Patrick zostal zarazene stáť sťa pevná skala na úbočí a tupo hľadieť pred seba. Tam, kdesi v černote vlastného videnia sa odhodlane týčilo nežné žieňa, ktorému sa práve podarilo úspešne čeliť svojej minulosti, svojmu strachu a nepokoju, dalo by sa povedať. Keby opäť nadobudol stratený zrak, videl by jej odhodlaný výraz, potiahnutý závojom láskavého hnevu, ak takým hnev mohol byť. Predovšetkým bol spravodlivý. A nadočakávanie účinný. Razom sa Patrickovi vynárali pred očami obrazy spomienok na jeho detstvo či dospievanie. Na prísneho neľútostného muža, ktorý netoleroval slabosť, strach či neschopnosť, ktorý prechovával priam zbožnú úctu k trestom a ponižovaniu. Ako by mu len mohol odpustiť, ako by mohol zabudnúť? I po toľkých rokoch to bolo pre neho nesmierne ťažké. 

"Nikto si nezaslúži prežiť čosi také, Grace. Nikto, rozumiete?!" zavrčal s takou nenávisťou a odporom, že by sa i tá skala bola zdvihla a premiestnila na iné miesto. Ale Grace zostala odhodlane stáť, pripravená čeliť čomukoľvek. No i tak sa pri tom zahromžený mierne striasla.

"Bol som najčiernejšou ovcou v celom rodokmene. Príliš slabý, prehnane oduševnený a predovšetkým ľudský. Môj otec sa všemožne snažil zo mňa urobiť stroj bez emócií s chladnou schránkou. A viete čo som urobil ja?!" 

Po prvýkrát vyriekol svoje myšlienky, po prvýkrát jeho uši zreteľne počuli tie slová. To ako sa cítil, ako jeho duša bola roztrieštená na niekoľko kúskov. Zúrivo vykročil k okenici, opäť nechal zvíťaziť svoju slabosť. Nemohol čeliť Grace, svojej minulosti, ani svojmu krutému otcovi. Oprel sa o rámy okna, akoby čakal, že sa s nimi bude môcť podeliť o tú ťarchu na svojich pleciach, akoby dúfal, že ho odbremenia a pocíti úľavu. Nič také však neprišlo. Zmietal ním len hnev a nenávisť. Už nepochyboval o tom, že keby sa opäť stretol s mužom, ktorého mal nazývať otcom, vyzval by ho na súboj a urobil všetko pre to, aby neskončil ako porazený. Mocne päsťou narážal do rámu a dúfal, že sa mu tak podarí zbaviť sa tých pochmúrnych diabolských myšlienok. A vôbec mu nezáležalo na tom, že je v miestnosti dáma, že sa trasie na celom tele, ale statočne odoláva tomu výbuchu bolesti. Tak to predsa chcela, nie?! Zúril, nezastaviteľne búšil do dreva, ignorujúc bolesť a pramienky krvi stekajúce po hánkach pravej ruky. Zatínal zuby, no i tak nemohol rozdrviť tú temnotu, ktorá v ňom panovala. Až keď si uvedomil ako mu po tvári kajúcne steká chladná slza a nepríjemne mu šteklí tvár, prestal búšiť do toho prekliateho rámu. Oprel sa oň a mocne vydýchol vzduch zo zmrštených pľúc. Dokonca už i jeho vlastné vnútornosti s ním zvádzali boj. 

"Celý ten čas som sa všemožne snažil mu vyhovieť, túžil som len po jeho uznaní. No on nikdy neprejavil ani štipku citu," sálal z neho cynizmus, ktorý by zmrazil i neľútostného vraha. Na chvíľu sa v miestnosti rozhostilo ticho. Grace si bola úplne istá, že to raz príde, ale i tak v ten moment len stála a ohromene sledovala Patrickove reakcie. Ani v tom najhoršom sne si nepredstavovala takú explóziu bolesti. 

"Povedzte, že vám na mne záleží, Grace. Povedzte, že nie som tak neľútostný." 

Tieto žalostné slová zasiahli Grace väčšmi než hocaký úder päsťou. Naliehavosť s akými ich vyslovil, akoby mala pred sebou opäť toho malého chlapca, túžiaceho po kúsku pozornosti a lásky. Plecia i hrudník sa mu pomaly dvíhali, hlavu skláňal k zemi pod náporom emócií, bol tak zraniteľný. A predsa. Predsa si zachoval svoju hrdosť a nedobytnosť. Nie, on nebol slabý, bol iba ľudský. 

"Možno tomu neveríte, ale aj vy ste človek, Patrick. Máte svoje chyby, ale i cnosti. Sľúbila som, že pri vás zostanem a to aj urobím. Budem vašou priateľkou, vašimi očami." 

Pristúpila k nemu a ruky mu mocne ovinula okolo hrude. 

"Nedovoľte, aby nad vami zvíťazil váš násilný otec."

"Ste anjel, Grace. Viete to?" pomaly sa otočil k nej a čelom sa oprel o to jej. Ak ho čuch neklamal, voňala vanilkou, presne tak ako v prvý deň. Prevrhol a rozbil kvôli nej šálku. No dnes veril, že tie črepy sa môžu zlepiť dohromady. Komu záleží na tom, že nebude šálka dokonalá? Vstane predsa z popola, vystúpi so samotného pekla, bude sa hrdo týčiť, pretože dokonalosť predstavuje iba pochabú krehkú krásu, ktorá sa roztriešti pri drobnom zakolísaní. No jeho sila bude žiariť spomedzi všetkých. 

V tom sa ich horúce pery spojili v náruživom, nikdy sa nekončiacom bozku. Bozku, ktorý pôsobil ako anjelské lepidlo na všetky neduhy duše. 

Obaja zaspali v tesnom zovretí v nie najpohodlnejšom náručí kresla pri vyhasínajúcich uhlíkoch v kozube. Prebudil ich až netrpezlivý buchot mosadzného klopadla. Ježiši, čo sa ten John zbláznil? Patrick nahnevane zaklial aspoň v duchu. Cítil sa vyčerpanejší ako včera, v hrdle mal sucho a v hánkach mu vystrelovala abnormálna bolesť. Žeby si už odvykol od toho utrpenia? Niekoľkokrát si povystieral dlaň a neprítomne vykročil k dverám. Prepletal z nohy na nohu, kým sa jeho myseľ zoznamovala s prostredím. Vynímajúc jednej návštevy sa tu neocitol už rok. Bolo pre neho ťažké zorientovať sa a nájsť oporné body. Nakoniec nahmatal kľučku dvier a pootvoril ich. 

"Zdravím vás Patrick, dúfam, že neruším. Nie je príliš skoro?" 

Patrick len nonšalantne nadvihol ľavé obočie. Podľa hlasu usúdil, že sa naozaj jedná o Johna. Jeho povestná nervozita, z neho priam sálala. 

"Rušíte a je skoro!" zaklial, no milosrdne ho vpustil dnu. 

"Koľko je vlastne hodín?" spýtal sa skôr pre seba, zatiaľ čo si prechádzal po stuhnutej šiji, ale odpoveď dostal takmer ihneď. 

"Osem hodín ráno, pane. Meškám?" John sa zastavil uprostred chodby, aby nechal prejsť svojho hostiteľa a zamestnávateľa. Patrick priveľmi pohrúžený do nesúhlasného uveličeného mrmlania si však nevšimol, že klopot čižiem ustal, až pokým takmer nenarazil do Johna. 

"Sakra, nestojte tu!" zavrčal. Celá scéna sa razom premenila na akúsi neočakávanú absurdnú komédiu, ktorú si Grace dosýtosti vychutnávala. Prekvapilo ju, že ktosi zaklopal na Patrickove dvere do kancelárie. Akonáhle sa ozval hlas príchodzieho muža, ihneď spoznala, že je to John. Po tom čo ho Patrick tak diplomaticky, no pre ňu hrubo odmietol, často na neho myslela. V jeho hnedých očiach sa tajila skrytá láskavosť. Nevedela o ňom zhola nič, ale i tak k nemu cítila nevysvetliteľnú náklonnosť. Áno, ak by mala brata, určite by si zvolila dobromyseľného, i keď neistého Johna. Nemohla však prehliadnuť tých niekoľko otáznikov, ktoré sa jej vynárali v mysli. Ako je možné, že sa tu zišli ako starý priatelia? Kedy sa im podarilo zakopať vojnovú sekeru? Celá rozrušená i naradostená sa ho pobrala privítať, ale veľmi rýchlo schladila svoje nevhodné správanie. Oficiálne neboli predstavený a nech bola hocako dychtivá zoznámiť sa s ním, nemohla mu len tak predostrieť samú seba. A tak sa iba oprela o zárubňu dvier a s úsmevom na perách pozorovala to malé divadielko v predsieni.  

"Prestaňte sa správať ako hlupák, John, pre zmilovanie, " konečne sa obaja odlepili od podlahy a kráčali bok po boku v ústrety nadchádzajúcej spolupráci.

"Pán Stringler. Rada vás opäť vidím, ale čo sa vám to stalo s okom? " len čo obaja vystúpili z tieňa predsiene, všimla si, že oko pána Stringlera má neprirodzený fialový nádych. Podozrievavo preblyskovala očami z Johnovej tváre späť na tú Patrickovu.

"Och, slečna. Ja," John celý zmeravel, ruky sa mu nepríjemne triasli a ústa otváral len naprázdno ako ryba na suchu. 

"Stala sa mu taká nepríjemná vec, nič pre čo by sa mal človek znepokojovať," Patrick zasiahol skôr, akoby sa jeho hosť stihol roztriasť väčšmi ako želatína. Prinajhoršom by bol dokonca nútený zbierať ho z chladného náručia podlahy. Nemohol mu však nič vyčítať, jeho život bol poznačený neustálymi predsudkami vysoko postavenej aristokracie. Práve preto sa cítil nesvoj pri upozornení na svoj vzhľad. Aká opovážlivá skutočnosť, že spoločnosť nás robí tými kým sme. Kto sme teda v skutočnosti, aké sú naše chyby a cnosti? 

"John, dovoľte mi predstaviť vám Grace, ona bola mojou pohnútkou zájsť za vami," a Tantalove muky, do ktorých uvrhla moju dušu. 

"Grace, ďakujem vám za váš srdečný úsmev a vrelé slová. Už v tej chvíli ste sa pre mňa stali sestrou," Patrick celý čas zvieral ruky v päsť a bol by ochotný odprisahať, že počas tej krátkej chvíle, bola sekunda, kedy by najradšej udrel Johna Stringlera priamo do nosa. Samozrejme, pri šťastnom naklonení hviezd a predpokladu, že by bol tak presný. Z jemu neznámych dôvodov, mu nonšalantné správanie svojho spoločníka prekážalo. No John sa iba žiarivo usmial na Grace a v jeho mladíckej večne ustarostenej tvári sa usadila radosť v zmesi s vďačnosťou. Konečne sa mu podarilo prekonať prvotné rozpaky a vzniesť do miestnosti trochu svetla. 

Je nesmierne plachý, ale náruživý. Chvatne si pomyslela Grace. Mal až príliš veľa spoločného so Sarah Corbsovou. 

"Grace budem rád, ak sa pôjdete naraňajkovať, nemienim vás trýzniť hladom," Grace prekvapene nadvihla obočie, zaskočená Patrickovou starostlivosťou. Tušila za tým čosi, čo by sa jej nepáčilo, a i keď by rada vyjadrila zarytý protest, skutočne sa jej už nohy podlamovali od slabosti z nedostatku živín. 

"Ďakujem vám za neobvyklú starostlivosť Patrick, no nemyslite si, že sa ma tak jednoducho a elegantne, čo je pre vás tak prízračné, zbavíte! Vrátim sa a budem žiadať vysvetlenie," elegantne sa uklonila obom pánom a rozhodne odpochodovala predsieňou do prekvapivo slnečného dňa, I keď pomerne chladného. Grace ho privítala s otvorenou náručou. Dokázala odhodlane čeliť svojmu strachu, kameňu opovrhovania, ktorý ju ťažil. 

Dnes ju už nikto nemôže obviniť zo slabosti či krehkosti.

"Ale otecko prosím vás o to. Dovoľte mi vziať Reminu so sebou. Je to moja jediná priateľka. Nepozerajte sa tak na mňa, trápite ma. Je verná a láskavá, nikomu nebude prekážať, sľubujem vám to." 

"Je to mačka, dcéra moja," statnému mužovi bolo dcéry úprimne ľúto. Sám prekypoval láskavosťou a dobrotou, vďaka ktorým bol počas svojho života veľakrát zrazený k zemi. Nemohol dopustiť, aby rovnaký osud postrehol jeho jediné dieťa. Ani jej prosby, ani slza kotúlajúca po tvári dievčaťa ho nemohla obmäkčiť. 

"Sama si sa rozhodla ísť študovať," pripomenul jej. Bolestne na neho vzhliadla. Cítila sa nekonečne smutná a stratená vo veľkom a neľútostnom svete, ktorému bude musieť od dnes čeliť sama. Vedela to. 

"Musíš byť silná!" vyriekol otec prísnym hlasom dobráka, a tým uzavrel rozhovor. A tak Grace pokojne pozdvihla hlavu, zmierená so svojím osudom.

A od toho dňa netúžila po ničom viac, iba nájsť svoje šťastie po boku priateľa. 

"Je mi ľúto John, ale ešte predtým ako vám vysvetlím môj chabý plán, rád by som s vami čosi prediskutoval," Patrickov nadnesený a sebavedomý hlas sa niesol ako ozvena celou miestnosťou. Avšak slovo prediskutoval, takpovediac nevyjadrovalo celkom jeho zámer, ktorý sa mu zhmotnil v mysli. Pochabo sa rozhodol, že naučí svojho spoločníka nie len prijímať rany, v tom sa už Patrick utvrdil, že John je naozaj skúseným a úctihodným, ale ich aj rozdávať. A možno to bola iba zámienka, aby mal možnosť svoju frustráciu kdesi vyventilovať. A keďže boxerský klub sa nachádzal o dve ulice ďalej, toto mu prišlo ako vierohodnejšie riešenie.

"Ak dovolíte, využijem moment prekvapenia," to čo sa práve chystal urobiť, by sa s veľkou pravdepodobnosťou nestretlo u Johna s pochopením, a tak použil vlastnú iniciatívu. Len čo si bol istý, že stojí neďaleko Johna, neľútostne mu päsťou vrazil do tváre, až sa vyvrátil dozadu a po tichom zapraskaní mu z nosa vytryskol pramienok krvi. Možno mal byť jemnejší. 

"Čo to má znamenať?!" vykríkol John ako ranená laň. 

"Preboha, bráňte sa!" precedil Patrick pomedzi zovreté zuby, pripravený čeliť istej bolesti ako už toľkokrát predtým. Nikdy by neuznal, že mu to raz bude požehnaním. 

"Ale prečo?" zvolal John žalostne a ešte stále sa držal za krvácajúci nos. A presne vtedy prišla druhá, dobre mierená rana. Kto by bol očakával, že ten blázon bude so svojím protivníkom viesť láskavú diskusiu? 

Čo sa z neho stal kázajúci kňaz?

"Vy hlupák, aspoň sa kryte!" 

Po tretej rovnako ostrej rane, sa John konečne odhodlal vrátiť úder. Zasiahol Patricka do ostro rezanej čeluste, až to zapraskalo. 

"Takže vy sa zmôžete iba na takýto chabý kúsok, mal som o vás vyššiu mienku, John! Už sa nečudujem prečo o vás Delary rozpráva tak výsmešne," zatiahol Patrick provokačne, čím Johna statočne rozhneval. Ušla sa mu ďalšia poriadna rana, pri ktorej sa musel zachytiť dreveného stola a chladiť oheň vzbury, ktorý sa v ňom zapálil. Tentoraz by mohol Johnovi nechtiac ublížiť viac akoby sa patrilo, a to konieckoncov v úmysle nemal. 

"Výborne John," zaševelil Patrick a z vrecka nohavíc vytiahol plátennu vreckovku. Po tele sa mu rozlial pocit blaženého uspokojenia. Síce sa ešte stále nachádzajú na začiatku spolupráce, ale Patrick pevne veril v to, že sa mu podarí naučiť Johna sa brániť. To jediné mu bude po dnešnom večeri chýbať k titulu pravého gentlemana.

"Zoberte si ju," Patrick priateľsky natiahol ruku so spomínanou bielou vreckovkou mieru. Síce sa mu ušli iba dve rany, za to hodné chlapa. John sa spočiatku zdráhal prijať ten vzácny dar, no na naliehanie, ba príkaz Patricka si ju krotko vzal a priložil ku krvácajúcemu nosu. 

''Ospravedlňujem sa, nečakal som, že moja muška bude natoľko presná. Nabudúce sa ani neskúšajte zdráhať John, mohli by ste dopadnúť oveľa horšie," žiarivo sa na neho usmial, aby potlačil brnenie rozliehajúce sa pozdĺž sánky. Uvedomil si sklučujúci fakt, že i on sám by mal väčšmi trénovať v ručnom zápase. Jeho technika obrany bola vskutku žalostná. Ak sa to za techniku ešte dalo považovať. Nepochybne musel nápadne pripomínať pochabého thajského tanečníka po niekoľkých panákoch rumu.

"A teraz mi vysvetlite Patrick, čo vás to posadlo," harmonicky sa niesol miestnosťou medový hlas Grace, ktorý väčšmi upokojoval ako karhal. Patrick však už pred niekoľkými dňami zavrhol nutnosť vysvetľovania svojho konania. Iba nedbanlivo nadvihol pohľad od stola a ďalej sa venoval písaniu listu, ktorý ho v týchto chvíľach naplno zamestnával. Na dlážke sa totiž týčilo už zopár skrkvaných papierov.

"John, prosím vás, nepredkláňajte tú hlavu, inak vám to celkom neprestane krvácať nikdy," netrvalo ani celú hodinu než sa Grace vrátila do osídiel mužstva a zhrozením len vyvalovala oči. Rozbitá karafa a bledý krvácajúci John. A miesto vysvetlenia iba ľahostajný pohľad Patricka Whitea. Ľútostivo sa teda pobrala ošetriť Johna, ktorý problémy priťahoval väčšmi ako magnet. Ustarostená Grace to nedokázala pochopiť, najmä s presvedčením, že ten muž je láskavejší a oddanejší ako polovica mesta.

"Keďže John je očividne indisponovaný," predtým než pokračoval, znovu nepatrne zdvihol pohľad, "rád by som vás požiadal Grace, aby ste ma dnes večer doprovodili k mojej sestre."

"Myslím, že sa nejedná o zdvorilostnú návštevu, však?" pozorne sa zahľadela na Patricka, s cieľom celkom vytušiť jeho tak dobre krytý zámer. Rada by totiž predišla zbytočným problémom. Vždy bol Patrick pri výkone svojej práce tak nekonvenčne sebaistý a odhodlaný? Čo je pravým dôvodov jeho konania? Náklonnosť k čestnému mužovi, alebo sa jedná o pocit nadradenosti? Dotieravé otázky umlčali Grace tak úspešne, že jediné na čo sa zmohla, bolo utiekať sa k výklenku okna, kde sa v dennom svetle skvel zničený drevený rám. Znak Patrickovej ľudskosti a sčasti i zraniteľnosti.

Zhlboka sa nadýchla a s ťažkým povzdychom privrela oči. Ťažila ju nevedomosť z nadchádzajúcej udalosti, obavy z možnosti vývinu situácie. Predsa bol Patrick pre ňu ešte stále obrovským bludiskom, nevyriešenou hádanku či nedokončenou šachovou partiou. No nikdy by nepriznala ten malý plamienok strachu, ktorý v nej ticho plápolal. Obdivovala jeho schopnosti, ktoré predvádzal s nepísanou gráciou.
Vždy so zatajeným dychom pozorovala svojho otca, vzhliadala k nemu, bola priam fascinovaná tým neskutočným intelektom. Ale zároveň sa desila chladnej mužskej logiky. Nikdy nevynikala v intelektuálnych hrách. Ale vždy dodržiavala svoje sľuby, a preto dnes večer, ktorý sa tak závratne blížil, ho bude sprevádzať a bude jeho očami. Bude odvážna, presne tak akoby si to jej otec želal.
A tak, sprevádzaná neodbytným škrípaním pera po papieri, bytostne cítila ako sa hodinové ručičky pohybovali priam svetelnou rýchlosťou. Uhľadila si gaštanové vlasy a so záujmom jej vlastným, pozorne sledovala ľudí prechádzajúcich ulicou.
Patrick dôsledne zapečatil list a odovzdal ho Johnovi s prosbou, aby ho cestou domov doručil Sarah Corbsovej.

Do večera nezostávalo veľa času a on nemal ani čistú košeľu.