Jedného dňa si to uvedomíš. Zobudíš sa a bude ti to jasné, alebo sa len na krátky okamih ponoríš do seba a uvidíš to. Prinútia ťa okolnosti. Príde niečo, čo tebou otrasie natoľko, že spadne opona, stena, či múr, povestné ružové okuliare. Budeš sa cítiť nahý ako ešte nikdy predtým, pretože to nebude telesná nahota, ale nahota srdca a mysle. Zrazu budeš všetko vidieť inak. Spomenieš si, že každá minca má dve strany, že každá situácia má viacero uhlov, ktorými ju môžeš vidieť a pochopiť. A v neposlednom rade, že všetko má svoju cenu.

Konečne precitneš z vedomia sebeckosti. Už nebude len tvoj pohľad, subjektívna pravda, ktorú si ohýbal podľa toho, ako ti to v daný moment vyhovovalo. A bude to kruté zistenie. Nepochybne ťa ovalí veľkou silou. Avšak veríš, že ťa nezmetie ako tsunami. Poučíš sa a pôjdeš ďalej. 

Nájdeš mieru v živote, ktorý si viedol. Začneš sa nielen pozerať, ale aj skutočne vidieť. A budeš načúvať. Ostatným, ale aj sebe. Prestaneš fanaticky vyhľadávať čokoľvek, čo by ti privodilo pocit nesmrteľnosti. Áno, je to povznášajúci a blažený pocit. Otriasa to tvojim telom, navyše sa tomu oddáva každý. Nikto nie je výnimkou, nikto nechce byť askétom.

Si pôžitkárom. A postupne sa stávaš otrokom. Dobrovoľne zapudíš jednoduché veci. Naskakuje ti husia koža už len pri pomyslení na obyčajný ničím nerušený pokoj. Pokoj? Necítiť adrenalín a vzrušenie? V uponáhľanej a konzumnej spoločnosti to je takmer nemožné. Kto by už po takom niečom prahol. Dnes túžiš predsa žiť. To znamená byť v činnosti. Nie len fyzickej, ale i tej psychickej. Neskoro v noci si ľahneš do postele a premýšľaš, čo viac by si v ďalší deň mohol urobiť. Čo viac si kúpiť, zažiť, dosiahnuť. Stále viac - z jediného dôvodu. Pocit spokojnosti je prchavý. Väčšmi než dym. Stratí sa rýchlo a nepozorovane. A ty sa vraciaš do stavu ešte väčšej nespokojnosti, trpkosti a prázdnoty, zúfalo ti chýba návykový pocit nadšenia. Je ako droga, ktorej účinok netrvá dlho.

Kam to zmizlo? Ako dlho to trvalo? Stal si sa závislým. Nevrlým, ak sa ti nedarí. Ak aj tá najmenšia a najbezvýznamnejšia vec neskončí tak, ako si želáš. Tvoje ploché priania nad všetkým ostatným. Kam sa podel tvoj súcit. Si schopný i niekomu vedome ublížiť, ak by ti to vytvorilo pocit neohrozenosti. 

Žiješ v prúde. Nechávaš sa unášať, no zároveň sa pochabo snažíš vyniknúť. Byť jedinečným a originálnym. Znamenať viac. Len to je dôležité. Tebe nezáleží na tom, že častokrát ubližuješ druhým. Svojim hnevom a zúrivosťou. Tým, že sa nedokážeš zmieriť s ich pohľadmi a názormi. Častokrát ti nevyhovujú, lebo ty si príliš a oni sú niečo menej. Sebeckosť a ľahostajnosť ti prerástla až do kostí. 

Skôr, či neskôr príde rana. Možno zostarneš, alebo zostarne niekto, koho si mal kedysi rád - ešte v čase, keď si nebol otrokom svetskej pozlátky, lákavej ponuky vymysleného, umelo vytvoreného raja pre zblúdilé neskromné duše. Možno ochorieš, alebo niekoho stratíš. Zabolí to. Akoby ti niekto zaťal do živého. Alebo budeš potrebovať pomoc. Áno, pretože aj keď si to myslíš, nie si dokonalý, nedotknuteľný, ani nesmrteľný. V skutočnosti si krehký a slabý. Obyčajný a neuveriteľne márnivý. Budeš sa cítiť menší než zrnko piesku, nie na Sarahe, ale priamo v celom vesmíre. Budeš nútený skloniť hlavu a pokoriť sa. Stíšiť sa a byť vďačný. Za akúkoľvek pozornosť, či láskavosť. Semená, ktoré si nesial, s úľavou zožneš. Zrazí to tvoju pýchu. Toto bude ten deň osvietenia. Deň prehodnotenia mnohých vecí. Tých dôležitých a tých, ktoré nestoja za to, aby si sa im oddával a strácal tým dušu. Pretože ich skutočná hodnota je mizivá. 

Odídeš na druhý svet bez nich. Neposkytnú ti oporu v prípade, že sa ti bude rúcať svet, či podlamovať kolená. Nanajvýš ti zalepia oči. No to ťa nezachráni. Nie tak ako nezištná láska a starostlivosť. Rodinu, priateľov a zdravie máš len jedno. Nič nestojí za to, aby si ich zahodil, či zanedbával. Ani tvoja sebecká túžba po stále väčšom vzrušení, dojme surového žitia, na úkor ostatných.