"Uráža ma, že si myslíte, že mám strach," povedal to s plnou vážnosťou, ale medzičasom sa Grace naučila čítať pomedzi riadky Patricka Whitea. Len sa letmo usmiala nad jeho odpoveďou a ďalej už kráčali mlčky sprevádzaný tichým vrzgotom čerstvého snehu pod topánkami. 

...

Hneď v predsieni narazili na nemilo prekvapeného lokaja, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou neočakával žiadne návštevy, tobôž nie tie, ktoré nespôsobne vtrhnú dovnútra bez varovania. Postarší muž so spusteným držaním a vykryvenými perami, ktoré určite neznačili radostný úsmev, sa v okamihu napriamil. Patrick nepochyboval o tom, že je to práca jeho otca. Ten by s ľútostivým prejavom prinútil aj mŕtveho pôsobiť uhladene. 

"Patrick White, vrátili ste sa," vyprskol so značným pohŕdaním. 

"Ďakujem za privítanie," odvrkol Patrick v rovnakom nepriateľskom duchu. Grace sa len neisto usmiala a venovala starčekovi zopár milých slov bez značného účinku.

"Je otec doma?" 

"Ako obyčajne, vo svojej pracovni, je to všetko?"

Patrick letmo pokynul hlavou na súhlas, len aby sa ho zbavil. Očividne ho obťažovalo strácať čas s nezvaným hosťom. A Patrick takisto netúžil pobudnúť dlhšie v jeho tak ochotnej spoločnosti. S ťažkosťami od nich odkrivkal preč, no oni mu viac pozornosti nevenovali. Grace by sa o to možno aj pokúšala, keby jej oči zvedavo neblúdili po okolí a neskúmali každý i ten najmenší detail. 

Dom, v ktorom Patrick vyrastal jej nezostal  nič dlžný. Chladná elegancia a veľkoleposť vyžarovala z každého predmetu nachádzajúceho sa vo vnútri. Občas jej zrak upútal hrôzostrašný gotický obraz či zbierka najrôznejších zbraní. Všetko bolo ponorené do zákerných tieňov a vzduchom sa niesol puch starožitnosti. 

Patrick si takmer dokonale pamätal cestu vedúcu k pracovni jeho otca, kde ho ako predpokladal, bude očakávať. Vedel, že to nebude stretnutie hodné pohľadu jeho drahej Grace, a preto sa v sekunde rozhodol zaviesť ju do izby, ktorá mu kedysi patrila a bola jeho jediným útočiskom. Priam posvätným. Možno by ho aj trápilo, že odhalí posledné skryté zákutia svojej duše, keby mal na výber. Dúfal len, že je tu s otcom sám. Žiadny pochlebovačný Simon, ani dobrosrdečná Sarah. Len oni dvaja. 

"Nemôžete ísť so mnou, Grace," na chvíľu sa odmlčal, aby dodal vážnosti svojich slov, na to pokračoval, pretože poznal, čo si Grace o tom myslí, "nie, nezakazujem vám to. To nie je v mojej moci. Rozhodnutie je na vás," zdvihol pohľad smerom k vysokému stropu a ruky si založil za chrbtom. 

"Dobre."

Sťažka si vydýchla a uložila sa na podokenicu s výhľadom na cestičku, po ktorej sem prišli. Ako rada by sa po nej vrátila späť. Nevedela to vysvetliť, ale z múrov, ktoré ich obklopovali sálala hrôza. Patrick zostal jej strohou odpoveďou prekvapený. Očakával akýsi prehovor do duše, ubezpečovanie, že mu bude ticho na blízku ako sivá myška, že nebude dohliadať na každé jeho slovo či skutok.

Avšak nič podobné neprišlo. Možno ho to sklamalo, ale zase to len svečilo o Graceinom správnom úsudku. Neotálala vojsť s ním dnu, a to aj napriek tomu, že jej to nepochybne bolo proti srsti. A práve teraz mu prenechávala voľnú ruku s istotou, že nech sa stane čokoľvek bude tu na neho čakať. Až natoľko mu dôverovala? Alebo si nie je vedomá toho, že by otca najradšej zniesol zo sveta? Povedal jej predsa, že nemá v úmysle skriviť mu čo i len vlas na hlave. I keď nemohol by dať pre toto tvrdenie ruku do ohňa. 

"Uvidíme sa," zahlásil tak ticho, až to Grace sotva  počula.

Tie slová síce opustili jeho ústa, ale neveril v nich. Neveril v to, že sa vráti s úsmevom na tvári a vtiahne ju do náručia s vyhliadkou ružovej budúcnosti. Nachádzala sa v ňom až príliš veľká temnota. Bol príliš zlomený na to, aby tomu niekedy bolo inak. A on jej nemohol dovoliť obetovať sa, nemohol ju oberať o svetlo. Grace je pre neho tou najčistejšou bytosťou. No tak veľmi ju potreboval, až mu po zvážení nezostávalo iné, len dopriať jej voľnosť. 

S týmito slovami opustil Grace a nechal ju napospas nevľúdnym myšlienkam, neuvedomujúc si, že ona si ho vybrala. Že sa stal jej priateľom a rozhodne aj mužom, ktorý si získal jej lásku. Nevedela ako, ani kedy sa to stalo, ale cítila to pri každom údere srdca a to ju privádzalo do šialenstva. Bála sa toho, že ju Patrick odvrhne, ako to robil v živote často. Jeho strach z toho, že by mohol niekomu priveľmi ublížiť ho zakaždým presvedčil vzdať sa nároku na vlastné šťastie. Bál sa riskovať, ale bol si vedomý toho, že občas je to to najlepšie čo človek môže urobiť.

Grace len dúfala, že sa rozhodne správne. Svoj život bez neho si totiž už nevedela tak celkom prestaviť. Nikdy by nebola schopná zaplniť tú prázdnotu. A preto teraz sedela bez pohnutia a napäto vyčkávala na Patrickov príchod. 

...

Po studenej a tmavej mramorovej dlažbe sa niesli ťažké kroky Patricka Whitea, doprovádzané ako obyčajne buchotom palice, ktoré svojou ozvenou vzbudzovali  číru hrôzu. Nezastavoval sa, len so stisnutou sánkou kráčal vpred. Náplasť sa predsa musí strhnúť čo najrýchlejšie. No jemu sa zdalo, že kráča už veľmi dlhý čas. Nekonečná cesta životom, na konci ktorej sa stretne so samým diablom.

Túžil po vykúpení, ale čo mohol očakávať? Že sa jeho otec zmenil? Namiesto ľadovo modrých očí, plných pohŕdania a odporu na neho budú hľadieť teplé orieškové? Bol by hlúpy, ak by si to myslel. Nemohol očakávať ani, že ho otec nadšene privíta a obdaruje ho úprimnými pochvaľnými slovami. Už nič nemôže zmeniť to, kým sa stal. Ale môže sa s tým vyrovnať. Avšak na to sa potrebuje postaviť otcovi. Zťažka dýchal a tep sa mu niekoľkonásobne zrýchlil. Bolo nesmierne náročné upokojiť svoju myseľ a následne i telo. 

Myšlienky sa s ním zahrávali a on si spomínal na časy, kedy ako dieťa neochotne našľapoval po chodbe k otcovej kancelárií v nádeji, že sa mu možno podarilo splniť svoju úlohu správne a on nebude mať námietky. No nikdy tomu tak nebolo. A čím viac sa zlostil či plakal, všetko sa len zhoršovalo. Emócie predsa neboli na mieste. Preto teraz musel pred onymi dverami zastať, založiť si typickú nepreniknuteľnú masku a už vôbec nemyslieť na Grace. Nemal predstavu, čo tomu mužovi povie, ale vedel, že on bude mať výčitiek viac než dosť. Patrick však už nebol sám. Mal niekoho, kto sa za neho neraz postavil a to mu dodávalo sily. 

Neobťažoval sa klopaním, aj napriek tomu, že v minulosti by si za takú opovážlivosť vyslúžil zopár úderov ostrej trstenice po drobnej pästi. Už nie sme deti. Patrick by si nikdy nepomyslel, že práve toto je tá veta, ktorá mu dovolí vymaniť sa z okov utrpenia. A pritom žiarila svojou jednoduchosťou. Avšak človek lipne na tom, čo mu dáva pocítiť, že je živý, či už mu to prináša bolesť alebo naopak radosť. 

Rázne vošiel dnu a zavrel za sebou dvere. Nemohol sa poobzerať dookola, nevidel ani kde sa nachádza jeho otec, ale vedel, že je tam a prebodáva ho pohľadom. Ani fakt, že je slepý a nevidí jeho prísnu zamračenú tvár mu nepomohol zostať celkom ľahostajným. 

Jeho otec ho nenechal dlho čakať. Rozhodol sa ako prvý ukázať svoje karty, svoju moc.

"Patrick!" zahrmel s typickým pohŕdaním v hlase, "vráť sa za dvere a zaklop. Inak budem nútený potrestať ťa," nasledovala krátka prestávka, počas ktorej si mal Patrick vybrať, "a vieš ako nerád sa uchyľujem k takým hanebným činom." 

Patrick podráždene zovrel ruky v päsť. Z jeho otca stále vyžarovala autorita, ale postrehol akési chrčanie. Hlas ho pomaly zrádzal. Naozaj chradol a už len z posledných síl prskal síru. 

"Vošiel som dnu, reagovali ste a ja odmietam vykonať o čo ste ma tak láskavo požiadali," irónia z
Patrickovho hlasu priam sršala. Zároveň sa snažil udržiavať ho v pevnej nižšie posadenej tónine. Boli si rovnými súpermi. Ako autor by som mohol povedať, že hra sa práve začala, nebyť toho, že sa nejednalo o hru. 

"Stále zanovitý ako obyčajne, dobre teda. Tak podíť bližšie k svojmu otcovi, nech ťa môže potľapkať po tvári." Patrick však zostal nehybne stáť ani čoby prirástol k dlažbe. Takmer zabudol, aké ponižujúce je zotrvávať v otcovej spoločnosti. 

"Neurobím to."

"Výborne chlapče. Takmer by sa zdalo, že moja výchova prináša sladké plody ovocia. Typicky chladná tvár opradená ľahostajnosťou, možno ti pomohlo, že si prišiel o zrak," Conor White si hlasno odkašlal, aby mohol bezpečne pokračovať v role kata, ktorá ho vždy fascinovala - sledovať nekonečnú zlosť obete prameniacu z číreho zúfalstva,"poviem ti, nestál za veľa. Vždy ti unikli detaily. Spomínaš si? Mal si desať. Desať, Patrick! A nedokázal si nájsť súhvezdie Orionu i keď si ho mal priamo pred očami. Bolo mi to tak ľúto." 

Zabával sa a Patrick s tým nič neurobil. Zmohol sa len na spevnenie každého svalu svojho tela a sústredenia sa na dýchanie. Hlboký nádych a pomalý dôsledný výdych vzduchu. Snažil sa tým zabrániť zužovaniu jeho priedušnice. Dovolil tomu bezohladnému mužovi držať kontrolu nad situáciou, nad ním. Čo si do pekla myslel? 

"Prejdime k veci. Chceli ste ma vidieť len preto, aby ste ma mohli urážať?" odpoveď už poznal, no na nič duchaplnejšie sa nezmohol. Dusil sa. 

"Toto ma naozaj zabolelo," smiech, z ktorého človeku prebehne mráz po chrbte sa ozýval miestnosťou, až pokým ho neprerušil netrpezlivý úder Patrickovej palice. 

"Nie Patrick. Chcel som sa presvedčiť, že si stále tak úboho ľudský. Priviedol si so sebou ju. Vždy si bol tak slabý." pri spomienke na Grace, prebehol Patrickovou tvárou ostrý kŕč. 

"V takom prípade zomriete s pocitom, že ste ako otec-tytan zlyhali. Nie ste dokonalý, ako ste si mysleli," vyprskol Patrick prchko ako naježený kocúr. Maska bez emócií stratila svoju priľnavosť. Čo tam po tom. Nenechá sa mlčky urážať donekonečna.

"Učil som ťa všetkému potrebnému, aby si bol schopný prežiť v tomto svete, tak ako to učil mňa môj otec. Nemal to so mnou ľahké, ale nemýlil sa," Patricka zaskočila melanchólia, ktorá tak náhle pochytila jeho otca. Spustil dusivý kašeľ a lapal po dychu. Pocit zhnusenia a opovrhovania postupne striedala ľahostajnosť. 

"Snáď odo mňa neočakávate slová vďaky?! Zomierate sám, utrápili ste svoju ženu, dokonca ani váš lokaj vás nemá rád," 

"Láska je slabosť, Patrick. Ako môžeš byť tak hlúpy a nevidieť to?" 

Ale Patrick nebol hlúpy a dokonca ani slepý nie. Narazil na Pandorinu skrinku a bol ochotný ju otvoriť, riskovať, aby našiel tú nádej v podobe milovanej. Usmial sa, pretože už neskláňal hlavu a nepodvoloval sa. Teplo mu kolovalo v žilách. Pochopil, že jeho otec bol tiež len kameňom v rukách svojho otca, Patrickovho starého otca. Ztriaslo ho pri pomyslení, čo sa i z neho mohlo stať. No on bol silnejší. Z nejakého zvláštneho dôvodu mal v sebe čosi iné, čo mu pomáhalo nezmeniť sa celkom na netvora. A Grace to videla. 

"Aj vy ste len človek. Celý čas ste si vybýjali frustráciu na mne, pretože ste vo mne videli časť seba a to vám nedovolilo spať. Som schopný pochopiť to," to bolo najviac na čo sa Patrick zmohol. Prijať to a nechať za sebou. Odpustiť však nemohol. 

"Práve v tejto chvíli mi udeľuješ milosť? Ty mne? Robíš so seba viac ako si, syn môj. Mrzí ma to, ale si len obyčajný neschopný červ. Nikdy tomu nebolo inak."

"Nezáleží mi na tom, čo si myslíte. Je mi vás ľúto. A teraz, keď ste si mohli užiť poslednú šancu ublížiť svojmu synovi, odchádzam. "

Patrick nemal viac síl viesť rozhovor s tým mužom. Dokázal sa mu s hlavou vztýčenou postaviť a jeho slová sa už do neho nezabodávali ako ostré dýky potreté jedom. Rád by povedal, že je takpovediac vyliečený, ale nebola to ešte tak celkom pravda.

Pri odchode, keď siahal na kľučku dvier, si uvedomil, že sa nechystá odísť do obrovského neľútostneho sveta, ktorému by musel čeliť sám a zranený ako tomu bolo pred niekoľkými rokmi. Dospel a stal sa z neho muž hodný obdivu. Uvedomil si vlastnú hodnotu, ale nie na základe vedomostí a inteligencie, prijal hodnotu seba ako človeka. Pred časom sa ľudí stránil, nechápal ich konaniu, tak nepredvídateľnému, no pocit istoty, ktorý zažil po prvýkrát pri Grace a Johnovi, v ňom zapálil obrovskú iskru. A tá rástla každým dňom i napriek tomu, že si toho spočiatku nebol vedomý. 

Chodbou pokrytou tieňmi a vyplnenou chladom kráčal omnoho istejšie, pokojnejšie, cítil sa ako víťaz, nie ako porazený. Možno musel byť otcovi predsa len pre niečo vďačný. Dal mu jedinečný príklad, akým človekom sa nechcel stať. Napokon jeho lekcie neboli celkom zbytočné, pretože ho naučili ocitnúť sa na dne a znovu vstať, rovnako ako ho naučil pokory, ak sa ocitol na vrchole. Musel si priznať, že jeho život predstavoval obrovský chaos, ale so správnym nazeraním, sa z neho razom stal ten najjasnejší poriadok. Je to rovnaké ako hľadieť do kaleidoskopu, spočiatku sa nám javí zmätená spleť farieb, ale postupom času sa už dívame na nádherný obraz. 

Kvôli plnej hlave výrivých myšlienok si ani nestihol uvedomiť, kedy sa vrátil späť do miestnostnosti, v ktorej zanechal Grace. Mohol jej dať priniesť aspoň čaj alebo jej podať svoju obľúbenú knihu. No ani jedno z toho neurobil, nechal ju na pospas chladným múrom. Zťažka si povzdychol a srdce sa mu stiahlo v kŕči. Čo ak odišla? 

"Grace?"

Neistota okamihu mu takmer vyrazila dych. Napäto čakal na odpoveď, ktorá spočiatku neprichádzala. Oči sa mu naplnili slzami, niekoľko krát zažmurkal, aby ich zahnal a pohľad zdvihol k stropu, aby zastavil ďalšie, ktoré by sa ho svojvoľne rozhodli zradiť. Nebolo to však prejavom jeho slabosti, lež znakom toho, že príliš dlho sa snažil byť silným a nedotknuteľným. 

"Patrick, prepáčte, zaspala som," zaznel jemný rozospatý hlas. Otočil sa smerom, ktorým sa niesol. Kútiky úst sa mu vykrivyli v úsmeve. Dokonca sa rozosmial. Nerozumel len tomu ako mohla zaspať na mieste, kde jeho trápila tá najstrašnejšia hrôza. Tá žena mala v sebe neopísateľné čaro. 

"Poďte ku mne." 

"Snažíte sa mi porúčať?" spýtala sa, aby sa uistila, že to nie je panovačnosť. Skryto si ho premerala, aby nič nepostrehol. Pôsobil vyrovnane a spokojne, dokonca sa jej zdalo, že jeho jazva pod pravým okom vybledla. 

"Nie, ja vás prosím," šibalsky nadvihol pravé obočie a počkal, kým k nemu nepodíde na dosah rúk.

Potom si ju provokatívne pritiahol k telu, zdvihol do vzduchu a dva razy sa s ňou zatočil. Bola ľahučká ako pierko, ale i napriek tomu si ju držal na hrudi veľmi pevne. Vzduch mu svišťal okolo uší a jej sukňa sa výrila spolu s nimi. Cez okno do miestnosti prenikol nepatrný lúč Slnka a osvetlil tak tú jedinečnú chvíľu naplnenú radosťou. 

"Ste blázon," smiali sa spolu a lapali dych. Obaja boli asi rovnako zmätený. Patrickovo správanie nebolo vôbec typické. Ale nemôžme to považovať za zmenu ako takú. Iba mu osud doprial spoznať čosi nové. 

"Prepáčte, asi som sa správal nevhodne," ospravedlnil sa za svoj popud spontánnosti, no vôbec to neľutoval a nebol to ani jeho dôvod, vyhnúť sa odpovediam na Graceine otázky. Pravdou bolo, že sa snažil uzavrieť kapitolu svojho života tak, ako to mal urobiť už dávno. A potreboval cítiť jej blízkosť. 

"Čo keby sme už opustili tento neľútostný dom?" navrhol. 

"Počkajte Patrick." 

Dve slová stačili na to, aby Patrickovi vyhasli iskry v očiach. Vzduch ochladol a spôsoboval pochmúrne vážnu náladu. 

"Snáď sa s ním len nebudete chcieť zoznámiť," prehodil len tak mimovoľne. Ale niečo dobre známe mu vravelo, že Grace by bola ochotná dať šancu i tomu najhoršiemu mužovi pod Slnkom. Nebola to jej chyba, lež cnosť. 

"Myslím, že vy by ste to nedovolili," odpovedala, zmierená so skutočnosťou. Nehodlala namietať. Patrickovi na tom záležalo až príliš a jej zase záležalo na Patrickovi. Žiadne prihadzovanie polien do ohňa, keď ho konečne videla tak otvoreného a vrúcneho. 

"Odkedy dávate na mňa?" začudoval sa. Očividne sa pripravoval na inú odpoveď. 

"Chcela som vám len povedať, že sa vás nebudem na nič pýtať." 

"To je dobre, pretože ja sa budem pýtať vás," ani sám nevedel čo ho viedlo k jeho odpovedi. Možno vedomie, že o nej nevie takmer nič a možno si len chcel vychutnávať blaženosť, akú nikdy predtým nezažil. Povestnú ľahkosť pierka. 

Súhlasne prikývla a nežne sa ho chytila za predlaktie ako obvykle. Pohľad jej padol na jeho vypínajúcu sa mužnú hruď a na tie elegantne zdobené gombíky na jeho redingote. Ak by slová dokázali vyjadriť s absolútnou presnosťou všetko, čo sa jej búrilo v srdci, istotne by z toho vznikla tá najohromnejšia báseň zo všetkých. 

...

"Povedzte Grace, aký bol váš otec?" 

Grace chvíľu nepovedala ani slovo. Len obláčiky pary stúpali z jej úst pootvorených od ohromenia. Všimla si, že hľadí kamsi pomedzi stromy zbelené srieňou. Kráčali po hojnej vrstve snehu a chatrné slnečné lúče ich všemožne šteklili na tvári. Chcel to počuť, potreboval zaceliť rany čímsi jasným, krásnym a teplým.

Grace však mala obavy, aby mu tým nespôsobila ďalšiu bolesť. Nezniesla by to pomyslenie. Bolo by pre ňu oveľa príjemnejšie počúvať o mieste, ktorým teraz kráčali. Pôsobilo tak čisto a vznešene. Zima mala rozhodne svoje čaro, i keď predstava drobných ružových kvietkov rozkvitnutých čerešní uprostred jari, ju nesmierne lákala. Pretože práve teraz prechádzali ohromným sadom, vzdialeným len niekoľko stoviek metrov od domu Patrickovho otca. Verila tomu, že v detatve to bolo jeho útočisko, akýsi motor, ktorý ho zakaždým pohnal vpred, studňa jeho zvedavosti. 

"Môj otec bol veľmi zručný i nadaný, pracoval v sklárňach, ktoré časom odkúpil. Ku každému pracovníkovi bol veľmi láskavý a dobrosrdečný, ale vedel byť aj veľmi prísny. Často ma poza matkin chrbát brával so sebou. Veľkými orieškovými očami som pozorne sledovala ako na vyfúknutú vianočnú guľu zo skla, maľoval špeciálnou bielou farbou zimné mestečko a skôr ako farba zaschla obsypal ju drobnými čiastočkami rozbitého skla, ktoré poslúžilo ako čosi trblietavé. Nemohla som sa vynadívať na tú nádheru," po lícach jej stieklo niekoľko sĺz.

Hanbila sa za ne, ale ľútosť jej zatemnila myseľ. Nesprávala sa racionálne, ako by aj mohla. Nebola z kameňa, cítila sa previnilo. Zažila šťastné detstvo a predsa si spomínala, ako mala občas pocit ukrivdenia. V skutočnosti bola veľmi pochabá. Viac ako si kedy uvedomovala. 

"Prečo plačete, Grace?" 

"To nič nie je, všetko je v poriadku."

"Vianoce vám pripomínajú otca, ktorého ste tak milovali, ale cítili ste krivdu, keď vás neustále vystríhal, aby ste neboli príliš láskavá, pretože to znamená zraniteľnosť. Lenže vy nedokážete byť iná."

Obdivne k nemu vzhliadla, ale neprehovorila. Ako obyčajne aj tentokrát mal číru pravdu. Ako ďaleko sa nachádzal od presne vymedzených zákonov a pravidiel, ktorým dokonale rozumel. Darilo sa mu i v spoznávaní ľudskej duše, aspoň tak sa jej zdalo. Rozprávali sa i naďalej, no väčšinu času nie preto, aby si odpovedali, ale preto, aby si skutočne porozumeli. Akoby im narástli krídla, oslobodení a vzdialení od ťarchy sveta si užívali vzájomnú prítomnosť. 

Statočne zbúrali svoje múry, ktoré ich mali chrániť. Kráčali vedľa seba odhalení, dušou celkom nahí. Pravé porozumie bez predsudkov a utópie, bolo to čo tak potrebovali a spolu našli.