A keď sa rozsvietilo aj v našom dome, vedela som, koľká bije. Ten dievčenský hlas by som spoznala kedykoľvek.

Isabell.

Obrátila som, rozbehla som sa k domu a nevšímala si ľudí naokolo. Vybehla som po schodoch, skoro som sa šmykla, ale našťastie som nespadla. Rukou som sa ledva dotýkala zábradlia a bosými nohami som došľapovala na studenú podlahu. Bála som sa, tak veľmi som sa bála o najlepšiu priateľku. Keď som vtrhla do izby, Izz sedela na posteli, prikrývka s vankúšom boli rozhádzané na zemi a môj otec pri nej kvočal. Dopadla som na kolená, natlačená tesne k posteli a chytila kamarátku za obe ruky. Na otca som nebrala ohľad, len som sa jej zadívala do vydesených modrých očí.

,,Čo sa stalo?"

Isabell ma konečne zaregistrovala, rukou si pretrela uplakané oči a nahlas smrkla. Otec asi usúdil, že je najlepší čas odísť, preto so zhovievavým úsmevom opustil moju izbu.

,,Niekto t-tu bol," vyhŕkla a celá sa roztriasla.

,,Snívalo sa ti niečo?" opýtala som, lebo som si myslela, že je v šoku. Horlivo pokrútila hlavou, plavé vlasy jej lietali na všetky strany a pôsobili ako vtáčie hniezdo.

,,J-ja... Niekto stál na okne," vyriekla a zotrela si zopár sĺz z líca.

,,Ale ako by sa tam dostal?" hľadala som logické vysvetlenie.

,,Neviem, ale videla som tam..." začala, ale náhle prestala. Rozplakala sa, prstami žmolila lem trička, ktoré som jej požičala.

,,Čo si tam videla?" dožadovala som sa odpovedi a stisla jej ruku. Uslzenými očami vyhľadala môj pohľad.

,,Niekoho v kapucni a-a... nôž," vykoktala a opäť sa roztriasla.

Zdvihla som sa zo zeme, aj tak ma boleli kolená, ktoré som mala otlačené a celé červené. Posadila som sa na posteľ a privinula si ju k sebe. Hlavu mi zložila do lona a ja som jej hladila vlasy.

,,Už je dobre, nemusíš sa báť. Som pri tebe," šepkala som a snažila sa ju upokojiť.

Všetko sa mi zdalo až príliš pritiahnuté za vlasy. Bolo okolo toho veľa otázok. Ako sa neznámy dostal na prvé poschodie a vyskočil na okno? Prečo by mal nôž a šiel po Izzy? Nechcela som ju desiť, ale uzavrela som to ako nočnú moru. Možno sa jej to zdalo až príliš živé, a keď sa zobudila, začala kričať. Vydesilo ju to.

Slané slzy jej zaschli na lícach, zatvorené viečka sa jej nepokojom mykali. Mihalnice jej vrhali desivé tiene na tvár. Tíšila som ju presne tak, ako ona mňa mnohokrát predtým. Strávila som veľa nocí v jej náručí a oplakávala svoju prvú lásku Boba. Keď sa jej tvár uvoľnila, všetky vrásky zmizli a prestala sa mykať, zišla som dole za otcom. Opäť sedel za stolom, na ktorom ležali papiere a na nos si nasadil okuliare.

,,Čo si o tom myslíš?" spýtal sa ma znenazdajky, až mnou myklo od ľaku.

,,Myslím, že to bola nočná mora. Vieš, odvtedy, čo zomrela Hollie," vysvetlila som.

Otec na mňa pozrel, akoby čakal, že mu poviem úplne niečo iné. Potom len prikývol, a keď som sa zdvihla na odchod, dodal: ,,Zajtra sa zastavte na stanici. Isabell musí spísať výpoveď."

Povzdychla som si, nič viac som nepovedala a onedlho som sa ocitla vo svojej izbe. Izzy spala schúlená do klbka, Blake ležal na koberci a tíško pochrapkával. Preto som sa rozhodla, že si ľahnem ku kamarátke. Mierne som ju odtlačila na druhý kraj postele, aby sme sa tam obe zmestili.

⚜⚜⚜

,,Au!"

Jeden jediný výkrik mierený priamo do môjho ucha ma zobudil. Vyskočila som z postele, udrela si ruku o drevený rám, a keď môj zadok dopadol na tvrdú zem, uprela som hnedé oči na priateľku.

,,Čo to stváraš?" vynadala som jej a založila si ruky v bok.

Tiež sa na mňa zahľadela, oči jej sršali hnevom a vlasy vyzerali ešte horšie než predchádzajúci deň. Dala som si ruku na ústa, aby som sa nezačala smiať.

,,Kopla si ma do brucha," oznámila mi, ako keby to bola samozrejmosť.

,,Prepáč, to som netušila," ospravedlnila som sa, ale aj tak mi mykalo kútikmi úst.

Posadila sa do sedu, dlhé tričko jej siahalo až po kolená a ja som rozmýšľala odkiaľ som ho vzala. Pokojne mohlo byť aj otcovo. A potom som vybuchla do smiechu. Márne som sa snažila dať si ruku pred ústa, bolo neskoro. Cítila som, že mi vybehlo zopár slín a dúfala som, že som neoprskala Izzy, ktorá bola na to veľmi háklivá. Veď kto by aj nebol, však?

,,Prepáč!" opäť som sa pokúsila o ospravedlnenie, ale cez smiech to neznelo presvedčivo.

,,Ty si strašná!" vykríkla Izzy, ale tiež sa rozosmiala. Tieto časy mi chýbali.

Takéto bezstarostné dni, rozprávanie sa s najlepšou kamarátkou, preberanie dôležitých, ale aj menej podstatných vecí a nefalšovaný smiech. Toto všetko som zažívala pred rokom.

,,Prepáč!" znova som to zopakovala. ,,Ale ty si taká vtipná."

Prstom som namierila na jej vlasy a opätovne som sa rozosmiala.

,,No haha," zaironizovala a kamarátsky ma buchla do pleca.

,,Dievčatá, vstávať!" zrazu prišiel môj otec a snažil sa nás ,,zobudiť". Keď nás zbadal a zistil, že sme prebudené až-až, s rukami zdvihnutými do vzduchu to vzdal a odišiel. Niekoľko sekúnd na to som počula zvuk štartovania jeho auta.

,,Nemám tu nič na seba!" zvýskla Izz a okamžite stála na nohách.

,,Veď ti niečo požičiam, nepanikár," upokojila som ju a otvorila skriňu.

Vytiahla som si obyčajné modré šaty s dlhým rukávom, keďže som videla, že jarný vánok sa hral s konármi stromov. Aj keď svietilo slnko, ktoré sa cez ne snažilo predrať, nemohlo byť veľké teplo. Hneď sa vedľa mňa vopchala, odstrčila ma a niekoľkokrát ohrnula nosom. Nakoniec si vybrala úzke džínsy a marhuľovú blúzku, ešte že sme mali rovnakú veľkosť.

Cesta do školy nám trvala o niečo dlhšie než zvyčajne, lebo sme sa rozhodli ísť peši. Rickey sa síce ponúkol, že nás zvezie, ale odmietli sme. Bolo dobré prechádzať sa po čerstvom vzduchu, pozorovať spevavé vtáky a zelenú krajinu. Dýchala som zhlboka, aby som nasala atmosféru a aspoň sa mi do nosa dostal svieži vzduch. Jar bolo krásne ročné obdobie. Všade samé farby, pestrosť a život. Už sme boli pri škole, keď sa na Izzy niekto vrhol. Spoznala som jeho čiernu šticu vlasov.

,,Aj ja ťa rada vidím, Rickey," zamumlala som na pozdrav naoko urazene.

Vtisol jej dlhý bozk a ja som sa radšej otočila. Obrátil sa a periférnym videním som zaznamenala, že sa blížil ku mne. Roztiahol ruky a vtiahol ma do objatia. Nemohla som dýchať, skoro ma rozpučil a nedokázala som ho ani odtisnúť. Keď sa konečne odtiahol, venoval mi mľaskavú pusu na obe líca.

,,Hej! Ešte budem žiarliť," ozvala sa Izzy a zasmiala sa. Potom ju frajer chytil za ruku a v sprievode smiechu a so zamilovanými pohľadmi ma nechali stáť na parkovisku.

,,Ahoj," pozdravila ma osoba, a keď som sa otočila za zvukom hlasu, spoznala som Tiannu. Na krku jej visel ten náhrdelník s príveskom T a vlasy mala vypnuté na temene hlavy v nejakom zložitom účese, ktorý by som snáď nikdy nedokázala pochopiť. Odzdravila som ju a ona sa na mňa usmiala. Spolu sme vykročili smerom ku škole, kde ma čakala prvá hodina. Telocvik.

⚜⚜⚜

Oblečená v obyčajných čiernych šortkách a bielom tričku som sa dostavila do telocvične. Na nohách som mala staré tenisky, ktoré potrebovali prinajmenšom vydrhnúť. V diaľke som videla Izzy, ako nervózne prešľapuje z nohy na nohu. Vedľa mňa kráčala Tianna, ktorá si obhrýzala nechty na rukách. Viditeľne som nebola jediná, ktorá nemala v láske športy. Priblížili sme sa k nej, v tom okamihu prestala prestupovať a zadívala sa na mňa. Podišla ešte bližšie, položila mi ruky na ramená a podržala si ma na dĺžku paží.

,,Bojím sa," vyriekla. Všimla som si, že mala na sebe športovú podprsenku, príliš krátke šortky a čisto biele tenisky. Toto bola moja najlepšia kamarátka.

,,Čoho?" spýtala sa Tianna a zastrčila si vlasy za ucho.

Pozrela na ňu, akoby si až teraz uvedomila, že tu nie sme samé a ja som jej pohľadom naznačila, nech si dáva pozor na to, čo povie.

,,Rickey má dnes zápas," vyhlásila veľmi dôležito a rozhodila rukami. Musela som sa uhnúť, inak by som to schytala priamo do tváre.

,,A?" ujala som sa slova aj ja. Neprišlo mi to ako až taká veľká tragédia.

,,Čo ak nevyhrajú?" podelila sa s nami o obavy a pritom žmúrila jedným okom.

,,Tak prehrajú," skonštatovala som. Mohla som znieť hnusne, ale Izzy tiež dosť často zveličovala.

,,Nemôžu!" zakričala, až sa to ozvalo celou telocvičňou. Niekoľko študentov sa za nami otočilo.

,,Slečna Lewittová, máte niečo na srdci?" ozvalo sa z rohu. Ona sa otočila a milým hlasom odvetila.

,,Nie, pán tréner."

Opäť sa otočila k nám a už potichšie povedala: ,,Keď prehrajú, budú mať zakázané mimoškolské aktivity. Zostanú po škole, takže sa s ním nebudem vídať!"

Uchechtla som sa a Izzy ma okamžite spražila pohľadom.

,,To by si potom bola koľko bez sexu?" spýtala som sa ešte stále pobavená. Vydala nejaký zvuk podobný zavrčaniu zvieraťa a dupla nohou ako malé dievča.

,,Ty si sprostá! O to predsa vôbec nejde."

,,Pokoj, veď ja si ťa len doberám," ozrejmila som a pozrela na Tiannu, ktorej bolo tiež do smiechu.

,,Prídete?" zmenila tému.

,,Kam?" spýtala som sa naschvál, aj keď som vedela, o čo sa jednalo.

,,Na futbalový zápas!"

Tentoraz som sa už zasmiala a prikývla som. Nechcela som ju zbytočne napáliť.

Takto neskoro večer pre mňa nie je zvykom pridávať, ale všetko sa deje prvýkrát. Už viete, kto kričal. Veríte Izzy alebo Lorien, ktorá dúfa, že to bola nočná mora? A čo vravíte na doťahovanie Lorien?
Teším sa na vašu odozvu, či už v podobe komentárov, alebo votes.
Mám vás rada❤
Baruš