Slnko prominovalo ešte stále vysoko nad obzorom, keď si to pôvabné miesto získalo všetky vaše sympatie. Pôvodne ste mali v úmysle len tak bezcieľne kráčať cestičkou naprieč lúkou, celkom stratená - vo svete i vo vlastných myšlienkach, no stačil jediný pohľad a tá nádhera vás priťahovala silou tak ohromnou, že ste jej nedokázali odolať. Napokon neexistoval jediný dôvod, pre ktorý by ste tak mali učiniť. 

Slnečné lúče prežarujúce cez mohutné koruny stromov vás príjemne hriali na celom tele a teplý vetrík sa rozšafne pohrával s hustou hrivou vašich hnedastých vlasov. Každým nádychom vám do nosa udrela jemná vôňa rozmanitých kvetov a tráv. Na pokožke vás zase príjemne chladila vlhkosť tak typicky vyžarujúca v okolí jazier. 

Práve tá živelná veľmoc v podobe vody zlákala vaše neposlušné nohy. Poľahky vás presvedčila, aby ste podišli k nej bližšie a kochali sa nádherou, ktorú vám nezištne poskytovala. 

Očami ste hltavo prechádzali po rozbúrenej hladine jagajúcej sa pod vplyvom odrazených lúčov Slnka. Celkom akoby bolo posypané drobnými diamantmi lákajúcimi všetko živé. Dokonalá ozdoba. Ako málo stačí, aby sa z niečoho obyčajného, stalo niečo výnimočné. 

Sami si spomínate na nelichotivý výzor jazera v pochmúrny zamračený deň. Dokonale si dokážete vybaviť tú fádnosť farieb i smútok a chlad, ktorý vám pri pohľade naň preniká pod kožu. Vtedy sa celé vaše vnútro zvíja v kŕči zatratenia a bezútešnosti. 

Našťastie neprežijete celý svoj život v tieni, aj keď sa vám to mnohokrát javí presne tak. Dôležité však je nepodliehať beznádeji a nezabúdať na to, že Slnko neopustilo vesmír. Nezáleží na tom, ako dlho trvajú dni pod chmúrnymi oblakmi, ak sa nakoniec obloha vyjasní a temnota zmizne. Čoby to malo byť len na krátky okamih, stojí za to a oplatí sa ho uchovať ako vzácnu spomienku, z ktorej môžete čerpať sily. 

Dnešok bol tým dňom, kedy Slnko roztvorilo svoju náruč a spokojne prijímalo každého, kto v ňom chcel nájsť útechu. 

Dnes ste videli všetko intenzívnejšie a veselšie. Množstvo jasných farieb, vôní a zvukov. Ach, ako lahodne vašim ušiam znel ten melodický spev včiel a nepatrné tóniny nemalých vĺn jazera narážajúcich o mohutné kamene. 

Rozdiel bol len v prítomnosti slnečných lúčov. Vďaka svetlu a teplu, ktoré vyžarovali, dokázali zmeniť pre niekoho nevýrazné priestranstvo na rajskú záhradu, v ktorej každá duša, aj tá vaša, mohla zakvitnúť. Smela sa vzniesť na krídlach slobody, ktorá sa v daný okamih stala vašou podstatou. Nechali ste sa ňou pohltiť a unášať v nekonečné diaľavy. Dovolili ste si zabudnúť na plynúci čas, kopiace sa problémy, na všetku ťarchu neistôt a pochybností. 

Na všetko to, čo vás prinútilo opustiť osobné väzenie, v ktorom ste prebývali tak dlho. Bolo to miesto vašich pochovaných snov, nádejí a veľkolepých myšlienok. Miesto, kde prebývalo iba zúfalstvo. Sedelo na vašich pleciach a ohýbalo ich. Nútilo skláňať hlavu a pokorne zotrvávať. Žiadna vzbura nebola možná. Rozhodne nie bez nasledujúceho krutého trestu. 

Sila vzdorovať vás už dávno opustila. Topili ste sa v tom všetko, nemohli dýchať - závratne ste sa dusili nikdy sa nekončiacou hrubosťou. S každým Mesiacom vystúpeným na nočnú oblohu, ste sa oddaváli útrpným a unavujúcim nočným morám, kde vám išlo o život. Dlho ste tápali vo význame myšlienkoch oných snov, pokiaľ ste neprišli na to, čo bolo tak zrejmé. Tak do oči bijúce, až ste to prehliadli. Alebo ste sa jednoducho rozhodli, že to nechcete vidieť. Akoby ste sa odďalovaním, či odmietaním, mohli z toho bludného kruhu vymaniť. 

Potrebovali ste z neho vystúpiť. Opustiť tie prísne hranice povinností. Prelomiť reťaze, ktoré vás spútavali a ranili vaše krehké vnútro prahnúce po voľnom lete bez obmedzení. 

Možno vám chvíľu trvalo poskladať posledné zvyšky odhodlania, či chuti pohnúť sa z miesta. Človek si zvykne na rôzne veci, aj na tie, ktoré mu neprinášajú potechu, lež trápenie. Je to zvláštne uvedomenie, ale až príliš pravdivé. 

Nakoniec ste však pozbierali stratené kúsky túžby po zmene. A nemohli ste to ľutovať. 

Umenie, aké príroda vytvárala súhrou vlastných komponentov vás ohúrilo. Zbavilo každej bolesti a na krátky okamih vymazalo spomienku toľkých pádov. 

Možno ste nič viac nepotrebovali. Len načerpať novú silu. Dopriať si chvíľu osamote v objatí panenskej prírody. Započúvať sa do ševelenia listov stromov a privoňať si k sladkej vôni púpavy. Stáť na brehu jazera, ďaleko od všetkého a všetkých. Pripomenúť si vlastnú silu ukrývajúcu sa v hĺbke duše a taktiež vlastnú hodnotu, ako i hodnotu darov, ktoré sú nám dávané bez platenia. A predsa sú tak často podceňované, odmietané a prehliadané. 

No pri pohľade na trblietajúcu sa nádheru jazera si uvedomíte, že práve v nich sa skrýva studnica mnohých právd. Stačí zanechať to, čo nás spútava, otvoriť si myseľ i srdce a razom pocítite ľahkosť bytia. Čerpajte z týchto krás a nájdete životnú silu i v tých najťažších situáciách.