Postupne sa drobné steblá trávy vytratili, nahradili ich obrovské stromy s hustými korunami lístia. Stále sme však kráčali - teda naše kone - po určenej cestičke, ešte sme nechceli z nej zísť a hľadať cestu pomedzi stromy a kroviny. Kastor radostne klusal, kládol nohu pred nohu a zdalo sa mi, že sa trošku predvádzal. Príliš vysoko zdvíhal predné nohy a hlavou trhal dohora. Potiahla som ho za uzdu, keď sa vybral iným smerom a naviedla ho späť. On ma ale úplne ignoroval, čo mi vôbec nedávalo zmysel a pokračoval.

,,Alycia! Kam to ideš?" okríkol ma Jay. Podľa dupotu kopýt a rozvíreného prachu som vedela, že ma nasledoval.

,,To Kastor, vôbec ma nepočúva," vysvetlila som a ďalej sa snažila skrotiť toho tvrdohlavého koňa. 

Netrpezlivo zastrihal ušami a odfrkol. Akoby som ani neexistovala a rozprávala len do vetra. Kopytami sa zarýval do mäkkej pôdy a až keď sme sa dostali ku kríku s červenými kvetmi, zastavil. Priblížil sa tam s hlavou, jeden kvet schrúmal a keď som sa naklonila, videla som, že jeden držal medzi zubami. Skoro som spadla zo sedla, pretože sa náhle vybral opačným smerom. Jay ma chytil za lakeť a narovnal ma. Vďačne som mu poďakovala a bola rada, že som neskončila na zemi.

Kastor sa medzitým vrátil na vydláždenú cestičku a zaradil sa pri Shaulu. Pre mňa to bolo čisté utrpenie, pretože Charles na mňa okamžite hrozivo zazrel. Biely žrebec ešte neskončil, položil kvet, ktorý celú dobu schovával. Tmavá kobyla vedľa neho zohla hlavu a darček schrúmala. Zostala som vyjavene pozerať, ešte aj ústa som zabudla zatvoriť.

,,To... bolo krásne," šepla som nakoniec a pohladila ho medzi ušami.

,,Nerob z toho vedu, princezná. Už môžeme pokračovať? Alebo má pre nás tvoj kôň ešte nejaké prekvapenie?" zafrflal a otočil sa na ostatných.

Ozvalo sa zborové áno a opäť sme pohnali kone do kroku. Celú cestu sa na mňa nedíval.

Predsa som nemohla za to, že naše kone si padli do oka, či áno?

Ako sme sa prepravovali, čoraz viac a viac sa les zhusťoval, kvety redli a tráva zanikala. Namiesto nej pokrývala bohatú a úrodnú zem burina a suché popadané lístie.

,,Myslím, že ideme zle," vyhlásil po chvíli Ted. Koňom sme dali pokyn zastaviť a Sasha okamžite spustila svoje výpočty.

,,Podľa mňa ideme správnou cestou, mali sme sa vzdialiť od Skleneného mesta a vydať sa k Dračej hore. Smerujeme dobre, len musíme pridať, aby sme boli do zotmenia na nejakom vhodnom mieste na prenocovanie."

,,Ale veď ideme hlbšie do lesa, to ste si nevšimli? Mali by sme ísť popri lúke, ako to stojí v mape," oponoval jej a ako dôkaz vytiahol mapu, čo vyžadovalo, aby si zložil ťažký batoh. Hneď na to aj zoskočil z kobyly, uzdu podal Kailey a podišiel k Sashe. Mapu jej vložil do ruky. Tá sa na ňu skúmavo zahľadela, pričom pokrčila obočie a zaujato našpúlila pery.

,,Tá mapa je stará tisícky rokov, možno ešte z prvej výpravy. Úseky sa odvtedy zmenili, takže je možné, že lúka sa premenila, zarástla a už nevyzerá tak isto. Nepanikár zbytočne," poučila ho a bez ďalších slov mu vrátila mapu.

Ted chcel ešte niečo povedať, videla som to na ňom, ale radšej zaťal zuby, prehrabol si čierne vlasy a odpochodoval späť k Deneb. Nasadol, stehnami ju štuchol do slabín a kobyla zúrivo zaerdžala. Vydala sa dopredu, predbehla nás a hlasno dupala kopytami. Sasha ho nasledovala, videla som jej výraz a ako všemožne gestikulovala rukami. Gaštanovohnedý Pollux ju ale neposlúchal, nechcel pridať do cvalu, kráľovsky si vykračoval, predné nohy vysoko zdvíhal, akoby sa predvádzal. Pohadzoval hlavou, strihal ušami a nervózne pohupoval chvostom. Zasmiala som sa, kamarátka si ma okamžite všimla a zlostne sa na mňa zadívala.

,,Takéto správanie sa na dedičku trónu nehodí, princezná Cartesová," zahriakla ma, čo ma ešte viac rozosmialo.

,,Och, to ma mrzí, drahá lady Cooperová," pokračovala som a tentoraz sa neubránila smiechu ani ona.

Kailey nás čo nevidieť dohonila, modré oči mala mokré od sĺz a vyháňala svoje dlhé plavé vlasy z tváre. Vietor jej však robil naschvál a vlasy jej tam vždy zavial späť.

,,Dámy, takto som sa ešte nikdy nezabavila. Táto výprava bude teda niečo!" zvýskla, zazubila sa na nás a vyštartovala aj s Meissou preč. Jediné, čo som zahliadla z kobyly, bol jej strakatý mohutný zadok.

,,Myslím, že stačilo. Čo si rozum potratila? Neprišli sme sem pre zábavu, máme danú úlohu, Alycia," vložil sa do rozhovoru môj milovaný. Prestala som sa smiať, úsmev mi zamrzol na tvári a dokonca aj Kastor prestal prežúvať. Rozhliadla som sa po okolí, všade samé ticho, občas zaznel spev nejakého operenca.

,,Ja viem, Charles, vďaka za pripomenutie," precedila som pomedzi zuby a vytratila sa preč.

Za sebou som počula dupot ďalších koní, takže ma ostatní nasledovali. Teda s Kailey som stále nevidela, tí museli ísť vážne rýchlo. Alebo sme sa my príliš dlho rozprávali. Onedlho ma Charlesova kobyla dobehla, hravo drgla do Kastora, ktorému sa to veľmi nepáčilo, pretože prudko zastavil. Kopytá sa mu zaborili do hliny a všade sa premávali kúdoly prachu. Ledva som sa udržala v sedle, posunula sa dopredu, až som ho objala okolo krku.

,,Čo to malo znamenať?!" otočila som sa a výhražne si založila ruky na prsiach.

,,Vari môžem za to ja, drahá?" odpovedal mi otázkou a ešte mal tú drzosť sa mi posmievať.

,,Skroť si nejako svoju kobylu, McStanley," zafučala som, chytila opraty a už ma nebolo.

⚔

Cestovali sme ešte niekoľko hodín, pokým sme sa zastavili a Jay vyhlásil, že toto je dobré miesto na utáborenie. Zoskočil z Nikala, vzal ho za uzdu a jej koniec priviazal nejakým zložitým uzlom o strom. Zmätene som zamrkala, pretože som takéto niečo ešte nevidela, navyše od Jaya. Nikal sklonil hlavu a pyskom začal prehrabávať zem. Charles tiež uviazal Shaulu k tomu istému stromu, keďže ich kone boli súrodenci. Išla som so Sashou k trochu vzdialenému stromu a priviazali sme oň aj my naše kone. Pohladila som ho po hlave a dala mu bozk na pysk.

Medzitým začali chalani vykladať príručnú batožinu z kapsy. Samozrejme, že sa súrodenci dva, či trikrát stihli pohádať, ale to by bez toho nebolo ono. Konečne vytiahli obrovskú látku zemitej farby, ktorá pre mňa skôr predstavovala koberec. Do hodiny postavili dva stany, my sme za ten čas zašli kúsok do lesíka a začali sme zbierať drevo, s ktorým si založíme oheň. Každá sme v náručí niesli niekoľko kúskov polien a rozlámaných vetvičiek. Pohádzali sme ich na zem, na čo sa hneď ozval Charles, že čo si myslíme, že robíme.

,,Zakladáme oheň?" dala som mu nápovedu.

Uchechtol sa, rukou ukázal naokolo a zatlieskal mi. Z jeho postoju som vycítila, že je vážne nahnevaný, nerobil si zo mňa srandu alebo posmech.

,,Vážne? To by som bez teba nevedel, ďakujem za vysvetlenie. Čo ti to, dopekla, napadlo založiť oheň?"

Ako rozprával, skracoval vzdialenosť medzi nami, takže teraz sme stáli tesne pri sebe, naše nosy delilo len niekoľko bezvýznamných milimetrov.

,,Aby sme sa zahriali, ty... ty tupec!" vykríkla som, ustúpila o dva kroky, pretože prekračoval moje hranice osobného priestoru. On pristúpil o tie dva kroky bližšie ku mne a zadíval sa mi do očí. V tých jeho bolo nepochopenie a nenávisť.

,,A čo si sa s koňom zrazila? Chceš, aby nás zabili? Pokojne povedz, urobím to aj za Tiene!" hulákal po mne a na ukážku si začal vyťahovať dýku z čižmy.

Zhrozila som sa, všimla som si, že sa Jay začal opatrne posúvať smerom k nám. Postrčila som ho, hlavu mal sklonenú, takže ma nevidel a nemal šancu zareagovať. Na mäkkej hline sa mu čižmy posunuli a on tak skončil zadkom na zemi.

,,Prečo by som nás mala zabiť?!" opýtala som sa ho s rovnakou intenzitou hlasu. Neveriacky na mňa pozrel, postavil sa, dýku už držal v ruke a pohrozil ňou.

,,Prečo?! Ty sa ešte pýtaš? Och Bože, čo som komu urobil, že si mi do cesty priplietol takúto hlúpu ženskú..." lamentoval, otočil sa smerom k oblohe - asi aby podčiarkol svoje slová, že sa s niekým zhováral - a opäť na mňa zamieril s dýkou. ,,Lebo oheň by nás prezradil! Tiene na to čakajú, vedia, že sa blíži čas výpravy," vysvetlil mi nie príliš pokojne a pokrútil hlavou.

Dýku si schoval späť do topánky, otočil sa mi chrbtom, takže som mala možnosť prezrieť si jeho zablatený zadok. Uškrnula som sa, ale v tomto momente sa zrazu Charles ešte otočil a chystal sa mi niečo povedať. Zistila som to podľa pootvorených úst a ukazováka, ktorý zdvihol.

,,Čo ti je smiešne?!" zvrieskol namiesto toho a pozrel sa na ostatných, ktorým tiež nebolo dvakrát do plaču. Jediný Ted sa o to nezaujímal a venoval sa posledným úpravám na stanoch.

,,Tvoj zadok," jednoducho som odvetila a škodoradostne sa zasmiala.

,,Pusinka, tak rád by som vedel, prečo mi špehuješ zadok, ale mám na práci dôležitejšie povinnosti," oznámil a razom sa obrátil.

Nebrala som si jeho slová veľmi k srdcu, ale v niektorých veciach som mu musela dať za pravdu. Ale ako nás mohli Tiene nájsť podľa ohňa, som stále nepochopila. Boli sme predsa od nich vzdialení tisícky míľ.

,,Ale Tiene sa môžu hocikde skrývať. Môžu mať naokolo špehov, preto sa nemôžeme príliš prezrádzať. Síce nás mohli počuť, zatiaľ čo ste vy dvaja po sebe kričali..."

Okolo mysle som si vystavala desiatky múrov, ako ma to kedysi učili a zlostne sa zadívala na Teda, ktorý sa už viac nevenoval stanom, ale mne.

,,Mohol by si mi prestať liezť do hlavy?"

Dal ruky pred seba na znak ústupu a usmial sa. Čierne okuliare mu o trošku skĺzli z nosa, preto si ich ihneď napravil.

,,Nemôžem za to, tvoje myšlienky na mňa priam kričali," snažil sa mi vysvetliť, ale to som sa už zohla a vzala prvé, čo mi prišlo pod ruku. O chvíľu naňho letel kameň, ktorému sa poľahky uhol. Viac sa už neozval a začal si vybaľovať svoje veci. Strašne mi vadila jeho úžasná schopnosť. Človek si musel ešte aj strážiť, na čo pomyslí...

Išla som si pohľadať nejaké miesto na sedenie. Najlepšie by bolo čo najďalej od Charlesa, pretože dnes mi liezol extrémne na nervy.

,,Na to zabudni, Jay! Ja nebudem spať v jednom stane s tebou a Alyciou. To si rovno vyhoď z hlavy," vykríkol spomínaný a rozlomil palicu na dve polovice.

Začala som mu venovať viac pozornosti, aby som zistila, čo sa dialo. Jay si prehrabol vlasy, ktoré mu padali do tváre. Rukou si ich začesal dozadu. Pohodlne som sa usadila na zemi, pod sebou som cítila zopár kamienkov a veľavravne sa zadívala na Charlesa, ktorý stále neprestával kričať.

Trošku nudnejšia časť, ale aj také predsa musia byť. No čo myslíte, ako zvládne týchto šesť Nezvyčajných výpravu?
Mám vás veľmi rada, hlavne čo sa týka vašej úžasnej podpory❤
Baruš