Tvrdo pristál na zemi no snažil sa čo najrýchlejšie postaviť opäť na nohy. Bolestivo sa zodvihol a zdrapil Taru za vlasy. Hlavou jej búchal o stenu až pokým nestratila vedomie, teda aspoň v to dúfal. Pokojne mohla byť mŕtva, no v tejto chvíli to Tristana vôbec nezaujímalo, zbraň odhodil na druhú stranu miestnosti, ďaleko z jej dosahu.

„Si v poriadku?" Opýtal sa váhavo a skúmavo prehliadal banshee.

„Som víla smrti, ja nemôžem zomrieť," mávla nad jeho obavami rukou.

„Ďakujem ti, zachránila si mi život." Mlčky prikývla a rozplynula sa.

Na vílu smrti sa v tom zhone úplne zabudlo a ona zatiaľ pokojne stála v tme a sledovala vývoj udalostí, doslova s ňou splynula akoby boli za jedno. Do poslednej chvíle zostávala skrytá až v rozhodujúcom okamžiku odhodila Tristana na stranu a guľka minula cieľ. Svoje slovo dodržala, urobila všetko čo bolo v jej silách.

Potom sa udialo všetko až príliš rýchlo. Rozviazal Bryana a pomohol mu do jeho izby, ukázalo sa, že starý pán je aj schopný liečiteľ a prisľúbil, že sa o zraneného postará. Ak niekto žije tak dlho, všeličomu sa priučí. Našťastie to nebolo nič vážne len povrchové zranenia, ktoré sa zahoja.

Tara prežila a on si vydýchol, že na zoznam všetkých jeho prehreškov nepribudla vražda. Zviazal ju a naložil do kufru, nedalo sa robiť nič iné, len ju odviesť do najbližšej dediny. Po posledných udalostiach nebol vôbec nadšený z predstavy, že znovu usadne za volant, no cesta ubiehala bez väčších problémov.

Malá policajná stanica s jedným policajtom nebola na niekoho ako ona pripravená, no postarší plešatejúci pán s pivným pupkom prisľúbil, že ju hneď ráno odvedie do najbližšieho mesta, odkiaľ bude neskôr deportovaná domov, kde prebehne súd. A tiež sa niekto zastaví, aby spísali výpovede a zaistili dôkazy.

Prekvapenie nastalo až po príchode domov. Začínalo už svitať a slnko sa zobúdzalo zo svojho spánku. Gwen stála na príjazdovej ceste a trpezlivo na neho čakala.

„Prišla som sa rozlúčiť," vybalila bez úvodu hneď, ako vystúpil z auta.

„Čo teraz s tebou bude?" Vyzvedal starostlivo.

„Vrátim sa tam, odkiaľ som prišla, už z vás nič necítim, gratulujem vyhrali ste. Dokázali ste prekabátiť aj samotnú smrť." Z tváre si odhrnula závoj a povzbudivo sa na neho usmiala.

„Ty vieš dobre, že bez teba by sme to nikdy nedokázali. Ja by som to nedokázal, ďakujem ti... zo srdca ti ďakujem, navždy budem tvojím dlžníkom." Vyhabkal rozpačito, nebol príliš dobrým rečníkom.

„Zbohom Tristan, prajem ti všetko dobré. Ak by si bol tak láskavý a odovzdal Angusovi môj srdečný pozdrav bola by som ti veľmi vďačná. Obávam sa, že už sa s nim nestihnem rozlúčiť osobne."

„Počkaj a čo je vlastne Angus zač?" Zastavil ju v poslednej chvíli už sa začínala strácať.

„To nie je dôležité, vedz jedno, nikdy by tebe ani tvojim priateľom neublížil. Nemusíš sa ho báť." Ďalšia z jej vyhýbavých odpovedí, ale teraz jej veril a ľutoval, že predtým pochyboval.

Nevedel, čo ho to popadlo možno eufória z toho, že sa im podarilo prežiť, ale schmatol prekvapenú Gwen do medvedieho objatia. Hoci teraz nebola príťažlivá, skôr odpudivá, on mal pred očami to dievča z obrázka. Tak veľmi by si prial ju spoznať, no osud rozhodol inak.

Na rozlúčku ju pobozkal a myslel to úprimne, po tvári mu stiekla osamelá slza. Bola preč, navždy a on ju už nikdy neuvidí.

Skontroloval kamaráta, ten ničím nerušene oddychoval. Chvíľu blúdil sám chodbami starého sídla a nakoniec sa utiahol von do záhrady, posadil sa k jazierku, snažil sa utriediť si zmätené myšlienky.

Už nikdy nebude nič ako predtým, všetko sa zmenilo... pokazilo. On sa zmenil a nemohlo za to len stretnutie s banshee. Aj keď bola Tara blázon mrzelo ho, že sa k nej tak zachoval. Mala pravdu nikdy si ju nevšímal, ktovie koľko ľudí takto nevedomky prehliadal. Nebolo to úmyselné no to ho neospravedlňovalo.

Nakoniec ho zmohla únava, zaspal na mäkkej tráve za upokojujúcich zvukov prírody. Ozývalo sa žblnkanie vody a šumenie listov v korunách stromov. I vtáky veselo nôtili svoje prekrásne melódie, všetko spolu to vytváralo malý raj na zemi.

„Vstávaj spachtoš, prespíš celý deň!" Volal ho rozosmiaty hlas „Pozri sa na tú nádheru!"

Zaprotestoval zamručaním, nechcelo sa mu vstávať veď len teraz zaspal. No hlas to nevzdával a vytrvalo ho lákal a povzbudzoval. Skusmo pootvoril jedno oko ale nič nevidel, ospalo sa oprel o lakte a rozhliadal sa po slnkom zaliatom jazierku.

A tam na druhom brehu sa dievčina vrtela do rytmu, ktorý počula len ona sama. Poskakovala a tešila sa z krásneho dňa, jej žlté šaty s kvetinkami za ňou viali vo vetre. Nevedel či sa mu to len nezdá, no na tom nezáležalo. Zodvihol sa a rozbehol sa k nej.