Ešte aj teraz cítiš ako sa ti trasú ruky. Chveje sa ti vnútro. A celé telo umárajú kŕče. Chvíľu si napnutý ako struna neschopný pohybu, a potom sa v jednom okamihu  rozochveješ ako želatína. Nedá sa to kontrolovať, nedokážeš to zmierniť. Čím viac sa na to upínaš, tým je to horšie. Ovláda ťa to a nič s tým nemôžeš urobiť. Je to prostý dôsledok citového vypätia. 

Minúty strachu a obáv. A nielen minúty, celé hodiny a dni. Raz musel prísť ten čas, kedy ťa to položí. Kedy už neudržíš tie záplaty chabých a úbohých múrov pokope. Roky si bojoval. Statočne a udatne navrávajúc si, že sa ťa to netýka. Vkladal si celú svoju bytosť, rozpoloženie do nádeje. Viery, že sa to udeje presne tak ako sa má, a že ty budeš ten zachránený. Spočiatku to tak možno vyzeralo, ale rýchlo si prišiel na krah. Klinec ku klincu, vločka k vločke a spadla na teba celá lavína. Nemohol si to zvládnuť. Snažil si sa. Naozaj. Byť bezcitným. Prispôsobiť sa a splynúť, rovnako tak ako sa poľovník oblečie do zeleného, aby splynul, a tak striehol na svoju korisť, trofej a slastný pocit víťazstva. Ale ty si nikdy nebol lovcom, lež obeťou. Myseľ sa s tebou zahrávala. Alebo si sa zahrával ty sám. Koniec koncov nemal si na výber. Niečo ako slobodná možnosť výberu neexistuje. Je to len zdanie, klam, či trik, aký predvádza kúzelník, aby ťa zmiatol. Vždy ťa niečo ovplyvní, vženie ťa do pasce. Ty o ničom nerozhoduješ. 

Prečo sa teda divíš, že to zašlo až sem? Mal si to vidieť. Už skôr. Oveľa skôr, keď ešte bol čas. Zastaviť sa, zmeniť smer. Pokúsiť sa vymaniť. Zachovať si dušu živú. Aj teraz ju máš, cítiš ju. To, ako volá o pomoc. Z posledných síl ťa tlačí vpred. Vstať, urobiť niečo, napraviť chyby. Konečne sa postaviť za správnu vec. Za seba, svoj pokoj i tú zranenú a znivočenú dušu. Ale dá sa to? Je možné vystúpiť z rozbehnutého vlaku bez toho, aby si si ublížil ešte viac? Stálo by to vôbec za to? Milión otázok a ešte viac nejasných odpovedí. Všetko čierne, smutné a neľútostné. Bolestivé spomienky a ich trpká príchuť na jazyku. 

Nepodarilo sa ti prevziať kontrolu nad vlastným nemožným telom. Práve naopak. Zhoršuje sa to. Slzy ti stekajú po tvári. Cítiš ich teplo a vlhkú stopu. Slanú príchuť na perách, na jazyku. Čochvíľa si od nich celý mokrý - tak to už býva. Hrdlo ti sťahuje kŕč. Áno, dostane sa všade, všetko si podmaní, ani kráľ by nemal takú neobmedzenú moc a ľahkú cestu vládnutia. Zvezieš sa na chladnú zem. Je ti to jedno. V danej chvíli si schopný všetkého. Len aby to prestalo, aby to nebola pravda, len ďalšia ilúzia. Nočná mora, ktorá ťa trápi už tak dlhú dobu. Nedá ti spať, desí ťa a prehovára k tebe tak absurdne živo, že si ju aj teraz vieš predstaviť. Možno nebola tvojou nepriateľkou, snáď vedela viac ako ty a varovala ťa pred touto skazou.

Srdce ti splašene bije a hlava oťažieva. Začínaš pociťovať únavu. Väčšiu než cíti robotník pracujúci celé dni a noci za strojom. Je to zlé, pretože je to únava vedúca k spánku, z ktorého sa nechceš prebudiť. Je to sladká, presladká predstava. Stokrát lepšia než lyžička medu, alebo tablička čokolády. Hoc by bola tvoja obľúbená. 

Toľké roky si chcel každému vyhovieť. Rozdať sa, a to si aj urobil. Dal si všetko, až ti nič nezostalo. Nikto ti to neopätoval. Dokonca i to jediné, čo si si strážil ti vzali. Nestálo to za nič. Nevážili si ťa. Bolo to ešte omnoho horšie, tragickejšie. Ochotne ťa zradili, nahradili a spálili. Osamel si. Nenávratne. Duša ti horí v plameňoch uhoľných. Kričí a kričí, ale všetci sú ďaleko. Nik ťa nevypočuje, ani neutíši. Tak to v živote chodí. Nie je postavený len proti tebe, nenamýšľaj si. Je to kolobeh. Kruh, v ktorom nikto slabší nemá miesto. 

City nie sú dôležité, ba dá sa pochybovať o ich existencie. Presvedčil si sa o tom. Udivilo ťa to a zarmútilo. Možno je skutočnosť zložitejšia a tvoje postrehy klamlivé, a možno si to len chceš navrávať, aby to tak nebolelo. Aby si sa nemusel zmieriť s tým, že neexistuje nič rozsiahlejšie než prázdnota. Že nič nie je hlboké, ale len plytké a povrchné. 

Teraz ale musíš urobiť to, čo sa očakáva. Opäť sa nad tým môžeš zamyslieť, no opäť ťa to potopí, zanechá následky. Nezabúdaj, je to nezastaviteľný chod. Cesta peklom. Utrpenie a muky. Plač a škrípanie zubami. Takéto to je. Nádej tu má svoje miesto. Takmer vždy ho má. Ale je dobrá, či správna? Nevieš to. Ale pre teba je to stĺp, skala, o ktorú sa oprieš. Posledný pilier, hoci i vymyslený pod náporom bolesti - jediná šanca, ako sa pokúsiť urobiť ďalšie kroky. 

Pýtaš sa prečo? Odpoveď je prostá, sám by si na ňu prišiel. Pretože aj ku koncu sa musíš nejako dostať. Pamätaj, že nič sa ti nedaruje, ani neodpustí. Dnes už nie.