Sarah prekypujúca čírou radosťou sa vrhla do Patrickovho náručia a ruky mu nežne zopäla okolo krku. Neobišla ani svojho manžela, ktorému sa aspoň na danú chvíľu podarilo vymazať neistý kŕč zdobiaci jeho unavené čelo. Aký bytostný kontrast tvoril s rozžiarenou tvárou svojej manželky. Sarah mu dokonca venovala horúci bozk, ktorý by mohol prelomiť ľady, keby sa jednalo len o obyčajnú banalitu, nie o Patrickov spôsob dosiahnutia spravodlivosti. Sarah ani náznakom nepocítila napätú atmosféru, ktorá v pracovni panovala. Patrick si bol takmer úplne istý, že sa čoskoro dostane do pekelnej potýčky so svojím nie práve priateľom. Z každej strany na neho totiž doliehala neurčitá zmes emócií, v prevahe Corbsovho potláčaného hnevu, a teda jediná vec, ktorá chýbala celému vzniknutému incidentu boli hlasné odozvy ohňostroja za oknami, ktoré by to celé zavŕšili.

A v tej chvíli by Patrick odprisahal, že v nestráženom momente by sa na neho Corbs vrhol ako zúrivý tiger a Boh by mu pomáhal, aby to neskončilo smrťou jedného z aktérov. Beztak si Patrick uvedomoval, že ho Corbs môže vyzvať na súboj. Zakázaný súboj pod dozorom sekundantov. Týchto niekoľko pohnútok a fakt, že do celej problematiky zatiahol i Grace, osobu, ktorá by nemala byť svedkom žiadnej agresie, prirodzene tak ako i Sarah, sa Patrick mimovoľne rozhodol. Pokladal si za povinnosť zabezpečiť blaho a šťastie svojej nevinnej sestry. Tak trochu jej to dlžil. 

"Dámy, bol by som nesmierne rád, ak by ste nás s Corbsom nechali na malý moment osamote. Rád by som s ním prediskutoval niekoľko skutočností," len čo to dopovedal, viac ako zreteľne začul neurčité škrípanie zubov, ktoré zaiste nepatrilo ani jednej z prítomných dám. No ani to ho neodradilo od jeho náhleho popudu. Chcel sa predsa len dopátrať pravdy, nie niekoho uviesť do smrteľného poníženia a agónie hnevu. To, že sa mu to podarilo uhrať práve s Corbsom, považoval za neblahé šťastie, ktoré však nemá nič spoločné s výkonom jeho práce. Tá si vždy vyžaduje pevnú myseľ a nadhľad.  

"Nehnevajte sa, prosím," zašepkal Grace, krátko po tom ako ju chytil za ruku, keď si bol istý, že prechádza popri ňom. Už dávno sa nechal omámiť jej vôňou santalového dreva. Ukazovákom pohladil jej hodvábnu pleť na predlaktí, aby jej prejavil aspoň kúsok vďaky. Mierne sa pod dotykom jeho ruky zachvela a s kamennou tvárou odišla za svojou hostiteľkou. 

"Takže Corbs," začal Patrick, keď započul tiché privretie dvier. Dômyselne prešiel k stolu neďaleko svojho švagra, čím sa vystavil nebezpečenstvu prílišnej blízkosti a hrozbe, že jeho nos utrpí nepríjemné zranenie, no i tak sa rozhodol zariskovať, "vaša mienka o mne ma v danom momente nanajvýš nezaujíma. Ale ešte predtým ako mi uštedríte očakávanú ranu do nosa, či ma holými rukami vyhodíte z vašej kancelárie, mali by ste si vypočul môj návrh." 

"Mal by som?" vyprskol a celý sa naježil ako kocúr pripravený na útok, "vaša arogancia nemá hraníc White!" 

"Sadnite si," Patrick nereagoval na jeho útočné slová inak ako svojím zarytým pokojom. Zaujal priamy postoj a všemožne sa pokúšal prejsť rovno k veci. Bol sám na nepriateľskej pôde, ako sa mu zdalo a v danom momente sa každá jeho myšlienka uchyľovala k pohodliu kresla a krehkým zamatovým husliam. Ak si už aj myslel, že sa mu podarilo nájsť pevnú pôdu pod nohami bol to len matný dojem. Prchavý. A rovnako ako všetko, blažený pocit víťazstva zmizol tak rýchlo ako ho postretol. 

Corbs chvíľu váhal, ale nakoniec prevážila jeho schopnosť jednať. Predsa len situácia, v ktorej sa ocitol pre neho nebola vôbec potešujúca. Inak povedané, predaj náhrdelníka bola jeho posledná šanca dostať sa k peniazom a splatiť aspoň časť dlhov. A teraz sa ocitol v úzkych vďaka svojmu nemožnému bratovi - Johnovi. Už tisíc krát oľutoval, že sa ho nezbavil, keď mal príležitosť. Spoliehal sa však na jeho neschopnosť a nekonečnú hlúposť.

"Som ochotný splatiť vaše účty a zabudnúť na dnešné, povedzme nedorozumenie," začal mu Patrick vľúdne predostierať svoj návrh, "jediná protihodnota, ktorú žiadam je, aby ste sa mi viac nestavali do cesty," na chvíľu sa odmlčal, aby tým zdôraznil exaktnosť vlastných slov. Patrick White totiž len málokedy zvýšil hlas o čosi viac ako pár decibelov. 

"Nepokúsite sa pomstiť mne ani Johnovi," pokračoval, zatiaľ čo Corbs mlčky hľadel na svojho slepého protivníka. Krv sa mu nahrnula do mozgu. Nakoniec príde k peniazom skrátka a jeho šanca ešte len príde. Začínal uvažovať, že ponuku prijme. 

"Prečo by som mal prijať tvoju láskavosť?" horkosť v hlase Corbsa sa stala takmer hmatateľnou. No Patrick za ňou tušil pochyby, možno sa mu predsa podarilo nalomiť jeho vôľu. Práve mu predostrel ponuku, ktorá sa neodmieta. Navyše Corbs bol všeličo, ale nebol natoľko hlúpy, aby to neprijal, keď sa topí v dlhoch. 

"Pretože nemáš na výber. Nemáš možnosť klásť si podmienky."

"Kiežby som ťa nikdy nestretol," zaševelil Corbs do ticha. Poslušne klesol do svojho kresla a pripomínal zmučeného trestanca. Ani náznakom nepôsobil ako príslušník vyššej spoločenskej vrstvy. 

"Nezabudni, ak porušíš našu dohodu, bez milosti ťa pošlem do väzenia," nasledovala chvíľa ticha, počas ktorej si Patrick opäť premietal celú situáciu. Corbs nepatril medzi mužov, ktorí by sa tak ľahko vzdávali, či sa nechali zastrašiť. Tak ako tak, Patricka budú čakať ešte neľahké časy, kedy možno oľutuje svoje rozhodnutie. Ako by však mohol zostať rovnako pevný, založený len na logike, keď má po svojom boku tak hĺbavú a láskavú bytosť. Grace. 

"Je čas zakopať vojnovú sekeru." 

Mocensky si potriasli rukou a spoločne vyšli z kancelárie. 

...

Po niekoľkých nejasných viac jesenných ako zimných dňoch, sa december ukázal v plnej sile a odhalil svoju skrytú krásu. Obloha sa zatiahla a v hustých chumáčoch obdarovávala obyvateľov zimnou prikrývkou. Vo vzduchu sa niesla príjemná vlhkosť, ktorá hatila plány všemohúcemu umelcovi, ktorého úlohou bolo skrášľovať okná i kamennú dlažbu - mráz, vytvárajúci trblietajúce sa obrazce. Krehké kryštály. 

Po strohej rozlúčke vkročil Patrick bok po boku s Grace do tej bláznivej metelice, ktorá statočne narúšala Patrickovu schopnosť myslenia spojenú s orientáciou. Posledné po čom túžil, bolo hodiny blúdiť všemožnými ulicami mesta, stratený ako v labyrinte. Ako rád by si vychutnal šálku kávy či čaju a usadil sa do svojho kresla. Po ničom inom jeho unavené telo neprahlo. Snáď ešte po niekoľkých hodinách nerušeného spánku. 

"Je mi ľúto Grace, že som vás nezasvätil do svojho plánu, ale nemohol som vedieť, že takmer okamžite roztnem Gordický uzol, mal som len šťastie," prerušil to blažené ticho, ktoré mu doposiaľ uspokojivo obaľovalo nervy.

"Prečo ste mi nepovedali aspoň o tom náhrdelníku? O tom ako ste sa spojili s Johnom?" 

"Chcel som iba získať informácie. Neveril som, že sa mi podarí viac ako to," posledné po čom Patrick prahol, bola hádka s Grace. Horlivé vyčítanie čohosi za čo priamo neniesol vinu. Popadla ho nevrlá nálada, ktorej odolával už len s vypätím síl. Jeho myseľ si stále zreteľne vybavovala Tantalove múky, v ktorých sa zmietal, keď naposledy necitlivo ublížil Grace. A to si skutočne nehodlal zopakovať. No i jeho trpezlivosť mala svoje hranice, ktoré zďaleka neboli také nepremožiteľné ako predtým. 

"Ponúkla som vám pomoc a vy ste ju využili, nie je vaša vina, že som dúfala, že mi budete aj veriť," sklamanie, ktoré Patrick postrehol v tom malom počte slov, na neho zapôsobilo ako soľ nasypaná do čerstvej rany. 

"Ak by som nepociťoval dôveru voči vám, nepožiadal by som vás, aby ste ma sprevádzali."

"Ó áno, potrebovali ste niekoho kto vám bude robiť zátišie, kto sa na to dobrovoľne podujme," možno Grace pôsobila na iných ľudí upokojujúco, veď v značnej miere v sebe pestovala pokoj a lásku, ale ak sa raz rozhodla, nikdy nemenila svoj postoj bez ohľadu na závažnosť okolností. Cítila sa ako bábka na povrázku a to jej ani zďaleka nelichotilo. 

"Kvôli čomu ste teda súhlasili?" 

"Vy sa stránite byť predo mnou zraniteľným, tak to nežiadajte ani odo mňa!" Grace nevedomky pridala do kroku v snahe čo najskôr sa ukryť pred zbesilo poletujúcimi snehovými vločkami. Začínal ju premáhať chlad a zúfalstvo. V nedostatočnom pouličnom osvetlení sa cítila nanajvýš stratená. Aj napriek tomu, že mala zrak ostrý ako jastrab, ani zďaleka neovplývala takým orientačný zmyslom ako Patrick. Nemohla sa teda výrazne od neho vzdialiť, len ak by chcela zostať v snehovej smršti prinajmenšom do ranného brieždenia. 

"Grace, ospravedlnil som sa vám, dvakrát," pripomenul jej. 

"Nechcem vaše slová Patrick. Vaša myseľ je brilantnejšia ako kohokoľvek iného, ale nedokážete pochopiť, že mi na vás záleží?" v očiach ju pálili stratené slzy. Ale Grace nehodlala vzdať sa im. Úporne ich potláčala ako toľkokrát predtým. Ani si nevšimla zvuk podkov narážajúcich na dlažbu. Blížiacu sa bričku, ktorá by ju vzala do bezpečia, do tepla, ďaleko od toho tvrdohlavého muža. Ako mohla opäť tak ľahko skĺznuť k naivite a nechať ho nahliadnuť do svojej starostlivo stráženej minulosti? Svet okolo nej postupne prestával existovať. Emócie sa nezastaviteľne drali na povrch. Fakt, že jej na ňom bezmedzne záležalo ničomu nepridal. 

"Do pekla, Grace," zvolal, mocne ju chytil za zápästie, aby si ju mohol k sebe pritiahnuť. Tentokrát ju nemohol nechať odísť. Nie dnes, nie po tom ako všetko zahodil. Svoju slepotu, útrapy a pocit samoty, bez nej neznamenal vôbec nič. Iba ona v ňom dokázala vidieť viac, ako v skutočnosti bolo. Musí sa pokúsiť vysvetliť jej to. 

"Nie, nechajte ma! Nestojím vám predsa ani za pár úbohých slov," svojim pohľadom sa zabodla priamo do jeho tváre.

Nečakala na jeho reakciu, bezpochyby mal v zálohe mnohé diplomatické odpovede, ktorým by jej rozbúrená duša nedokázala konkurovať. Prudko sa mu vytrhla zo zovretia práve v čase, keď si hustým snežením razil cestu statný čierny žrebec s mokrou, ale stále husto pôsobiacou hrivou. Nechýbalo veľa a Grace by skončila pod jeho mocnými kopytami.

Našťastie, Patrick bol o sekundu rýchlejší. Vďaka svojej obozretnosti a sluchu sa mu podarilo zasiahnuť a opäť stiahnuť Grace k sebe. Prudko narazila na jeho hruď a nebyť toho, že ju Patrickove paže držali naozaj mocne, podlomili by sa jej kolená a zviezla by sa na snehom pokrytú zem. Z úst jej vychádzali drobné obláčiky pary a rukami sa pevne ako kliešť pridržiavala límca Patrickovho kabáta. V diaľke sa ešte ozývalo nespokojné erdžanie koňa, šľahanie bičom a neprístojné nadávky bričkára. 

"Už nikdy nevravte, že mi na vás nezáleží," zavrčal Patrick výstražne a s ostrým dôrazom na každé jedno vyrieknuté slovo. Stáli tam uprostred cesty niekoľko dlhých minút, zatiaľ čo ich sneh pomaly zasypával. Ani jeden z nich nehodlal povoliť zovretie. Grace sa stále triasla strachom a Patrick nahromadeným pocitom krivdy. Ťažko slovami opísať, čo sa odohrávalo v ich mysliach, aká živočíšnosť vytvárala ich nadpozemské spojenie, aké precitnutie zavítalo do ich duší. No v tesnom zovretí, obklopený pachuťou nebezpečenstva bolo všetko náramne zmenené. Oveľa intenzívnejšie ako obyčajne. Bol to čas vytriezvenia, kedy si obaja uvedomili vlastnú pominutelnosť a hodnotu každého okamihu. Absurdnosť výčitiek či komplimentov. A práve toto uvedomenie je univerzálnym kľúčom k trezoru bytia. 

...

"Ďakujem, že ste ma zachránili Patrick. Mrzí ma to," Grace bola rada, že sa nemusela dívať Patrickovi do očí. Na miesto toho natŕčala ruky za zdrojom tepla, hľadela smerom k oknu a dôsledne vyberala nasledujúce slová. 

"Včera ste sa cítili byť neľútostným mužom, viem, že ste zažili hrozné veci. Ale keď ste ma držali vo svojom náručí, cítila som ako vám ide srdce vyskočiť z hrude. Báli ste sa o mňa," odmlčala sa a sklopila pohľad k zemi. Zahanbením, ktoré pociťovala sa jej rumenili líca. Ešte dnes ráno si myslela, že má priateľa, no u Corbsa sa cítila zahnaná do kúta. Nechcená, nevidená a to ju ranilo. Bolesť jej zatemnila láskavé srdce, rovnako ako sa to stáva komukoľvek z nás a to bol dôvod prečo vystrčila pazúry. Neľútostne a kruto. Ťažoba viny sa jej usadila hlboko v srdci. 

"Vy nie ste neľútostný!" zvolala, "viete byť láskavý a pozorný. Hrdinsky zachraňuje té ostatných. Vaša duša je už dávno vykúpená. Zabudnite na masku chladného nepreniknuteľného muža. Nájdite silu v slabosti."

Patrick po celý čas napäto načúval slovám Grace, ktoré ho príjemne hriali na duši. Nedokázal však nehybne stáť, preto už zvieral v rukách svoje drahocenné husle. Slákom nežne prechádzal po každej strune a usmieval sa nad lahodným zvukom, ktorý dokázal vylúdiť. Ako mohol hrať tak anjelsky čisto, vznešene, ak bol sám vyhnancom z pekla?

"Som nepríjemný a neotesaný, Grace. Voči kráse necitlivý, voči láske nedôverčivý a v tvári tvár šťastiu druhých nechápavý. Nie je vo mne to, čo si myslíte, aj keď by som si to prial." 

"Videla som vás trpieť, Patrick. Videla som váš strach a viem, že vám záleží na svojej sestre, na Johnovi," v krátkom momente ticha, Patrick otvoril svoje srdce a vložil krehkú dušu do tónin vychádzajúcich z husiel, ktoré tak zbožňoval. Pomalá ťahavá melódia, ktorá vám už na začiatku zlomí srdce, hoc akým tvrdým ste. 

"Záujmom riskujem, že nezostanem chladným a pocitmi riskujem odhalenie seba samého. Mať sny a ideály, ktoré predkladám okoliu, znamená riskovať opovrhnutie, Grace. Dúfať znamená riskovať sklamanie. A pokúšať sa, znamená riskovať zlyhanie."

Podržal husle voľne spustené pozdĺž tela, aby sa mohla jeho duša vynímať v celej svojej kráse. Vznášať sa ako hodvábne pierko na obláčikoch jeho slov. 

"Riziká ale musíme podstúpiť, lebo najväčším hazardom je neriskovať nič. A vy to viete, Patrick," žalostne sa zahľadel na chladnú zem. Iba zo zvyku, nie pre to, aby na nej skutočne niečo uvidel. 

"Máte pravdu," zaševelil skrúšene a v hlave si vytváral vlastnú sériu nôt. V časoch najťažších a najzložitejších, predovšetkým pre jeho zabudnutú dušu chlapca, potreboval zo seba vypustiť všetky pocity, pretaviť ich do niečo iného. Občas pripomínal neskrotené krvilačné zviera, pričom si to odniesli drevenné rámy okien, dvere, nábytok či hocičo iné čo sa dalo zničiť. Ale v ďalších prípadoch boli práve husle nástrojom jeho prezentácie.

A práve teraz prišla tá chvíľa. Dymová esencia melanchólie sa vznášala vo vzduchu, a skôr než zazneli prvé tóny, ticho hlučne vypĺňalo miestnosť. Grace sa nezmohla na viac, len sa usadiť do vábivého kresla, ticho si povzdychnúť a niekoľko krát sa hoci aj násilné pokúsiť uchovať túto chvíľu. Pretože sú to práve spomienky, ktoré sa časom stanú potravou pre našu dušu i myseľ. Sú našou záchrannou kotvou, pevnou skalou a nádhernou pestrofarebnou lúkou s lákavou vôňou, utešenými motýlmi, sú našim útočiskom. Jednoducho všetkým tým, kde sa skrýva naša vnútorná sila. 

Grace pozorne hľadela na Patrickovu siluetu pri okne. Tesne priliehajúca vestu, tvarovaný chrbát a pevné ramená. Dnes sa presvedčila o silnom zovretí jeho rúk. Ale práve teraz, keď videla jeho sklonenú hlavu, spôsob, akým držal husle, akoby v tesnom objatí. Akoby od nich čerpal odpustenie a pocit úľavy. Spôsob akým hral, bol nabitý emóciami. Pripomínal anjela. 

Grace zostala úchvatená tým mužom pri okne. Nikdy si nemyslela, že to s ním bude mať ľahké, avšak dnes na to pozabudla. Kedy si začala myslieť, že ona nemá chyby, že ona sa nemôže mýliť? Ako mohla zabudnúť na vlastnú stenu, ktorú si vybudovala? 

Nepoznala tú melódiu, ale bola si takmer istá, že na ňu nezabudne. V Patrickovom podaní nezachytila jedinú chybu, dokonalá súhra melodických aspektov. 

"Zložili ste ju vy?" zašepkala tichým nejasným hlasom. 

"Áno, práve teraz, Grace," viac nepotrebovala. Práve pred ňou na moment otvoril svoju dušu. Muž práva. Akú väčšiu poctu by od neho mohla očakávať? Rumenec opäť zalial jej bledú tvár, horúčava jej vstúpila do líc. V sekunde ju rozbolela hlava. Ruky si neprítomne žmolila v lone. Veril jej. Tak ako málokomu. Nikdy pre neho nebola neviditeľná, i keď ju nemohol skutočne vidieť. Bola neuveriteľne hlúpa, zaslepená sama sebou. Nebola ani zďaleka taká nevinná a láskavá a to pomyslenie ju skutočne zabolelo. 

Len jeden blázon s husličkami,
len jedny husle pre blázna
a jeho hra je otázna,
ale tú strunu na nej mámi.