné.

Dostala som sa do kúpeľni, kde som sa nutne potrebovala dať dokopy. Dúfala som, že ma sprcha preberie. Zhodila som zo seba veci zo včera - očividne som sa neunúvala prezliekať. Keď som si privoňala k tričku, skrčila som nos, niekto ma musel poliať pivom. Veci som nechala na zemi, potrebovali sa vyprať a ja som pustila prúd vody. Stúpila som si podeň, aby som sa trošku schladila, kým išla vlažná voda. Striaslo ma, nebola som zvyknutá na takúto teplotu vody, preto som skúšala nastaviť o niečo prijateľnejšiu. Stále mi v hlave tepalo, ale snažila som sa to ignorovať.

Sústredila som sa na sprchu a kvapôčky vody, ktoré dopadali na moje unavené telo. Netrvalo dlho a minula sa teplá voda, tak som bola nútená opustiť sprchový kút. Zabalila som sa do voľnej osušky a docupitala som do izby. Ava v izbe už nebola a ja som si všimla pootvorených dverí. Dala som na seba tričko, ktoré mi bolo po kolená, a vydala som sa ju hľadať.

,,Ava?" zavolala som a čakala, kým pribehne. Lenže nič také sa nestalo, tak som prišla až do kuchyne. Nerátala som s tým, že bude Zachary doma, myslela som, že bol už dávno v práci.

,,Uh, ahoj, dobré ráno," pozdravil rozpačito.

Nemala som v úmysle sa mu pozrieť do očí, príliš som sa hanbila za to, čo som včera urobila. Kývla som na pozdrav, stále som sa vyhýbala očnému kontaktu. Bola som si vedomá toho, že som mala na sebe len dlhé staré tričko a nič pod ním. Mala som rozmýšľať. Necítila som sa práve komfortne, aspoň tie hlúpe nohavičky som si mohla obliecť. Pre mňa bolo bežné, že som sa prechádzala po byte bez oblečenia, chvalabohu za to, že som sa rozhodla si hodiť na seba aspoň to tričko. Nevedela som, čo by som robila, keby som sa pred Zacharym ocitla v Evinom rúchu.

,,Ava, tu si," prihovorila som sa kokeršpanielke potichu.

Môj spolubývajúci kŕmil Jamieho, hádzal mu kosti a nasypal mu granule do určenej misky. Zohla som sa, aby som vzala Avu do náručia a až potom som si uvedomila, že som mala holý zadok. Dopekla. Uprela som pohľad na veterinára, ale ten sa venoval svojmu psovi, tak som si mohla vydýchnuť. Nemala som záujme mu ukazovať zadok, dosť som toho včera napáchala.

,,Vyspala si sa dobre?"

Otočila som sa k nemu, keď som už bola na polceste, a stretli sa nám pohľady. Ten svoj som okamžite sklopila a cítila som, ako sa mi rozohrievali líca. Musela som byť červená aj za ušami.

Prečo som sa ho vlastne pokúšala pobozkať?

A vlastne nie, ja som ho pobozkala a, dokonca, som mu chcela strčiť jazyk do úst!

Som ja ale hlupaňa. V živote už nebudem piť rum.

,,Uhm," prikývla som, stále sledujúc podlahu. Nechcela som sa dlho zdržiavať v jeho prítomnosti, takže som nevedela, čo rozprávam.

,,Vážne?" nadvihol jedno obočie, asi mi nechcel veriť.

Ja by som tiež sebe práve v tomto momente neverila. Len som proste chcela vypadnúť, zavrieť sa do izby a schovať pod paplón. Nič som mu na to neodpovedala, potrebovala som súrne ujsť. A keďže sme zdieľali jeden príbytok, musela to by moja izba. Keď som za sebou zavrela, zviezla som sa po dverách na zem a sadla si. Pustila som Avu a zložila som si hlavu do dlaní.

,,Čo to robím?" pýtala som sa sama seba.

Postavila som sa, poriadne sa obliekla a ľahla som si na posteľ s mobilom v ruke. Potrebovala som zistiť, či sa Benjamin dostal domov v celosti. Našťastie mi od neho prišla správa, keď dorazil domov. Teraz som mu popriala dobré ráno. Verila som, že ho bolela hlava tak ako aj mňa. Odpísal, že som ho nemala otravovať, lebo mu trešťalo v hlave. Hovorila som, že bol na tom podobne ako ja. Bolo to hrozné, najradšej by som do seba napchala lieky na spanie a zaľahla.

Ale chcela som sa ešte venovať seminárke, aj keď som netušila ako, keďže mi každý jeden zvuk prekážal. Zachary práve púšťal kávovar a mne z toho šla vybuchnúť hlava. Vyskočila som, ani som sa nepozastavila nad tým, čo som robila, a vbehla som do kuchyni.

,,Nemôžeš prestať?!" zrúkla som a rukou som si pridržiavala spánky.

Obrátil sa ku mne, totálne prekvapený, čo to do mňa vošlo. Otváral ústa, aby niečo povedal, ale to som už bola na odchode.

Odkedy sa zo mňa stala taká mrcha?

Konečne som dostala možnosť dať srdiečko na Benovu fotku, ktorú včera pridal. Najprv som sa zhrozila, nevyzerali sme tam práve najlepšie, ale ako dvaja šialenci. Chcela som už telefón odložiť, lenže ako na potvoru sa mi Instagram znova vysmieval.

Tentokrát Aiden pridal novú fotku. So svojou novou priateľkou. Ďalej som sa ani nedívala, zamrzelo ma to. Keď som sa dostala na jeho profil, naše spoločné fotky zmizli, veď ako inak. Dosť ma to vzalo a aj keď som neplakala, bola som smutná. Predsa len sme spolu prežili toho dosť. Mala som chuť sa rozrevať ako malé dieťa, ale keďže som sa zaprisahala, že nebudem mrhať slzami na takého hlupáka, pevne som zvierala viečka a zadržiavala slané potoky. Okamžite som zmazala všetky fotky s ním, nechcela som mať už naňho žiadnu pamiatku a zablokovala som si ho všade, kde sa dalo. Nepotrebovala som sa ním už zaoberať, nechcela som ho už vidieť, ani kontaktovať.

⚕⚕⚕

Celý deň som sa Zacharymu vyhýbala, nedokázala som sa s ním ani normálne porozprávať. Bola by som najradšej, keby dnes šiel na kliniku, ale robil jeho kolega a nepotrebovali ich tam oboch.

Jedla som v izbe, dala som si nejaké tabletky na bolesť hlavy, ale aj tak to neprestalo. Nič sa nedalo robiť, poobede som si trochu pospala, asi na takú hodinku, lebo potom ma zobudili zvuky zvonka. Už som bola menej nervózna, aj keď mi bolo zle. Bola som však rada, že som nezvracala, to by som sa cítila úplne nanič.

Zachary bol dokonca aj za mňa vyvenčiť Avu, asi keď som spala, lebo mala na sebe obojok. To bolo od neho veľmi pekné na to, že som bola dnes naňho odporná a že som včera...

Čo som vlastne chcela?

Bozkávať ho, alebo aj niečo viac?

So strapatými vlasmi som vyšla z izby, mala som teplákové šortky a tielko. Obula som si papuče, aby ma Zachary počul prichádzať. Úprimne som dúfala, že je vo svojej izbe, a nechá mi priestor. Lenže veľmi som sa mýlila.

,,Nebaví ma pozerať sa na to, Peyton," vyhlásil, keď som sa objavila v obývačke.

Chytil ma za ruku a mnou preletela elektrina. Ani som sa nenazdala a vytiahol ma von z bytu. Áno, v tých otrasných šortkách, tielku a ružových papučiach. Aj keď som sa dnes nevidela v zrkadle, určite som mala kruhy pod očami a po spánku aj rozmazanú maskaru. Kiežby som sa bola odmaľovala.

Nevedela som, kam ma to ťahal, nestihla som ani protestovať. On mal, narozdiel od mňa, oblečené slušné čierne tričko a džínsové krátke nohavice. Pri ňom som vyzerala ako jeho mladšia príbuzná, ktorá očividne nemala na nové oblečenie.

Posadil ma do svojho auta a ja som sa stále nezmohla ani na jediné slovo. Ani raz som sa mu nepozrela do tváre, stále som držala oči na zemi, aj teraz som sa dívala na koberec v aute a na svoje nohy. Zachary sa tiež nemal k slovu, ale zaujímalo ma, čo to doňho vošlo.

Však som celý deň nič nerobila, čo také mu mohlo vadiť?

Povzdychla som si a až potom som si uvedomila, že to počul. Keď zastavil auto, odopol mi pás, čo som ani nezaregistrovala, že by mi ho zapínal, a naznačil, aby som opustila vozidlo.

,,Prečo sme na pláži?"

Bol ticho, len prešiel predo mňa a kráčal ďalej. Tak som ho nasledovala, papuče sa mi zabárali do piesku. Zastavil v strede. Počkal, kým som sa k nemu dostala, chytil ma za plecia a donútil ma posadiť sa.

,,Čo to robíš?" dožadovala som sa nejakého vysvetlenia.

,,Sledujem západ slnka," odvetil pohotovo a usadil sa vedľa mňa.

V tom momente som prestala dýchať, až príliš som si uvedomovala jeho prítomnosť. Naprázdno som preglgla a donútila som sa pozerať vpred. Naozaj to bolo nádherné.

,,Keď sa cítim pod psa, pláž a západ slnka mi pomáhajú, je to také upokojujúce," vyriekol Zachary.

Dovolila som si naňho pozrieť. Mal niekoľkodňové strnisko, čo ho robilo ešte príťažlivejším, a vietor sa mu hral s vlasmi.

,,Pobozkaj ma," vyhŕkla som bez rozmyslu.

Upierala som naňho veľké zelené oči a srdce mi bilo ako splašené. Tentoraz som sa nemohla vyhovoriť na alkohol.

,,Nie, Peyton," vážil slová a jemne sa na mňa usmial.

,,P-prečo?" plačlivo som sa opýtala, odrazu mi začala byť zima. Ruky som si skrížila na prsiach.

,,Stále máš zlomené srdce," vysvetlil a obrátil sa k výhľadu.

Pekný deň prajem!🌹
Čo vravíte na túto časť?😊
Nestíham písať tak často, ako by som chcela. Toto som mala dopísané už v pondelok, ale keďže chodím na brigádu, nejako som to zabudla pridať.
Ďakujem za všetko, ste úžasní💕
Baruš