Vnímala som, ako do mňa narazilo niekoho telo, až mnou myklo. Trhane som otvorila oči, zatrepala mihalnicami, ale stále som videla rozmazane.

,,Alycia, nezatváraj oči!" rozkázal mi mužský hlas.

Na líci som pocítila ruku, hladil ma a sem-tam ma uštipol. Vtedy som sebou od ľaku trhla. Stále som dobre nevidela, do očí sa mi dostávali slzy, ktoré som nedokázala zastaviť.

,,Zomriem?" spýtala som sa.

Na moje prekvapenie ma hlas nezradil, nebolo v ňom počuť ani jediné zaváhanie. Hruď sa mi nadvíhala a klesala nepravidelne a príliš rýchlo. Vedela som, že som strácala veľa krvi, ale nič som necítila. Brucho som mala znecitlivené, o nohách nehovoriac. Jediný dotyk som cítila na líci, ktoré horelo a zároveň ma na čele chladil pot.

,,Ostatní by mali prísť každú chvíľu. Neopúšťaj ma," vyriekol Charles.

Niečo spadlo na zem a cinklo to, asi meč. Vzápätí ma jemne nadvihol a vtedy som zvraštila obočie. Skrčila som nohy pod seba, v snahe objať sa, ale ruky ma neposlúchali. V oblasti brucha mi udrela nepredstaviteľná bolesť, až som zvrieskla. Neskutočne ma to bolelo, už som viac nevládala.

,,Aly, princezná, ešte vydrž. Pomoc je na ceste," pokračoval a hladenie na líci neprestávalo.

Chcela som ho zastaviť, nejako mu naznačiť, aby prestal, že ma to viac uspávalo, ale nemala som silu. Hlavou som mu spočívala na kolenách, vlasy som mala roztrúsené kade-tade a hovorila som si, aby som nezaspala. Ústa som otvárala naprázdno, pretože z nich nikdy nevyšli žiadne slová. Chápal to, ale aj cez zahmlený zrak som vedela určiť, že ho to trápilo.

,,Prosím ťa, pozeraj na mňa, dobre?" žiadal ma a snažil sa ma udržať pri živote.

Bola som mu vďačná, ale jediné, na čo som myslela, bolo, ako nezaspať. Bolo to namáhavé a od toho sa mi ešte viac chcelo spať. Zatvorila oči a ponorila sa do tmy. Nič som nevidela a to bolo na tom také úžasné.

,,Alycia!" chytil ma za plecia a silno mnou zatriasol. Okamžite som vydesene otvorila fialové oči a rozplakala sa.

,,Ja t-to nezvládnem," zašepkala som a hlas sa mi zatriasol.

Cítila som, že mi dochádzali sily, bolesť mi otupovala zmysly. S veľkým sebazaprením sa mi podarilo zdvihnúť ruku a priložila som ju na Charlesovo líce. Najprv sa odtiahol, ale potom povolil.

,,Ďakujem za vše-všetko. Mala som obrovskú č-česť byť s t-tebou posledná nád-" šepla som, zasekávala sa a párkrát som sa rozkašľala.

Prerušil ma až prichádzajúci hluk. Vtedy som už nedokázala pokračovať. Charles sa svižne postavil a niekam utekal. Hlava mi padla na bok a ja som ju už neotočila. Prebudilo ma až jemné zaťukanie do pleca. Alebo to bolo silné? Pretože som sebou trhla, dala sa do sedu a okamžite som mala brucho ako v jednom ohni.

,,Ľahni si," prikázal mi Kaileyn hlas.

Zatlačila mi do hrudi, aby som ju počúvala a onedlho som už spočívala na studenej podlahe hradu v Pevnosti Tieňov.

,,Stratila si veľké množstvo krvi," prízvukovala mi. Nič som na to nepovedala, nevedela som čo. ,,Asi to bude bolieť," varovala ma dopredu, ale ja som len odhodlane prikývla.

Zaťala som zuby, pevne stisla sánku a pripravila sa na to najhoršie. Sledovala som blondínu, ako mi prikladala obe ruky na zranenie na bruchu. Na odhalenej pokožke sa ma dotkli studené prsty a telom sa mi začala valiť bolesť. Snažila som sa nezvriesknuť, radšej by som si zahryzla do jazyka. Zhoršovalo sa to, zatvárali sa mi oči, chcela som spať.

,,Otvor oči!" prikázala mi. Od ľaku som ju poslúchla a snažila sa ich už nezavrieť. Bolo to ťažké, ale musela som to zvládnuť.

⚔

Na celom tele som cítila mravčenie, ale vedela som, že som bola hlboko v ríši snov. Pokúsila som sa otvoriť oči, ale viečka som mala ťažké ako z olova. Zamrnčala som, pohmýrila sa a rozlepila oči. Najprv som zažmurkala, aby som si zvykla na priame slnko a chrbtom ruky si ich pretrela. Naskytol sa mi pohľad na Nezvyčajných. Jay, Sasha a Kailey boli trochu ďalej. Sedeli a rozprávali sa, myslím, že sa im niečo podarilo uloviť a teraz to konzumovali. Kastor vyzeral smutne, možno preto, že sa nemal kde pásť, keďže v Pevnosti Tieňov sa nenachádzala tráva. Keď som sa pomrvila, cítila som vedľa seba ďalšie telo. Nemohol to byť nikto iný, než Strážca Lesa Strachu.

,,Princezná, si hore," zašepkal a pomohol mi posadiť sa. Všetko ma pri tom pohybe zabolelo a preto som vystrúhala zmučenú grimasu.

,,Čo-čo sa stalo?" zakoktala som sa a musela som si odkašľať. Hlas som mala zachrípnutý a hrdlo vyschnuté.

,,Omdlela si, keď ťa Kailey liečila. Povedala, že je to normálne, ale báli sme sa. Bola si mimo päť hodín," vysvetlil mi starostlivo a preplietol si so mnou prsty.

,,Takže neumriem?" spytovala som sa s malou dušičkou. To už sa mu na tvári ukázal úsmev.

,,Nie, budeš žiť," odvetil spokojne.

Keď dopovedal, hodila som sa mu okolo krku. Ozvalo sa zranenie, ktoré má síce zabolelo, ale nevenovala som tomu pozornosť.

Za takú pol hodinu som sa pozbierala, ledva som sa postavila na vratké nohy a stále sa mi ťažšie dýchalo. Celá som sa triasla, potrebovala som veľa tekutín, ktoré sme, bohužiaľ, nemali. Pevnosť už neposkytovala bezpečné útočisko, začala sa pomaly rúcať. Jednotlivé kusy hornín, hradu, či rôznych obydlí sa odštiepovali, leteli na zem, kde sa lámali a s hlasným buchotom ohlasovali svoj pád.

Preto sme vzali všetky svoje veci na plecia - a to doslova - a ponáhľali sme sa za Kastorom. Nemohla som ho tam nechať, ten by cestu späť nenašiel. Ostatné kone sme nechali pri Dračej hore, ktorá je dosť blízko Skleneného mesta, takže tie sa už dávno pásli v rodnej domovine.

,,Keďže nemáme veľa času, chyťte sa ma," nariadil nám Charles.

Za opasok si ešte zastrčil Neporaziteľný meč, ktorý pokrývala hrubá vrstva krvi. Netušila som, čo tým myslel, ale chytila som jeho ruku. Ostatní sa ho tiež pochytali a on sa dotkol Kastorovho chrbta. Žrebec sebou trhol, pohodil hlavou, ale inak zostal pokojný.

Keď som pocítila slabý záchvev a vietor vo vlasoch, doplo mi to. Charlesova schopnosť bola rýchlosť, preto sme teraz ozlomkrky bežali cez celú Wyrlasse, aby sme sa čo najskôr dostali domov. Po tom zistení, som sa ho držala ako kliešť, pretože som sa začala báť, čo by sa stalo, keby sa pustím.

Ani sme sa nenazdali a zastavili sme. Celé to mohlo trvať niekoľko sekúnd. Ako prvého som zaregistrovala Charlesa, ktorý sa zvalil na čerstvú zelenú trávu. Chápala som, že ho to vyčerpalo, určite sa namáhal a bude musieť nabrať nové sily.

Šťastne som sa poobzerala, aby som sa pokochala krásou domova, ktorý som niekoľko mesiacov nevidela. Konečne som cítila v srdci pokoj, dýchala čerstvý, ničím neskazený, vzduch. Tiež som sa zvalila do mäkkého zeleného koberca. Na obnaženej pokožke ma pohladila tráva a niekoľko lístkov ma pošteklilo. Od radosti, že som doma, že sme vyhrali a že som porazila smrť, som sa zasmiala.

Nezvyčajní si nás postupne začali všímať, niektorí sa pri nás zastavovali a bolo len otázkou času, kým vyjdú na dvor vážení kráľ a kráľovná. Naozaj mi rodičia chýbali, aj keď som tvrdohlavo tvrdila opak. Tak som bola zvyknutá na ich prítomnosť, že som si to nevážila. Ale za tie mesiace som sa naučila mnoho vecí a jedna z nich bola, že nie všetko treba brať ako samozrejmosť.

Ani by som sa nečudovala, keby ma nespoznali. Bola som špinavá, oblečenie celé dotrhané a krvavé. Ale chcela som vidieť ten šok, keď ma uvidia.

Veľké a mohutné vstupné dvere do paláca sa otvorili. Najprv nikto nevychádzal, ale o chvíľu som zbadala dvoch veľmi povedomých Nezvyčajných. Matka mala oblečené nebesky modré šaty, ktoré vyzerali ľahučko a určite boli pohodlné. Vlasy jej voľne splývali okolo hlavy a niekoľko prameňov bolo ovinutých okolo korunky. Otec vedľa nej mal modré nohavice, do ktorých mal zastrčenú snehobielu košeľu. Na hlave mal tiež mohutnú kráľovskú korunu.

Ako sa blížili, pozorovala som ich výrazy. Obaja boli v očakávaní, oči vypleštené a plné obáv. Videla som, že ma hľadali, preto som sa postavila, veľmi opatrne, pretože ma stále všetko bolelo a podišla som k nim.

,,Misia splnená," oznámila som potichu.

Keď ma zbadali, mame z očí vyhŕkli slzy, ktoré si začala diplomaticky utierať.

,,Alycia, zlatko, som taká rada, že ťa vidím," zašepkala a v momente ma strhla do objatia. Nenútene som sa usmiala a silno ju stisla.

,,Čo sa stalo? Si zranená?" zisťoval otec, ktorý si musel všimnúť obrovské krvavé šmuhy na košeli. Vykrútila som sa z objatia a pokrútila hlavou.

,,Nič, čo by Kailey nespravila," odpovedala som pokojne.

Odhrnula som si košeľu a svetlo sveta uzrela obrovská jazva, tiahnuca sa cez brucho. Obaja rodičia zalapali po dychu, ale upokojila som ich, že žijem a pomocou Kaileyných mastí jazva zmizne, len už nemala dostatok síl.

Napokon sme sa všetci pobrali do Paláca Kryštálov, aby sme sa umyli a najedli. Rodičia už začali zvolávať veľké stretnutie na nádvorí, kde oznámime naše víťazstvo. Dostala som sa do svojej komnaty a unavene som dopadla na posteľ. Keď som pod sebou pocítila niečo mäkké a pohodlné, vzdychla som od úľavy. Bol to naozaj príjemný pocit.

Vzala som si zo šatníka šaty a pobrala sa do kúpeľne. Ľahla som si do kadi, kde som si dopriala naozaj precízny kúpeľ. Keď som z nej vyšla, všade naokolo sa vznášala para. Obliekla som sa do tmavočervených šiat, predsa len to bola moja farba. Tieto boli vzdušné, takže som sa v nich cítila dobre a neboli také upnuté. Na nohy som si obula červené topánky, ktoré mi ladili k šatám. Vlasy som si vysušila, uterák som uložila na posteľ a tmavé kučery som nechala voľne spadať na plecia. Za ten čas mi podrástli, boli sme preč naozaj dlho. Ešte som si nasadila diadém a bola som rada, že som na to nezabudla ako naposledy.

Vyšla som z komnaty a hneď som sa stretla s Charlesom. Na sebe mal špeciálnu výstroj, niečo ako brnenie, a vyzeral v tom naozaj pozoruhodne. Vlasy mal ešte mokré, kvapkala mu z nich voda a opäť tvorili chaotický účes.

,,Pripravená?" položil mi otázku, na ktorú som nepoznala odpoveď.

,,Pripravený?" oplatila som mu a vyplazila jazyk.

,,Čo to má znamenať, princezná? Som hlboko pohoršený vaším správaním," ruku si položil na hruď a tváril sa naozaj dotknuto.

Zasmiala som sa a nič na to nepovedala. Potrebovala som sa rozptýliť a nemyslieť na to, že o chvíľu vystúpim pred všetkých Nezvyčajných. Ponúkol mi rameno a ja som sa doň s radosťou zavesila. Už prichádzala aj Sasha s Jayom. Ten mal tiež podobnú výstroj ako Charles, za opaskom sa mu hompáľal meč. Vlasy mal nagélované a starostlivo upravené. Sasha mala na sebe žlté šaty, ktoré ostro kontrastovali s jej čiernymi vlasmi. Veľmi sa jej to hodilo. Napokon sa k nám pridala aj Kailey. Vlasy jej lietali okolo tváre, keď bežala. Obliekla si fialové šaty, až také tmavé, že by sa dali zmýliť s nočnou oblohou. Boli bez ramienok a tak vynikli jej kľúčne kosti.

Kývli sme si hlavami, aby sme sa navzájom povzbudili. Dvere nám otvorili rytieri, ktorí pri nich stáli a nás tak privítalo ostré slnko a hurhaj Nezvyčajných. Nadýchla som sa, poriadne sa chytila Charlesa a vykročili sme. Mama s otcom odstúpili, aby sme mohli byť v strede a na výslní. Bola som celá nesvoja, lebo som na takéto veci nebola zvyknutá.

,,Len pokoj," Charles mi dodával odvahu, za čo som bola vďačná.

Postavili sme sa dopredu, on mi ešte v rýchlosti strčil Neporaziteľný meč do ruky. Sasha, Jay a Kailey sa postavili trochu ďalej od nás. Pochopila som, veď my dvaja sme boli tí osudom vybraní Nezvyčajní. Otvorila som ústa, že niečo poviem, ale zasekla som sa. Netušila som, čo by som povedala, ako ich zasvätila. Našťastie, Strážca akoby mi čítal myšlienky, a preto mi silno stisol ruku.

,,Tiene sú navždy porazené!" vykríkol hrubým hlasom a naše publikum začalo kričať, vrieskať a radostne výskať.

,,Našli sme všetkých päť talizmanov, porazili mnohých nepriateľov a podarilo sa nám vytvoriť Neporaziteľný meč," pokračoval vo svojej reči, zatiaľ čo ja som vedľa neho stála ako kamenná socha. Aspoň som do vzduchu zdvihla meč, keď ho spomenul.

Potom som si však spomenula, že tu Ted s nami nemôže byť. Preto som vystúpila dopredu, posunkom Charlesovi naznačila, že chcem niečo povedať.

,,A prišli sme o jedného člena," vyriekla som smutne.

V dave niekoľko Nezvyčajných zhíklo a dávali si ruky pred ústa.

,,Ted bol od začiatku právoplatný člen tejto výpravy. Pomáhal nám, bol veľmi múdry a aj keď nám liezol na nervy s čítaním myšlienok, aspoň mne osobne to vadilo a niekedy som mala chuť ho niečím tresnúť, považovala som ho za svojho brata. A myslím, že aj ostatní," otočila som sa na svojich druhov a oni horlivo prikyvovali. ,,Ted zomrel ako hrdina, preto si ho tak pamätajme a zachovajme jeho pamiatku. Určite by si to prial."

Už som šepkala, pretože mi slzy zahmlili zrak a ja som si ich rýchlo utierala.

,,Ešte by som chcela poďakovať členom výpravy, že sa na tom podieľali, že šli so mnou a Charlesom, aj keď vedeli, že je to veľké riziko. Sasha, si moja najlepšia priateľka, preto mi bolo veľkou cťou bojovať po tvojom boku a zvíťaziť," pokynula som, aby vyšla dopredu.

Keď tak urobila, objala som ju a ozval sa obrovský potlesk.

,,Kailey, neviem, ako by sme bez teba prežili. Ukázala si naozaj úžasné liečiteľské schopnosti a aj keď sme sa niekoľkokrát pochytili, vždy sme si vážili tvoju pomoc. Či už Charles, ktorý toho schytal naozaj dosť, alebo ja a môj posledný boj s Jenksom. Neverila som, že to už niekedy rozchodím, ale len vďaka tebe neležím mŕtva v Pevnosti Tieňov."

Kailey tiež prišla za mnou, vrúcne som ju objala a Nezvyčajní opäť začali tlieskať.

,,Jay, či už si alebo nie si môj Ochranca, naozaj si ťa vážim. Za každých okolností si bol po mojom boku a nech som ťa akokoľvek odháňala, nepoľavil si a dbal si na moje bezpečie. Preto by som tiež bez teba neprežila."

To som už plakala, slzy nešli zastaviť a už mi to bolo akosi jedno. Jaya som objala, on mi vtisol bozk na líce a postavil sa vedľa ostatných.

,,A nakoniec Charles, Strážca Lesa Strachu, ktorý bol po mojom boku od začiatku, aj keď sme sa nemali v láske. Neustále sme sa hádali, provokovali a robili si napriek, ale aj tak sme sa podvedome podporovali a báli sa o seba. Jeden druhému sme verili, preto ďakujem všetkým, že som mohla byť posledná nádej spolu s Charlesom, tým najlepším bojovníkom v celej Wyrlasse."

Spravila som krok vzad, aby si užil svoju chvíľku slávy, ale on ma zdrapil za ruku a potiahol späť.

,,Mne neujdeš, princezná. Tiež by som chcel poďakovať Alycii za všetky tie roky hádok a doťahovania, pretože som si to naozaj užíval a bez toho by som sa nudil. Som rád, že som s vami všetkými podnikol túto výpravu, pretože sa naše vzťahy utužili a verím, že naše priateľstvo neskončí týmto dňom, ale že je posilnené zážitkami a spoločnými bojmi. Verím, že každý jeden z nás mal právoplatné miesto počas výpravy. Preto ďakujem, že som posledné mesiace mohol stráviť vo vašej prítomnosti. A najviac ďakujem Bažine a jej výparom, pretože som tam získal dievča môjho srdca," pozrel na mňa a ja som sa začala usmievať ako nejaké malé dievča.

Potom sa už ku mne otočil, uprel na mňa zelené oči a priložil pery k mojim. Za nami sa ozval jasot a konečne ma pobozkal. Cítila som jeho lásku a aj niečo iné. Začala ma páliť dlaň so Znakom, cítila som tam také mravčenie a Charles tiež, keď sa odtiahol. Obaja sme pozreli na naše dlane. Videla som, ako naše Znaky pomaly miznú, akoby sa strácali. Onedlho zmizli, dlaň som mala prázdnu a obnaženú, nevynímala sa na nej päťcípa hviezda. Potom som pocítila mravčenie zasa na ľavom ramene a keď som tam pozrela, začal sa tam črtať môj Znak.

A hneď som vedela, že to znamenalo, že sme už navždy porazili Tiene. Toto sa ešte nikdy nestalo, ani som nevedela, že to je možné. Nuž, budem si musieť zvyknúť na nové miesto Znaku.

Vložila som ruku do Charlesovej, z druhej strany ma chytila Sasha, až sme všetci vytvorili akúsi reťaz. Zdvihli sme spojené ruky do vzduchu a sledovali sme, ako nás Nezvyčajní oslavovali, kričali naše mená a ďakovali nám za záchranu krajiny. V ten moment som bola naozaj pyšná na každého jedného člena.

Nebudem sa ospravedlňovať za meškanie, raz som nemala náladu, inokedy čas, potom brigáda, je to toho proste veľa. Nechcela som sa do tejto časti nútiť, potrebovala som, aby bola precítená, aby sa mi písala ľahko a to sa mi dnes ráno podarilo. Som zvedavá, čo na ňu poviete, je zatiaľ najdlhšia, akú som kedy napísala. Má okolo 2600 slov. Prosím, vyjadrite sa, naozaj ma zaujíma, čo si myslíte a ako sa vám páčilo. Ešte bude jedna záverečná, dúfam, že čo najskôr.
Ďakujem vám za všetko, mám vás rada💖
Baruš