Je to náročné, však? Neustále sa snažiť vynikať, prosperovať, alebo zaujať! 

Snažíš sa zo všetkých síl. Každý jeden deň. Sú dni, kedy presne vieš, čo musíš urobiť. Tvoj harmonogram je detailný, neomylný a nekompromisný. Len sťažka si uvedomuješ, že je ako vojak s prísnou, upätou tvárou - neľútostný. Cítiš tlak, aký na teba vyvíja, ako bedlivo sleduje každý tvoj pohyb, každú jednu myšlienku. Zbraň je nabitá. A nábojov je neúrekom. Tvoje myšlienky by mohli byť tými nábojmi a tvoja myseľ vojakom. Výčitky. Nemajú začiatok a už vôbec nie koniec. Vynárajú sa. Prichádzajú a na krátky okamih zase zmiznú, aby mohli prísť opäť. Ako vlny tvoriace sa na mori. 

Počuješ akýsi hlas, ktorý ti pripomína všetky chyby, zlyhania a pády. Snaží sa ťa ponoriť až na dno. Na samé dno hanby. A ľútosti. Nič nevidíš ružovo. Svetlo už dávno vyhaslo. Alebo len nie si schopný ho v danú chvíľu uzrieť. Tak je to! Nie všetko je možné. Nie všetko držíme pevne vo svojich rukách. 

Napriek tomu sa neprestajne nažíš. Prehltol si horké slzy, pokúšaš sa nadýchnuť cez zovreté hrdlo. Musíš zabojovať, aby si utíšil ten otravný hlas, ktorý ťa neustále ponižuje. Najviac ťa však bolí zistenie, že patrí tebe, tvojmu svedomiu. Sú to tvoje zborené ideály, zlomené srdce, pocit bezcennosti. Je to trpké. Si pánom svojej duše i mysle, ale nie vždy ich dokážeš ovládať. 

Je to náročné. A ty si už po dlhom čase unavený. Veril si, že ak sa vzdáš toľkých vecí, obetuješ sa a budeš tvrdo pracovať, dostavia sa výsledky. Ale nestalo sa tak. Jeden neúspech striedal druhý, a ty si zistil, že nie si ani zďaleka taký silný, ako si si myslel. Že to neprekonáš tak jednoducho a ľahko. 

Po západe slnka sa to ešte zhoršuje. Noci sú dlhé. Všetko stíchne, akoby zoslablo. Žiaľ, je to presne naopak. Razom vnímaš intenzívnejšie. Cítiš ako ťa zvierajú pazúre temnoty - chcú ťa pokoriť, a darí sa im to. Prahneš po spánku, aj keď vieš, že nebude pokojný a ničím nerušený. Už dávno pre teba nie je potechou, len biologickou potrebou, ktorú je treba ukojiť. 

Lenže spánok neprichádza. Cez to všetko. Príde noc, kedy máš chuť ukončiť tú pálčivú bolesť. Ujsť pred tým. Pred sebou samým. Neprestajne chceš byť niekým iným. Lepším. Vyhovieť každému a zapáčiť sa. Prečo by si to nemohol byť ty, kto sa prispôsobí? Zvykli si na to. Brali ťa ako samozrejmosť. Tak to už chodí. Veľké očakávania. Každý sa porovnáva, chce mať všetko a byť šťastný. Len ty hľadáš útechu na dne poháriku. Čo iné ti už môže priniesť úľavu? Zlyhal si. 

Ani si si nevšimol, kedy si stratil dušu. Je pre ňu na svete miesto? Neveríš tomu. Kto by sa dnes zaujímal o niečo tak všedné a zbytočné! Ak neexistuje nikto, kto by dokázal jej nemerateľné hodnotu, potom nestojí ani za povšimnutie. Už aj ty si zabudol. Na ten záchvev nadšenia. Kúsok slobody, teplo inšpirácie. Len občas sa ti niečo podarí. Väčšinou vtedy, keď to vôbec nečakáš. Je to vzácny moment, krásny a čistý ako diamant. Hreje ťa pri srdci. Na sekundu ťa prinúti veriť. Nádej tu stále je, aj keď si si vedomý, že sa dokáže rozplynúť priam svetelnou rýchlosťou. A vtedy pôsobí ako jedovatý plyn, nadýchneš sa ho a dusíš sa. Upadáš do letargie, únavy. 

Opäť ti farby splynuli do jedinej, najtmavšej zo všetkých, čierno čiernej temnoty. Je ťažké kráčať tou cestou ďalej a vedieť, že spadneš, a možno sa už nepostavíš. Že to nemusí vyjsť, pretože nie, vesmír sa nespojí, keď si niečo želáš. Pokorí ťa raz a urobí to znovu. Toľkokrát, koľko bude chcieť. Nemáš nad ním moc. 

Tvoja energia sa vytráca. Málo je dobrých dní. Dnes sú to dokonca len dobré hodiny a čochvíľa budeš prosiť i o obyčajný záblesk radosti. Viac sa ti nedostane. 

Trápi ťa to. Bolí. Hanbíš sa za slzy i zlyhania, za nekonečnú únavu. Za to, že nie si silnejší. Je to náročné. Vieš, že je. Ty  nie si z ocele. A nie, neurobil si nič, čím by si si zaslúžil to, čo sa ti deje. Je to len spleť udalostí a tvojich reakcií naň. Raz si hore, no potom nekontrolovateľne padáš. 

Bojíš sa. Toľkokrát si sa popálil. Vlastne máš pocit, že horíš neustále. 

Je v poriadku sa báť. Nie si v tom sám. A si silný! Len ty vieš, čo všetko si musel zvládnuť a prekonať. S čím bojuješ i v túto chvíľu. Prosím, nezabudni na to. Zvládneš to, čo musíš. Bude ťa to stáť veľa. Bude. Ale nájdeš svoju dušu, a budeš si ceniť každý taký okamih. Bude tvojim hnacím motorom, no aby bola na svete rovnováha, prídu chvíle, kedy bude i tvojou záhubou. 

Záleží len na tom, aby si išiel ďalej! Dodržíš svoj harmonogram, zatvrdíš sa, ale taktiež zostaneš milý, slabý i silný, no predovšetkým ľudský. 

So svojimi obavami, ťažkosťami i chybami. Tak kruto nedokonalý vo svete chaosu.