Keď som si uvedomila, čo som práve stvárala, okamžite som od neho odskočila. On tiež, akoby sme v tej jednej sekunde mysleli na to isté. Chrbtom som narazila na kamenistú stenu Jaskyne, ale o to som sa nezaujímala. Nemala som silu pozrieť sa na Charlesa, preto som pohľad klopila k zemi. V prstoch som zvierala popruhy batoha, až mi obeleli hánky. Dýchala som zrýchlene, bolo mi teplo a keby som si priložila ruky k lícam, zistila by som, že horeli. Určite som bola červená ako tá najjasnejšia ruža. Bola som rada za také prítmie, ktoré poskytovala Jaskyňa a tým pádom zakryla moju červeň.

,,Mali by sme ísť, východ už nebude ďaleko," prehovoril Charles a z počutia som vydedukovala, že sa už pohol.

Preto som sa zhlboka nadýchla, dopriala pľúcam kyslík a vydala sa za ním. Konečne som mohla zodvihnúť hlavu a sledovať tak jeho vzďaľujúci sa chrbát. Čudovala som sa, že nemal k tomu... bozku žiadny komentár. Na jednej strane som za to bola rada, ale na druhej som sa bála s čím príde neskôr. Netušila som, prečo som ho pobozkala. Nevedela som si to vysvetliť, ale jedno som si uvedomovala, keby som nebola vystrašená, nič z toho by sa nestalo. Viac som sa tým už nezaoberala, pretože som sa v jednej nestráženej chvíli potkla. Ani som nestihla zistiť o čo, pretože som sa v momente zrútila na istého zelenookého Nezvyčajného.

,,Čo, dopekla?!" skríkol, keď som ho zhodila na tvrdú zem.

Dopadla som naňho, ale aj tak som si narazila lakeť. Hneď som sa zaň chytila, lebo ma začal štípať. Medzitým som sa postavila a dávala si pozor, aby som sa ho nedotýkala.

,,To nič nepovieš?" spýtal sa a omylom sa nám stretli pohľady.

Smaragdovozelené oči odrážali hnev, sánku mal zaťatú a mykalo mu tvárovými svalmi. Rýchlo som uhla zrakom, očistila si zašpinené nohavice a pritlačila si ruku na krvácajúci lakeť. Na prstoch som už mala drobné pramienky krvi, ale nebolo to nič strašné. Len ma to veľmi štípalo. Avšak, otriasla som sa, už som predsa zažila horšie zranenia.

Dovolila som si mrknúť na Charlesa, aby som skontrolovala, či tiež utrpel nejaké zranenia. S vydýchnutím som usúdila, že z toho vyšiel oveľa lepšie než môj lakeť. Prešla som popri ňom, periférne zaznamenala, že sa mračil, preto som konečne prehovorila: ,,Pokračujeme, nie?"

Hlas som mala zachrípnutý, akýsi piskľavý, čo mi vôbec nebolo podobné. Počula som, ako za mnou išiel, pretože dupal.

Ako malé dieťa, pomyslela som si.

,,Čo si taká mĺkva?" dobiedzal ďalej.

Na truc som zastavila a čakala, pokiaľ do mňa narazil. Keď som pocítila prudký náraz do chrbta, pravdepodobne, si nevšimol, že som stála na mieste, otočila som sa k nemu. Hrdo som zdvihla pohľad, až som sa dostala na jeho úroveň. Ukazovák som mu zabodla do hrudi.

,,Čo sa staráš?" vyštekla som úplne nahnevaná.

Nechápala som, aký mal teraz problém. Keď som ticho, vadilo mu to, keď sa ozývam, takisto. Čo potom chcel?

Charles sa neveriacky pozrel na môj prst, akoby nemohol uveriť tomu, čoho som sa dopustila a okamžite moju ruku zo seba striasol. Pristúpil o krok bližšie, ako keby sme sa už nedelili o spoločný vzduch, teraz sa nám takmer dotkli nosy. Vyľakalo ma to, preto som spravila krok vzad, až som o niečo zakopla. V jednej chvíli som registrovala, že som padala, ale v ďalšej ma Charles silno chytil za lakeť a potiahol k sebe. Dopadla som na jeho hruď, rukami som sa zapierala a snažila sa dostať z jeho dosahu.

,,Čo si taká roztržitá?" spýtal sa ma, keď mi palcom a ukazovákom nadvihol bradu. Nebolo mi to dvakrát príjemné, preto som sebou trhla.

,,Nie som," odvrkla som a obrátila sa preč.

,,Alycia, veď počkaj!" kričal za mnou, ale ja som pridala do kroku.

Kráčala som rýchlo, míňala som tie strašné steny, keď ma zrazu oslepili slnečné lúče.

,,Charles, pozri!" zvýskla som radosťou, úplne zabúdajúc, že som sa s ním doteraz nebavila.

,,Ale, ale. Takže sa už spolu rozprávame?"

Bez slova som pokračovala ďalej, nemala som za potreby odpovedať mu. Už som konečne videla koniec tejto nočnej mory, preto som ešte zrýchlila, aby som sa odtiaľto dostala. Charles za mnou ešte niečo hundral, ale vytesnila som ho z mysle, aby som sa zbytočne nezaoberala nepodstatnými záležitosťami.

Keď sa svetlo približovalo, začala som vnímať aj tichú vravu a smiech. Preto som usúdila, že som bola už len malý krôčik od toho, aby som vystavila hlavu slnečným lúčom. Ešte raz som sa pre istotu obzrela, aby som sa uistila, že Charles šiel naozaj za mnou a potom som mala v pláne konečne opustiť toto príšerné miesto.

Avšak, keď sa naše zraky pretli a už-už som sa chcela odvrátiť, všimla som si Charlesových pootvorených úst. Preto som teda počkala, aby som si vypočula, čo mal na srdci.

,,Čo, princezná, jeden bozk ti nestačil?" zakričal tak nahlas, až sa to odrazilo a ozvena to zopakovala ešte desaťkrát.

Naštvane som dupla nohou, zavrčala a dostala sa preč. Samozrejme, že to všetci museli počuť, pretože, len čo som vyšla, ma uvítalo niekoľko udivených pohľadov. Tvárila som sa, že sa nič nestalo, že bolo všetko v najlepšom poriadku. Vrhla som sa do Sashinho náručia, šťastná, že sme obe prešli skúšku labyrintom. Postupne som sa zvítala so všetkými, iba Jay sa ma stránil.

,,Kto má talizmany?" opýtal sa odrazu Strážca Lesa Strachu.

V duchu som zaúpela, nevedela som, ako to vysvetlím. Sasha si zložila z prsta rubínový prsteň z Jaskyne Smútku a podala ho Charlesovi do nastavených rúk. Plesla som sa po čele a utrela si kvapky potu, ktoré sa tam dostali. Nikto ďalší mu nemal ako podať talizmany, keďže som si zvyšné dva nechala ja. Nečakala som, že sa to hneď dozvie, myslela som, že ich rýchlo stihnem niekomu podstrčiť. Lenže, keďže sa osud so mnou tak rád zahrával, samozrejme, že mi na to nedal príležitosť.

,,No? Kto má ďalšie?" ozval sa znova.

Preto som si porazenecky vzdychla, kvokla som si, aby som si na kolená položila batoh. Rozviazala som šnúrky, otvorila ho a vylovila odtiaľ dračiu šupinu a modrý list. Keď to zbadal, čo som spoznala podľa dupotu, ktorý sa ku mne blížil, div, že ma naozaj nestiahol z kože. Hneď sa po mne rozkričal.

,,To si vážne taká sprostá, alebo sa na to len hráš?"

Zmätene a ublížene som zažmurkala, pretože sa ma jeho slová dotkli.

,,Ja viem, že som ich nemala mať, ale veď sa nič nestalo," skúšala som ho diplomaticky presvedčiť.

Nikto z Nezvyčajných sa nepokúsil ani len pohnúť sa, pretože rozohnený Charles bol dostatočne veľká hrozba.

,,Nič sa nestalo, to máš pravdu. Lenže kvôli tomu sme sa pohádali, že by som ich nemal mať ja!" stále kričal.

Vedela som, že sa to nemalo stať, ale nemusel kvôli tomu robiť takú vedu. Prstami som si prehrabla vlasy, ktoré boli už veľmi strapaté, že som sa radšej ani v zrkadle nechcela vidieť. Videla som, že Kailey a Sasha odbehli. Boli len dve možnosti prečo - išli pre drevo, aby založili oheň, alebo sa chceli vyhnúť našej hádke. Alebo možno využili obe naraz, pretože sa vrátili aj s drevom v náručí a obzerali sa, či sa ešte hádame. Jay sedel v tráve, kreslil obrazce do hliny a všimla som si, že nás pozorne počúval.

,,Pozri, ja sa nechcem hádať. Zabudla som na ne, veď ich teraz môžeme rozdeliť medzi ostatných," snažila som sa ho presvedčiť.

Len nado mnou mávol rukou a podišiel k svojmu bratovi. Jay zdvihol zrak a sivými očami prepaľoval mladšieho McStanleyho. Stále som zvierala dva talizmany v prstoch a nasledovala Charlesa. Bez slov som Jayovi podala šupinu a nemým pohľadom mu naznačila, aby ju postrážil a schoval. Tak sme postupovali aj s ďalšími talizmanmi. Sashe vrátil prsteň a ja som Kailey dala list. Konečne to bolo tak, ako to malo byť. My by sme nemali mať ani jeden.

Dievčatá priniesli drevo, ale pokiaľ sme nemali postavený stan, do ktorého sa pustili dvaja muži, nemohli sme založiť oheň. Síce, Charles bol proti aj tak, ale mne už začínala byť zima. Tentokrát si Tiene hádam dali pohov.

Stále nám jeden zo skupiny chýbal, čo ma znepokojovalo. Poobzerala som sa, či sa neblížil, ale bohužiaľ, nie. Preľakla som sa, dostala som taký divný, zlý pocit, že to najhoršie ešte len príde.

,,Kde je toľko Ted?" zisťovala som s malou dušičkou.

Nikto mi, však, nestihol odpovedať, keďže sa lesom, v ktorom sme sa nachádzali, ozval bolestivý rev. Vystrašene som zalapala po dychu, pretože som vedela, čo to znamenalo, presne ako všetci ostatní.

Ďalšia kapitola je tu! Chcela som ju pridať oveľa skôr, ale až dnes som ju dopísala, pretože som sa z nejakého dôvodu nevedela pohnúť ďalej. Veľmi ťažko sa mi písala, aj keď netuším prečo. Snáď sa vám páčila, i keď bola taká kratšia. Neviem, ako to bude budúci týždeň, keďže maturujem, ale posnažím sa niečo pridať. 
Ďakujem vám za ohlasy na minulej časti, som rada, že ste ešte so mnou❤
Baruš