Pozorovala som drobné vtáčiky spoza obloka. Každý jeden z nich si sadol na konár, ktorý sa pod nimi prehupol. Bolo ich príliš veľa na taký tenký kus dreva. Boli farebné, čo mi dodávalo odvahu a cítila som sa oveľa silnejšie. Keď som sa na ne dívala, odvádzalo ma to od rýchlo búšiaceho srdca a spotených dlaní. Už po tretíkrát som si ich utrela do nohavíc, ktoré som mala ešte na sebe. Vždy som sa pohodlnejšie cítila v pánskom oblečení, než v slušných kráľovských šatách.

Pozrela som sa na stojan, kde boli zavesené práve tie moje. Boli ušité zo zlatej nite, na slnku sa trblietali a vyzerali naozaj honosne. Až som sa bála, že keď si ich oblečiem, stratia svoje kúzlo, alebo ich zničím. Mali dlhé rukávy, do ktorých boli všité rôzne ornamenty a boli z priesvitnej látky. Živôtik zdobil srdcový výstrih a napokon sa odtiaľ ťahala dlhá a objemná sukňa.

Lenže slnko na oblohe bolo už vysoko, čo znamenalo pokročilý čas, preto som usúdila, že by som sa mala ponáhľať. Zavolala som dve slúžky, aby mi pomohli do šiat, pretože sama by som to nezvládla. Šnurovačku mi príliš utiahli, že som ledva dokázala dýchať, ale rokmi som si na to začínala zvykať.

Akonáhle som mala šaty na sebe a musela som uznať, že boli naozaj nádherné, začali mi upravovať vlasy. Sedela som na mäkkej sedačke, pred sebou som mala zrkadlo a dívala sa na vlastný odraz. Za tie roky som sa zmenila. Tvár som mala dospelejšiu a nabrala som viac ženských kriviek. Už som nebola to malé osemnásťročné dievča, ktoré zachránilo Wyrlasse. Vlasy som mala dlhšie, tesne pod zadok, preto dlho trvalo, kým mi na hlave vykúzlili účes. Myslím, že im to trvalo aj dobrú hodinu, ale výsledok stál za to. Vytvorili mi veľmi zložitý účes. Vlasy som mala vyčesané na temene hlavy a drobné kučeravé pramienky mi nechali krútiť sa voľne okolo tváre, čo ju ešte viac zvýrazňovalo.

Keď som im vďačne kývla hlavou, pokorne odišli a zavreli za sebou dvere. Potom som už naozaj začínala panikáriť. Na uši som si dala zlaté náušnice v tvare hviezdy. Okolo krku som si zapla mohutný náhrdelník, vykladaný zlatom a striebrom. Na prste som pohladila diamantový prsteň. A nakoniec som sa obula do zlatých topánok na podpätku. Na ich špičke bola prišitá hviezda, čo mi prišlo roztomilé.

Poslednýkrát som sa pozrela do zrkadla, aby som videla tú dospelú princeznú a vykročila som von z komnaty. Musela som sa zachytiť steny, pretože mi zostalo nevoľno. Jedna vec bola tá prisilno zviazaná šnurovačka a druhá zasa nasledujúci obrad. Štipla som sa do líc, aby som im dodala trochu farby a kráčala som ku schodom. Na nich bol položený červený koberec, na okraji popretkávaný zlatou niťou. Tam ma už čakal Charles.

,,No, dopekla, ty teda vyzeráš," zareagoval, keď ma uvidel.

Zhrozene som pokrčila obočie a rozmýšľala, čo som spravila zle, že som s tým všetkým súhlasila. Zelené oči farby lístia mal rozšírené, že zreničky temer pohltili dúhovky.

,,Pristane ti to, princezná," dopovedal svoju myšlienku a nastavil ruku.

,,Ďakujem, aj tebe," povedala som roztraseným hlasom.

Košeľu mal slávnostnú, tiež boli do nej všité zlaté ornamenty. Na tom mal prehodený mohutný plášť, ktorý mal okolo krku kožušinu. Nohavice mal pevné kožené a na nohách mal čierne čižmy siahajúce pod kolená.

,,Vyzeráš ako kráľ," zašepkala som, keď som si ho poriadne obzrela.

Na to sa len zasmial, až sa mu vytvorili vrásky okolo očí. Tiež zmužnel. Na tvári sa mu črtalo strnisko, nabral na váhe a plecia mu zmohutneli.

Obaja sme stíchli, keď sa pootvorili obrovské dvere. Vykročili sme smerom do veľkej sály, kde na nás čakalo množstvo bytostí. Boli tu všetci, opäť ako kedysi. Zopár Drakov, pretože by sa sem všetci nezmestili, Lesní ľudia, Dušičky a Sirény. Bolo to pozoruhodné, vidieť Wyrlasse opäť zjednotenú.

,,Bojím sa," šepla som, keď sme sa už blížili. Niektorí sa na nás dívali a šepkali si.

,,Nebude to horšie ako naša svadba," odvetil s kamenným výrazom v tvári.

O niečo som sa cítila lepšie, ale bolo to ledva badateľné. Mal pravdu, keď som prežila takú vec, toto musela byť pre mňa maličkosť.

Ale čo to trepem! pokarhala som sa v duchu.

Bude to oveľa horšie, pretože sľubujem vernosť nielen Charlesovi, ale celej krajine. Prišli sme až na koniec, kde čakali moji rodičia. Obaja na mňa pozerali hrdo a pyšne, čo mi vohnalo slzy do očí. Pokľakli sme.

,,Vážení obyvatelia Wyrlasse. Dnes sme sa tu zišli, aby som mohol predať kráľovstvo mladšej generácii a to mojej dcére," začal otec a jeho hlas sa odrážal v priestrannej sále.

,,Ja, Franco Cartes, kráľ a ochranca krajiny Wyrlasse, týmto predávam svoje žezlo do rúk Charlesa McStanleyho, Strážcovi Lesa Strachu. Budeš ctiť a ochraňovať krajinu, aj keby ťa to malo stáť život?" zložil si z hlavy mohutnú kráľovskú korunu vykladanú kameňmi.

,,Budem," odvetil hrdo Charles a ruku si priložil k srdcu. Otec mu položil korunu na hlavu.

,,Ja, Aurora Cartesová, kráľovná a ochrankyňa krajiny Wyrlasse, týmto predávam svoje žezlo do rúk Alycii Cartesovej McStanleyovej, svojej dcére a právoplatnej dedičke trónu. Budeš ctiť a ochraňovať krajinu, aj keby ťa to malo stáť život?"

Tiež si zložila z hlavy korunku a dala ju mne.

,,Budem," vyriekla som odhodlane.

Postavili sme sa a držiac sa za ruky, sme sa otočili. Všetci začali tlieskať a skandovať naše mená. Vtedy som sa cítila výnimočne. Bola zo mňa kráľovná a ja som vedela, že odteraz budem brať všetko vážne. Blízko pri nás stáli naši priatelia. Sasha so snúbencom, Kailey a aj Jay s manželkou a dvojročným synom. Pozrela som na svojho manžela a šťastne sa usmiala. Verila som, že takto to malo byť, pretože som bola spokojná.

No tak toto je už naozaj koniec. Dúfam, že sa vám príbeh páčil, pretože pre mňa veľa znamenal. Je to môj prvý fantasy príbeh a naozaj ma bavilo vytvárať niečo nové a iné, tak snáď sa mi to podarilo. Čo vravíte na túto poslednú kapitolu? Páčil sa vám obrad? Ste radi, že sú tí dvaja aj po toľkých rokoch stále spolu? Bola by som rada, ak by ste sa vyjadrili k príbehu, čo sa vám páčilo/nepáčilo, akú ste mali obľúbenú postavu, scénu, alebo čokoľvek iné. Budem len rada, každá odozva ma poteší. Hlavne, ak sa vyjadria aj tí, čo dávali len votes, zaujímalo by ma, ako sa vám to páčilo, keď je už koniec. Príbeh som písala od 4.7.2017 do 31.7.2018 a počas toho roku mi postavy prirástli k srdcu, že sa s nimi ťažko lúčim.
Chcela by som sa každému jednému z vás poďakovať za votes a nádherné komentáre, pretože to ma posúvalo v písaní. Naozaj som si každú podporu vážila, vždy ma tešilo, čo ste napísali, že ste to s hlavnými hrdinami prežívali a báli sa o nich. Patrí vám veľká vďaka, pretože bez vás by to nebolo ono. Ďakujem!💖💖
Začala som písať nový romantický príbeh s názvom Prahnutie, takže budem rada, ak sa tam stretneme💖
S láskou,
Baruš.