Zaklopala som na bledé masívne dvere a netrpezlivo čakala. Od nervozity som dupala jednou nohou a mala som chuť obhrýzať si nechty. Oblečené som mala staré roztrhané tričko, ktoré končilo kdesi nad kolenami. Mala som aj kratučké šortky, ale nebolo ich vidieť, takže som vyzerala dosť divne.

Keď sa po nekonečne dlhých sekundách otvorili vchodové dvere a v nich sa zjavila tvár môjho najlepšieho priateľa, nedala som mu šancu ani na nadýchnutie.

,,Potrebujem letenku do Davis a to okamžite," vysypala som zo seba na jeden dych.

Musela som vyzerať ako narušená osoba. Vedela som si predstaviť, že som mala vypleštené oči ešte od behu z piateho poschodia na siedme.

,,Ale škola ti začína až o pár týždňov," protestoval môj kamarát a rukou si zahrabol do čiernych vlasov.

Na boku hlavy ich mal vyholené a v uchu sa mu skvela čierna náušnica.

,,Musím od nej vypadnúť," žobronila som a bola som schopná prosiť na kolenách, aby pochopil vážnosť situácie.

,,Zlatino, poznám ťa od detstva a ty od problémov neutekáš."

Benjamin sa mi veľmi intenzívne zadíval do očí, až som mala pocit, že mi videl na dno duše a mohol odhaliť, na čo myslím. Konečne odstúpil od dverí, takže som sa dostala dnu a sadla si na škaredú zelenú pohovku. Staré pružiny zaprotestovali a vydali škrípavý zvuk.

,,Nemám na výber, aspoň skôr spoznám mesto," argumentovala som.

Pozrel na mňa skepticky, svoje karamelové oči len žmúril a prevracal nimi. Zastrčila som si ryšavé vlasy za ucho a zmučene vzdychla. Bola som v koncoch.

,,Peyton, si si istá?"

Skrčil svoje obočie, až sa spojilo v jednu rovnú čiaru. Pokrútila som hlavou, ale vzápätí na to som prikývla. Toľko k mojej rozhodnosti. Strávila som uňho ešte niekoľko hodín, kedy sme sa zhovárali prakticky o ničom, pokiaľ ma nevyhodil. S rodičmi už dávno nebýval, lebo sa odsťahovali do rodinného domu, a Ben tu so mnou zostal ako morálna podpora. Poznali sme sa odmalička, preto ma veľmi mrzelo, keď si našiel prácu v meste Davis. Lenže osud mal s nami iné plány - určite tomu pomohli aj moje večerné modlitby - a prijali ma na Veterinárnu univerzitu v Kalifornii.

Mala som ešte dosť času, pokiaľ začne škola, preto mi bolo jasné, že s tým bude veľa komplikácií, ako napríklad, kde budem bývať, keďže Ben už mal vybavený podnájom s jedným chalanom. Lenže tým som sa teraz nezapodievala, sústredila som sa na pozitívne veci. Tešila som sa, že konečne vypadnem, že budem mať pokoj a šancu žiť vlastný život.

Našťastie boli voľné letenky, aj keď bola podstatne drahšia cena, ale obetovala som svoje úspory. Odlet bol presne o dva dni, ráno o štvrtej. Začala som sa postupne baliť, spod postele som vytiahla jeden starý zaprášený kufor a cestovnú tašku. Nemala som toľko veľa vecí, preto sa mi tam všetko poľahky zmestilo. Papiere na štúdium som mala vybavené, ešte som zavolala na študijné oddelenie, aby som zrušila internát, keďže si budem hľadať podnájom. Benov nový spolubývajúci je zatiaľ na dovolenke, takže chvíľu uňho zostanem, pokiaľ si niečo nenájdem. A bude to sakra ťažké, keďže nebudem sama.

Akurát v tom momente sa mi o nohu obtrela Ava, hnedá kokeršpanielka. Pohladila som ju po hlávke, zaborila svoje prsty do jej mäkkej srsti a ona zaštekala. Musela som ju utíšiť, pretože vo vedľajšej izbe bola mama a nechcela som ju budiť. Naozaj som sa tešila na štúdium, na prax v miestnej klinike a na všetky tie nové poznatky. Ešte nikdy som sa tak netešila do školy, ale rozdiel bol chodiť na strednú školu, než na vysokú. Bude to pre mňa niečo nové a dúfala som, že aj zábavné.

Keď som sa už chystala ísť spať, začal mi vibrovať telefón. Nechala som ho položený na stole, preto som sa s nevôľou postavila a šla preň.

,,Ahoj, miláčik," ozval sa okamžite známy hlas. Tiež som sa pozdravila a na tvári sa mi mihol úsmev.

,,Počuj, nemáš zajtra čas? V kine dávajú nový film a rád by som naň šiel," spýtal sa Aiden.

Súhlasila som, lebo som vedela, že sa najbližšie mesiace nebudeme tak často vídať. On tu zostával študovať, ja odchádzam do Kalifornie. Ani som nechcela pomyslieť na to, že ho tu nechávam. Myslel si, že má ešte necelý mesiac, ale akonáhle mu zajtra oznámim, že odlietam už teraz... No, nadšený nebude. Ešte chvíľu som zostala na linke, ale keď som viackrát po sebe zívla, popriala som mu dobrú noc a unavená som odkväcla do postele.

⚕⚕⚕

Nanášala som si na pery červený rúž, keď zazvonil zvonček. Schmatla som listovú kabelku, ktorá sa povaľovala na stoličke, a utekala som otvoriť. Aiden na mňa pozrel tými orieškovohnedými očami a vyčaril široký úsmev. Vtisol mi bozk na líce a počkal, kým sa obujem. Zapla som remienok na sandáloch a mohli sme vyraziť. Bola polovica augusta, slnko svietilo vysoko na oblohe a vonku sa to hemžilo ľuďmi. Preplietli sme si prsty a usmievala som sa ako blázon.

,,Dnes ti to pristane," pochválil ma a prehrabol si čierne vlasy.

,,Och, to vravíš stále," mávla som nad tým rukou, ale aj tak som sa tomu komplimentu potešila. Mala som na sebe obyčajné džínsové šortky a biely top bez ramienok.

,,Lebo je to pravda," odvetil a zastavil v strede chodníka.

Jeden starší pán nás musel obísť, preto som sa naňho ospravedlňujúco pozrela. Aiden sa ku mne naklonil, odhrnul mi z tváre vlasy a pritiahol si ma k bozku. Ruky som mu omotala okolo krku a v bruchu sa mi začali ozývať motýle. Boli to už tri roky, čo sme spolu chodili a aj tak som ho milovala ako šialená. Ešte mi vtisol jeden cudný bozk a pustil ma.

,,Už som si myslela, že ma zadusíš," poznamenala som a frnkla mu do nosa.

V kine sme si kúpili veľký popcorn, keďže malý by som zjedla už počas upútaviek, a usadili sme sa na sedačky. Aiden si cezo mňa prehodil ruku, ako to robil vždy, a ja som sa k nemu pritúlila. Celý čas som nehla ani brvou, napäto som sledovala a čakala, čo sa bude diať. Keď sme vyšli, začali sme sa prekrikovať, aké to bolo skvelé a všetko sme okomentovali. Už sme stáli pred bytovkou, keď som sa konečne odhodlala.

,,Musím ti niečo povedať."

Zhlboka som sa nadýchla, keď som videla, že bol ticho.

,,Zajtra odlietam," oznámila som potichu.

Privrela som viečka, akoby som sa bála jeho reakcie. Čo si tu nahováram, bojím sa!

,,Neviem, čo na to povedať," zareagoval. Trochu aj odstúpil, ale ruku mi stále držal.

,,Nehnevaj sa, ale ja to už nezvládam. Letím zajtra skoro ráno aj s Benjaminom," vysvetlila som.

Pristúpila som k nemu a tým skrátila vzdialenosť, ktorú medzi nami vytvoril. Váhavo som zdvihla ruku a pohladila ho po líci.

,,Prosím ťa, pochop ma."

Stále bol ticho.

,,Aiden?" skúsila som to ešte raz.

Len sa na mňa pozrel a ruky mi obtočil okolo pása. Tuho ma stisol a ja som si položila hlavu na jeho hruď.

,,Budem ťa chodiť navštevovať, keď sa bude dať," vyriekol a jeho hlas bol akýsi dutý.

Tiež som ho pevne objala a túžila som, aby ten moment nikdy neskončil. Ešte sme tam stáli dlho, pokým sme sa rozlúčili. Vyšliapala som až na piate poschodie a s hrôzou som zistila, že sú otvorené vchodové dvere. V hlave sa mi vytvorilo už množstvo scenárov, pohľad som mala zahmlený a srdce mi búšilo až kdesi v krku. Napokon som len zbytočne panikárila, pretože som v predsieni našla sedieť mamu. Hlavu mala opretú o stenu a tíško chrápala. Určite zasa zabudla zabuchnúť dvere. Len som pokrútila hlavou, prekročila ju a z obývačky som vzala deku. Nechcela som ju zobudiť, preto som ju aspoň prikryla a pozrela sa na hodinky. Bolo sedem hodín poobede. O štvrtej mi to letí, bol čas, aby som si ľahla.

Všetko som mala prichystané, nastavila som si budík na druhú a napísala som Benovi správu. Ava sa uložila do košíčka pri posteli, pripravila som jej prepravnú tašku do lietadla a zhasla svetlo. Ešte sme si dopisovali, uisťovali sme sa, či máme všetko a napokon som zaspala s telefónom v ruke.

Skoro po mesiaci sa hlásim s ďalším príbehom! Je to zasa niečo iné, než som zvyknutá písať, preto dúfam, že sa vám to bude páčiť. Veľmi ma potešia názory, pretože začiatky sú ťažké, ale sľubujem, že to bude stáť za to😊
Baruš