Stojíte pevne na zemi. Dokonca pod vychádzkovými topánkami cítite ostré hrany nerovného skalnatého terénu. Počujete svišťať vietor, jeho ozvenou odrážajúce sa pískanie. Neľútostne vás bičuje do tváre, a tým vo vás podnecuje všetko to temné, ktoré malo zostať pochované hlboko vo vašom srdci. Skryté pred svetom. Beztak sa práve nachádzate na rozmedzí. Akomsi rázcestí s dvoma výraznými kľukatými cestami, a čo je najhoršie, vedúcimi do neznáma. Človek postavený pred rozhodnutie. V živote nenájdete nič väčšmi fascinujúce než hmlou obalený proces rozhodovania. A zároveň máločo tak desivé. Prihliadajúc na to, z akých protikladov a najmenších aspektov sa človek skladá, je to veľmi zdĺhavý a nezachytiteľný moment. Na základe čoho človek koná a rozhoduje sa? Nie je to jeho vôľa formovaná rokmi prežívania vo svete? Áno, je to presne ona. Vôľa. Jedine vôľa určuje, ktorá časť v nás vyhrá a ktorá sa stane porazenou. Všetko ostatné bude druhoradé. A následky si ponesieme so sebou až do konca. Ovplyvnia nás a reťaz rozhodnutí bude pokračovať. A na konci všetkého príde zatratenie alebo spása. 

Pozorne sledujete ako sa pod náporom vetra vlnia trsy tráv. Celkom sa poddali vonkajším vplyvom počasia. Vy to ale urobiť nemôžete. Nepríde žiadna vyššia sila, ktorá vám podá pomocnú ruku a vyvedie vás z labyrintu do bezpečia. Žiadna záchranná kotva. Len vy sami. Vy rozhodnete ako sa zachováte. Ťažké bremeno sa usadí na vašich pleciach a nikto, naozaj nikto vám ho nepríde vziať. Sám ste boli nútený stúpať, potiť krv a lapať po dychu, aby ste sa dostali až na vrchol útesu. Mohli ste to kedykoľvek vzdať a naozaj prišli chvíle, kedy ste to takmer urobili. Tak sa pýtate sám seba, prečo je teraz tak ťažké učiniť to rozhodnutie? Pretože vás obklopuje jednoduchosť a krása prírody? Alebo je to preto, že nemusíte? Nikto vás do ničoho nenúti, nedrží vám povestný nôž pod krkom, a tak ostávate stáť na tom istom mieste. Neprežije presne takto niekto celý svoj život? Vy to však nechcete. Áno, je to nádherne jednoduché, ale nie je to správne. Nemôže byť. Aký by to dávalo zmysel životu človeka? Jeho samotnému bytiu? 

Zúfate si a hľadíte na tmavo zelené vrcholce smrekov skvejúcich sa v diaľave, zahalené v opare hmly. Možno by ste sa radšej stali jej súčasťou. Splynuli s ňou a zanikli. Opäť jednoduché, ale správne? Mračíte sa nad otázkou, prečo…Prečo človek takmer vždy zvolí zbabelý únik?

Snáď nech sa rozhodnete akokoľvek, príde čas, kedy sa vaša duša bude zmietať v utrpení. A vy ste si toho vedomý. To je ten dôvod prečo ste sa tu ocitli. Vybrať si smrť alebo život. No ak si vyberiete život, musíte byť ako tá skala, na ktorej stojíte. Musíte v samom sebe postaviť obrovský chrám s mnohými komnatami a obrovskou knižnicou, kde nájdete postup riešenia každého problému. Byť človekom silným a neochvejným. To rozhodne nie je tá jednoduchá cesta. Dnes je ten deň, kedy musí prísť konečné rozhodnutie. Vy alebo nikto. Až keď sa vám podarí vybudovať chrám, byť si istý sebou samým a predovšetkým vlastnými rozhodnutiami, môžete do komnát pozvať hostí. Až vtedy k vám zavíta priateľ a prikvitne láska, spolu s ďalšími cnosťami. A pravdaže príde i silný vietor a spustí sa krutý lejak. Ale vy budete stáť rovnako pevne, ako ste stáli na útese, keď ste sa rozhodli naozaj žiť.

Môže sa stať, že sa vás tieto slová vôbec nedotknú, neostanú vo vašej mysli, ale šikovne odletia ako čierny havran, aby ste si zachovali svoju čistotu. No len pre to, myšlienka nestratí svoju písanú podobu. Zotrvá a dozrie. Aby pomohla niekomu, kto ju bude potrebovať.