Stále tomu nemohol uveriť, zanedlho si vezme tú najlepšiu a najkrajšiu ženu pod slnkom. Nedočkavo pochodoval po sídle a každú chvíľu sledoval hodinky, hypnotizoval ich pohľadom, aby sa konečne pohli správnym smerom.

Nevydržal viac čakať, vybehol do záhrady a prechádzal povestnou uličkou, ktorá bola zaplnená stoličkami a na nich sedela rodina a priatelia. V jej čele u nádherne vyzdobeného altánku na neho čakal Bryan. Dnes aj on po dlhom čase vyzeral byť dobre naladený. Jeho jediný svedok, viac ich nepotreboval.

Po chvíli zazneli prvé tóny a všetky oči sa upriamili na prichádzajúcu nevestu. K oltáru ju viedol Angus, pred ňou išli malé slečny a posýpali cestu bielymi lupienkami ruží. Bolo to jediné prianie Gwen a on jej nič nedokázal uprieť, bývalého komorníka si celkom obľúbil.

Aj keď pravidelne naliehal na Angusa, nikdy mu svoje tajomstvo neprezradil po tých rokoch strávených pri rekonštrukcií sídla sa z nich stali priatelia. Dokonca si našiel cestu aj k vypelichanému kocúrovi, stal sa súčasťou ich malej šťastnej rodinky. Niežeby mal príliš na výber, pretože tak ako nestarol starý pán aj jeho kocúr sa zdal byť akosi nesmrteľný.

Bola tak nádherná, na kráse jej neubralo ani tehotenstvo práve naopak bola ešte príťažlivejšia. Nikto okrem Angusa netušil, že jeho láska je bývalá víla smrti. Ani Bryan si na udalosti z onej noci príliš nespomínal a tak si ich Tristan trochu upravil, aby uchoval jej tajomstvo.

Všetko išlo podľa plánu, Angus mu predal nevestu a obrad mohol začať. Kňaz monotónne odriekaval svoju uvítaciu reč. Jediné prerušenie nastalo, keď si vymieňali obrúčky, jednému z hostí prišlo zrejme zle a tak ho odviedli do sídla, aby si tam odpočinul.

Na oslavu sa všetci presunuli do vyzdobenej jedálne, zazneli prvé príhovory a hodovanie mohlo začať. Stoly sa prehýbali pod všakovakými dobrotami a šampanské tieklo prúdom. Tristan s Gwen sedeli v čele a užívali si ten pohľad a pozornosť v snahe uchovať si čo najpresnejšie spomienky na tento veľký deň.

Zvládol aj prvý tanec bez toho, aby sa strápnil. Dopomohlo mu k tomu množstvo tréningov, ktorých sa musel zúčastniť. Kto by povedal, že víla smrti bude tak dobrou tanečnicou. Gwen si ukoristil jeho otec na ďalšie kolo a Tristan sa nenápadne vyparil z parketu.

Aspoň sa o to snažil po ceste ho zastavovali ľudia, každý mu gratuloval a prial všetko dobré. Väčšinu z nich poriadne nepoznal, to je nevýhoda veľkej rodiny. V skutočnosti sa zišlo viac hostí ako pozvali, preto museli pridávať stoličky ale o to všetko sa starali šikovní pracovníci, ktorých najali.

Podarilo sa mu vykĺznuť von na čerstvý vzduch, kde si chcel v pokoji utriediť myšlienky. Nečakal však, že jeho nápad nie je až tak originálny. Záhrada bola tiež plná, ľudia stáli v hlúčkoch a fajčili alebo sa len tak zhovárali. Samozrejme bolo nutné zhodnotiť oslavu a celkovo si predať najnovšie klebety.

„Gratulujem šťastnému ženíchovi!" Vyrušil ho z úvah známy hlas a podal mu ruku. „Svadba sa vydarila nad očakávanie, až na to malé prerušenie." Pokračoval Bryan.

Na to Tristan v tom zhone úplne zabudol, zostal zahanbený, že neprejavil žiadnu ľútosť alebo obavy nad nevoľnosť svojho príbuzného. „Nevieš ako mu je?" Vyzvedal a snažil sa svoju chybu napraviť a byť dobrým hostiteľom.

„Popravde netuším, odviezli ho do nemocnice a ako dobre vieš tu na konci sveta nie je signál!" Predniesol teatrálne a na dôraz rozhodil rukami.

Bryan ťažko znášal ich rozhodnutie presťahovať sa natrvalo do starého sídla a keď ho prosili, aby sa k nim pripojil, vytrvalo odmietal. Nedokázal hodiť za hlavu minulosť s Tarou, vlastne všetko, čo nasledovalo potom, prisudzoval dňu kde podľa jeho slov mal zomrieť.

Tristan si len smutne povzdychol, teraz nebol čas ani správne miesto, aby znovu rozoberali túto tému. Preto sa rýchlo ospravedlnil a odobral sa dovnútra za svojou manželkou. To slovo si stále prehrával v hlave a nemohol uveriť, že je ženatý.

Vzhľadom na tehotenstvo Gwen predčasne opustili oslavu a hostí ponechali vo víre zábavy. Nezdalo sa, že by si toho niekto všimol, hlasná hudba vibrovala celým domom.

Dal si rýchlu sprchu a teraz z postele sledoval Gwen ako si češe svoje dlhokánske čierne vlasy. Pravidelne si na ne sťažovala s úmyslom ich ostrihať, ale Tristan túto možnosť vytrvalo odmietal. Podľa neho jej pristali a nepoznal nič príjemnejšie ako keď sa do nich mohol rukami zabárať a natáčať si na prsty pramene.

Po celom tom dni bol dosť unavený, takže zrejme zaspal, pretože ho zo spánku vytrhol naliehavý a hysterický hlas.

„Vstávaj! Ja rodím!" Kričala Gwen.

Vyskočil na nohy a ponáhľal sa k svojej manželke, no ušiel len pár krokov keď sa pošmykol na vode. Po bližšom bolestivom zoznámení s podlahou, bol konečne schopný začať konať. Schmatol prichystanú tašku a utekal k autu, bez zaváhania vyštartoval do nemocnice.

Našťastie mu rýchlo došlo, že je tam sám. V tej panike tam Gwen nechal stáť. Už chápal prečo sa nemohol zbaviť toho hlúpeho pocitu, že na niečo zabudol. Víla smrti sa dobre zabávala na jeho roztržitosti, nebyť bolestí ktoré sa stupňovali, určite by si z neho uťahovala celú cestu.

Bránil sa chabými výhovorkami, že ešte predsa mali čas. Dieťa sa malo narodiť až o mesiac a pol, nechápal kam sa ten huncút tak ponáhľa. Gwen nechcela dopredu vedieť pohlavie, malo to vraj byť prekvapenie. To sa ľahko povie ale skúste nakupovať výbavičku v neutrálnej béžovej a neurčito odpovedať na otravné otázky. Smiech onedlho nahradilo stonanie a on dupol na plyn.

K jeho veľkému prekvapeniu cesta prebehla bez nehody, letel ako blázon a ešte ho k pridaniu povzbudzoval bolestivý krik manželky. Každopádne dorazili v rekordnom čase a pôrod sa mohol začať.

Na túto časť Tristan veľmi nerád spomína, celý čas držal Gwen za ruku, ale jej bolesť mu trhala srdce na kúsky. Tá bezmocnosť, že jej nemôže nijako pomôcť ani uľaviť ho ničila. Narodila sa im dcéra, meno dostala po zosnulej matke jeho manželky.

Abigail bola utešená malá princeznička, krásna po matke a Tristana nadnášal pocit hrdosti. Za jeden deň prišiel k manželke aj dcére, šťastnejší už ani nemohol byť. Malá aj matka boli zdravé. Gwen zvládla pôrod bez väčších komplikácií.

Jediné čo ho trápilo, boli slzy manželky, najskôr si myslel, že sú od šťastia, ale bol to smutný nárek. Sedela na nemocničnej posteli, Abigail zvierala v náručí a plakala. Nedala sa utíšiť a odmietala sa s ním rozprávať. Po nejakom čase svoje snaženie vzdal v nádeji, že to prejde samé, možno to bol len prvotný šok. Malá sa predsa len narodila drobučká, na svet sa vypýtala predčasne.

Možno trochu kávy a jedla pomôže, po ceste k automatu sa zastavil ešte raz za lekárom a potvrdil si, že jeho dcéra a manželka sú v poriadku a zdravé. Zo srdca mu spadol obrovský balvan, spolu to nejako prekonajú.

V automate nakúpil skoro všetko čo mali, všelijaké sladkosti a z ďalšieho si doprial horúcu čiernu kávu, jednu zobral aj pre Gwen. Na spiatočnej ceste bol zamyslený, nevnímal príliš svoje okolie ako sa snažil prísť na tú záhadu a riešenie problému.

Takže bez povšimnutia obišiel jedného z hostí ani nespomalil. „Počkaj Tristan!" Volal na neho a márne sa ho snažil dobehnúť.

To posledné na čo mal teraz chuť bolo rozprávanie s neznámym, matne si spomínal, že to je nejaký bratranec, alebo muž sesternice? Netušil a uhádnuť jeho meno by sa rovnalo tipovaní v lotérií. Chlap sa nevzdával, tak spomalil a počkal kým ho doženie. V duchu sa modlil nech to je rýchle a vymýšľal ako sa z toho vykrúti. Tieto zdvorilostné reči nikdy nemal príliš v láske.

„Chcel som ti len pogratulovať, počul som o tom, že sa ti narodila dcéra!" Prudko ho pobúchal po chrbte, čo spôsobilo, že z kelimku vyšplechla horúca tekutina a popálila mu ruku. To mu na nálade nepridalo, mal mu chuť jednu vraziť. Nebola to síce jeho chyba, že sa takto cítil a v skutočnosti sa nehneval na neho, ale bodlo by mu presmerovať svoj hnev na nejakého nešťastníka.

Neurobil to však, namiesto toho ho zadusil hlboko v sebe a dokonca sa pokúsil o úsmev.

„Ďakujem," odpovedal zdvorilo a chcel pokračovať v ceste.

„Je to vlastne zázrak prírody, jeden zomrie a druhý sa narodí. Akurát idem od Rowana, ten svoj boj prehral ale dožil sa krásneho veku..." Chlapík pokračoval ďalej v svojom monológu ale Tristan už nepočúval.

Namiesto toho mu v hlave bežal text z malej ošúchanej knižky, aj keď od toho času kedy ho naposledy čítal uplynulo množstvo rokov na obsah nikdy nezabudne. Sladkosti a káva mu vypadli z rúk a rozprskli sa na podlahe.

Podľa írskej tradície sa banshee v rodine objaví každých 250 rokov. Dajú rozoznať aj tak, že na narodenie danej osoby niekto z rodiny naopak zomrel. V rodine sa potom toto dieťa (ak to bolo dievča) volalo víla smrti. Potvrdením toho, že to je skutočná banshee bolo aj to, že dievča malo zelené oči so žltým plamienkom okolo zreničiek.

V panike vbehol do izby, chcel počuť, že sa mýli a je to hlúposť no stačil mu jediný pohľad do očí Gwen a potvrdili sa mu jeho najstrašnejšie nočné mory.

Jeho malá dcérka, tá krásna princeznička bola celá po matke a až teraz pochopil aké veľké prekliatie to v sebe skrývalo. Zelené oči, do ktorých sa zamiloval, teraz zdobili aj tvár Abigail.

Vždy podvedome vedel, že jedného dňa príde deň, kedy bude musieť zaplatiť, len netušil, že účet bude tak vysoký.

Varovaním mu mohlo byť kamarátove nešťastie, ale on až do poslednej chvíle dúfal, že oni vyviaznu bez ujmy. No namiesto toho len čakali, kým si osud vyberie svoju daň. Smrti sa nedá uniknúť beztrestne, ak nedostane jednu dušu, vezme si za ňu inú.

Nezostalo im nič iné len dúfať, že jedného dňa si aj malá Abigail nájde niekoho, kto ju vyslobodí z jej prekliatia. Modliť sa, aby mala dostatok odvahy a sily tomu vzdorovať. Jediná možnosť záchrany tkvela v tom, že si uchová malú iskričku z človeka ktorým bývala. Ak sa jej to nepodarí bude navždy stratená.

A kruh sa uzavrel.