Netrvalo dlho, kým sa Grace omámená potechou z Patrickovho hrania a otažená vlnou výčitiek, ponorila do hlbín spánku. O trochu neskôr sa vyčerpaný Patrick rovnako ako ona, usadil do mäkkého kresla a poddal sa únave. I počas ľahkého spánku si zachoval určitú časť mozgu bdelú a tá ho neustále informovala o prítomnosti Grace, vďaka čomu ho nemohli prenasledovať nočné mory. Všimol si to už pred niekoľkými dňami, ale vôbec mu to nedávalo zmysel. Možno sa v jej parfume nachádza zložka podobná ópiu. Dávalo by to zmysel ako možné vysvetlenie. A rozhodne nie posledné, ktoré sa mu v mysli vynáralo. Akonáhle sa Patrick zobudil, takmer sa rozosmial nad vlastnými snovými predstavami. Ak v najbližších dňoch naplno nezamestná svoju myseľ, stane sa z neho veľmi pochabý muž, čím by ešte viac utrpela jeho pošrámaná povesť. Nepochybne by sa totiž našlo niekoľko dobroprajných ľudí, ktorí by ho považovali za blázna. Aspoň by nemusel zodpovedať spoločenským konvenciám.

Urýchlene zahnal tieto žalostné myšlienky a snažiac sa pohybovať čo najtichšie, sa pustil do zhľadávania písacích potrieb. Kto iný ako on, by mal napísať list Johnovi s detailným opisom stretu s Corbsom a vyvrcholením celej vzniknutej situácie. Patrick dúfal, že si nechal nos ošetriť a bude schopný si dopis prečítať bez poznačenia kvapkami krvi a tým sa vyhne možnému riziku postupného vykrvácania. Pravdepodobne sa i tak bude musieť nadmieru premávať, aby sa mu podarilo vylúštiť tých niekoľko machúl, predstavujúcich slová. Patrick to nemal oveľa jednoduchšie. Čakalo ho nekonečne dlhé a úmorné dopoludnie, ktoré sa ani zďaleka neskončí napísaním a odoslaním jedného listu. Bude sa musieť zastaviť vo svojej kancelárií a uložiť dokument o vlastníctve náhrdelníka medzi ostatné dôležité doklady a dohodnúť stretnutie so svojím bankárom. Modlil sa, aby Corbsove dlhy nepriviedli na mizinu aj jeho. 

Krátko po zverení listov do rúk mladého muža, ktorý zabezpečí ich doručenie, Patrickovi zostalo nemalé množstvo času na precvičovanie mysle. Úprimne ho prekvapilo, že Grace sa ešte stále oddávala spánku. Pritom hodiny na malebnej veži kostola odbili jedenástu hodinu dopoludnia. Tak rád by si s ňou zahral šach, alebo by si nechal predčítať. Dokonca by si s ňou mohol zahrať blackjacka alebo obávaný bridž. Avšak sám mohol urobiť len žalostne málo. Donedávna nebol schopný na papieri vyčarovať ani len svoj podpis, no ani teraz to nie je omnoho lepšie. Už nikdy nebude schopný pozerať sa ľuďom do očí, čítať z ich výrazu tváre, postoja tela či gestikulácie. Je odkázaný na minimálne množstvo informácií. Pritom pri výkone jeho práce je dôležité poznať ľudí, tých na svojej strane i tých, čo stoja proti nemu. Ako čierne a biele figúrky na šachovnici. Môžme takmer s istotou povedať, že v živote sa vyskytuje ich zmes, ale v práve nie. Spravodlivosť má jasné hranice. Dobro a zlo. Patrick sa nebadane pousmial spolu s nadvihnutým obočím. Sám sa považoval za zlého, paradoxne k tomu sa vždy snažil chrániť dobro. 

A teraz, keď jeho ruka opatrne uchopila pohár s medenou tekutinou, pochopil, že ak dokážeme rozpoznať dobro, je to len preto, že sami sme dobrí, napriek temným stránkam. 

Toto zistenie ho priam šokovalo. Predstava, že by sa mohol považovať za čo len trochu dobrého, láskavého človeka v ňom vyvolala neopísateľný pocit. Možno by mohol nájsť svoje vykúpenie. Nebyť Grace, ešte stále by sa umáral vo vlastnej minulosti a zraneniach z nej plynúcich v nutkavom pocite potrestať sám seba. 

Medzi všetkými myšlienkami, ktoré mu nezastaviteľne bazírovali v mysli, sa rozhodol vrátiť k starým zvyklostiam a pripraviť čaj. Celý proces si vyžadoval neveľké množstvo sústredenia, ktorý predstavoval momentálne jediný spôsob, ako trénovať myseľ. A navyše celkom netypický, čo Patricka vyslovene priťahovalo. S maximálnou obozretnosťou nalieval vriacu vodu do pekne zdobenej keramickej šálky. Nervy mal napnuté ako struny na husliach. Šálka sa nepríjemne až nebezpečne zapotácala, keď ju opatrne zdvihol do vzduchu. Pohyboval sa pomaly, očakávajúc katastrofu na každom kroku. A tá mala ako na počkanie čochvíľa prísť. Práve sa skláňal k svojmu nízkemu stolíku s hracou plochou šachu, keď narazil o roh kresla. Pre neho, ako pre nevidiaceho, bol nesmierne dôležitý každý milimeter, každý uhol a predovšetkým jeho schopnosť predstavivosti. A toto všetko malo až príliš veľa úskalí. 

Našťastie sa po balansujúcu šálku natiahla rozospatá Grace a zachytila ju práve včas. 

"Prepáčte! Nepopálili ste sa?" spýtal sa. Obaja pevne držali šálku, akoby od toho aby sa nevyliala ani kvapka záležali ich životy. Možno však boli len ohromený ako dokonale ich ruky k sebe zapadli. Ako prvý sa samozrejme spamätal Patrick. Starostlivo položil šálku aj s tanierikom pred Grace. 

"Nie, Patrick. Som v poriadku," spolu so slovami vypustila i vzduch, ktorý zadržiavala v pľúcach bez toho, aby si to uvedomovala. Zaskočilo ju Patrickovo galantné správanie. No postrehla i akúsi upätosť, akoby sa chystal na čosi veľmi dôležité. 

Aby potvrdil tie nevyrieknuté domnienky, hrdo sa vypäl a zaujal svoje zvyčajné miesto pri okne. Čaj, ktorý pripravil, bol aromatizovaný čierny, obohatený o esenciálne oleje z bergamotu, vďaka čomu sa z neho dvíhala para s vôňou sviežeho citrónu a horského pomaranča. Bergamot sa právom nazýva kráľom citrusových vôní. Osviežujúci s horkým nádychom, chladivý a povzbudzujúci, no zároveň upokojujúci, ako si Patrick spomínal na časy, keď bol čaj jeho výsadou. Počas štúdií si k nemu navykol ako k jedinej tekutine, ktorá ho dokázala dostať do zmierlivej nálady. Zatiaľ čo ostatní chlapci využívali kávu na zdokonalenie zmyslov, on ich otupoval čajom. Brilantná kombinácia. Po tých rokoch už takmer zabudol aké je to pociťovať pôžitok a úľavu. 

"Ten čaj je pre mňa?" spýtala sa neisto. Nebola si vedomá toho, čím by si ho zaslúžila. 

"Áno, pravdaže. Ja som už dávno prešiel na iný druh pitia," pomaly zvrtol svoj pohľad k nej a anjelsky sa pousmial. Usadil sa do kresla oproti a ruky si spôsobne položil na jeho opierky. Sálala z neho inteligencia a dôvtip. Grace prekvapene zažmurkala nad tou dômyselnou chuťou a vydala tichý blažený povzdych chvály. 

"Nezameniteľná trpkosť čierneho čaju v kombinácii," Patrick pozorne vyčkával na jej reakciu, ale viac sa neudržal, "s príchuťou citróna a pomaranča," obaja naraz vyhŕkli názvy citrusových plodín a ich hlas sa niesol v jednej priamke. Bez rozmyslu sa hlasno melodicky rozosmiali ako dve bezstarostné deti. Ani jeden z nich si nespomínal, kedy sa naposledy tak oduševnene oddával smiechu. 

"To je naozaj oslobodzujúci pocit," Patrickove jasno modré oči zažiarili šťastím. 

"Naposledy som sa takto zasmiala, keď sa mi pri mojej učiteľke podarilo počastovať Oslo, oslom. Vtedy som si vyslúžila veľmi karhavý pohľad a takmer i trstenicu," Grace sa pousmiala pri tej dávnej spomienke, ktorá nakoniec skončila nad jej očakávania. 

"Nebojte sa, u mňa vám nič podobné nehrozí," uistil ju. 

"Ani kvôli poškodenej šálke?" spýtala sa zvedavo i hravo zároveň. Všimla si totiž, že šálka, ktorú jej predostrel s tým lahodným čajom, nebola celistvá. Pravdepodobne sa z nej odštiepilo po tom čo ju prevrhol v prvý deň ich stretnutia. Patrickovi prebehla mysľou rovnaká spomienka. Len s inými pocitmi. Grace bola svetlom, ktoré zavítalo do jeho temnoty, plná života. Zatiaľ čo on sa cítil na konci svojej púte. 

"Nie Grace, ani kvôli nej," venoval jej hravý úsmev, taký, ktorý sa dá vidieť u dychtivých mladých mužov. Grace zaplavila obrovská vlna horúčavy. Možno nebude každý deň ako tento, ale práve teraz sa cítila takmer dokonale šťastná. 

"Poviete mi ako to bolo s Johnom?" opäť si priložila šálku k perám a predtým ako si dopriala dúšok zázračnej tekutiny, vdýchla jeho vôňu. Ten čaj jej prinavrátil spomienky na domov. Na otca, ktorého tak ľúbila. Napochytre niekoľko krát zažmurkala a oči presmerovala späť k Patrickovi. Kútiky úst nedávno zvlnené v úsmeve mierne poklesli, ale nevystriedalo ich zmraštené obočie, a to Grace považovala za úspech. 

"Snáď sa nenahneváte, ak vynechám niekoľko detailov," šibalsky na ňu žmurkol a ruky si spojil do známej mysliteľskej striešky. V jeho podaní to však pôsobilo nanajvýš provokatívne. Keby Grace disponovala charakteristickou črtou podobnou úzkoprsosti, nepochybne by sa urazila a nejakú dobu s ním neprehovorila. Táto vlastnosť jej ale nebola blízka, a tak sa iba pobúrene zasmiala, odhodlaná oponovať mu. 

"Máte v pláne sa z toho vykrútiť?" 

"Isteže nie, len som toho názoru, že dáma by nemala počúvať historky o alkohole, hazardných hrách a nezmyselných násilných ťahaniciach medzi mužmi." 

"S tým súhlasím, Patrick. Som rada, že ste dopadli lepšie ako John. Mimochodom vašim pričinením," pripomenula mu. Patrick úprimne dúfal, že sa dá do poriadku. Akoby nebolo dosť, že ho spoločnosť odsudzuje pre obnosené šatstvo, tentokrát si ho budú pretriasať aj pre jeho krivý nos, ktorý by mal od toho aristokratického na míle ďaleko. 

"Beriem na seba plnú zodpovednosť, Grace. Nakoniec budem sám potrebovať právnika." 

Pri jeho nezameniteľne tvrdohlavej náture, by to nebolo nič neobvyklé. 

Grace si bola toho vedomá, no zostala ticho a dômyselne čakala, kým sa Patrick pustí do rozprávania. Zahľadel sa do zeme, aby našiel pomyselný bod opory v čiernej tme a začal od začiatku. Od zvieravej neistoty krátko po tom, čo vyhodil Johna, odhodlaní konať a zmeniť to, až po ťaživú únavu a neskonalé prekvapenie, keď našiel Grace vo svojej kancelárii. Rozprával pomaly s častými prestávkami, pri ktorých však neklesal hlasom. Udržiaval si jednu rovinu, čo dopomohlo k tomu, aby rozprávanie bolo celistvé s prvkami napätia. Patrick len s námahou vyhľadával slová. Najväčší dôraz kládol na príbeh náhrdelníka. Všetko ostatné predstavovalo len akúsi spleť Patrickových dojmov. Po prvýkrát si uvedomil, aké je skutočne namáhavé skladať momenty, spomínať si. Často sa cítil stratený, ako vo vesmíre. Temnota. Stalo sa to tak, ako povedal? Alebo to bolo inak a myseľ ho zavádza? Ako sa môže spoliehať na svoj úsudok, keď nemôže vnímať zrakom? Kdesi až v kostiach mu mravčila úzkosť. Ale nedal ju znať, aj keď tam bola. Nezmizla, ale on už o ňu jednoducho nestál. 

Grace mu pozorne načúvala, vyvodzovala závery, ktoré mohli byť tak pravdivé ako i mylné. Prinášalo jej to však potechu, a tak s tým nehodlala prestať. Nesmierne si vážila, že jej bolo umožnené nahliadnuť do Patrickovej mysle. Zakalený pohľad, jemné trhnutia a zmraštené obočie, to všetko jej prezrádzalo, aký boj Patrick vedie. Kedysi nepochybne patril k najlepším rečníkom, ale práve teraz pôsobil omnoho ľudskejšie ako kedykoľvek predtým. Pozná ho síce iba krátko, ale veľmi dobre si spomína na svojich profesorov, chladných a rezervovaných, bez štipky ľútosti. Desila ju predstava, že i Patrick je nositeľom týchto vlastností. 

"Keď som vás vtedy videla stáť na prahu dvier, myslela som si, že ste prišli všetko zničiť, zahubiť pocit viny. Vyčítala som si, že som sa do toho zaplietla. Bola som nahnevaná, chcela som vám ukázať ako ste mi ublížili, vysvetliť vám, že každý si so sebou nesie určitý balvan trápení. Áno, vtedy som bola odhodlaná dostať z vás všetok hnev, strach či bolesť, aby ste mohli opäť vidieť. Pretože nie vaša slepota, ale minulosť vám nedovolovala sa pozerať."

Áno, Grace bola bez pochýb tá najúžasnejšia bytosť, akú v živote mohol stretnúť. Ženy boli pre neho neprebádanou záhradou, takou, kde ho nečakalo nič, čo by zaujalo jeho vycibrenú myseľ. Ale Grace mu opantala všetky zmysly. Obdivoval ju. Dokonca si vedel predstaviť, že by k nej vzhliadal. Už toľko ráz videla za oponu, videla to, v čo on len pochabo dúfal. Bez nej by sa nepohol ani o jediný krok vpred. Poznala takmer všetky jeho chyby a predsa zostala. Aký je ten dôvod? Je osamelá? Chudobná? Je to jeho nepriateľ? Nie, nie, nepriateľ rozhodne nie. To by zistil behom niekoľkých dní. Toľko zložitých otázok a tak málo odpovedí. Neustále sa Patrickovi nanúkala prostá otázka : Prečo? Vyhral by šachovú partiu za tri a pól minúty, vyriešil Sokratov hlavolam na prvý pokus, ale nebol schopný si odpovedať. Na ľudské bytosti neexistovali rovnice, jasné zákony, ani platné vyhlášky. Ten mechanizmus bol miliónkrát zložitejší. 

"Je mi ľúto Grace, čoho všetkého ste boli svedkom," zamrmlal potichu, ešte stále pohrúžený do svojich ťažkopádnych myšlienok. 

"Ja to neľutujem. Tak to predsa chodí medzi priateľmi," nadýchla sa, aby mohla slobodne pokračovať plná odhodlania, "a vy ste môj priateľ, Patrick. Bez ohľadu na to, že si myslíte, že si nikoho takého nezaslúžite," Patrick zostal len nemo hľadieť kamsi do prázdna, akoby mal pred sebou tú najťažšiu hádanku, od ktorej záležal jeho život. Až sa Grace zľakla, že mu svojimi slovami nahnala infarkt. No potom sa naširoko usmial a Grace vedela, že sa jej podarilo ho dojať. Zmäkčiť srdce Patricka Whitea. 

"Čaj vám chutil?" 

"Áno, bol výborný." 

Následne sa obaja pohrúžili do svojich rozlietaných myšlienok, ktoré primäli Patricka vstať a všemožne sa prechádzať po miestnosti, netrpezlivo ako lev v klietke. Chôdza však bola pomalá, aby nerušila chod mysle. V tom sa o nejaký čas ozvalo klopanie na dvere. Silné ale váhavé, ako sa Patrickovi zdalo. Iba jediný muž mohol klopať týmto spôsob. Nuž Patrickovi neostávalo iné, ako neveriacky pokrútiť hlavou a s rukami založenými za chrbtom sa pobrať otvoriť ich skôr, ako ich John skutočne vyrazí. Tak akosi Patrick tušil, že len čo dostane dopis dostaví sa s nekonečne dlhou tirádou vďaky. 

"Patrick! Tak rád vás opäť vidím," predniesol celý rozžiarený, div, že ho nevtiahol do svojho náručia. 

"Tiež by som to rád povedal, John," nadlahčený tón Johna potešil, preto sa obaja muži veselo rozosmiali. 

"Čo váš nos?" 

"Vraj vás mám požiadať o ďalšiu ranu, aby sa vyrovnal." Opäť nasledovala ďalšia vlna hlbokého smiechu. 

"Som rád, že máte veselú náladu," vtedy sa John zarazil a neisto začal prešľapovať z nohy na nohu a s obavy si trieť zátylok. Úporne dumal ako by to Patrickovi predostrel. Vlastne sa do toho namočil sám. Grace by ho pochopila, o tom bol presvedčený, ale Patrick White nebude mať zľutovania. 

"Obávam sa Patrick, že môj nos bude najmenší problém," ozval sa po chvíli s typickou nervozitou. Ježiši. Patrick zahrešil a preklial svoje neblahé tušenie. Johna nechal stáť za prahom dvier a z predsiene si vzal svoju paličku a klobúk, ktorý opustene vysel na vešiaku a rovnako tak i kabát. 

"Tak to vyklopte!" zvolal a dosť hlasno za sebou zabuchol dvere. 

"Ja vám to radšej ukážem." 

"To asi ťažko," zamrmlal Patrick pre seba a cestou sa pokúšal obrniť trpezlivosťou, najviac ako to bolo možné. Ak toto nebude pohroma, ktorá zničí polovicu mesta, istotne sa to bude dať vyriešiť mávnutím ruky. 

… 

"Vy ste sa museli zblázniť, John," povedal  Patrick vecným tónom so zatajovaným výbuchom rozhorčenia. Jeho ruka sa totiž práve dotýkala vlhkého pysku spierajúceho sa koňa. 

"Čím ste za neho zaplatili?" Patrick musel vynikať obzvlášť dobrou náladou, keď v sebe dokázal nájsť také množstvo optimizmu a dúfať, že John zaň zaplatil. 

"Vy ste ho ukradli, však?" spýtal sa Patrick vzápätí a nesmelo potľapkal koňa po šiji, aby sa márne pokúsil ho ukonejšiť. John po celý čas pokorne mlčal. A keď neodpovedal ani tentokrát, Patrick mal neodolateľnú chuť mu ten krivý nos skutočne napraviť. 

"Sakra John, vy schválne skúšate moju trpezlivosť! Viete o tom, že ste zámerne porušili zákon a hrozí vám väzenie najmenej jeden rok?" 

"Akosi som to tušil," po tejto výpovedi už Patrick nebol na istom, či sa má smiať alebo zúriť. Tvár si schoval v dlaniach, aby si nikto nevšimol jeho ľahkovážny úsmev, ktorý nemohol naďalej potláčať. 

"Povedzte, komu patril?" spýtal sa rezignovane s rukami rázne založenými na hrudi. 

"Jamesovi Delarymu," odpovedal John krotko, bez zbytočného váhania, ale hlas sa mu triasol. Popravde by mu mal Patrick pekelne vyčistiť žalúdok, čo možno aj urobí, ale nie dnes. Navyše, celkom ho potešilo, keď sa dozvedel, že tým dotyčným je zrovna nepríjemný majiteľ klubu, v ktorom strávil nejaký čas. Hrial ho pocit zadosťučinenia, to nemohol poprieť. 

"Dúfam, že ste si aspoň premysleli, kde ho ustajníte," napomenul ho Patrick a naozaj dúfal, že ten nemožne dobrosrdečný chlap myslel aspoň na tento drobný detail. 

"V stajniach Rowen horses poznám správcu, je to dobrý muž, isto nám pomôže," pri slove nám Patrickom mierne trhlo. Aha, takže toto je teraz aj môj problém. Bolo mu to jasné už od začiatku, jediné čo nevedel vysvetliť bolo, prečo už dávno neodišiel. 

"Dobrý deň, mám pre vás dopis, pán White. Počkajte, hneď to bude," súvislosť reči doručovateľa dopisov, bola narušená vyťahovaním listu z vrecka kabáta a samozrejme aj vyjavením nad koňom, ktorý nespokojne pohadzoval hlavou do všetkých strán, "od pána Wobelsa," Patrickovho bankára. Teraz má ďalší dôvod na stretnutie, a to urýchlene. V momente, ako mu mladík list podal a s prianím pekného dňa, ktoré Patrick vôbec nezachytil, sa rozlúčil, prudko Patrick podal list Johnovi. 

"Čítajte!" rozkázal. John ani na sekundu nezaváhal, otvoril obálku a vybral list so stručným obsahom, ktorý nahlas prečítal. Našťastie v ňom Patrickov bankár oznamoval čas stretnutia, dovedna o jednu hodinu v jeho kancelárií. 

"Takže vy, John, pôjdete zaniesť toho koňa do stajne a ja vybavím peniaze pre Delaryho," John sa sprvu zdráhal opäť prijať pomoc od človeka, ktorému už beztak dlžil mnoho, no keď Patrick dodal: "Ibaže by ste chceli pobudnúť nejaký čas pod prísnym dozorom strážnikov," si to rozmyslel. Sebaisté vyžarovanie Patricka, rozhodný postoj, ktorým pripomínal generála pred taktickou mapou, ho presvedčil. 

"A ja doprovodím vás, Patrick," ozval sa spoza neho známy hlas, ktorý otriasol aj Patrickovou neochvejnosťou. Chcel niečo namietať, ale to by urobil len hlupák. Grace sa jednoducho rozhodla. Nežne až materinsky pohľadila koňa a ten veselo pohodil hlavou a zaerdžal. Po odmietavom a zarytom postoji nezostala ani stopa. Patrick počul ako mu čosi našepkáva, čo v ňom vyvolalo zvláštne hrejivé pocity. 

"Ak by táto situácia nebola pre vás dosť zrejmá Grace, ten kôň nám nepatrí," poznamenal uštipačne. Zosypala sa na neho lavína emocionálneho kontextu. Znervózňoval ho fakt, že on jediný myslí na dôsledky Johnovho konania. Vlastne teraz sú do tej šlamastiky zatiahnutý úplne všetci. Narastal v ňom nebezpečný pocit frustrácie. Možno by sa na všetko pozeral inak, keby nestratil zrak. Pre neho je ten kôň len neznámy otáznik, ktorý ho mätie. Nehovoriac o neznámom dôvode Johnovho konania. Jednalo sa o pomstu alebo jednoducho nezniesol pohľad na koňa preťaženého prácou? V takom prípade mohol nezištne zachrániť všetky kone mesta, a jemu by dal jedinečnú príležitosť prizabiť ho. 

"Nemusíte sa ho báť Patrick," povedala Grace sladko, pod vplyvom uveličenia. Ale Patrick si jej slová vyložil ako číry posmech. 

"Poďme! Skôr ako si nás niekto všimne!" odsekol rezko a spolu s Grace sa vybral dlhou ulicou na dohodnuté stretnutie. Pocit znechutenia v ňom narastal. Na ich veľké šťastie, zo zatiahnutej oblohy začal padať sneh a pokrývať už zasnežené cesty. Práve preto sa i to málo ľudí, prechádzajúce sa vonku, utiahlo do vlastných príbytkov k blaženému pocitu tepla, možno šálke čaju, chutnej večere, či príjemnej spoločnosti. 

Grace sa ho ako obyčajne chytila za rukáv predlaktia a spolu brázdili pomedzi snehové vločky vytvárajúce hustý závoj. Ticho načúvali vŕzganiu snehu spod topánok. Len občas jeden z nich prehodil niekoľko krátkych viet. No už teraz si Grace zaumienila, že spriatelí Cassiepeiu, ako si v duchu pomenovala Johnovho koňa, ktorý bol v skutočnosti kobylou, s Patrickom. Patrick zase nemohol zabudnúť na všetečný priam zbožný hlas svojej spoločníčky v prítomnosti ukradnutého koňa. I spôsob, akým ho viedla ulicou sa nepodobal tomu zvyčajnému. Zdalo sa mu, že sa opäť vrátila do nevinných detských čias. A to ho nakoniec, akosi zvláštne potešilo.