Ľahké driemoty, do ktorých sa Patrick ponoril sa postupne popretkávali hmlistými obrazmi vzbudzujúcimi nepokoj. Vedel, že to jeho vlastné podvedomie k nemu prehovára, ale nevedel vysvetliť prečo. Neustále sa mu v mysli ozýval zastretý hlas jeho otca, vyčítavý a pichľavý ako ostne ruže. Povýšenecky na neho vzhliadal, pohŕdal ním a každé jeho vyrieknuté slovo predstavovalo potupu. Snažil sa mu odolávať, ale všetky odpovede, ktoré mu v tom mali pomôcť, zostali zaseknuté v hrdle. Nepokojne mykal hlavou zo strany na stranu, budil sa, zámerne si predstavoval vrúcne objatia svojej sestry, len aby mu pomohli vypudiť neželané hmlisté predstavy, ale ony sa vždy vrátili. 

Takmer celá noc sa niesla v tomto duchu umárania sa. A miesto toho, aby si Patrickovo telo oddýchlo sa vyčerpávalo ešte viac. 

Grace pri pohľade na neho, odolávala nutkaniu zobudiť ho. Bola však presvedčená o tom, že si potrebuje oddýchnuť a to za každú cenu. Rozhodla sa na neho teda iba mierne dohliadať. Z knižnice si vybrala čiernu knihu so striebornými ornamentmi, schúlila sa do kresla a zabalila do príjemne hrejúcej deky. Hlavu si oprela o vysoké operadlo. Vo svetle sviec očami priam hltala každé slovo. Netrvalo však dlho a únava si aj ju vzala pod svoje ochranné krídla. Jej spánok bol plytký, ale veľmi pokojný. Nad ránom sa prebudila ako prvá s pohľadom upretým Patrickovým smerom. Keby nebola vedela, aký unavený musel byť a koľko nocí nezažmúril oka, z veľkej časti kvôli nej, čudovala by sa, ako môže zaspať v takom nepohodlí. Ona bola drobná, a tak sa do kresla dokázala poľahky skryť, ale jeho mužná postava to jemu nedovolovala. Cítila sa previnilo. Premýšľala nad tým, či by sa necítil lepšie sám. Možno by mala odísť. Jej myseľ sa dostala do stavu nepokoja, neprítomne vstala z kresla a začala sa prechádzať po miestnosti. Našlapovala tak potichu ako len vedela, v snahe nezobudiť ho. Čo mala robiť? V jeho blízkosti sa už viac necítila osamelá. Možno to od nej bolo sebecké, ale možno si aj ona zaslúži kúsok šťastia. Ako však mohla dopustiť, aby sa tak rýchlo zblížila s niekým pre koho pracuje? Po niekoľkých dlhých minútach chôdze sa musela prinútiť upokojiť. Skrotiť oheň, ktorý sa búril v jej srdci. Ešte raz sa rozhodla na neho pozrieť, pripravená pobrať sa domov. Len čo zahliadla tú tmavá modrinu pod ľavým okom s natrhnutou kožou a zaschnutou krvou, rozmyslela si to. Vzdychla si sama pre seba a potichu odkráčala do kúpeľne po teplú vodu. Nabrala ju do malej misky, pridala do nej trochu čistého alkoholu ako dezinfekciu a vzala si kus tkaniny. Všetko si s čo najväčšou obozretnosťou položila vedľa spiaceho Patricka. Tvár mal posiatu ranami, ale vôbec nevyzeral zúbožene, stále si dokázal zachovať svoj nezvyčajný šarm. Zohla sa, aby si namočila tkaninu do vody a smela mu ňou poumývať rany. Náplňou jej práce predsa bolo starať sa o neho a jeho pohodlie, nuž usúdila, že ho nemôže nechať tak. Naivne dúfala, že sa jej nepodarí prebudiť ho. Počas noci, skôr než sama zaspala, na ňu pôsobil sťa vták lapený v klietke, no teraz tomu bolo inak. Na tvári sa mu usadil číry pokoj. Žiadne známky po nočných morách. S veľkou pravdepodobnosťou niekedy nad ránom upadol do hlbokého spánku. Aspoň to si navrávala Grace. Vlhkou tkaninou sa odhodlala priblížiť k jeho tvári. Začala s ranou pod okom, jemne odstraňovala zaschnutú krv, sledujúc či sa neprebúdza. Takto sa jej na niekoľký raz podarilo ranu dôsledne vyčistiť, pričom ju prekvapilo, že celý čas zostal nehybne ležať. Začala premýšľať nad tým, či človek v spánku dokáže cítiť bolesť, alebo do akej miery je schopný ju zniesť, pokým sa neprebudí. Stále zamyslená prikladala tkaninu ku kútiku úst. Ani sa nestihla nazdať a jej ruka sa ocitla v nie najjemnejšom zovretí, pričom sa celá naľakaná mykla. 

"Sss, čo to preboha robíte?" zasyčal ešte celý rozospatý. 

"Chcela som Vám len vyčistiť tie rany. Snažila som sa nespôsobovať Vám bolesť. Asi to nevyšlo, však?" takmer ihneď pustil jej ruku zo svojho zovretia a tvár si ponoril do dlaní. Nasledoval ťažký povzdych, po ktorom prosebne zdvihol pohľad k nej. 

"Grace, pripomeňte mi, prečo som včera urobil tak pochabé rozhodnutie?"

"Pretože máte svoju sestru rád." odpovedala mu. 

"Správne a za toto nenávidím svojho brata ešte viac." zvraštil čelo a rukou si silno začal trieť spánky so snahou vypudiť tú bolesť. Avšak, očividne si ju len zhoršil. Ako milión ihiel narážajúcich do mozgu. 

"Pripravím Vám kávu. To Vám pomôže." 

"Počkajte!" neochotne zostala stáť, "prosím." dodal nežným hlasom. Sám si uvedomoval svoju podráždenosť. Akoby nestačila prudká bolesť hlavy, pridružila sa i neuveriteľná únava. A tak sa melancholická nálada striedala s tou menej príjemnou, cholerickou. Grace videla jeho trápenie, ktoré sa mu odrážalo v mŕtvolne bledých očiach. 

"Choďte si domov pospať. Nepochybujem o tom, že ste unavená a túžite po svojom pohodlí." zasiahol klinec po hlavičke. Tak rada by sa bola Grace uložila do svojich perín, ale to čo jej najviac chýbalo, bolo teplo kozuba. Ak sa i nepriamo opýtala Patricka prečo je ten jeho vyhasnutý, jeho odpoveď bola rovnako nepriama ako jej otázka, dokonca vyhýbavá. Ona však milovala neskoro v noci sa vyhrievať pri jeho sálajúcom teple a počúvať to tiché upokojujúce praskanie. Patrickova starosť o ňu, ju však dokázala zahriať rovnako ako teplo kozuba. Nesmierne ju potešil a dojal zároveň. Prepadla ju náhla túžba skloniť sa k nemu, dotknúť sa jeho rúk, jeho tváre. Túto myšlienku, ale bez váhania zapudila do tmavého kúta mysle. 

"Patrick, možno tomu neveríte, ale aj vy ste len človek." povedala narážajúc na fakt, že i on si potrebuje oddýchnuť rovnako ako ktokoľvek iný. 

"Nebojte sa, dám na seba pozor." neprotestovala mu, vedela totiž, že len čo sa vráti, dohliadne na neho. Len sa dievčensky  usmiala, odišla sa pripraviť na odchod a samozrejme nezabudla na rozlúčku. V živote nič nemala menej rada ako rozlúčky, vždy sa spájali s neznesiteľnou bolesťou, sklamaním a pocitom samoty. Či už to boli rozlúčky navždy, alebo len na nejaký čas. Tentoraz to však bolo iné, vedela, že sa vráti a že všetko bude v poriadku. V duchu v to verila i keď bola neistá a plná obáv. Čosi jej vravilo, že dnešný deň bude iný. 

"Čoskoro sa vrátim, Patrick." oznámila mu a veselo vykročila do ulíc Londýna. 

Akonáhle zavrela za sebou dvere nečakane narazila do čohosi pevného. Pozdvihla sklopený pohľad priamo do tváre neznámeho muža. Rukami ju na moment podoprel, aby nadobudla rovnováhu, no v okamžiku ako si bol istý, že stojí pevne na zemi ju pustil. Zvedavý pohľad akým vzhliadla do jeho tmavých očí ho pravdepodobne naľakal, súdiac z toho, že odstúpil o krok dozadu. Pôsobil neohrabaným, ba dalo by sa povedať, že i mierne plachým dojmom. 

"Smiem Vám pomôcť pane?" ozvala sa ako prvá Grace. Nadobudla dojem, že chcel práve navštíviť Patricka. Dúfala, že nie pre to, aby mu ublížil. Keď si ho však podrobnejšie prezrela, nič tomu nenasvedčovalo. Nervózne zvieral v rukách klobúk a neisto si obzeral dvere, schody, čokoľvek, len aby sa nemusel pozrieť na Grace. Z celej vzniknutej situácie bola nanajvýš zmätená. 

"Ja, som iba chcel," rozprával pomaly a váhavo, "chcel som," všimla si ako mierne pokynul klobúkom smerom k Patrickovým dverám. 

"Ak idete za Patrickom, býva priamo tu." 

"Ja viem." skočil jej do rečí. Chvíľu panovalo ticho, keď sa znovu ozvala: "Doprovodím Vás?" 

"Netreba, ďakujem pekne. Pekný deň." vyriekol najdlhšiu vety za celý rozhovor a bez akéhokoľvek vysvetlenia odišiel. Grace nevoľky potlačila zvedavosť a pobrala sa domov s rozhodnutím, že povie Patrickovi o tom zvláštnom mužovi až keď sa vráti. 

Patrickove plány na chladný decembrový deň boli viac než zrejmé. Keďže si sám pred sebou odmietol vziať lieky proti bolesti, jednoducho pre svoju tvrdohlavosť a ješitnosť, podarilo sa mu upadnúť do spánku len na niekoľko hodín. I to však stačilo na to, aby dokázal splniť to, čo mu jeho tichý hlas podvedomia stihol pošepnúť. Dnes bol totiž deň, kedy by mal oslavovať svoje narodeniny. Ach, ako ich len nenávidel. Vždy si spomenul na svoje detstvo s prísnym otcom. Každé jeho narodeniny mu otec uštedril akúsi lekciu do života, ako to sám nazýval, a preto sa Patrickovi uchovali len tie najhoršie spomienky na ne. V ten deň sa ešte hlbšie ako kedykoľvek predtým ponoril do učenia, ktoré sa poľahky naučil milovať. Na rozdiel od stretu s otcom, ktoré v ňom vzbudzovalo len číru hrôzu. No nič mu nepomohlo vyhnúť sa mu. Najprv prišla lekcia a následne dar, ktorým však dlhý čas opovrhoval. Domnieval sa, že ho otec skúša aj v tomto. Prinútil ho vidieť veci z viacerých perspektív. 

Vtedy si spomenul na svoje husle ležiace neďaleko neho. I tie boli v prvých dňoch predmetom jeho nenávisti, pri dotyku ich chladného dreva videl zamračenú tvár otca. Rýchlo si však uvedomil, že zatiaľ čo ho jeho otec vždy opustí, husle pri ňom zostávajú a ľúbozvučnou melódiou mu krátia dlhé a ťažké chvíle. 

A keďže v tento deň mu bude robiť spoločnosť len jediný človek, Grace, rozhodol sa, že on obdaruje ju. Nezabudol na ten zvláštny hrejivý pocit, na tú kúzelnú predstavu, ktorá sa mu znenazdajky objavila pri tanci so Sarah. Grace sediaca za monštruóznym pianom. Bolo mu ľúto, že si ten pohľad nebude môcť vychutnať tak, akoby chcel. Naplno. Ale jeho zámer, ktorý ho viedol touto cestou bol i tak odlišný. Dosiaľ necítil tak silnú túžbu odvďačiť sa. Alebo chcel len uľaviť svojmu svedomiu. Najpravdepodobnejšie ale bolo, že chcel Grace iba potešiť. Počuť záblesk radosti v jej hlase a zabudnúť na svoje vlastné poníženie. Vymaniť sa z pazúrov ťaživej minulosti. Vymazať nepríjemné spomienky na dni jeho narodenín. 

Pustil sa preto do písaniu listu, ktorý bolo nutné odoslať. Zo zásuvky stola vybral papier, písacie pero a nádobku s atramentom. Pero mu padlo do ruky ako uliate, za to jeho ťahy boli neisté a kostrbaté, ťažko by sa dali označiť za čitateľné, tobôž krasopisné. Už len fakt, že nevylial atrament po celom stole bol úspech. Pracoval trpezlivo a disciplinovane. Po niekoľkých minutách mal prsty od atramentu a prázdny papier pred sebou. Vždy keď napísal niekoľko slov tvoriacich vetu, nechtiac po nich prešiel prstom, čím ich rozmazal, alebo začal novú vetu písať cez prvú, čo si uvedomil neskoro. Vnútorne sa hneval na svoju neschopnosť zvládnuť tak jednoduchú úlohu. Pre neho to však predstavovalo skôr Sizyfovskú prácu. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval. Dôkladne doťahoval každý oblúk, každú slučku písmena. Medzera za medzerou, zakaždým počkal kým riadok uschne, aby mohol pokračovať. Následne list poprehýňal a starostlivo vložil do obálky spolu s väčším množstvom peňazí. Práve včas, kostolná veža odbyla jednu hodinu popoludní. Práve v tú časť dňa, chodil posol vyberať poštu od bývajúcich a ešte v ten deň ju rozniesol všetkým príjemcom. Samozrejme v závislosti od počtu zásielok. Len čo sa teda spoza dverí ozvali kroky, Patrick vyšiel von a podal mužovi list a malý obnos peňazí, aby služby v jeho mene vybavil čo najskôr. 

A zatiaľ čo bude čakať na kladné vybavenie žiadosti, v ktoré tak pevne dúfal, pobral sa uľaviť svojmu zúboženému telu horúcou sprchou. Tentokrát bol skutočne rád, že stratil zrak a nie je nútený zhliadnuť svoju odstrašujúcu tvár v odraze zrkadla. Až keď mu začal horúci prúd vody zaplavovať telo, si uvedomil ako ladne sa dokáže po byte pohybovať aj bez svojej paličky. Orientoval sa intuitívne a dokonca prišli momenty, kedy sa opäť cítil slobodným. Nechápavo nad tým premýšľal dlhú dobu. Čo spôsobilo tú zmenu? Nebol s ňou stotožnený, ešte stále pre neho predstavovala trasúcu sa zem, na ktorej sa snaží balansovať, očakávajúc bolestivý pád. Jednoducho povedané, stále pociťoval skrytú neistotu. 

Konečne starú košeľu, ktorá sa mu lepila na telo vymenil za novú. Ako už niekoľko krát spomínal, nepatril ku gentlemanom, neplatil komorníka a tak si musel pri zaväzovaní viazanky pomôcť sám. Ďalšia nepríjemná zručnosť, s ktorou si musel poradiť. Pred rokom by mu ani len vo sne nenapadlo, že mu tá najobyčajnejšie mužská vec bude spôsobovať také problémy. Dôkladne si viackrát v mysli premietol celý postup, kým sa pustil do viazania. Nech sa však akokoľvek namáhal stále mal pocit, že z toho vyšiel iba zmuchlaný uzol látky. Žalostne sa zasmial a rukami sa podoprel o rám umývadla. Jeho povestná trpezlivosť bola oficiálne preč. Zlosťou zatínal ruky v päsť. Posledný krát sa odhodlal popasovať s tým životným údelom. 

S výsledkom nebol najspokojnejší, ale ocitol sa v sfére svojej osobnosti, ktorej na tom už nezáležalo. Vrátil sa do izby, celý plný očakávania, s jediným zámerom. Dopriať si prvý a v dnešný deň aj posledný dúšok obľúbenej tekutej poživatiny. 

"Želám ti veľa úspechov Patrick White." zašeptal. Prišiel čas postupne sa vymaniť z tej ulity, do ktorej sa dobrovoľne zavrel on sám. Netušil čo všetko mu osud prinesie, aké karty mu rozdá. No je zbytočné sa tým trápiť, veď všetko je tak hmlisté, neisté. 

V dnešný deň sa už bude len hrdo vypínať vedľa hudobného nástroja a počúvať božskú melódiu. Len čo si na to pomyslel, ozvalo sa klopanie na dvere. Bez zaváhania sa ponáhľal ich otvoriť. 

"Pane, drahý pán Cedric Vám vzkazuje, že je nesmierne poctený vyhovieť Vašej žiadosti. Zostal zaskočený jej akútnosťou a naliehavosťou, ale urobil všetko čo bolo v jeho silách." 

"Ďakujem Vám." odstúpil nabok a videl prinášať tú nádheru. Na moment zapochyboval o všetečnosti pána Cedrica, nakoľko jeho žiadosť by sa dala klasifikovať ako vskutku nezvyčajnou. Ale ten muž ho doslova prekvapil, s akou vervou danú situáciu zvládol. Všetko prebehlo rýchlo a bez akýchkoľvek komplikácií. Chvíľu sa obával, či nájde vhodné miesto, no dokázal si poradiť i s touto maličkosťou. 

Nakoniec mu nezostalo iné, iba sa usadiť ako obyčajne do kresla a čakať obklopený pochybnosťami, v područí známej teórie relativity. Ak čakáte na niečo, čas vám pôjde 2x pomalšie ako obyčajne. Preklínal toho vševediaceho muža. Netrpezlivo vstal, ruky si vložil do vreciek nohavíc a podišiel k okenici. Započúval sa do pomaly utíchajúcej zvečerievajúcej sa ulice. Jemným sluchom dokonca zachytil slabulinký hvizd vetra. Po tele mu prebehla vlna zimomriavok. Spomenul si ako sa ho neraz Grace pýtala prečo nepoužíva svoj kozub. Dôvod bol ten, že mu pripomínalo rodinnú pohodu, lásku či hocičo iné, čo on nemal. Radšej nechal svoje telo sužovať chladom a po čase sa z toho stal zvyk. Niečo čo teraz hodlal porušiť. Aký bol len hlúpy. Krok za krokom si uvedomoval, že klietka v ktorej sa ľudia, i on sám, ocitajú je výsledkom ich vlastného okliešťovania. Unášaný povznesenou náladou priniesol z vedľajšej miestnosti niekoľko polienok dreva. Väčších, menších i drobné triesky na splanutie ohňa. Musel byť veľmi opatrný, ak nechcel v tomto ročnom období skončiť bez strechy nad hlavou po požiari vzniknutom jeho vlastnou vinou. Možno by mu to pomohlo vyčistiť myseľ, ale príliš netúžil to riskovať. Znovu mu to trvalo dlhšie ako by si bol prial, ale výsledok sa dostavil. Čochvíľa jeho telo zaplavila vlna tepla. Natiahol k nemu ruky a dokonale cítil tú sálajúcu horúčavu. Upokojujúci praskot znejúci v ušiach ho príjemne uspával. Hlavou mu vírilo ešte zopár myšlienok. Jednou z nich bola nepochybne otázka, či sa Grace jeho dar bude páčiť. Ešte nikdy sa necítil taký, uvoľnený? Po dlhom čase ho nič neťažilo na hrudi. Pomaly začínal prijímať svoju minulosť. 

Hodiny na veži odbili sedem. Netrpezlivo vstal, postavil sa k pianu a prstami prechádzal po jeho hladkom povrchu. Po oblých hranách. Skúmal ho centimeter po centimetri. Klávesov sa však dotknúť neodhodlal, necítil sa tým povolaným. On miloval svoje husle, anjelské tóny, ktorý z nich vychádzali pri každom pohladení. Nútili ho zabudnúť na hnev, neprávosť, krivdy a pri nich sa stával lepším. Za to pre Grace bolo piano skutočne tým pravým, pretože i krehká žena v sebe smie skrývať čosi oveľa väčšie, mocnejšie a to bol i jej prípad. 

Z úvah ho vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí. Známa kvetinová vôňa mu napovedala, že jeho tušenie sa nemýli. Grace.

"Patrick. Musím Vám niečo povedať." posledné slová vyriekla veľmi potichu. Mohol iba hádať či sa v jej tvári zračilo prekvapenie, zdesenie alebo neistota. Pravdepodobne to bola zmes rozmanitých emócií. 

"Páni, tak čarovné piano som v živote nevidela." túžobne zavzdychala, "smiem sa ho dotknúť?" neveriacky podišla k nemu. 

"Smiete si dokonca na ňom zahrať." 

"To myslíte vážne?" podobne ako v hlase aj v očiach sa jej odrážala číra radosť. Zostal stáť neďaleko nej opierajúc sa o krídlo piana.

"Zostanete tu takto stáť?" spýtala sa neveriacky, len čo sa usadila na zamatom pokrytú stoličku. Bol presvedčený o jej hudobných schopnostiach, i keď v hre na husliach sa príliš neosvečila. Ešte teraz mu zvonilo v ušiach z tých neľahodných tónov. I tak mu ani len nenapadlo, že by sa Grace ostýchala hrať v jeho prítomnosti. Nepochybne je niekoľko krát zdatnejšia ako by on mohol byť. Nikdy nemal nezvyčajné hudobné nadanie, jeho schopnosť hrať spočívala iba v hodinách driny. Ako dieťa sa prirodzene hneval na svojich konkurentov, ktorí učeniu nevenovali ani spolovice toľko hodín ako on, za to vynikali svojou bezchybnosťou a ľahkosťou. Dnes sa však už na to pozeral inak. Disciplína a odhodlanosť, akou ovplýval mu dodávala vyžarovanie, aké nemal nikto iný. Presne takto na neho hľadela i Grace. 

"Vari Vás znervózňujem, Grace?" Pozdvihla k nemu zrak a premerala si každý detail jeho tela. Stál hrdo, vypäto, dokonca si dal tú námahu uviazať viazanku. Letmo sa pousmiala nad predstavou, koľko trpezlivosti ho to muselo stáť. V hlave jej výrila jediná otázka: Čo ho k tomuto všetkému primälo? Plná rozpakov si neisto zastrčila prameň vlasov za ucho. Neisto položila prsty pravej ruky na chladné klávesy. 

"Želáte si smutnú pieseň, alebo veselú, pán White?" 

"Zahrajte Vašu najobľúbenejšiu." 

"Dobre teda." zašeptala skôr pre seba. Vedela presne, aká skladba to bude, no potrebovala ešte chvíľu na upokojenie chvejúcich sa rúk a splašene bijúceho srdca. Zhlboka sa nadýchla akoby už nikdy nedostala kyslík do svojich pľúc a okúsila prvé neisté tóny. Zvučne sa niesli celou miestnosti, rozochvievali vzduch a napĺňali ho tajomnom. 

"Pokračujte." nabádal ju smelo Patrick, len čo jej prsty na moment zastali. Rozumel neistote, ktorá zvierala jej telo. Presne takto sa cíti on pri každom kroku, ktorý musí učiť. V čierno čiernej tme. 

Grace naozaj pristupovala k pianu placho. Prešlo síce len niekoľko rokov čo nehrala, ale skôr jej to pripadalo ako celá večnosť. No hranie miluje a rozhodne si nenechá ujsť príležitosť, znovu sa k nemu priblížiť. Posledný krát pozrela na Patricka. Všimla si jeho úsmev, čo jej dodalo posledný kúsok chýbajúcej odvahy. 

Opäť položila prsty na klávesy, no tentoraz odhodlane. Spomínala na svoje prvé hodiny, po ktorých odchádzala smutná a sklamaná, no i na tie ďalšie, už plné radosti, očakávania. 

A teraz, keď mala vďaka Patrickovi túto jedinečnú možnosť, hrala dravo i krehko zároveň. Držala zatvorené oči, pretože túžila hrať srdcom. Nechať zmiznúť celý svet a celá sa ponoriť do tej okázalej melódie, okázalého piana. Rytmicky sa vlnila a od radostného vzrušenia si zvierala malý kúsok pier v zuboch. 

A v tom sa stalo ešte čosi okázalejšie, neuveriteľnejšie, čarovnejšie. Patrick si prisadol na okraj stoličky, neveriacky pokrútil hlavou a dopĺňal Grace nezvyčajným spôsobom. V tej chvíli sa i z nemožného stalo možné. Spojili sa dva vesmírny v jeden. A hudba, ktorú tvorili bola ešte krajšou. Grace otvorila oči a úchvatene sa zahľadela na toho muža. Prstami sa letmo dotkol jej teplej ruky. Až keď jej telom prešla vlna zimomraviek, uvedomila, že sa netrasie chladom ako obyčajne. Práve naopak. Zmietala sa v príjemnom objatí horúceho plameňa. 

"Nechcel som, aby Vám bola zima, Grace." 

"Nemôžem uveriť, že ste na mňa mysleli." zľahka mu opätovala dotyk ruky. Stále však vo vzduchu vyselo niekoľko nevysvetlených otázok. 

"Ale, čo tu vlastne robí to piano?" spýtala sa plná pochybností. 

"Dnešný deň by som mal oslavovať svoje narodeniny. No dosiaľ pre mňa nič neznamenali." na malý moment zostal ticho, čakal či nemá otázky, ktoré by mu rada adresovala. Nič také však neprišlo, a preto pokracoval: "Bol som si istý, teda dúfal som v to, že sa potešíte." 

"Je vaše." dodal. Grace hltala každé vyrieknuté  slovo, ale nemohla uveriť tomu čo počula. V kútikoch očí sa jej nahromadili teplé slzy. Kto bol tento muž, že urobil tak nepremyslený čin, venoval jej tak okázalý dar, kvôli čomu? 

"Povedzte niečo, prosím," zasmial sa, "mám obavy, že som Vám spôsobil šok. Je to len piano." 

"Ďakujem Vám. Pre mňa, znamená všetko." pomaly sa k nemu naklonila a na líce mu venovala hrejivý bozk, zmáčaný stekajúcou slzou. Očakávala, že sa mykne, či odtiahne, ale on iba prižmúril oči, dojatý jej reakciou. Viazanka ho nepríjemne škrtila, no čo na tom záleží? Najhlavnejšie bolo, že smel potešiť Grace. Hrala bezchybne, dychtivo, oduševnene ako akýkoľvek slávny skladateľ. V mžiku sekundy si podmanila celé piano i miestnosť. Ovplývala silou sokola, no ľahkosťou labute. 

"Nevedela som, že hráte i na piane." zvolala neveriacky. 

"Bolo to odo mňa skutočne trúfalé, ospravedlňujem sa." 

"Nie Patrick, neskonale ste ma potešili." 

"Nehrávam, toto privilégium je len a len vaše. Pridám sa k Vám, len ak si to budete želať." 

Znovu sa pousmiala nad jeho odpoveďou. Je na tomto svete niečo, čo ten muž neovláda? Je priam hrozivé, ako sa v jednom človeku môže nachádzať toľko charizmy, inteligencie a zručnosti. 

"Všetko najlepšie, Patrick." zaševelila do hrejivého ticha, oprela svoju hlavu o Patrickove rameno a mlčky počúvala melódiu vychádzajúcu spod prstov muža, navonok tak prísneho a vo vnútri tak zraniteľného. Čas plynul pomaly či rýchlo, no pre nich dvoch akoby sa zastavil. Akoby neexistovalo dobro či zlo, právo či nespravodlivosť, deň a noc. Bola iba tá jediná chvíľa, ktorá prišla nečakane ako padajúca hviezda v teplý augustový večer, alebo skôr ako prvá vločka v chladné decembrové ráno. Niečo, tak krehké a dočasné, že i po obyčajnom žmurknutí môže byť všetko inak. Avšak nie dnes, nie v túto chvíľu..