Ako sa asi cíti maliar bez rúk, bežec bez nôh, či matematik bez svojej geniálnej mysle? 

Ako sa asi cíti človek bez duše… zmätený, stratený, strápený. 

Očami vidí jasné farby, na jazyku cíti ostré chute a do nosa mu udierajú prenikavé vône, no vnútro má prázdne. Podnety z okolia k nemu preniknú, odrazia sa a vrátia späť. Jednak ich nevpustí dnu a neprecíti, jednak, ak sa to predsa len podarí, cíti tupú neochvejnú bolesť. Otupenosť z prílišného záujmu. 

Veľa myšlienok, vážnych, ťažkých, nejasných. A čím viac ich potrebuje usporiadať, upraviť, vyhnať, či splynúť s nimi, tým menej spolupracujú. 

Dávno pominuli časy pokoja. Takýto to je pocit, keď človek zatrpkol…? Je v tom nekonečnom tuneli bez svetla ešte nádej? Mohla by byť, ak by bolo v čo veriť, ak je ešte myseľ schopná hľadieť dopredu.

Dnes nie. Krátka veta, ktorá sa ľahko stane obohratou platňou. Stále dokola. Pri všetkom. Posledné dni. Týždne. A áno, už i mesiace. Prešlo veľa dní. Bolo v poriadku sa cítiť zle. Pokiaľ vás to zúfalstvo nepohltilo. Stane sa, že si to nevšimnete, no pravdepodobnejšie je, že to neprijmete ako reálnu hrozbu, ako niečo, čo by sa vám mohlo stať. 

Museli ste byť silný, ak ste chceli prežiť. Presnejšie nevzdať sa, neopustiť. Vôľa človeka je v jednej chvíli pevná ako sklo, pôsobí tak nedotknuteľne, ale len pokým doňho nehodíte obyčajný pohár, či vázu. Jedná prasklinka. Stačí to. Sklo stále vyzerá pevne. Ale nie je. 

Lekcia života. Ak máš toho veľa, sústreď sa na to, čo ťa čaká najbližšie. Priblíž sa k tomu a prejdi cez to. Si rád, uľaví sa ti. Ako dlho to potrvá? Spočiatku možno deň, dva, po čase už len žalostných pár minút. Toto je spôsob ako zvládnuť mnoho, nie všetko, ale možno väčšinu. Platí to vždy, pre každého a všade. 

A takto sa môžete zmeniť na robota. Mechanický stroj. Odkladáte svoje potreby, túžby. Snívate, mučíte sa. Svoju myseľ i telo. Razom sa ocitnete v bludnom kruhu ľahostajnosti a nezáujmu s občasnými vzplanutiami - vzbury a ľútosti. 

Uprednostníte hocičo iné. Musí to tak byť. Komu už na vás záleží? Kto vidí, že ste sa zmenili, že potrebujete pomôcť? Už ani Vy si nedokážete uľaviť od trápenia. Stratili ste o seba záujem. Máte strach. Úzkosť. Bude to takto stále, alebo sa to zhorší? Skončí sa to? Kým je dané koľko toho človek unesie? 

Prešli ste istým obdobím. Bolo to peklo, alebo očistec? Malo to zmysel, alebo ste iba márnili čas…? Dalo vám to lekciu, alebo na tom vôbec nezáležalo?

Kam ste prišli a kam smerujete…v mysli je chaos a úteku niet. Žiadna istota, loď bez kotvy na šírom mori. Napätie bez úľavy. 

A snívanie počas noci. Liečivé ticho, no doterné myšlienky. Horúčosť v zime a chlad v lete. Niečo príjemné, čo vás však nakoniec spáli, či zmrazí. Svet ako veľká lovecká pasca s ostrými zubami. Úškrn ľudí, ako neprajnosť a zadosťučinenie. 

Atramentová škrvna na nepopísanom papieri. Zlosť, hnev a neprávosť. Výčitky. Nekonečne prudké a bodavé. Nemožnosť konať inak, bez ochoty a zmierenia. Nevysvetlené. Bez zmeny. 

Je tam ešte tá iskra nádeje? Je to banálne, malicherné a nevďačné? Circulus vitiosus. Teraz, no snáď nie navždy. 

Ružové pivónie, červený hrebíček, priateľstvo, družnosť a rozhovory bez hraníc potiahnuté súcítom, empatiou. Spojením. Červené víno v pohári a hrdinstvo. Stála podpora bez prosieb. 

Žiadny príbeh, dej bohatý ako korene storočnej lipy. Dnes nie, už viac nie. Je to stratené? Zostali len myšlienky zafarbené emóciami… Nezastaviteľný tok poháňaný životom, každým dňom, tým čo sa stalo, no rovnako i tým, čo nie. Záblesky prskaviek. Opatrné, vzplanuté, ihravé a… dohasínajúce. 

Len okamihy. Taký je život… len niekoľko žmurknutí. Veľkolepých vo svojej malosti. Drobných vo svojej prchavosti.

Sme niečím úžasne veľkým, magickým. S ťarchou vlastnej ceny. Občas zachrániť, inokedy zahubiť. Circulus vitiosus.