Predstavte si, že sa zobudíte do zamračeného rána. Obloha je zatiahnutá, sivastej farby akoby sa malo každú chvíľu rozsnežiť. Zaiste by to mnoho obyvateľov tohto neslávneho mestečka potešilo. Počnúc tými najmenšími z nás. Tá pravá zima sa však ešte len blížila. Mráz na tvári, vôňa punču a spev kolied. Zasnežené konáre stromov a veselá nálada. Teplo rodinného krbu a spoločnosť ľudí, na ktorých nám záleží najviac.

V Patrickovom apartmáne však všetko prebiehalo trochu inak. Strohý nábytok jednoliatej farby, nič príliš osobné, iba niekoľko kusov oblečenia. Sedel v kresle, ruky spojené priložené k perám a v pozadí vážna hudba. Spring walz od maestra Chopina. Jemné melódie mu rezonovali mysľou.

Ak by sme si prezreli tých niekoľko izieb dôkladnejšie narazili by sme na husle opreté v kúte izby. Odložené a zabudnuté. Noty by sme však hľadali márne, žiadne tam nikdy neboli. Možno sa pýtate prečo a odpoveď je jednoduchá. Patrick bol nevidiaci. Už pár mesiacov, a teda nie celý život. Učil sa všetko odznovu. Bojoval s nábytkom, s obliekaním či viazaním šnúrok. Najväčší boj, ale zvádzal vo svojom vnútri. Bol hrdý a odmietol pomoc všetkých, ktorý mu ju ponúkali. A tak jednoducho všetkých stratil. Aká je to len zvláštna a pritom snáď i ušľachtilá vlastnosť ľudí. Nepobudnúť tam, kde ťa nechcú. Avšak nie vždy sú veci také jednoznačné, nie všetko je také ako sa na ten prvý pohľad zdá.

Snáď boli chvíle kedy i Patrick oľutoval svoje takpovediac vrtošivé správanie, ale dnes už vedel, že tí ľudia nestáli za to, že svoju podstatu nedokáže zmeniť na počkanie. Zaiste by sa našiel niekto, kto by mi odporoval, ale predsa uznajme, že každý sme iní. Každý pár očí na tomto svete by uvidel iný odtieň, povedzme modrej farby. Samozrejme napríklad okrem Patricka. Vedzme - zákony nech sú akokoľvek premyslené a správne, majú svoje tajné prepadlištia. Prečo spomínam zákony? Pretože Patrick patril k tým, ktorí im vládli, pracovali s nimi, hrali sa s nimi ako deti s korálikmi. Vlastnil malý priestor v centre mesta. Vedľa dvier mal na drevenej tabuľke vygravírované zlatým ozdobným písmom svoje meno. S takou hrdosťou sa naň kedysi pozeral pri každučkom príchode do práce.

Štúdium ho stálo veľa úsilia, driny, obety. Ani na chvíľu sa nemohol zastaviť, bol strhnutý vírom povinností, nemal čas ani len na to, aby si uvedomil za čím sa vlastne naháňa. Čoho sa musel postupne vzdať a čo mu kariéra mohla poskytnúť. Dve váhy. Niekoľko pohľadov. Ale on už vtedy nevidel, nevnímal. Bol poctivý, hrdý a pracovitý. A tak rýchlo pochopil, že na dosiahnutie svojho cieľa bude potrebovať omnoho viac. Siahnuť na dno svojho svedomia. Občas zaklamať, niekedy získavať úlisným spôsobom známych, niekomu podkopnúť nohy. A to všetko pre pocit takzvanej moci, zadosťučinenia. Ale zatiaľ ho neodsudzujme. Stal sa známym a špičkovým právnikom. Práve pre všetky tie prekážky, ktoré bol nútený prekonať. Presne preto, že začínal od nuly a prešiel si oboma stranami mince. Tou svetlejšou, ale navštívil aj tú temnú. Prechádzal sa medzi nimi, porovnával a potichu, potajomky si bral čo mu ponúkali. Staval pyramídu vedomostí a splietal siete dojmov a skúseností. Konečne dosahoval ciele.

Ten ublížene sa cítiaci chlapec v jeho vnútri pookrial. Jeho detstvo totiž nepatrilo k najsladším rokom života. Ostrý výsmech a podceňovanie na ňom zanechalo svoju daň. Nezáujem podnietil chlad, ktorí z neho občas sálal. Rovnako ho to však k niečomu priučilo. Pod pevnou otcovou rukou sa naučil disciplíne a obozretnosti. Jednako, ale môžme povedať, že jeho život neuzrel príliš veľa svetla.

Pomrvil sa v kresle, nahmatal svoju paličku, nemú spoločníčku, na ktorú neustále šomral, no bez ktorej nebol schopný ani vyjsť z bytu. Pristúpil k oknu, kde na stole mal položený balíček klasických cigár a zapaľovač. Jemne nahmatal balíček a jednu si vytiahol, zapálil a výfukol dym. Hľadel von oknom. Pravdaže, nevidel vôbec nič. Rád však počúval okolitý ruch, rozpravu ľudí. Býval na prvom poschodí. Sluch mal vycibrený a ostrý. Veril mu, spoliehal sa naň. Stal sa niekoľko násobne citlivejším, vnímavejším.

Veľa premýšľal. S ľuďmi sa stretal zriedkakedy. Nechcel ľútosť, ba priam sa mu hnusila. Dokázal vycítiť to nespočetné množstvo pohľadov. Cítil sa tak bezmocne. Občas mal zvlášť zlú náladu, keď prepadol strachu a bezmocnosti. Nadával, búchal, ale nikdy nevyronil čo i len jedinú slzu. Kedysi bol silnou osobnosťou so stoickým pokojom, dnes bol pre spoločnosť troskou, aspoň tak to vnímal.

Opäť vydýchol kúdel dymu. Páčilo sa mu, ako sa nikotín rozlieva v pľúcach.

Nemohol inak. Potom čo sa vrátil z nemocnice, nebol schopný starať sa o seba. Priateľov už viac nemal. Doprial im slobodu, po akej ľudia túžia. Mali by mu byť vďační. Zaobstaral si opatrovateľku. Podmienok nemal veľa. Žiadal si tú najnepríjemnejšiu zo všetkých. Ženu bez srdca. A takú aj dostal. Staršiu pani, ktorá mu dennodenne šomrajúc nadávala do mrzákov. Práve tak dokázal byť spokojný. To ešte ale netušil, ako sa s ním osud znovu zahrá. Aké karty mu podhodí, ako sa mu bude vysmievať do tváre, tešiť sa z jeho trápenia.

Zahasil špak cigarety a zbystril sluch. Počul zaklapnutie plechovej príklopky. Ihneď vedel, že sa jedná o poštu. Prešiel sa k nej, plne sa spoliehajú na svoju palicu. Zdvihol zväzok listov z chladnej zemi a položil ich na stôl. Nemienil sa nimi ďalej zapodievať. Žiadna pošta neprichádzala napísaná v slepeckom Braillovom písme na špeciálnom papieri. Na to nie sú pracovníci špecializovaní, nikto si pravdaže nedá tú námahu. Prečo by mal. Zachmúril sa a sadol si späť do kresla.

Niečo sa mu nepozdávalo. Na jemných bruškách prstov cítil akési vibrácie, ťažko rozpoznateľné. Natiahol sa späť pre poštu. List, ktorý sa v kôpke nachádzal na poslednom mieste bol na pohmat iný. Začudoval sa a otvoril ho. Jednoducho ho roztrhol. Vytiahol obsah obálky a starostlivo ho rozprestrel. Prešiel po ňom prstom a skutočne! Tak ako mu intuícia šepkala do ucha. Známe Braillovo písmo. Prekvapene sa pustil do čítania. Prechádzal slovo za slovom. Trvalo mu to dosť dlho, nakoľko jeho prax v čítaní Braillu bola mizerná. Kedysi dokázal čítať riadky na šikmo. Všetko sa mení.

Pán White, oznamujem vám, že viac nie je v mojich kompetenciach starať sa o vás. Nepochybujem, že vás dôvod nezaujíma. Svoju povinnosť som si splnila a zaobstarala vám náhradu. Reklamácie neprijímam. Pobite sa so životom, ako najlepšie viete.

Dolu podpísaná opatrovateľka Xenia. Takmer by ho tie krute neosobné slová dojali. Nemyslel si, že bude pre tú ženu znamenať toľko, aby si dala tú námahu, minula snáď i posledné úspory na list. Pre neho. Cenil si to. Prešla dlhá doba, pokým si vôbec zapamätal jej meno, ale vytvoril sa medzi nimi vzťah akejsi závislosti. Takej, po ktorej netúžite, ale je vám na osoh. Čisto z praktického hľadiska. Ale nech sa akokoľvek snažíte, objaví sa tam aj čosi viac.

Patrick ostal na pochybách. Posledné po čom túžil v tento pochmúrny deň, kedy i jeho nálada klesala pod bod mrazu, bolo zoznamovať sa s niekým novým a neskúseným. Vedel, že to bude žena, ale nikto mu nemohol zaručiť akou bude. Zamyslel sa v akej časti dňa sa práve nachádza, keď hodiny na neďalekej veži zvučne odbili tri hodiny poobede. To bol presne ten čas. Áno, už sa to nezadržateľne blížilo, ako lavína vo vysokých horách. Patrick pocítil nervozitu, ale iba na moment. Stratil síce zrak, ale nie schopnosť skoncentrovať a upokojiť myseľ behom sekundy. Vo svojom stave bol rád keď mal istoty, stereotyp, ako by to niekto s nechuťou bol označil. Patrick by ho pomenoval hlupákom. Čo ten vie o živote, o bolesti, o potrebách človeka akým sa stal?!

Pohodlnejšie sa usadil a načiahol sa pre šálok kávy, položenej na vedľajšom stolíku. Z miery ho však vyviedlo tiché zaklopanie, strhol sa a šálku prevrhol. Osoba bez čakania vošla dnu, akoby jej pravidlá spoločenského správania vôbec nič nevraveli. A tak Patricka nevedomky dostala do nie práve utešenej situácie.

„Doparoma ženská," čakal som vás už pred minútou," nervózne zavrčal, „upracte to," dodal tentoraz rezignovane, nie však hnevlivo či agresívne.

Tento muž disponoval mnohými charakterovými, možno i výzorovými chybami - jeho oči boli neprirodzenej svetlo modrej farby, dokonca pod pravým okom sa mu tiahla nepekná jazva - ale krutý v pravom zmysle slova, nikdy nebol. Vedel, že samému by to trvalo upratať oveľa dlhšie a výsledok by zďaleka nebol uspokojivý.

Bez slova sa dala do práce. Predpokladal, že jeho bývalá zamestnankyňa ju vyškolila viac ako dokonale. Len čo k nemu pristúpila a zohla sa, aby to dala do poriadku, zacítil jemnú púdrovo-kvetinovú vôňu so základom v santolovom dreve. Dobre sa v tom vyznal. Celý ten čas zavretý medzi štyrmi stenami pracoval na zdokonaľovaní toho, čo sa zdokonaliť dalo. Prekvapovalo ho, ako dokáže byť človek obmedzený, keď sa upne iba na jeden smer a nechtiac potláča ostatné, lebo si to neuvedomuje. Aká žalostná skutočnosť.

Vôňa najčastejšie preferovaná u žien v mladšej vekovej kategórií. Vo väčšine brunety so stredným vzdelaním. Dokázal by toho vyčítať ešte oveľa viac, keby chcel. Necítil sa však vo svojej koži.

„Smiete ma volať Grace," ozvala sa jemným zvonivým hlasom. Takže odvážna a citlivá. Zhodnotil.

„Nepýtal som sa na vaše meno, slečna."

„Tak vám urobím novú kávu," ozvala sa.

„Neobťažujte sa. Prešla ma chuť. Radšej sa dajte do práce."

Jej práca pozostávala z veškerých úplne obyčajných úkonov, ktoré ľudia vykonávajú každý deň bez mihnutia oka. Nadávajú a premýšľajú ako sa im vyhnúť.

„Čo keby som vám najprv navrhla prechádzku?" nedala sa odbyť. Možno by to aj ocenil, keby neovplýval tou mužskou pýchou.

„Verte mi, že posledné po čom túžite, je ukázať sa na verejnosti s mrzákom."

Počul ako si rezignovane vzdychla a pustila sa do umývania podlahy. Čas mu bežal neuveriteľne pomaly. Zostal sedieť v kresle, a to ho v tejto chvíli ubíjalo. Začínal sa cítiť nie len slepým, ale rovnako aj chromým. Popritom všetkom si stihol všimnúť, že ako predpokladal, to dievča bolo vskutku šikovné. Pracovalo usilovne a bez reči. Tak mu to vyhovovalo.

„Všimla som si, že máte husle. Zahrali by ste niečo?"

Prerušila to doteraz trvajúce a celkom upokojujúce ticho.

„Už viac nehrávam, slečna."

„Oberáte sa o veľa. Ja osobne hrávam na klavíri a veľmi mi to pomáha v ťažkých chvíľach."

„Ak si o mne myslíte, že som obyčajný slaboch, ktorý očakáva vašu útechu a priazeň, mýlite sa. Podajte mi láskavo balíček cigár spolu so zapaľovačom a môžete ísť. Dnes si už poradím aj sám."

Urobila ako jej kázal, ale neodišla. Zobrala si tiež jednu cigaru a zapálila si. Len čo si však potiahla prvý krát a dym jej prenikol hlboko do pľúc, rozkašľala sa. Cigaretu držala v ruke prvý krát. Nevedno prečo tak urobila. Pravdepodobne len chcela vyplniť čas a vyhnúť sa odchodu. Možno však pôsobiť odvážnejšie ako v skutočnosti bola.

V momente ako vošla do toho bytu, kde sa znášala vôňa tabaku a kolinskej, niečo ju neuveriteľne priťahovalo. Tak ako sa vždy radila k tichým a prispôsobivý osobám, no na tomto mieste túžila byť otvorenejšia. V tom mužovi videla neuveriteľný potenciál a iskru. Hnevalo ju, že on sám to tak nevníma. Samozrejme, že získala nejaké informácie od Xenie, jej vlastnej tety, ako sa má k nemu správať a ako sa zvykne správať on. Predstavovala si ho však úplne inak. Pravdepodobne nie až tak mužne, omyl bol však pravdou. Vôbec nepôsobil zúfalo či žalostne, ako by sa možno dalo očakávať. Jednoducho povedané, zaujal ju svojim vyžarovaním, ktoré sa niekoľko krát znásobilo, keď stratil zrak. Povestná rovnováha musí platiť všade.

„Prepáčte," vyriekla Grace, len čo sa jej podarilo dostať do pľúc, to čo tam patrí. Trochu vzduchu.

„Choďte sa napiť vody, pomôže vám to. A nabudúce si neberte čo vám nepatrí."

Nedalo mu to a nepatrnul pozdvihol kútiky úst. Museli by ste sa však úplne priblížiť, aby ste si to všimli. Ešte neskúsené dievča túžiace po nových veciach. Nemohol jej to vyčítať. Uvedomil si, že nepatrí k tým ľuďom, ktorý by si z neho robili atrakciu na obdivovanie. Bola jednoduchá a svojská.

„Lepšie?" spýtal sa jej, len čo sa vrátila z kuchyne.

Automaticky prikývla. Vzápätí si uvedomila, že on to nemohol vidieť, ale vedela, že to pochopil.

„Mohli by ste vziať tú zelenú knihu z druhej poličky? Myslím, že sa nachádza na pravej strane, presne vedľa Zbierky zákonov."

Ohurovalo ju s akou ľahkosťou a presnosťou ju dokázal navigovať. Padla jej do oka, bez najmenšieho zaváhania.

„Otvorte ju na strane 137. A beda vám ak budete čítať nezáživne."

Zasmiala sa a poslúchla ho. Znovu sa usadila do kresla oproti nemu a pripravovala sa na čítanie viac, ako by sa mohla na vlastnú svadbu. Nevedno prečo jej záležalo na jeho mienke. Príliš ju neprekvapilo, keď si prečítala názov knihy, kde stálo Vladár od Nikolla Machievelliho. Sama si kedysi vravela, že by si tú knihu mala prečítať. Od kedy si pamätá, vždy ju fascinovali názory a myšlienky veľkých mysliteľov. Avšak ovplývala rešpektovam voči nim a nikdy si nenašla dostatok voľného času, aby sa tomu mohla venovať naplno. Pretože čo veta, to myšlienka na zamyslenie.

Vládca musí mať vlastnosti leva a líšky. Sila a prefíkanosť. Čítala oduševnene, nie preto, že by sa do toho musela prinútiť, tá kniha ju priam pohltila. Spočiatku čítala neisto, ale rýchlo si zvykla na pocit, že aj ona môže byť počúvaná. Ľudia, ktorý bežne vstupovali do jej života ju totiž považovali za nezaujímavé dievča, niekoho kto im nemá čo ponúknuť. Vedela, že je to jej chyba. Jednoducho nechcela, aby jej niekto mohol ublížiť a tak si k telu nikoho nepustila.

Zvedavosť ju však priviedla k Patrickovi. Nesmierne túžila vedieť, ako ju bude vnímať práve on. Prvý krát si dovolila prejaviť sa o niečo viac. Postupne zahodiť kamenné vystupovanie a ukázať kúsok so svojej vrelosti. Hneď pochopila, že ten muž si prežil viac bolesti ako ona a aj napriek tomu, že to nebol rodený gentleman, vedome by jej neublížil.

„Ovládate pravidlá šachu?"

Prerušil ju, akonáhle z jej hlasu počas čítania vycítil únavu. Poznal to prirodzene veľmi jednoducho. To dievča bolo otvorenou knihou, v jej hlase sa odrážali všetky jej emócie, predpokladal, že tvárou kopíruje kameň. A nemýlil sa. Znovu mal pravdu.

„Nie som si tak celkom istá," odvetila.

Usmial sa a nakázal jej priniesť šachovnicu spolu s figúrkami. Vážil si jej úprimnosť.

„Ak dovolíte budem vám robiť učiteľa."

„Vy mne?" vyprskla spontánne.

Ihneď zahriakla samú seba za tie necitlivé slová. Nedokázala uhádnuť či sa ho to dotklo alebo nie. V skutočnosti sa nad tým iba pousmial. Ona však bola zvyknutá brať veci naozaj vážne. Niekedy viac akoby bolo slušné.

„Stále som vás nepresvedčil o mojich schopnostiach?" spýtal sa.

„Nedokážem uveriť, že ste až natoľko všestranne nadaný," odporovala mu.

„Tak si sadnite. Som zvedavý ako veľmi si stojíte za svojim názorom."

Tentokrát mlčky prikývla. Akurát oľutovala, že sa ako dieťa neprinútila viac venovať logickým hrám. Pocit víťazstva by ju ešte dlho hrial na srdci.

„Bolo by spravodlivé keby ste mi dali náskok dvoch ťahov."

„Môžme sa o tom porozprávať, ak mi pripravíte kávu, ktorú som kvôli vám poobede prevrhol."

„Nie je už neskoro?" spýtala sa neistým hlasom. Predsa ešte stále nedokázala byť uvoľnená.

„Slečna, ja som to neklasifikoval ako prosbu."

Na to bez slova vstala a pobrala sa do kuchyne. To už Patrick počul ako hodiny na kostolej veži odbili neskorých deväť hodín večer. Ani si nestihol uvedomiť ako ten čas prešiel. Preletel sťa vták na oblohe. Už asi pred hodinou sa s ňou mal rozľúčiť. Jej denná pracovná doba vypršala. Respektíve očakával, že to urobí ona. Jeho predchádzajúca opatrovateľka neurobila nad rámec svojich povinností vôbec nič. Vyhli sa tak zbytočným výčitkam z obidvoch strán.

„Ďakujem a teraz už choďte. Zdržali ste sa o hodinu dlhšie."

„Takže šachová partia sa odkladá na zajtra," zaševelila.

Vzala si do rúk pekne šitý kabát bledo modrej farby a bez očakávania odpovede zavrela za sebou dvere. Ešte chvíľu postávala na chodbe. Jeho poďakovanie na ňu zapôsobilo ako balzam na dušu. Až keď sa spamätala, mohla opustiť to miesto. Očakávala, že sa jej uľaví, ale opak bol pravdou. Vykročila do neznámej temnoty, obklopená samotou a prikrytá rúškom noci.

...

Patrick sa zhlboka nadýchol a prvý krát si odpil z kávy, ktorú mu vložila priamo do rúk, pričom sa nepatrne dotkli. Za normálnych okolností by to nebol vôbec spozoroval. Avšak aj on bol iba človekom, mužom.

Nespočetné množstvo dní strávil bez akéhokoľvek kontaktu. Tobôž kontaktu so ženou. Jej dotyk bol tak nežný. Zahladený do prázdna si odpil z kávy. Bola ešte horúca a silná, presne ako má byť, bez zbytočného prídaného cukru. Nechápal, ako to vedela, ale bol za to rád. Nikdy nepil osladenú kávu, nemohol ju priam ani cítiť. Ihneď ako si ju priložil k ústam, príjemne mu zavoňala škoricou.

Trvalo dlho kým ju vypil a tak si čas krátil premýšľaním - ako to mal vo zvyku. Myšlienka za myšlienkou. Ako voda vo vodopáde. Zaspal až nad ránom. Potom ako zaznelo odbitie zvonov. Tri krát. Tri hodiny.

Zobudil sa až na jemné zaklopanie na dvere. Nemusel byť bohvieako inteligentný, aby vedel o koho sa jedná.

„Poďte ďalej."

Dvere sa otvorili a jeho okamžite pohľadila tá jemná kvetinová vôňa. Mlčala.

„Dúfam, že ste sa vyspali dobre," zamrmlal a natiahol sa pre palicu, ktorú mal opretú neďaleko miesta, kde sedel. Len čo ju schytil do ruky pocítil závan vetra.

„Nemusíte mi pomáhať slečna, zvládam to aj sám."

„To vidím a som Grace," zamrmlala si sama pre seba, ale ako už bolo u Patricka zvykom, neušlo to jeho vycibrenému sluchu.

„Nestratil som pamäť, slečna. Prirodzene, že viem ako sa voláte," odpovedal, na čo sa začala červenať akoby jej zložil kompliment. Skutočne nebola zvyknutá na rozhovor s mužom osamote.

Patrick sa medzičasom odobral zvliecť zo seba niekoľkodňové oblečenie a zahriať sa pod prúdom horúcej vody. Vyzliekanie mu problém nerobilo, horšie to bolo so samotným sprchovaním. Ale časom sa zlepšil v koordinácií, pamäti i priestorovým videním. Stále sa však nemohol pochváliť, že by rozumel svojmu bytu dokonale. Napnuté telo sa mu pod kvapkami vody uvoľnilo a myseľ prečistila.

Bohužiaľ ho čakali aj menej príjemné a viac zaťažujúce procedúry. Oholiť strnisko na brade. Omotal si ručník okolo pásu a prichystal si potrebné veci. Na umývadlo položil ostrú britvu. Tá mu vždy vyhovovala najviac a nemienil to meniť iba preto, že by sa mohol poraniť. Tentokrát sa mu to však podarilo takmer bezchybne. Nepocítil žiadny stekajúci pramienok krvi. Práve si rukou prechádzal po rozstrapatených vlasoch, keď sa ozval vrzgot dvier. Osoba, teda Grace, zostala nehybne a potichu stáť vo dverách a dívať sa. Nemyslite si, trvalo to iba pár krátkych sekúnd.

„Cítim na sebe váš pohľad, slečna. Nepôsobím tak, ale viem byť všímavý," ozval sa, zatiaľ čo pristúpil ku skrinke vedľa umývadla, nahmatal úchytku a z vnútra vybral nohavice a šedú košeľu s vysokým golierom.

„Ach, ospravedlňujem sa. Ja som len..chcela som tu upratať a nevedela som, že tu budete."

„Nevyčítam vám to. Je dosť možné, že som vás pobúril svojou nahotou, ale nakoľko som iba obyčajný slepý muž, ktorý pre vás nie je atraktívny, nechajme to tak."

Zhlboka sa nadýchla, zamrmlala niečo ako súhlas a odišla. Samozrejme nezabudla za sebou hlasite zavrieť dvere. Patrick sa iba zasmial a plne sa sústredil na zapínanie gombíkov. Tie na rukávoch mu však robili problém. Aj keď patril k trpezlivým ľuďom netrvalo dlho a vzdal to.

„Dovolíte mi, pomôcť vám s tou košeľou?" ozvalo sa vedľa neho, len čo opustil kúpeľňu.

„Máte ju zapnutú na krivo."

Zaťal päste, akoby stál voči majestátnemu býkovi, ale nakoniec sa predsa len podvolil. Nezáležalo mu na tom! Predsa len celý deň nevytiahne päty z domu. Tak čo na tom záleží. Prekliata hrdosť. Nadával si. Pripadal si ako malý a nešikovný chlapec. Spomenul si na časy minulé, na ten dobre známy pocit, na tú bolesť, keď bol pre rodičov iba nechcenou bábkou. Keď miesto darov, dostával iba ich číry nezáujem o neho. Cukol sebou. Nevydržal viac stáť tak blízko nej.

„Nechajte to tak!" zavrčal ako ranené zviera. Grace bola na pochybách. Nemala strach z neho, ale z jeho reakcií. Predstavoval časovanú bombu.

„Prestaňte sa neustále trápiť a priznajte si fakt, že ste stále rovnako charizmatickým mužom, akým ste boli aj predtým, aj keď si myslíte opak. Vy nemôžete za nič z toho čo sa stalo. A teraz mi dovoľte zapnúť vám tú prekliatu košeľu," vyletelo z nej.

Ani sama nevedela, kde sa to v nej vzalo, ale pomohlo to. 0
Poslušne pristúpil až k nej, ale tvár odvrátil k stene. Prežíval priam trýznivé muky. Ruky sa jej triasli a dych sa zrýchlil. Chytila ho za ruku a zapínala i tie nepodstatné gombíky. Celý čas tam pritom stál, obklopený jej vôňou ako lapené zviera. Dalo by sa povedať, že počítal sekundy, kedy sa od neho opäť vzdiali.

Zdalo sa mu to, alebo ho naozaj nazvala charizmatickým mužom?!

„Hotovo," vyhlásila.

Celý čas stála stuhnutá ako on a čakala kedy sa to zviera začne znovu mätať. Zároveň nechýbalo veľa, aby sa dotkla jeho tela, z ktorého sálala mužná vôňa v kombinácii s vôňou sprchového šampónu. Akonáhle zdvihla zrak, aby mu zapla gombíky pri krku, oči jej zblúdili k jeho perám, na moment sa cítila tak ľahká, opantaná a dokonca i odhodlaná. Avšak muselo sa to skončiť, napätie, ktoré medzi nimi začalo vznikať sa stávalo neúnosné.

Prudko sa otočil a smeroval späť k svojmu kreslu, ktoré mu robilo spoločnosť dňom i nocou. Ktoré ho objímalo keď mu bolo najhoršie, ktoré bolo jeho útechou len čo ho prepadol pocite paniky. Príde vám to smiešne? Tak si predstavte, že stojíte na okraji skalného výbežku a jediné čo sú vaše oči schopné vnímať je tma. Čierno čierna tma. Temnota. Počujete zvuky z rôznych kútov, prehovárajú k vám. Cítite vône a myšlienky vám hlodajú v mysli ako drobné červíky. A vy chcete spraviť krok. Ale kam? Doľava, doprava alebo dopredu? Chcete zostať nažive s vedomím, že zostanete navždy stáť na hrane a nemôžete to zmeniť? Úzkosť a strach ovládol jeho dušu i myseľ. Nikdy si to nepriznal. Rval sa so životom ako to len šlo a každé víťazstvo mu spôsobovalo neopísateľnú radosť. Krok dozadu a krok dopredu. A stojíš na mieste. Ale Patrick nepatril k tým ľuďom, ktorí by za každých okolností chceli zanechať po sebe stopu, ovplyvniť životy tisícov ľudí. Byť oslavovaný a slávny, nie!

Vnímal samého seba ako pevnosť s mnohými neprebádanými komnatami či zákutiami. Mohli by sme povedať, že bol istým spôsobom fascinovaný možnosť zveľaďovania osobnosti. Rovnako kedysi vnímal a skúmal aj iných ľudí. Väčšina z nich boli povrchný pokrytci, ktorých konanie ako právnik dokázal odhaliť, predvídať. Ako figúrky v šachu. Vždy aspoň o dva kroky popredu.

Grace bola pre neho záhadou. Jednako jej nedokázal veriť, veď sa nemohol spoľahnúť ani na seba, ale predsa mu pripomínala jeho pred niekoľkými rokmi. Stratený, ale s chuťou pracovať na sebe.

„Ste ochotná prijať moju výzvu na šachovú partiu?"

„Ste ochotný minúť posledné zvyšky vašej trpezlivosti?" takticky mu odpovedala otázkou.

„Máte náskok dvoch krokov," súhlasne zamrmlala, načo sa Patrick pustil do vysvetľovania pravidiel hry.

Začal jednotlivými figúrkami a ťahmi - počnúc rošádou. Ani si neuvedomil ako sa dokázal pri tom uvoľniť. Myseľ mu pracovala na plné obrátky. Páčil sa mu pocit, že ešte stále dokáže niekoho ohúriť.

„Takže dáma je mysľou hry a kráľ srdcom," skonštatovala váhavo.

„Nie, dáma je vždy srdcom."

Po týchto slovách sa s plnou vážnosťou pustili do hry. Grace nemohla byť viac sústredená, zato Patrick ťahal figúrkami s ľahkosťou typickou pre inteligentného a sčítaného muža.

„Veža na F7," víťazoslavne zdvihol pohľad, „šach mat."

„Pán White gratulujem vám k víťazstvu," zaševelila porazenecky a trochu skľúčene.

Rozhodla sa tváriť dotknutejšie ako v skutočnosti bola a to práve pre nápad, ktorý jej skrsol v hlave. Od samého začiatku vedela, že jej sa ujde iba prehra. Jednoducho preto, že sa riadila intuíciou. Veľakrát prišlo k situáciám, kedy ostala ranená a vyčítala si, že sa neriadila radšej rozumom, ktorý ju vždy vystríhal pred ľudskou krutosťou. Nepoučiteľná Grace.

„Počínali ste si statočne."

„Vraveli ste mi, že netúžite po súcite ľudí, takže vedzte, že ja nie som iná."

„Beriem to tak, že som mal podstatnú výhodu. Želajte si teda niečo čím vám to vynahradím."

„Začnime tým, že vyjdete z tieňa vášho apartmánu."

„Slečna, vy sa so mnou zahrávate." načiahol sa po cigaru a znovu prešiel k obloku. Kupodivu sa cítil sebaistejšie, keď bol k nej otočený chrbtom, pravdepodobne kvôli hendikepu, ktorý ho postihol.

„Alebo mi smiete zahrať na husliach. Myslím, že som k vám viac než zhovievavá, nakoľko som vám dala na výber."

Na moment sa zamyslel a zhodnocoval čo je pre neho väčším zlom. Netrvalo dlho kým dospel k záveru. K záveru, že sa v tom dievčati mýlil. Je oveľa sebaistejšia a neoblomnejšia ako sa spočiatku javila.

„Podajte mi tie prekliate husle."

Urobila ako jej kázal. Schmatol husle spolu so slákom, priložil si ich ku krku, oprel sa o ne bradou a privrel oči. Dýchal zhlboka a mraštil obočie.

Myslel si, že si už viac nespomenie na žiadnu pieseň, tak úporne sa na ne snažil zabudnúť, ale márne. Vyrojili sa mu v pamäti akoby na počkanie.

Grace stála celý čas pri ňom a pozorovala ho. Doposiaľ nikdy nezažila nič podobné. Nespôsobila vnútornú bolesť len jemu, ale rovnako i sebe. Spomenula si na všetkú bolesť, ktorou si v živote prešla. Mnoho ľudí, ktorým sa s ňou zdôverila ju vysmiali a tak to iba dusila v sebe.

„Pripravte sa, zlomím vám srdce rovnako ako ho mám zlomené ja."

Spustil prvé tóny. Grace tú melódiu nikdy nepočula. Napriek tomu predstavovala jej emócie, jej podstatu. Zasiahlo ju spojenie, aké sa v tej chvíli vytvorilo medzi ňou a Patrickom. Priam ju to desilo. Len čo dohral a oprel ten pekelný hudobný nástroj o stenu, s prázdnotou v očiach sa zahľadel von oknom.

„Ste spokojná?" zavrčal ostro.

Ostalo len prázdne ticho. Pozrela sa teda von oknom a videla ako prvé snehové vločky padali ulicou.

„Mrzí ma to, Patrick. Mrzí ma, že si myslíte, že vás ľudia vidia iba ako zátaž, balvan na nohách. Takisto ma mrzia všetky vaše trápenia a pochybnosti. Je mi skutočne ľúto, že radšej budete trpieť sám ako dovoliť, aby vás niekto ľúbil. Pretože, sakra vy sa mýlite! Zanevreli ste na ľudí pre ich pýchu, sebeckosť a krutosť, ja vás chápem," slzy sa jej tisli do očí, no beztak sa rozhodla pokračovať: „ale ja dokážem vidieť čo je vo vás a kým naozaj ste, Patrick."

Nemohol uveriť vlastným ušiam, tým ktoré ho nikdy nesklamali. Prvý krát pre neho slová neboli zbraňou, ktoré by ubližovali, neboli ani právom v rukách spravodlivosti. Boli nežnou vločkou, melódiou. Pristúpil k nej, privinul si ju a vášnivo ju pobozkal.

Dravo akoby ju už nikdy nechcel pustiť. Bolo mu ukradnuté, ako vyzerá. Pretože aj keď bol slepý, vďaka nej dokázal vidieť nie len zmyslami a mysľou, ale i srdcom..