V izbe vládol chlad, zvláštny puch, tlmené svetlo a k tomu všetkému neodmysliteľne patrila pochmúrna ľútostivá nálada. Triasla som sa pod dekou a trela si skrehnuté ruky. Obklopovalo ma ticho. Pusté, prázdne a desivé. Nevedela som ho presne opísať, no cítila som ho. Každým receptorom každej jednej bunky. Bolo tak ťaživé, až som miestami mala pocit ťarchy celého sveta na svojich ramenách. Zároveň ma tá atmosféra pohlcovala. Ak niekto povedal, že sme len kvapkou v oceáne, ja som sa v danej chvíli cítila len ako úbohý výpar tej kvapky. Bezvýznamná čiastočka vo vzduchu. Stratená, zabudnutá a skľúčená. 

Často som si myslela, že si na to otupno zvyknem, ale nie je tomu tak. Príde mi rovnako hrozivé ako v deň, keď som mu čelila prvýkrát. Spomínam si na to. Pamäť mám vynikajúcu a to je mojím darom i prekliatím. Vynárajú sa mi obrazy na rozmanité chvíle. Ale všetky majú aspoň jednu vec spoločnú - v tom čase, v ich prítomnosti, som bola šťastná. V plnom rozsahu. Dnes sú to pre mňa len spomienky. To uvedomenie, že sa nezopakujú a mnohé z nich ani nečaká pokračovanie, je utŕpné. To mi je prekliatím. Zároveň som však vďačná, že sa vôbec uskutočnili. Tým sú mojim darom. 

Viem, priveľa premýšľam. Predovšetkým, keď som sama, keď nechcem stratiť svoju existenciu, prepadnúť pocitu ničoty a  splynúť s ňou. Myšlienky mi dávajú krídla, no často pri tom lietaní končím ako Ikaros. Lietam snáď privysoko? Možno. Opäť sú to dve strany mince. Prinajmenšom. 

No dosť bolo zbytočného tápania v bludnom kruhu utópie. Čosi ma inšpirovalo. Motivovalo vstať a urobiť to. Sadnúť si za písací stôl, vziať papier, pero a vyliať si dušu. Vraj to pomáha. Človeku sa uľaví. Väčšinou mám pocit, že ja som výnimka a bežné zákonitosti na mňa neplatia, ale skúsiť to môžem. Aj krátky okamih úľavy sa počíta. Všetko má cenu, ak sme ochotný ju vidieť. Niektoré sú dokonca nevyčísliteľné. Ako deň, kedy sa mi všetko podarí a ja nadobudnem pocit, že prší zlato. V skutočnosti za to môže len hormonálne bláznovstvo. Fakty sú fakty a svet je čiernobiely. Stará sa sám o seba, vo svojej zabehnutej dokonalosti. Až svojim pohľadom mu dávam farbu, hodnotu. My ľudia potrebujeme všetko oceňovať, hodnotiť, komentovať a opisovať. A možno by som zaryto tvrdila, že týmito nálepkami len ničíme panenskú nevinnosť. 

Po opätovnom chaose myšlienok a pocitov konečne uchopím pero a ozdobne, akoby na tom nejak zvlášť záležalo, napíšem celkom originálne: Odkaz svojmu minulému JA.

Nedokážem cestovať v čase. Nedisponujem ani štipkou moci, dominancie, či neústupčivosti, takže je zcela jasné, že som úplne obyčajnou bytosťou. Za to sa veľmi rada vraciam v spomienkach do detských čias. Do obdobia, kedy som zo záhadných a pomätených dôvodov a príčin chcela dospieť. Dnes sa na to pozerám inak. S ľútosťou a nepochopením. Viem však, že presne vtedy by som takýto list prijala. Z budúcnosti. S nadšením by som hltala riadky lapajúc po dychu. Vzrušením by sa mi rozšírili zrenice. Ktovie akým spôsobom by ma ovplyvnil a či vôbec. 

Tak, ale teraz sa dajme do písania. Zahrejme znivočené telo a prebuďme utrápenú myseľ. Obhliadnem sa a preskúmam cestu, po ktorej som som už prešla spolu s jej nástrahami. 

Milá Helen, 

Zastavím sa. Úvody sú vždy krásne a vznešené, plné rozletu. Je to predsa začiatok a ten musí urobiť dojem. A to i urobí, ak sa necháte zlákať posadnutosťou samým sebou a svetskosťou s ponúkaným bohatým stolom nekonečného výberu. Mne o to nejde. Preto sa čo najrýchlejšie presúvam k jadru veci, k tomu, čo chcem vyjadriť, dostať zo seba. Čím skôr, tým lepšie. Možno sa opäť nechám uniesť, tiež som len človek plný nedokonalostí - stratím sa vo víre myšlienok, niečo nebude dávať zmysel. Je ťažké spojiť vyššiu podstatu človeka - myseľ, s tým odvekým - citom. No pokúsim sa zanechať odkaz. Naozaj. Už len ticho a poslušne nechám atrament vpíjať sa do papiera. 

Ver si. Ver si viac. Aj keď máš pocit, že sa ti veci rúcajú, tápaš a vidíš len vlastné neúspechy. To je dobre. Urobia ťa pokornou a vďačnou. Navyše, spomeň si na to, čo sa ti podarilo, hoci to bude drobnosť. Z malých kúskov sa skladá svet a raz budeš na seba hrdá. 

Zabojuj viac ak je to potrebné. Ak je to dôležitá časť tvojho života, či samej seba. Nedaj sa odradiť. Prijmi tú obetu, aby to neskôr stálo za to. 

No v krušných chvíľach sa snaž byť pokojná, istá a pevná ako skala. Prijímaj nárazy vĺn, ale nezakolíš sa. Maj svoje názory, hodnoty, pocity - uvedomuj si ich, nestráň sa toho a pamätaj, sú dobré a správne, lebo sú tvoje. 

Nepochybuj o sebe a nechci všetko hneď. Nauč sa čakať, byť trpezlivá, pretože potom bude tvoja radosť z naplnenia väčšia. 

Možno budeš trpieť. Určite ťa postretne veľa rán osudu. Tak plač, buď smutná i nahnevaná. Všetko čo cítiš je v poriadku. Možno sa toho nezbavíš hneď a možno nikdy. Ale tak to má byť. Nie všetko má dôvod. 

Miluj celým srdcom. Maj oči otvorené. Nenechaj sa otráviť tým zlým. Nech ťa nepohltí nenávisť, či zloba. 

Preto sa nauč povedať NIE, je to dôležité. Neurob to, ak ťa budú prenasledovať výčitky, je to len o tebe, o nikom inom. Nemusíš sa obetovať. Nie za cenu, že stratíš dušu. 

Veľa ľudí bude chcieť, aby si sa im prispôsobila, nepochopia ťa, budú ťa chcieť ovládať. Nesmieš im to dovoliť. Nebuď tou, akou chcú aby si bola. Zachovaj si svoju nevinnosť, hoci ťa to bude trápiť. Hoci budeš na svete sama. 

Vnímaj svoje dary i prekliatia, občas sa ti to nebude zdať, ale sú v rovnováhe, si vyrovnaná nádherná bytosť. 

Naučíš sa toho veľa. Cenného. 

Ale i tak sa niekedy nebudeš vedieť rozhodnúť, srdce sa bude búriť. Vybrať si bezpečie, alebo zariskovať? Kiež by som ti dala odpoveď. Zistíš, aké je to všetko ťažké a náročné. Také to je. Preto si teraz užívaj časy detské a nechci vyrásť. Zachovaj si hravosť a odhodlanie. Dospelosť bolí. Ale každý si ňou musí prejsť. 

Hotovo. Chyby sa nájdu. Nedokonalosti. Stačí to, alebo som mala napísať viac? Nie, už zase pochybujem, nesmiem to robiť. Je to predsa od srdca. Nie je to úžasné - napomína ma kritické oko, ale ja  utíšim jeho márnivú snahu o neexistujúcu dokonalosť. Stačí to. Je to nádej a povzbudenie. 

Ctený odkaz z budúcnosti. Svetlo, aké mnohí potrebujeme. Bojujeme spolu. Deľme sa o víťazstva i prehry. Chápme a prijímame. A nestraťme sa v tme. 

Odložím pero na bok, vpíjam sa do slov. Je to silné a osobné. Som to ja. Teraz môžem spokojne zaľahnúť a pokúsiť sa aspoň trochu zahriať zmrznuté údy. Slobodne. Pripravená zdolávať ďalšie vrchy, naučiť sa ešte omnoho viac. Bližšie spoznať seba. I okolie.