„Dobrý deň, pán Wobels,” Patrick úctivo privítal svojho očakávaného hosťa, bankára Wobelsa.

Potriasli si rukou ako starý priatelia a následne mu Patrick predstavil Grace. Pán Wobels bol postarší pán so šedivými vlasmi, zato prívetivím výrazom tváre. Ako sa na ctihodného muža so značným peňažným výnosom patrilo, bol ozdobený zlatými vreckovými hodinkami a zlatým prsteňom, o ktorý  Patrick zavadil pri podávaní rúk. Bezpochýb netrpel núdzou. Patrick mal u neho uložené svoje peniaze najmä kvôli jeho spoľahlivosti, diskrétnosti a rýchlemu jednaniu. A očividne nebol jediný, kto do neho vkladal svoje nádeje.

Grace sa mu uklonila, presne tak ako sa vyžadovalo od dámy, a usadila sa do ponúkaného kresla. Patrick klesol do kresla oproti nej a Wobelsovi. Ruky si položil na stôl, ktorý ich delil, a tou ľavou si nervózne prešiel po niekoľkodňovom strnisku. 

„Dúfam pane, že som sa vo svojom liste vyjadril jasne a nedošlo k žiadnym nedorozumeniam,” ozval sa Patrick a nepriamo narážal na nutnosť prítomnosti grafológa pri lúštení jeho písma.

Tak trochu si potrpel na detaily. Aspoň do onej nehody. 

„Všetko bolo nanajvýš zreteľné, pane.” 

„To by som nepovedal,” odvrkol Patrick bez rozmyslu.

Uvedomoval si svoju nevrlosť, no už viac nezniesol pokrytcov. Nemienil hrať ich hru s úsmevom na perách. Chcel pravdu a to stoj čo stoj. Ale potom čo vytušil Gracin uprený pohľad, zahniezdil sa v čalúnenom kresle, vypäl hruď a zaujal tak jednaciu pozíciu. Presne pre to sa predsa dohodli na stretnutí. Nebude do toho viac miešať emócie. 

„Žiadal som vás, aby ste pre mňa vyzistili výšku dlhov pána Andrewa Corbsa, ako ste uspeli?” 

„Spísal som vám to na papier, ak by ste mi neverili a samozrejme aj preto, aby ste mali dôkaz,” pán Wobels trochu zmätene cukal pohľadom medzi Patrickom a papierom, ktorý pevne žmolil v rukách.

Patrick mu dôvtipne pokynom ruky naznačil, aby doklad predal Grace. Vďačne si ho vzala a položila na stôl pred seba. Snažila sa byť užitočná, ale o mužských záležitostiach vedela žalostne málo. Otec ju mal totiž príliš rád na to, aby jej tým zaťažoval hlavu a ona bola pramálo odhodlaná, aby sa mu dokázala vzoprieť v mene svojej budúcnosti. 

„Môžem vám predstaviť cenu každej položky, rovnako tak i s dátumom uskutočnenia transakcie a menom kupca.” 

„To nebude potrebné, postačí mi poznať celkovú sumu, podpísať jej uvoľnenie a vy sa postaráte o splatenie, súhlasíte?”

Patrickovo rázne jednanie si získalo Graceinu pozornosť. Skúmala jeho gestá, no predovšetkým tvár - miesto, kde sa odrážali jeho pocity. Dúfala, že mu jej prítomnosť nie je nepríjemná. 

„Celkový dlh prevýšil desať tisíc, pane,” Patrick sa zarazane oprel o operadlo kresla.

Nejednalo sa o privysokú sumu, ale predsa, keď si spomenul za koho dlhy platí, prišlo mu nevoľno. Prečo si jeho sestra musela vziať práve toho naničhodníka? Pýtal sa asi už po tisíci krát. Najradšej by mu zakrútil krkom. Mal to urobiť, keď mal príležitosť. 

„Zaplaťte to!” odfrkol ľadovým hlasom. Pán Wobels mu po hladkom povrchu stola posunul papier, ktorý musel podpísať na zpečatenie dohody. 

„Mám ešte poslednú otázku, ak dovolíte.”

„Isteže,” odpovedal bankár netrpezlivo a Patrickovi bolo nad Slnko jasné, že by sa s ním už najradšej rozlúčil.

Mal jeho rešpekt, ale priateľstvo nie. Muži jeho postavenia si neudržiavajú priateľov, nanajvýš známych. A možno sa jednoducho len ponáhľal. 

„Koľko by ste zaplatili za koňa?” pán Wobels sa s pootvorenými ústami poškrabal na zátylku a oči vyvrátil do hora. 

„Je to kobyla,” upresnila Grace. Pohlavie totiž hralo pri určovaní ceny nepochybne veľkú rolu. 

„No.. Ja myslím, že tak tisíc, možno dva.”

Patrick inú reakciu ani neočakával. Určite sa dalo povedať, že sa celkom pobavil na neistej odpovedi zarazeného bankára.

„Viete mi toľko poskytnúť hneď teraz?” spýtal sa priamo a prstami poklopkával po povrchu stola. 

„Myslím, že áno, pane.”

Netrvalo dlho a z hlbokého vrecka vesty vytiahol pán Wobels slušný obnos peňazí. Napochytre prebehol bankovku za bankovkou a potichu si mrmlal sčítané hodnoty. Obvykle takéto služby neposkytoval, ale pána Whitea poznal už nejakú dobu, tým pádom na ňom profitoval už zopár rokov. Bol ochotný mu vyhovieť, navyše všetko dôkladne spíšu, toho sa neobával. V tom bol jeho klient ako právnik nanajvýš zodpovedný. 

„Pokojne to pripíšte na listinu,” dodal Patrick pre zjednodušenie situácie a skrátenie času ich stretnutia.

Balík peňazí mu pristál na stole. 

„Nebolo by lepšie vypísať zloženku, pán White?”

„Zaiste bolo, ale príjemca by mohol namietať. No to už nie je vaša starosť,” námietol Patrick dôrazne.

Práve nastala vhodná chvíľa sa rozlúčiť. 

„Ďakujem za vaše služby, pán Wobels. Ešte sa uvidíme.”

Obaja muži vstali ako obarený a dynamicky si potriasli rukami. Grace nasledovala ich vzoru a bankovníkovi sa spôsobne uklonila. Venovala mu milý dievčenský úsmev a odhodlane vykročila odprevadiť hosťa. Celý čas kráčala popri starom pánovi, len pri prechode cez dvere ju vpustil ako pravý gentleman. 

„Ešte raz vám veľmi pekne ďakujeme,” opäť sa žiarivo usmiala na pána Wobelsa, zatiaľčo si na hlavu nasadzoval hladký cylinder. 

„Rado sa stalo, madam. Zdá sa mi, že máte na neho dobrý vplyv, ak sa to tak dá nazvať. Je poriadne tvrdohlavý, však?”

Grace zostala príjemne zaskočená tým, že sa jej ten gentleman prihovoril takým priateľským tónom. Myslela si, že považuje Patricka len za svojho klienta, ale očividne sa poznajú o čosi lepšie. 

„Áno, pane, to je,” ochotne prisvedčila Grace a uklonila sa ctihodnému pánovi. "Tešilo ma." 

Odpoveďou jej bol ľahký a elegantný úklon hlavy s pridržaním rámca cylindra. 

… 

„Nechajte, pomôžem vám s tým.”

Grace si nadvihla sukňu šiat a ihneď sa vrhala na zem pomôcť Patrickovi zbierajúcemu rozlietané papiere po podlahe. 

„Kam vám to mám položiť?” spýtala sa Grace, keď sa jej už v ruke ocitla hrubšia kôpka.

Nepochybne budú úplne porozhadzované, ale inak si nevedela dať rady. Patrick ešte stále mlčal, a tak Grace usúdila, že potrebuje trochu priestoru, aby sa vrátil späť k sebe. Takmer všetko zvládal s prehľadom, preto bolo iba otázkou času kedy sa niečo nevydarí podľa jeho plánu a on to bude musieť jednoducho predýchať. 

„Potom sa na to John pozrie, poďme zaplatiť za Cassiopeiu.” 

„Cassiopeiu?” Patrick prekvapene zdvihol sklopený pohľad a Grace sa nekontrolovateľne zapýrila.

Počas stretnutia na ňu často myslela, a preto jej to meno v mysli prischlo. Ale nemala žiadne právo pomenovať ju. 

„Predsa za tú kobylu, chcela som jej dať meno, nie ju oslovovať ako obyčajnú vec.” 

„Tak teda poďme,” vyzval.

Postavil sa na nohy, odhodlaný konečne vyriešiť vzniknutú situáciu. Na dnes toho bolo na neho viac ako dosť. Po pár krokoch sa však zarazil, a otočil sa späť na Grace, "rád by som vás vopred upozornil, že to nemusí byť príjemné. Jej ešte stále majiteľ bude poriadne napajedený!" 

„Súdiac podľa jej jemnej kostry a znečistenej srsti, mám právo byť napajedená ja! Ten chlap sa o ňu ani zďaleka nestaral tak, ako bolo potrebné,” Grace prižmúrila oči a pery stiahla do úzkej linky.

I Patrick postrehol jej bojovný postoj. Akoby stál pri úplne inej žene. Odhodlanej čeliť hoci aj celému svetu za správnu vec. 

„Výborne, ale pokúsme sa vyhnúť potýčke. Za posledných dní ich už bolo akosi priveľa,” žiarivo sa na ňu usmial a ona mu úsmev opätovala.

Áno, pri jednaní je nevyhnutné zachovať si chladnú hlavu, a to Grace dokáže len veľmi ťažko, ale na výber nemala - od prvej chvíle bola rozhodnutá zachrániť tú kobylu. S úprimnou radosťou pohliadla na Patricka a ako zohraná nerozlučná dvojica sa pobrali za Delarym. 

Tentoraz si už Patrick začínal vyčítať, že mal v pláne z toho Grace vynechať. Lepšieho spoločníka si ani nemohol priať. Odhodlaného, no nesmierne láskavého. A rovnako príťažlivého. 

… 

Kým sa im podarilo dostať sa až k podniku, kde predpokladali, že Delaryho nájdu, ich oblečenie bolo celé premočené snehom a oni sa triasli krutou zimou. Patrick si dokonca musel povytriasať prebytočný sneh usadený na klobúku a ani zďaleka to nebolo zopár vločiek.

Vo vnútri vládol ruch v podobe rozpravy gentlemanov doplnený štrnganím pohárov. Celková výzdoba bola ladená do červena v kombinácii s trblietavou zlatou. Nezadržateľne sa blížili sviatky Vianoc, o čom svedčila aj vôňa škorice, už mierne zahladená dymom z cigár, niekoľko svetelných reťazí a na prekvapenie niektorých hostí sa v ponuke okrem luxusného alkoholu nachádzala aj horúca čokoláda. 

Nemuseli ani dlho blúdiť, vypytovať sa či zhľadávať, nakoľko sa im podaril husársky kúsok. Takmer sa s Delarym zrazili hneď pri vchode. 

„Zdravím vás, Delary,” ozval sa ako prvý Patrick. 

„Čo chcete?” odvrkol prekvapený majiteľ podniku.

Okamžite zaujal nenávistný postoj ohrozeného zvieraťa. Na tom však Patrickovi vôbec nezáležalo. Prišiel sa dohodnúť a teda emócie neboli prípustné. Delary istotne už zistil, že mu chýba kôň, vlastne kobyla a teraz mu už navierajú na krku žily. 

Alebo si len odfrkol a ďalej sa o ňu nezaujímal. Muž ako on si ich mohol zaobstarať hneď niekoľko. Nikdy by sa k žiadnej citovo neviazal, na to by vzal Patrick aj jed. 

„Zaplatiť za vašu kobylu. Ponúkam tisícku.”

Grace sa len pozorne prizerala, ale muž s ktorým zjednávali, pán Delary, na ňu pôsobil nanajvýš odpudzujúco a vôbec to nebolo pre jeho krivý nos, skôr pre desivé čierne oči, v ktorých sa mu blýskalo ako hladnému vlkovi pripravenému zaútočiť. 

„Vy ste si dovolili ukradnúť moju kobylu?” 

„Práve ju kupujem,” Patrick neprepadal nervozite, stál pevne a sebaisto.

Mal jednu výhodu, nevidel pohľady ľudí, ktoré sa k nim pomaly stáčali. No napriek tomu sa im chcel všemožne vyhnúť. 

„Vy bezočivec! Ihneď vás dám vyviesť,” Delary sa začal obzerať na všetky strany, aby učinil svoje slová pravdivými.

Vždy mal naporúci zopár šťastných mužov, ktorých boli nanajvýš ochotný preukázať mu službu. Samozrejme by to najradšej urobil sám, no za tie roky pohodlia si zvykol dávať príkazy. 

„Nechcete rozruch, však nie?” Patrick White sa nedá len tak ľahko odradiť.

A už vôbec nie vtedy, keď sa jedná o Johna a jeho maniére. Keby len ten chlap vôbec tušil do čoho sa namočil. 

„Nemám v úmysle sa s vami dohodnúť,” vrčal majiteľ podniku s vytasenými zubami. Napriek tomu trochu poodstúpil, aby sa dostal do odľahlejšej časti priestoru. 

„Ponúkam vám výhodný obchod, nikto vám lepšie nezaplatí.”

„Vy ste mi nerozumeli? Tamtí gentlemani už informovali strážnika a vy skončíte vo väzení.”

„To ste neurobili,” Grace ochotne postúpila o krok vpred.

Naozaj sa snažila držať na uzde, ale nedokázala to. Nedokázala dlhšie zniesť predstieranú neohrozenosť toho pána.  

„Nenadobudla som dojem, že disponujete povesťou slušného gentlemana. Pôsobíte ako typ človeka, ktorý si vybavuje svoje účty sám. Ste krutý a násilnícky, o čom jasne hovoria jazvy po ranách bičom tej kobyly. Môžte byť rád, že vám zaplatí a nechá vás na pokoji. Ja by som s vami tak rýchlo neskončila. Je mi vás ľúto, pane,” celý čas mu hľadela do očí a krotila svoju vzbúrenú krv v žilách.

Prednášala bujaro, ale s pátosom. A zachovala veškeré dekórum. Patrick mohol tušiť, že toto je medzi ňou a Delarym. A ona nie je pripravená sa vzdať. 

„Vy sa mi vyhrážate?” spýtal sa Delary neveriacky, zcela vykolajený jej výstupom. 

„Len vyjadrujem svoj názor, pane,” opravila ho. 

„Ste tak hlúpa, že si myslíte, že ma zastrašíte?” Patrick nechával Grace voľnú ruku, ale teraz sa mu zdalo vhodné zasiahnuť a skrotiť tohto neposlušného vlka.

Grace mala očividne podobný, i keď nie zcela rovnaký názor. Rukou sa dotkla tej Patrickovej a tým ho presvedčila, aby to nechal tak. 

„Ja nie, to vy budete hlupák, ak odmietnete,” naklonila sa k nemu celkom blízko, až jej do nosa udrel nepríjemný puch. Prišlo jej nevoľno, ale nemienila ukázať svoju slabosť. Rozhorčenie ju hnalo vpred. 

„Berte alebo nechajte tak!” zasyčala tak výhražne, ako ju Patrick nikdy nepočul.

Keby nepoznal jej nežné srdce, povedal by, že sa jedná o veľmi nebezpečnú ženu. Dokonca i sám by sa jej bol vyhýbal. Takto ju mohol len s úsmevom na perách obdivovať. Ocitli sa v kruhu mučivého ticha. Grace sa očividne podarilo presvedčiť toho darebáka. Patrick úhladne zložil bankovky a predal ich Delarymu. 

„Zabudnime na toto nedorozumieme,” navrhol sebaisto Patrick a naoko priateľsky potlapkal Delaryho po hrudi. Ten len škrípal zubami a starostlivo kontroloval, či sa jedná o presnú sumu. Vidina ľahkého zárobku mu celkom zalepila oči, nakoniec, prečo by sa mal zaťažovať nejakou hlúpou kobylou? 

„Nech vás tu už nevidím!”

Vložil si do úst hrubú cigaru a rýchlym škrtnutím zápalky si ju zapálil. Grace znechutene zmraštila čelo a poslúchla jeho výzvu. Nežiadalo sa jej pobudnúť v jeho prítomnosti ani o sekundu dlhšie a Patrick jej v tom viac ako ochotne vyhovel. 

… 

„Vy ste ešte tu, John?” spytovala sa Grace krátko po tom, ako si bola istá, že muž stojaci pred bránou stajne je istotne ich priateľ John. 

„Nemohol som odísť. Neustále som si vyčítal do akých problémov som vás  dostal. Správal som sa veľmi ľahkovážne, už opäť.”

„Nie, John. Urobili ste správnu vec,” ozval sa Patrick po dlhom mlčaní.

Palička, o ktorú sa snažil opierať sa vnárala do vrstiev snehu a odopierala svojmu pánovi pohodlnú chôdzu. Našťastie mal pri sebe Grace, ktorá ho ochotne mlčky viedla. Jej pomoc v ňom už nerozdúchavala plamienky hnevu ani pocit vlastnej slaboty. Stále bol neistý, miestami nevrlý, no postupne si navykal. 

„Naozaj, pane?” 

„Rád by som vám zopár vecí vytkol, ale na to som príliš unavený. Príďte si pre tie výčitky zajtra, ak ich potrebujete,” John postrehol iróniu, zostal uveličene hľadieť a následne sa hrdelne rozosmial.

V očiach sa mu odrážali drobné iskry radosti. 

„Som nesmierne rád, že sa vám zlepšila nálada, Patrick.” 

„Bude ešte lepšia, ak mi poviete že sa vám podarilo tú kobylu ustajniť.”

„Áno, pravdaže,” súhlasne pritakal John, ale Patrick postrehol akúsi nervozitu v jeho odpovedi. Nie že by to bolo čosi nezvyčajné u Johna, preto bola príčina viac než zrejmá. Patrick stisol pery v úsmeve venovanom Grace a niekoľko krokov od nej odstúpil.

Nezostávalo jej teda iné, len sa kochať krásou tých majestátnych koní všade naokolo. Statné frízske kone čiernej farby s hustou vlnitou hrivou i jemné biele kadlubského plemena, určené do záprahov kočí zámožných pánov. Uveličene prechádzala popred nich a ticho im ševelila pochvalné slová. Pozorne jej načúvali a zvedavo strihali ušami. Až na samom konci širokej chodby v najmenšom z boxov sa vynímala krásna Cassiopeia.

Kobyla ju spoznala, len čo sa jej prihovorila. Trochu placho, ale predsa odhodlane podišla ku Grace, ktorej samým vzrušením poskočilo srdce. Napriamila ruku a jemne pohladila kobylu po studenom pysku. Všimla si, že kobyla ju pozorne sleduje veľkými hnedými očami. Kdesi neďaleko si Grace všimla odloženú kefu s jemnými štetinami. Vzala si ju a opäť sa kobyle prihovorila láskavým hlasom. Rukou jej prešla od pysku až ku krku a hrive. Kobyla sa zdala pokojná a voči nej i dôverčivá. Začala jej teda kefou jemne prechádzať po srsti a vyčesávať z nej všetky nečistoty. Grace dokonale šťastná sa začala obzerať dookola, úchvatená miestom, na ktorom sa ocitla. Všimla si, že kôň vedľa Cassiopeiy má do dokonalo zapletených vrkôčikov hrivy uviazanú červenú mašlu. Dokonca pred vstupom ku Cassiopeiy viselo skutočné imelo. Na moment sa Grace zapýrila pri spomienke na známu poveru bozku pod imelom, no o chvíľu opäť sústredila na svoju činnosť. 

Hrdo i láskavo pohládzala kobylu, ktorá si od prvej chvíle získala jej srdce. Túžila vysadnúť na jej chrbát a s nadhľadom sa pozerať na svet. Pohybovať sa v rovnakom rytme. Cítiť i myslieť rovnako. Cválať s vetrom o preteky po zasnežených pláňach, vdychovať svieži vzduch a poddávať sa chladu s horúcim srdcom. Zažiť nespútanosť a slobodu, odtrhnúť sa od zväzujúcich povinností.

Pri tých myšlienkach sa zastavila a zahľadela na krásnu čokoládovo hnedú srsť kobyly. Neprítomne sa usmievala natoľko pohltená svojimi snami, až sa jej zdalo, že počuje ťažké dopady kopýt po snehu pri rýchlom cvale. V skutočnosti sa však k nej zakrádal Patrick. Netušil, že sa jeho spoločníčka oddáva zasneným predstavám vytrhnutá z reality. Rovnako tak si nemyslel, že len čo podíde k boxu s kobylou a osloví ju, tep sa jej od ľaku mierne zvýši. 

„Prepáčte, myslel som, že ste ma počuli,” nonšalantne sa jej ospravedlnil so šibalským úsmevom na perách.

Ľahkovážne sa pohrával s palicou, celkom uvoľnený. Otáčal ju v ruke, akoby si ju mohol obzerať. Poklopkával ňou, ale nie príliš, aby nevystrašil zvieratá v stajni. Očividne si opäť vychutnával zaslúžený pocit víťazstva, znásobený faktom, že sa s ním mohol podeliť. To na neho zapôsobilo najviac.

Pred rokom by mu ani na um neprišlo zaoberať sa akousi ukradnutou kobylou. Ale dnes mal na to iný názor. Pomáhalo mu vedieť, že niekomu pomohol, či ho dokonca potešil. A Grace to poznala, len čo sa k nemu otočila. V živote nevidela príťažlivejšieho muža. Len tak tam stál, opradený úspechom, ktorý mu dodával pocit sily a neporaziteľnosti a predsa v jeho správaní nebola pýcha, lež akási hravosť spojená s pokorou. Muž, ktorý prešiel peklom a siahol si až na samé dno svojej osobnosti. Najviac si želala, aby ho navždy videla v tak povznesenej nálade, ako práve teraz.

Uvedomila si, že je ochotná pre neho obetovať čokoľvek. Čeliť s ním minulosti, žiť v prítomnosti a bojovať za budúcnosť. Uvedomila si, že jej je drahší ako priateľ. Ale cit, ktorý jej silným plameňom spaľoval vnútro sa nedal opísať či pomenovať. Bolo to čosi silné, hlboké a nekonečné, tak ako vesmír. Niečo, o čom vedela, že to nikdy neskončí. Bez ohľadu na to, čo sa stane, koľko dýk ju prebodne. Vždy to bude prebývať v jej srdci. Úzkosťou sa jej pri tom zistený stiahol každý sval v tele. Zostala nehybne stáť ako skala. Musíš byť silná. Opakovala si. Ako záchranná kotva sa zjavili slová jej drahého otca. Nosila ich pri sebe ako jediný a zároveň najvzácnejší talizman. A zakaždým jej pripomenuli, že sa nesmie báť toho, čo jej svet ponúka, najmä ak sa to týka jej srdca. 

„Takže Cassiopeia?” prerušil ticho svojím mäkkým hlasom. 

„Nemusí mať to meno. Je to na vás, alebo na Johnovi. Možno sa ju rozhodnete predať,” Patricka pichol pri srdci jej smutný hlas.

Vari je naozaj tak neľútostný, aby jej odoprel to, po čom jej duša prahne? Aby ju zavrhol tak, ako jej to urobili vrstovníci pred rokmi? Nie, už nie sú deti a jemu na nej priveľmi záleží. 

„Mýlite sa Grace,” skočil jej do reči, aby pretrhol reťaz neistoty, „je vaša.”

Ticho narúšali len zvuky koní. Zvláštne ako dlho človeku trvá uveriť. Uveriť kráse, dobru, či nezištnému činu. Grace sa zachvelo celé telo.

Klipkala očami, aby sa presvedčila, že to nie je sen. Rada by počula tie slová ešte raz, ale vtedy by stratili svoju čarovnú moc. Podišla k Patrickovi, ktorý sa celkom vážne opieral o dvierka, priamo pod zaveseným vianočným imelom. Ruky si zľahka položila na jeho pevné ramená a vtisla mu na pery horúci bozk. Prijal ho vďačne, uvoľnene až sa Grace začala krútiť hlava. Čokoľvek na čo by si človek mohol spomenúť, prestalo existovať. Patrick si ju pritiahol bližšie, ruky ovinul okolo štíhleho pásu a zmietaný túžbou prehĺbil počiatočný nežný bozk. Náruživo ju dráždil a ona mu celkom podľahla. Rukami mu blúdila vo zvlhnutých vlasoch až celkom stratila samú seba. Uväznená v zmyselnosti, z ktorej sa nikdy nechcela vymaniť.