Grace zostala užasnuto sedieť za mohutným krídlom piana spolu s Patrickom bez jediného vyrieknutého slova. Napriek tomu skutok, ktorý Patrick vykonal, vravel veľmi jasne a priamo, v očiach každého nezainteresovaného človeka. Všetci by sme vedeli povedať, čo tých dvoch spájalo lodnou silou. Ale čo to znamenalo pre nich dvoch? Akákoľvek sila, ktorá ich k sebe priťahovala, mámila ich zmysly, bola odsunutá do zatratenia. Zaiste patrili k odhodlaným, chrabrým idealistom, no pojem láska pre nich predstavoval čosi nejasné, matné ako keď sa snažíte pozerať cez hustý pás hmly. Veríte, že za ňou vás čaká číre svetlo a vrúcne teplo Slnka, ale neurobíte krok vpred, pretože ste vydesený viac, než by ste boli ochotný priznať. A preto konáte tak neisto, poháňaný vrúcnym citom, ale dávate si obrovský pozor, aby ste neprekročili pomyselnú čiaru bezpečnej zóny. 

Preto Grace s Patrickom iba mlčky sedeli vedľa seba a užívali si vzájomnú blízkosť, jemne sa dotýkali ramenami, nemysliac na všetky prekážky, ktoré by ich mohli postretnúť. 

"Vidím, že ste si poradili i s viazankou. Dali ste si záležať," Grace odhodlane prerušila slabunké tóny vychádzajúce spod kláves piana. 

"Grace, som presvedčený o tom, že nemáte ani len poňatia, ako mi celý ten čas pije krv, " zasmial sa. 

"To si dokážem predstaviť, miesto elegantného zdobeného uzla hodného gentlemana, ten váš pripomína skôr námornícky uzol na uväzovanie kotvy." 

"Som nesmierne rád, že sa vám páči. Dal som si vskutku záležať," jemne si ho poupravil, ale ani to mu nedodalo želaný efekt. Ešte chvíľu a začne mať obavy, že sa nevedomky plánoval na tej látke obesiť. 

"Nerada vám kazím radosť, ale fakt je, že vaša snaha dokonale haní konečný výsledok, " predstieraná vážnosť ho takmer ihneď opustila a schuti sa pustil do smiechu. 

"Do pekla, Grace. Buďte taká láskavá a prestaňte si ma doberať," netrpezlivo sa chytil viazanky a všemožne sa snažil zbaviť sa jej. Dosť bolo otravného zväzovania. Ona ale zaryto odolávala. 

"To snáď nie je možné!" vyriekol žalostne. Vyskočil na rovné nohy, aby mu bolo umožnené lepšie bojovať so svojim nepriateľom. Viazankou. Uzol sa mu neustále darilo zamotávať stále viac. Rýchlosť s akou strácal trpezlivosť, by sa vskutku dala porovnať s rýchlosťou svetla. 

"Počkajte. Pomôžem Vám, " vyriekla Grace trpezlivo očakávajúc jeho reakciu. Nechcela predsa, aby svoju momentálnu zlosť presmeroval na ňu. Uprenena neho hľadela sťa okom jastraba, pozorne sledovala každý jeho pohyb, no i tak nemohla uveriť tomu čo vidí. Pri pohľade na neho len sťažka udržiavala smiech. Z krotkého baránka sa stal v mžiku sekundy lev. 

"Ani sa neskúšajte smiať!" varoval ju. Nesmelo k nemu pristúpila a pozorne začala skúmať ten nemožný uzol. Zdvihol hlavu a zahľadel sa kamsi do neznáma. Netrpezlivo čakal, kedy sa to mučenie skončí. Vedel, že vyzerá ako malý nemožný chlapec a to ho poburovalo. V hlave sa mu premietlo niekoľko nepekných nadávok, ktoré len s najväčšou námahou udržal v sebe. On síce nie je rodený gentleman, za to Grace je nepochybne vzorná dáma. 

"Nemohli by ste sa poponáhľať?" stál tam celkom dobrovoľne, no neprestával sa cítiť ako drobná mucha lapená do siete ostražitého pavúka. Grace vedela, že čím dlhšie jej to bude trvať, tým viac sa to zviera pod jej rukami bude ošívať. 

"Nehýbte sa, lebo Vás tu nechám stáť do rána!" zvýšila hlas, aby nad ním získala aspoň chabú prevahu. 

"To by ste neurobili," vyriekol sebaisto.

"Že nie?" na moment sa od neho vzdialila. Opäť si sadla na mäkkú lavicu k pianu a hravo  začala brnkať po jednotlivých klávesoch. Skutočne je presvedčený o tom, že je povinná mu pomáhať? Hrdo sa napriamil, ruky si vzopäl za chrbtom, ale zamračenej tváre sa rozhodne nevzdal. 

"Už o Vás nebudem pochybovať Grace," jeho nervozita sa stupňovala závratným tempom, a tak Grace neochotne vstala a bez jediného zádrapčivého slova sa chopila role záchrankyne. Predsa len zo všetkých dní, ktoré s ním strávila, dnešok bol tým najneobyčajnejším a najkrajším zároveň.

"Hotovo," vyriekla plná sebavedomia a hrdosti z dobre odvedenej práce, len čo uzol konečne po dlhom boji povolil. 

"Som Vám zaviazaný, teda chcel som povedať vďačný, " len čo opäť uvidela paniku v jeho očiach, mierne sa pousmiala. Rukami sa jemne dotkla jeho mužnej hrudi. 

"Choďte si odpočinúť." 

"To nie je dobrý nápad, " v očiach sa mu odrážalo napätie a frustrácia. Nevyhýbal sa spánku, ale snom, ktoré ho ukrutne prenasledovali, vždy keď zavrel oči. Nezáležalo na tom, ako veľmi bol unavený, vždy ho navštívili ako staré priateľky. 

"Patrick," oslovila ho tichým hlasom, zrazu nevedela čo by mala povedať. 

"Dobre, poslúchnem vás, ale ešte predtým by som bol rád keby ste niečo zahrali, " rukou pokynul smerom k pianu. Sálalo z nej nadšenie, ale i neistota. A on sa pokúsi tú neistotu, ktorá obklopuje celý jej život, vymazať. 

"Nikdy Vám to nezabudnem." 

Vysoká tvrdá posteľ, s ktorou kedysi zdieľal len tie najhoršie nočné mory sa v túto noc pre neho stala nezvyčajnou útechou. Svojou tvrdosťou dokonale podopierala jeho zúbožené telo. Už si ani len matne nedokázal vybaviť, aký je to pocit, ponoriť sa do hlbín spánku. Schránka, ktorá mu patrila, jeho telo, bolo zničené nepochybne rovnako, ak nie viac, ako telo hociktorého vojnového vyslúžilca. A predsa dovŕšil ešte len 32 rokov. Ochabnuto ležal na posteli a spomínal na časy, kedy podobne odpočíval v parku pod korunami stromov. Zanedlho sa oddal spánku a ten bol nemý, nie pokojný, v to ani nedúfal, ale konečne po dlhej dobe prevzal kontrolu nad sebou i nad snami. Ibažeby tie opraty v rukách držala Grace. Mohol vďačiť jej, že sa mu podarilo na niekoľko slastných hodín zbaviť tých prekliatych snov, z ktorých sa obyčajne budil celý spotený a otrasený? Aký bol jej podiel na tom celom? Nepochybne väčší ako si sám Patrick dokázal pripustiť. 

Len čo jeho telo načerpalo dávno stratenú energiu, podarilo sa mu prebudiť sa do nového nepopísaného dňa. Neisto popotiahol nosom a zmraštil obočie. Opäť ho klamú zmysly? Alebo sa vo vzduchu vznáša vôňa hrianok? Opatrne vstal z postele a tichým našľapovaním sa vplížil do hlavnej miestnosti apartmánu. 

"Patrick!" netrvalo dlho, kým sa spamätal a vybavil si osobu, ktorej patril daný hlas. Vlastne to netrvalo ani niekoľko sekúnd. Vrelý, nikdy sa nekončiaci štepotavý hlas neúnavného vtáčaťa. 

"Braček, vieš si predstaviť, aká som šťastná, že ťa znovu vidím? Spal si dobre?" Sarah k nemu docupkala a vrhla sa mu do náručia ako dávno stratenému a hoci i zatratenému bratovi. Možno to tak vskutku i bolo. 

"Dávaj pozor, pokrčíš si šaty, " prísne ju napomenul. Zmietalo ním prekvapenie z neočakávanej návštevy. Čo ak jej ten otrasný Corbs ublížil? Pri tom pomyslenení mu šklbalo kútikom oka. Aký iný dôvod by mohla mať na to, aby ho poctila návštevou? Chytil Sarah za obe predlaktia, hodlajúc zistiť, čo sa stalo. V mysli sa mu vynárali rozmanité obrazy krutosti spájajúcej sa s jej manželom. Tak rád by mal zámienku na to, aby mu mohol ublížiť. Už teraz mu z jeho nevidiacich očí sálal hnev. 

"Povedz mi Sarah, stalo sa ti niečo?" 

"Všetko je v tom najlepšom poriadku, prišla som ťa navštíviť a slečna Grace bola tak láskavá a doprovodila ma dnu. Nevravel si mi, že si sa s niekým zblížil," ako vždy aj tentoraz nepretržite štebotala, s občasnými prestávkami na nádych. Líca sa jej ružoveli, ako lupienky ruží a oči sa jej ligotali, ako ranná rosa. 

"Drahá moja sestrička, nesmierne mi odlahlo, že sa ti nič nestalo," vyriekol lakonicky s prižmúrenými očami a pobral sa naliať si pohár chladeného rumu. Neveriacky pokrútil hlavou a kopol ho do seba. Ktovie koľko ďalších bude ešte potrebovať. 

"Priniesla som niečo na jedenie, braček. Dúfam, že sa spolu naraňajkujeme, samozrejme aj so slečnou Grace. Och, ako sa mi páčia vaše husté gaštanové vlasy. A aké sú vlnité. Musíte byť na ne patrične hrdá," keď sa jednalo o udržiavanie rozhovoru, Sarah vynikala neskonalou predstavivosťou a ako by Patrick zdôraznil i neodbytnosťou. Predsa len bola vychovávaná v inej viere ako Patrick. To, k čomu viedli ju, ako i väčšinu mladých dám, bolo dobre sa vydať. A práve to škrelo Patricka najviac. Vyčítal si, že sa o svoju sestru nepostaral lepšie. Bol tak prekliato zaslepený sám sebou a snahou dokázať všetkým, že žiadna konkurencia ho nie je hodná, že si nevšímal poklad vo svojej blízkosti. 

"Ste neuveriteľne láskavá, pani Corbsová. Je nám cťou, že ste nás poctili svojou prítomnosťou. Smiem sa ale opýtať, prečo ste neprišli skôr?" prvýkrát započul z odlahlejšej strany miestnosti Gracein vyrovnaný, pokojný hlas. Patrick bol presvedčený, že v nej hlodá číra zvedavosť a on sa desil toho, čo všetko jej Sarah vyrozpráva. Netúžil stáť pred ňou v pomyselnej nahote. No neostávalo mu iné ako sa tomu so cťou postaviť, avšak ťažko dokáže potlačiť svoje podráždenie z prítomnosti dvoch zohraných dám. 

"Patrick si to neželal, chcel byť sám. Rozumela som tomu, naozaj. Ale chýbal mi, " razom zosmutnela a klesla do kresla naproti Patrickovi. Z pohľadu Grace bolo zvláštne pozorovať tú nevídanú dievčinu. Len čo sa usadila, chvíľu mlčky upustene hľadela do zeme. No potom akoby sa v nej niečo pohlo. Vzpriamila sa, nadvihla bradu a ruky si spôsobne zložila do lona. V očiach Grace sa razom z bezstarostného, tak trochu naivného dievčaťa, ktoré prednedávno prekročilo prah apartmánu, stala odhodlaná a silná mladá dáma. V tom si boli s Patrickom priam až nemožne podobný. V akejkoľvek situácii, dokázali hrdo zdvihnúť hlavu a vybojovať si slávu. Ohromenela hľadela z jednej strany na druhú. 

"Nemám právo Vám čokoľvek vyčítať, dúfam, že ste ma nepochopili nesprávne, som si istá, že pre Vás to bolo takmer tak bolestné ako pre Patricka, " celý čas hľadela Sarah priamo do očí, no nechtiac zavadila i o siluetu jediného muža v miestnosti. Nezúčastnene hľadel kamsi do prázdna, pohltený sebou samým. Zaiste ho návšteva sestry nepotešila tak, ako by sa možno dalo očakávať. Ďalšou možnosťou by mohla byť neschopnosť prejaviť aspoň málo zo svojich citov. Grace neverila, že žiadne nemal, ako jej raz zaťato tvrdil. No dosť bolo psychologickej analýzy. 

"Máte pravdu slečna," vyriekla Sarah, opäť vstala a dychtivo vykročila smerom ku Grace, vzala jej ruky do tých svojich a vzrušene ich stisla, "smiem Vás oslavovať iba Grace? A vy mi pokojne hovorte Sarah. Nikdy som nestretla tak múdru ženu, akou ste vy. Patrick musí byť nesmierne rád, že mu robíte spoločnosť," zaiste by bola pokračovala vo svojich chválach a domnienkach, keby si nebol Patrick hlasno odkašľal. 

"Sarah, mohla by si prestať tárať a oboznámiť ma s dôvodom tvojej návštevy?" dievčensky sa na Grace usmiala a prebehla späť k svojmu bratovi. Pobehovala ako neriadená strela a rovnako rýchlo i rozprávala. Prekypovala šťastím a navzdory svojmu nikdy sa nekončiacemu optimizmu sršala inteligenciou. Zdobili ju šaty jemnej ružovej farby, ľahké ako páperie, no Grace si ju rovnako dobre vedela predstaviť v čomsi takpovediac fádnejšom, stáť pred obecenstvom a obhajovať záujmy nevinných ľudí. Hlavou sa jej preháňala jediná otázka: Bol i Patrick kedysi tak bezstarostným ako jeho sestra? Alebo ho zničila krutá výchova jeho rodičov či privysoké nároky na svoju osobu? 

"Prišla som ti poblahoželať, braček. A pravdaže som ti priniesla toto, " do rúk mu vložila malú hranatú krabičku indigovej farby a na líce mu vtisla ten najvrúcnejší a najláskavejší bozk. Len Boh vie ako neisto a prekvapene sa musel Patrick cítiť. Niekoľko krát rýchlo zažmurkal, zmraštil obočie a kútiky úst sa mu neprítomne zdvihli do úsmevu, tak očarujúcemu ako jagavé jazero v teplý slnečný deň. Opatrne krabičku otvoril a nahmatal predmet v nej skrytý. Pocítil čosi chladné a okrúhle. Pečatný prsteň. 

"Dúfam, že nie si sklamaný. Musím sa priznať, že ho vyberal Andrew, keby si len videl ako veľmi mu záležalo na tom, či sa mi bude páčiť a samozrejme tebe. Až sa od samej neistoty mračil," zachichotala sa a pozorne sledovala Patrickovu tvár rovnako ako pred chvíľou Grace. Predtým ako si uvedomila, že jej pohľad cíti a je mu istotne nepríjemný, načož ho ihneď obrátila smerom k oknu. Koniec koncov, nie je priamou súčasťou jeho života a nemá právo zasahovať do jeho súkromia. I keď by sa rada o ňom dozvedela viac. 

Patrickova tvár zostávala stále zamračená, ani náznak po rozjasnení. Krabičku opäť zavrel s cieľom vrátiť ju osobe, ktorá si dala tak vehementne záležať. 

"Sestrička, robila si si priveľké starosti. Nič ma nedokáže potešiť viac ako tvoja prítomnosť. Toto vráť svojmu manželovi," posledné slovo vyriekol len s predstieraným pokojom. Čo si chcel ten naničhodník dokázať?! 

Kedysi takzvané podarovanie prsteňa znamenalo označenie daného človeka za majetok toho, kto prsteň daroval. Tento spôsob sa častokrát využíval pri otrokoch pracujúcich v službách vysokopostaveného pána. Kruh symbolizuje nekonečnosť, a teda nemožnosť sa vymaniť spod vlastníctva svojho pána. 

Samozrejme prsteň znamená i moc a nadradenosť, ale to predpokladajme nebol Corbsov zámer. 

"Nepáči sa ti? Ja viem, že ho nemôžeš vidieť, ale je naozaj skvostný, prosím, vezmi si ho, " vrátila mu krabičku späť. Grace si kútikom oka všimla ako sa jej v očiach zaleskli slzy, tvár jej posmutnela, všetka radosť akoby sa bola opäť stratila, kdesi v čiernej diere vesmíru. 

"Svoje rozhodnutie nezmením," prudko vstal a podišiel ku kozubu, z ktorého ešte stále sálalo trochu tepla, z vyhasínajúcich zbytkov dreva. Naplnený istotou a neodbytnosťou sa oň oprel a dúfal, že sa táto návšteva urýchlene skončí. 

"Prosím ťa," zašeptala ešte raz do hustého ťaživého ticha. 

"Sarah, nevyjednávaj so mnou. Mám ťa skutočne rád, ale tvojho manžela nedokážem vystáť a tento dar je jeho spôsob ako ma ponížiť, nečakaj, že ho prijmem," silno zaťal sánku a tvárou pripomínal neľútostné zviera. Sarah len všemožne potláčala blížiaci sa výbuch sĺz. Och, ako len nenávidela plakať pred ľuďmi, pred svojím bratom. Bola však príliš krehká a zraniteľná. Slzy jej nesmelo stekali po jemnej alabastrovej tvári, ale ona stále uprene hľadela na monštruóznu postavu Patricka. Nehodlala slaboššky nariekať, i keď by sa našli mnohí, ktorí by si to mysleli. Jej brat  stále ľahostajne hľadel kamsi do neznáma. Grace úporne premýšľala, či by najlepším riešením nebolo odísť. Ako sa len mohla zapliesť do tejto situácie? Po krátkej úvahe pochopila, že už tu musí zostať, a tak pomalými ladnými krokmi podala Sarah tkanú vreckovku. Vďačne ju priala so slzami v očiach. Následne sa stiahla ešte viac za závesy okna.

"Je to iba hlúpy dar a ty tu vyčíňaš, akoby sa rúcal celý svet. Správaš sa ako hlupák!" žalostne nariekala Sarah. Jeho chlad a nezáujem sa jej tentokrát skutočne dotkol. 

"Nikdy si nebol taký krutý, braček," nariekala. Pomaly začal Patrick ľutovať svoje správanie, jeho sestra ho predsa chcela len potešiť. Ľúbi ho tou najčistejšou láskou spomedzi všetkých. Ona si nezaslúži trpieť kvôli jeho problémom. 

"Myslíš si, že môj manžel je neľútostný, chladný muž, no poviem ti Patrick, nikdy sa ku mne nesprával nepekne, no ty ma od seba len neustále odhánaš. A ja viac neznesiem takéto zaobchádzanie," kričala v akomsi amoku, no skôr to pripomínalo volanie o pomoc zranenej lane. Tie neľútostné slová adresované Patrickovi, na neho nesmierne zapôsobili. Zabodli sa mu do už existujúcich rán a spôsobovali bolesť. Neistým krokom k nej pristúpil, kľakol si a vzhliadol smerom nahor. Ako veľmi ho trápilo, že sa nemôže pozrieť do jej lagúnovo modrých očí. Tak nebeských, že i samo nebo bolo iba ich napodobeninou. Lenže teraz to nebolo o ňom a to si konečne dokázal uvedomiť. 

"Pšššt, chlacholil ju," zaslúžim si tvoje pohŕdanie i nadávky," ľútostivo sklonil hlavu a dúfal, že mu Sarah odpustí. Dokonca i Grace bola zaskočená takouto reakciou. Patrick White, muž práva, na kolenách pred drobným dievčaťom. Pred svojou vzácnou sestrou. Sálal z neho nevídaný rešpekt, hrdosť a mužnosť. A Grace bola nakoniec nevýslovné vďačná, že mohla byť svedkom tejto udalosti. Zmierenia medzi dvoma ľuďmi silnejšími ako oceľ či skala. Krátko na to Patrick vstal, vzal Sarah do náručia a knísal sa s ňou zo strany na stranu, akoby medzi nimi k žiadnej nezhode nedošlo, predsa sa jednalo iba o banalitu. Ale nesmieme zabúdať, že práve tieto banality, sú tými vzácnymi detailmi v našom živote, ktoré mu dodávajú zmysel, tú pravú dušu. A práve tú nám nikto nemôže vziať. 

"Utekaj za svojím manželom, isto ťa už bude všade zháňať, " pošepol jej do ucha. Ona súhlasne prikývla, rozlúčila sa ako s Patrickom, tak i s Grace, samozrejme nezabudla dodať viac či menej zdvorilostných fráz, pričom sa celý proces lúčenia predĺžil o niekoľko ďalších minút a s opätovnou veselosťou a ľahkosťou opustila tú strohú miestnosť, v ktorej sa všetko odohralo. 

"Prekliate narodeniny, " zavrčal a zťažka sa posadil do kresla, pričom nechtiac zavadil o krabičku s prsteňom, položenú na šachovej hracej ploche. Opäť raz sa zamračil. 

"Dáte si raňajky?" spýtala sa neisto Grace. Potláčala nutkanie zostať ticho, či utrúsiť poznámku o odhodlanosti jeho sestry. Keďže ani jedna z myšlienok sa jej nezdala dostatočne vhodná k momentálnej situácii, podarilo sa jej vysloviť hádam tú najkolosálnejšiu hlúposť spomedzi všetkých, čoho znakom bol Patrickov jasný smiech. 

"Premýšľal som aký asi bude váš postoj, ale k môjmu zahanbeniu, toto som skutočne neočakával." 

"Tak, aká bude vaša odpoveď?" nedala sa odbyť. Hodila pomyselnú rukavicu do poľa a teraz si ju bude musieť pravdepodobne aj sama zdvihnúť. 

"Popravde, radšej by som si nalial ešte za pohárik," pravdaže si od nej nepýtal povolenie, veď prečo aj? Lalial si a slastne si z neho uchlipol. 

"Mohli ste ma pred tou neočakávanou návštevou varovať," zaševelil potmehúdsky. 

"Sarah som stretla neďaleko, keď som sa vracala naspäť, vyzerala zmätene a neisto, pravdepodobne sa v tejto časti vôbec nevyznala, no akonáhle ma zbadala, celá sa rozžiarila. Povedala mi, že hľadá práve Vás, a tak som ju doprovodila. Prosté, však? Ako som mala vedieť, že príde? A čo by ste boli urobili?"

V tichosti sa zamyslel, ale odpoveď bola naporúdzi veľmi chytro.

"Hmm, snáď by som mohol vyliezť cez okno, zaiste to nie je viac ako 7 metrov, čakala by ma maximálne nejaká zlomenina. Alebo by som mohol hrať mŕtveho, mali by ste o mňa obavy?" 

"Ste pochabý," vyriekla Grace s najväčším sebazabrením, akým ovplývala. Cítila sa pobúrená Patrickovou odpoveďou a faktom, že sa rozhodol takto zlahčovať situáciu. Je možné, že mu ten alkohol úplne zatemnil mozog? Dôsledne ho pozorovala ako si nalieva ďalší, v poradí už koľký? Štvrtý, piaty? Grace začínala nadobúdať nepríjemne otravný pocit. Kam sa podeľ ten hĺbavý vážny muž akého spoznala? Dumala, kedy ju už konečne prestane prekvapovať. V tom sa ozvalo klopanie na dvere, tiché, ale dosť zreteľné na to, aby zaujalo pozornosť Patricka i Grace. Isteže by sa bol Patrick najradšej odmlčal a užíval si pocit nezastihnuteľnosti, a nepochybne by mu ani v najmenšom nezáležalo na tom, čo si daná osoba za dverami pomyslí o jeho morálnych hodnotách a slušnosti. Jediným problémom v celej tejto Patrickovej sieti bola prítomnosť Grace a jej výčítavý pohľad, ktorým by ho obdarovala. To by mu vzhladol na jeho slepotu veľmi neublížilo, ale ona by sa zaiste tak ľahko nevzdala. 

"Choďte otvoriť!" v hlase mu kolovala mierna rezignácia.

"Ach! To ste vy pane, poďte ďalej prosím. Posaďte sa," Grace sa úprimne potešila, keď zbadala stáť vo dverách muža zo včerajšieho rána. Zdvorilo pokynula na kreslo stojace ďalej od Patricka, ktorý sa teraz rozhodol vypínať pri závesoch okenice a vzbudzovať hrôzu. Avšak hosť len ostýchavo odmietal, pričom celý čas hľadel do zeme. Triasol sa na celom tele a mlčal. Oblečenie, ktoré mal na sebe bolo rovnako strohé ako keď ho stretla naposledy. Ale stále pôsobilo uhladene, vôbec nie zanedbane. Grace si vedela dokonale predstaviť aké veľké množstvo odhodlania toho muža stálo prísť až sem, zdvihnúť ruku a zaklopať. Ďalšia banalita, no keď hľadela na neznámeho, hoc ako srdečne, nadobudla pocit, že zanedlho zamdlie. Opätovne v rukách zvieral klobúk a zťažka hľadal vhodné slová. 

"Žiadal by som priveľa, pane, keby ste sa mi predstavili?" ozval sa ako prvý Patrick. 

"Volám sa John Stringler, pane, " hlas mal príjemný, no neistý. Rozprával rýchlo, akoby ho ťažilo akési bremeno, ktoré viac nedokáže niesť a všemožnými silami sa ho snaží zbaviť. Len čo ho Patrick nepriamo oslovil, na krátky moment zdvihol zrak, vyjachtal odpoveď a vzápätí sa opäť sústredil na pozorovanie vlastných ešte stále zachovalých topánok. Grace sa cítila zbytočná a nepotrebná, ako tomu bolo i pri návšteve Patrickovej sestry, a preto sa rozhodne vybrala ku knižnici, vzala si akýsi zväzok a letmo listovala stranami od začiatku až po samý koniec. Ak ju náhodou uchvátil akýsi popisok, očami letmo preletela po niekoľkých riadkoch obsahujúcich vysvetlenie a potom prosto pokračovala ďalej. Snažila sa byť ticho ako myška, splynúť so vzduchom, no bola prenáramne zvedavá, kto je ten neznámy muž, ktorý ich navštívil. A tak si neodpustila jedným uchom načúvať ich rozhovoru. I keď pravdou bolo, že vo väčšine času jediný, kto rozprával, bol Patrick. 

"John, čo by ste potrebovali od muža ako som ja?" spýtal sa ustipačne Patrick. 

"Ja… Prišiel som Vás požiadať.. O pomoc." 

Patrick prirodzene poznal dôvod návštevy tohto muža len čo vstúpil dnu. Dôverne poznal tú neistú našlapovaciu chôdzu, strachom podfarbený hlas. Ten muž, John ako sa nazýval, ho dostal do úzkych a už tento fakt v ňom vzbudzoval odpor. Nie voči váhajúcemu návštevníkovi, vážil si odhodlanie tohto muža, jeho pracovitosť i skromnosť, ktorou ovplýval. Hodnoty, ktoré sa nepochybne líšili od hodnôt vysokopostavených bábok spoločnosti. Bol to odpor charakterizovaný Patrickovým sebazaprením. Neschopnosťou otvoriť jednu z najväčších jaziev a tým nemal na mysli tú, ktorá poznačila jeho tvár. 

"John, budem stručný. Ak ste ma prišli požiadať o právnickú pomoc, tak ste zbytočne merali cestu," nazbieral v sebe posledné zbytky diplomatickosti v snahe vyhnúť sa ďalšiemu bolestnému smerovaniu rozhovoru. 

"Pane, viete, ja som čestný človek, prosím vás," muž postávajúci uprostred miestnosti, akoby čakal na svoj ortieľ. Ešte väčšmi znervóznel, na čele sa mu objavovali drobné kropaje potu. Postupne prestal hľadieť do zeme a teraz už vytrvalo svojim pohľadom prebodával Patricka. Dôsledne zvažoval všetky možnosti, najradšej by bol odišiel, nikdy sa nevrátil a zabudol na celú vzniknutú frašku. Keby nepotreboval pomoc. Prečo nepožiadal niekoho iného? Táto možnosť mu nebola odopretá, ale jeho financie boli príliš žalostné na to, aby mu umožnili zájsť za niekým, kto ho nevyhodí zavretými dvermi. Patrick bol totiž jeden z mála tých, ktorým nešlo len o niekoľko zarobených zlatých mincí navyše. Na to si príliš vážil ťažké roky štúdia a neskôr i praxe. Na to si vari príliš vážil sám seba. Ponúkal služby profesionála za zlomok toho čo konkurencia. Mal svoju hrdosť, ktorá mu zabraňovala vo vykorisťovaní poctivých ľudí. Bohužiaľ, teraz padla kosa na iný kameň. Situácia sa zmenila. Karta sa obrátila. 

"Je mi ľúto svoje rozhodnutie nezmením, môžete ísť," zavrčal o čosi prísnejšie. 

Grace si všimla ako neznámy muž zaťal päste, no takisto si všimla ako si dlane opäť vyrovnal, ba natiahol. Nemohlo to značiť nič iné ako bohapustý boj dobrej s tou horšou stránkou duše. Práve to presvedčilo Grace, aby sa tohto človeka zastala. Musela vstúpiť do veci, ktorá sa jej vonkoncom netýkala a to už po druhý krát. Vonkoncom jej to nespôsobvalo radosť, ba práve naopak. Nemala právo súdiť, ak nechcela byť súdená, však? 

"Pán John, som presvedčená, že ste bezúhonný človek a pravda sa napokon ukáže. Príďte zajtra, prosím. Uvidíte, že Slnko bude svietiť jasnejšie." 

Mladý muž bez slova vyzrel von oknom, obloha bola zvláštne jasná a Slnko svietilo. S plným obodstatnením ju mohol považovať za blázna, no on iba otvoril ústa, chcel niečo namietnuť, ale keď zbadal pokoj a rozhodnosť v tvári Grace, iba sa srdečne usmial. Z tváre mu zmizol nepokoj a nahradila ho nádej. A to všetko spôsobilo iba niekoľko láskavých slov. Lenže Grace dobre vedela, čo tým spôsobila tomu mužovi na druhej strane miestnosti. Keby si Patrick nedržal na tvári už niekoľko minút nepreniknuteľnú masku z kameňa, nepochybne by si všimla ako pení. 

"Grace, nechcite ma našt..nahnevať. A vy pane, ráčte brať do úvahy môj názor. Nemienim sa opakovať, odíďte!" ešte väčšmi vypol hruď sťa generál na bojisku, odhodlaný neustúpiť ani krok. 

"Domnievam sa pán White, že si neuvedomujete vážnosť situácie. Ak sa nemýlim, tak ste jedinou šancou tohto muža,"

"Slečna, ak si myslíte, že vo mne zasejete zrnko pochybností, či vzbudíte ľútosť!" 

Grace sa všemožne snažila pripomenúť mu časy nie tak minulé, to kvôli čomu obetoval mnoho a kvôli čomu teraz prežíval muky. Nemohla mu dovoliť, aby sa vzdal a to za žiadnu cenu. 

"Viete čo si myslím?" ešte len otvorila ústa, aby mu povedala, aký je zbabelý, ale on ju predbehol. 

"Neskúšajte ma súdiť, lebo príde rad na Vás. Ako je možné, že nikomu nechýbate? Že o Vás nikto nemá strach? Kde je vaša rodina, vaši priatelia, ha?" nepovedal toho veľa, ale napriek tomu zasiahol Grace na tom najcitlivejšom mieste. Ostala stáť ako socha, v ústach jej vyschlo. Dostala čo si zaslúžila. V snahe pomôcť jednému človeku v núdzi, ublížila tomu druhému. A nakoniec sa jej všetko vrátilo ako lúč svetla odrážajúce sa od zrkadla. Prečo len pre tentokrát neposlúchla ten tichý hlas vo svojom vnútri? Až teraz keď sa jej rozostril zrak, všimla si, že neznámy muž v miestnosti viac nestál. Zaliala ju vlna pochybností. Snáď jej zámer bol správny. Keby sa len nenechala uniesť vlnou emócií. Kedy sa už konečne poučí a prestane uprednostňovať svoje srdce pred rozumom, vyhla by sa mnohým ťažkostiam.

"Sme vyrovnaný, pán White. Dúfam, že ste už spokojný, pán John odišiel a ja Vás tiež nebudem naďalej obťažovať svojou zarytosťou." 

Patrickovej pozornosti neušlo chvenie, ktoré sa odrážalo v Graceiných slovách. Bol si vedomý toho, že jej ublížil, dokonca to i ľutoval. Áno, mrzelo ho, že sa nechal ovládnuť nezdarnou situáciou. Ale už viac nemienil ospravedlňovať svoje správanie. Ani pred sebou ani pred nikým iným. 

"Pacta sunt servanda, " dohovory sa majú dodržiavať. Zaševelila Grace ticho. Jediná veta, ktorá jej utkvela z knihy, ktorú pred niekoľkými ťaživými minútami zvierala v ruke. Patrickovi sa hneď vyjasnilo, narážala na tú pochabú prísahu, kedy sa zaviazal pomáhať ľuďom v núdzi. Kedy hrdo stál nastúpený v rade, v ušiach mu hučalo a jeho pery odriekali tie dobre známe slová. Mal dojem akoby po schodoch zostupoval do samotného raja. Ach, aké dômyselné, z raja za krátku dobu až do pekla. Dnes to už pre neho neznamenalo takmer nič a predsa sa necítil ako víťaz. Vybojoval si rázne odmietnutie, no miesto blaženého pocitu ho čakal iba horký pohár trpkosti, ktorý sa niekoľkokrát znásobil, po tom čo sa dvere za Grace nehlučne zabuchli. V tom istom čase si uvedomil, že na okno ostro klopocú kvapky dažďa. A to je December. Nádej sa rozplynula. Tantalove muky dolahli i na neho plnou váhou svojej krutosti.