Netušila som, čo som mala robiť a či niečo vôbec. Už dlhší čas som mala podozrenie, - vlastne odvtedy, čo nastúpil do služieb princeznej - že bol do mňa zaľúbený, ale nevedela som, že až takto. Nebol dobrý nápad, ísť sem s ním. Aspoň v tom som mala jasno. V bruchu som necítila tých povestných motýlikov, o ktorých som čítala v knihách. Ani mi nezvláčneli nohy. Len som tam stála ako handrová bábika, ruky spustené pozdĺž tela. V hlave sa mi mihalo toľko vecí, toľko viet, ktoré by som mu mohla povedať, ale namiesto toho som mu položila pravú ruku na vypracovanú hruď a jemne potlačila.

Zistil, že niečo nie je v poriadku, otvoril sivé oči a odtrhol sa odo mňa. Odstúpil o dva kroky a mne viditeľne odľahlo. Pootvorila som ústa, ale nevyšiel z nich ani hlások. Sama som nemala poňatia, čo by som mu asi tak povedala, bez toho, aby sa ho to nejakým spôsobom dotklo. Vedela som si predstaviť, že moje fialové oči boli vytreštené. Pery som mala opuchnuté od jeho bozku a potlačila som nukanie, prejsť si po nich prstami.

,,Ja- Musím ísť," zakoktala som sa a bez ďalších slov som sa obrátila na odchod.

Nebola som zvyknutá na takéto veci a už vôbec by som si nebola pomyslela, že by som svoj prvý bozk dostala od Jaya. Od svojho Ochrancu.

Preboha!

Nechala som ho tam stáť, ani som mu nevenovala žiadny pohľad, pretože som sa bála jeho reakcie a sklamania.

Keď som prišla až k Charlesovi, klesla som na kolená, nezaujímala ma špina, ktorá sa mi nahromadila na oblečení, a pretierala som mu čelo studenou látkou. Počula som, keď sa Jay vrátil, čo bolo o hodne dlhú dobu, odkedy sme boli spolu. To som už ležala vedľa raneného a nikdy by som si ani len nemyslela, že budem radšej pri ňom. Neďaleko sa zložila Sasha, videla som, že bola celá omotaná v plášti a onedlho aj zaspala. Ja som také šťastie nemala.

Ted s Kailey mali prvú hliadku, ďalší na rade bol Jay so Sashou a na mňa to malo vyjsť až na ďalšiu noc, čo mi celkom vyhovovalo. Nedokázala som zaspať, nesmierne som sa strachovala o jeho život, pretože horúčka nepoľavila. Kailey mi síce sľúbila, že sa naňho ráno pozrie, ale dovtedy sa mohlo všeličo prihodiť. Stále sa mi premietala oná udalosť s Jayom, nedokázala som to potlačiť, nech som sa snažila akokoľvek. Nevedela som sa prinútiť zabudnúť, ako som zamýšľala. Neustále ma to mátalo ako strašiaci pod posteľou, keď som bola malá.

⚔

Zobudilo ma slnečné svetlo, ktoré sa zhodou okolností dostalo až do jaskyni. Fňukla som, dobre som sa nevyspala, pretože ma tvrdý povrch, na ktorý som nebola zvyknutá, tlačil. Zaspala som niečo nadránom, ale aj tak ma budil Charles, ktorý sa zvíjal a vydával bolestné vzdychy. Takže som sa párkrát musela nedobrovoľne prebudiť a prikladať na čelo časť mojej košele namočenej do, nie až tak úplne studenej, vody. Ráno som sa chcela poobzerať, či tu niekde nenájdem jazierko. Veď draci museli z niečoho piť, nie? Ponaťahovala som sa, niekoho som udrela, pretože sa ozval krik.

,,Au! Ja spím!" zvrieskla moja drahá kamarátka.

Konečne sme si mohli užívať dlhé chvíle spánku, pretože nás v zámku budili dosť skoro kvôli výcvikom, ale teraz na to nebola vhodná doba.

,,Lady Cooperová, vstávať!" zakričala som jej rovno do ucha.

Nemohla som vedieť, že ma trafí rukou a skoro mi vypichne oko. Hneď som aj odskočila a začala si šúchať boľavé oko, ktoré okamžite začalo produkovať slzy.

,,Už som hore," zívla a posadila sa.

Mňa si akože vôbec nevšímala, buď to robila naschvál alebo bola ešte priveľmi rozospatá. Vstala som, začala som sa prehrabávať v batôžku, kde som mala čistú košeľu. Tú starú a potrhanú som si vyzliekla. Natiahla som na seba čistú snehobielu košeľu a obliekla som si vestu. Vpredu som si ju zašnurovala. Následne som si obula zablatené čižmy, za opasok zapla meč a vyšla som von. Svietilo slnko, ktoré ešte nebolo na vrchu oblohy, čiže bolo skoro ráno. Kailey stála neďaleko, umývala si tvár v kaluži vody.

,,Dobré ránko," pozdravila som a podišla až k nej. Odlepila zrak od vody a ukázala mi všetky zuby.

,,Aj tebe, avšak ja som sa dobre nevyspala," vyriekla a úsmev jej
povädol.

Zasmiala som sa a potľapkala ju po pleci.

,,Kto povedal, že ja áno?"

Nastavila som tvár slnku, nech mi ju trošku ožiari. Ostatných som zatiaľ nevidela, Sasha zostala spať, Charles sa nemohol ani pohnúť a začínala som mať tušenie, že mával halucinácie.

,,Kde je vlastne Ted?" opýtala som sa, keď som nevedela, kde je.

Jaya som nerátala, dúfala som, že ten včerajší incident nebudeme riešiť. Nepotrebovala som si tým skaziť a zmariť dôležitú výpravu.

,,Zdalo sa mi, že šiel niečo uloviť, aby sme mali, čo jesť," vysvetlila a naďalej si ovlažovala tvár.

,,Nevieš, akým smerom šiel? Išla by som mu naproti."

Neotočila sa, neprehovorila, len ukázala prstom smer. Rozbehla som sa, rozpustené vlasy mi unášal vietor a voľné rukávy košele sa trepotali.

,,Ted!" kričala som, keď som ho nedokázala nájsť.

Opatrne som prechádzala po skalách, ktoré sa začali čoraz viac a viac hromadiť. Kde-tu som sa potkla, ale dokázala som udržať rovnováhu. Nechcela som si zašpiniť košeľu, potom by som si nemala, čo obliecť. Musela by som si ju preprať, ale kým by mi uschla...

,,Ted!"

Meč sa mi hompáľal po boku a narážal mi do nohy. Poskakovala som, z nejakého dôvodu som mala dobrú náladu, aj napriek tomu, že spánok nebol ideálny.

,,Alycia!" ozval sa jeho hlas, ale zatiaľ som ho nevidela. Obzrela som sa, otočila okolo svojej osi a nič.

,,Kde si?" opýtala som sa, keď som bola bezradná.

,,Pozri sa hore."

Vyvrátila som hlavu dohora a na veľkom strome som zbadala Teda. Sedel na hrubom konári, hojdal nohami a uškŕňal sa.

,,Čo tam robíš?" vyzvedala som a naďalej ho pozorovala. Vlasy mu padali do tváre a okuliare mu skĺzali dolu po nose.

,,Len tak sedím, pozorujem krajinu. Ale ulovil som bažanta," ukázal mi svoju trofej. Zdvihol pravú ruku a v nej mal naozaj mŕtveho bažanta otočeného dolu hlavou.

,,To je skvelé, môžeme si ho upiecť nad ohňom," navrhla som.

Len prikývol, zostával na strome a nevyzeral, že by chcel odtiaľ v najbližšej dobe zoskočiť. Sadla som si do trávy a začala som trhať lístky mäty, ktoré som spoznala. Ešte pred cestou ma nejaké bylinky a rastlinky učila alebo skôr nútila naučiť sa Kailey. Pohmkávala som si jednu starú pesničku, ktorú mi spievala mama. Ted sa pridal, tiež ju poznal, preto sme si spočiatku nevšimli nič nezvyčajné. Až keď som spozorovala, že niečo na mňa vrhalo tieň, prestala som spievať a stuhla som. Pomaličky som otočila hlavu a stretla som sa s oranžovým pohľadom draka. Celý bol modrohnedý, na každom kúsku tela mal ostne a pichliače.

,,Alycia, len opatrne," upozornil ma Ted, keď som začala vstávať.

On sa začal posúvať až na koniec konára, ktorý sa začal nakláňať k zemi a bála som sa, že sa prelomí. Drak zreval a švihol chvostom. Mal ho kratší a na konci rozvetvený na tri časti. To už som stála na nohách, ruku som mala položenú na rukoväti meča a čakala na správnu príležitosť.

,,Skočím naňho, nezľakni sa," oboznámil ma so svojím plánom a nestihla som ani zareagovať, pretože vtom sa naňho z výšky hodil a dopadol mu na krk. Zvýskla som, zakryla som si oči, lebo ako som už spomínala, drak mal po celom tele ostne.

,,Som celý!"

Vďakabohu, pomyslela som si a len som mu ukázala zdvihnuté palce.

Vytiahla som meč z pošvy a začala ním sekať hlava nehlava. Kričala som, kliala a dychčala. Sekla som mu do ľavej zadnej končatiny, až zrúkol a otvoril papuľu. Chystal sa šľahať neviditeľný oheň, preto som mu uhla z dohľadu. Stúpila som mu na nohu, čo som nechcela a on otočil hlavu mojím smerom. Skrčila som sa a odkotúľala sa nabok. Ted medzitým zoskočil dolu, bagandže sa mu zaborili do hliny a vydal zo seba bojový pokrik.

Vedela som, že toto je moja príležitosť. Chytila som sa jedného ostňa na jeho chrbte, na nižší som stúpila nohou a začala som šplhať. Opakovala som si, že to je horolezecká stena ako v zbrojnici, nie je to žiadny nebezpečný drak, ktorý mohol kedykoľvek vzlietnuť. Už som mu sedela na chrbte a začala som sa plaziť. Potrebovala som ho mŕtveho, pretože keby som mu šupinu vytrhla zaživa, ja sama by som sa živá odtiaľ nedostala.

,,Ted, teraz!" vykríkla som z plných síl a čakala, pokiaľ mu zabodne meč do hrudi. Mučivé sekundy sa nič nedialo, preto som sa preľakla.

Čo teraz?

Musela som horlivo rozmýšľať, čo mi nikdy nešlo. Dýku som si zabudla v jaskyni, tak som vytiahla meč a začala som mu sekať do tela. Vrieskal, reval a oháňal sa chvostom. Pevne som sa ho držala, nemienila som spadnúť, chcela som dokončiť to, čo som začala.

,,Ted!" opäť som skúsila, ale nič.

Nahla som sa popod draka, ale Teda som vážne nikde nevidela. Prepadlo ma zlé tušenie, tak som začala ešte viac sekať. Zúrivo som zatínala zuby, bolo mi srdečne jedno, či mu tú šupinu vytrhnem teraz alebo až keď bude mŕtvy. Zrazu som počula hlasný bojový pokrik, nadávky, ktoré som veľmi dobre poznala a vzápätí som ho aj zbadala. Charles s napnutým lukom, do ktorého vkladal šíp a obozretne namieril na zver pred sebou.

,,Čo ti to napadlo, hlupaňa?!"

A to som si myslela, že po tom, čo som mu zachránila život, bude na mňa milší.

Vystrelil. Rotujúci šíp sa zapichol drakovi do hrudi, ten sa sklátil k zemi a rozvírili sa kúdoly prachu. Videla som, ako sa Ted vyhrabával spod jeho končatiny, pravdepodobne ho pristúpil. Rýchlo som začala sekať, aby som dostala šupinu. Charles sa k nám blížil, prehrabával si vlasy a zazeral po mne.

,,Čo si rozum potratila?" začal a rukami vyhadzoval do vzduchu.

,,Mám dračiu šupinu, to mi úplne stačí!" vyhlásila som sebavedomo a bez toho, aby som sa naňho pozrela, som odkráčala smerom k jaskyni so šupinou v ruke.

Jupí! Som tu😱😂
No čo, ako sa vám pozdáva táto časť? Určite ste sa potešili veľmi vďačnému Charlesovi. Čo vravíte na útok na draka?
Ďakujem za všetky komentáre, ktoré ma neskutočne povzbudzujú❤
Baruš