Zobudila som sa s ukrutnou bolesťou hlavy. Zmätene som sa posadila, aby som sa rozhliadla po okolí. Odhrnula som si vlasy z tváre a chcela som si ich stiahnuť do chvosta, lenže to by som musela mať po ruke gumičku. Nechala som ich teda tak, aspoň som si ich zastrčila za uši. Bolo už svetlo, do miestnosti prúdili slnečné lúče, takže som tipovala, že bolo niečo pred popoludním. Ponaťahovala som sa, na sebe som mala stále tie svetlozelené šaty a zívla som. Veľa som si toho zo včera nepamätala, len pár dôležitých udalostí. Odrazu sa vedľa mňa niekto pohol. Stuhla som na mieste, ani som nedýchala. Spod prikrývky, našťastie, vykukla viacfarebná hriva Charlotte.

,,Dobré ránko," zahlaholila som, keď som videla jej výraz. Tiež si odhrnula vlasy, zopár ich mala aj v ústach. Na jednej strane líca mala mierny červený odtlačok od Tianninej topánky. Radšej som jej to nehovorila, lebo by vyletela z kože.

,,Rozhodne nie je dobré," odvetila po chvíli a popritom krútila hlavou.

Plne som s ňou súhlasila, pretože ani pre mňa nebolo dobré, keďže som mala pocit, akoby mi v hlave dunel veľmi zle naladený orchester. Obe sme sa vyškriabali z postele, ktorá bola totálne rozhádzaná. Na zemi sa povaľovalo niekoľko kusov cudzieho oblečenia, spoznala som nejaké džínsy a nohavičky. Panebože. Priblížila som sa k oknu, aby som ho otvorila. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a roztiahla závesy.

,,Asi... budem vracať," vyhlásila zrazu Cherry a než som stihla zareagovať, už sa rozbehla preč. Rozškľabila dvere na izbe a uháňala na toaletu.

Byť na jej mieste, netušila by som, kam mám ísť. Utekala som rýchlo za ňou, videla som, že jedny dvere zostali pootvorené, takže som hádala, že tam šla. Podišla som až dovnútra, studené kachličky ma začali chladiť na bosých chodidlách a kvokla som si k nej. Sedela pri záchodovej mise, hlavu skoro v nej a rukami si objímala trup. Chytila som jej vlasy a dala ich preč z dosahu. Držala som jej ich nad hlavou a čakala, pokiaľ dávila.

,,Ako ti je?" spýtala som sa po chvíli, keď ležala na chrbte vedľa záchoda.

,,Pravdu, Lorien?" spýtala sa potichu, až som ju ledva započula.

,,Áno."

Horko-ťažko sa nadvihla na lakťoch a vyhľadala môj pohľad. Karamelové oči mala opuchnuté a tvár bledú, skoro až priesvitnú.

,,Na nič," vzdychla a opäť si ľahla.

Neskôr sme zišli dole, keďže bolo v dome až podozrivé ticho. Netušila som, kam sa všetci podeli. Možno ešte spali, ale to bolo menej pravdepodobné. Zistila som, že sme boli až na poslednom poschodí, v jednej z hosťovských izieb. Ledva som kráčala, nohy som mala ťažké, hlava sa mi točila a začínala som vidieť rozmazane. Mohlo to byť aj šošovkami, v ktorých som večer zaspala. Asi aj preto ma štípali oči.

,,Mohla by si ísť pomalšie? Každým krokom mám pocit, že hodím tyčku," skuvíňala Cherry. Počkala som na ňu, bola ešte o päť schodov ďalej, než ja a to sme prešli zatiaľ len jedno poschodie.

,,Prečo tu nemajú výťah?" sťažovala sa ďalej.

,,Možno by si to mala Rickeymu navrhnúť," skúsila som s pokrčením pliec. Toho sa hneď chytila, pohla si a čoskoro bola pri mne.

,,To je skvelý nápad!"

Po ceste dole som zívala, vlastne som ani nevedela, koľko som spala. Už nám chýbalo len zopár schodov, keď som si nevšimla rozliaty alkohol a ako veľká kopa zemiakov som sa zrútila na zem.

,,Dopekla aj s tým!" zvrieskla som, pretože som si nielenže narazila všetky prsty na pravej nohe, ešte som aj zadkom skončila v tej mláke. Charlotte vedľa mňa sa rozosmiala na plné hrdlo a v blízkej dobe nemala v pláne prestať.

,,K-ke-by si sa-a videla," povedala pomedzi smiech. Škaredo som na ňu pozrela a ukázala jej istý vztýčený prst. ,,M-môžeš mi ukazovať, č-čo chceš. Aj tak si bola vtipná," opakovala stále a neprestávala sa smiať.

Pokrútila som nad ňou hlavou a bez jej pomoci som sa postavila. Nachádzala som sa v hale, kde sa včera konala párty. Vau, vyzeralo to tu ako po výbuchu. Neustále som si ťahala mokrú zadnú časť šiat, ale aj tak to nebolo platné. Nohavičky mi za ten čas, čo som sedela na zemi, stihli nasiaknuť. Všade na zemi boli porozhadzované plastové kelímky, kúsky jedla a, samozrejme, prázdne fľaše či plechovky.

,,Prečo máš mokrý zadok?" ozvalo sa za mnou.

Otočila som sa, aby som čelila vyzývavému pohľadu Isabell Lewittovej. Jediné, čo ju zahaľovalo, bola pánska biela košeľa. Rickeyho, tipovala som.

,,To je na dlhé rozprávanie," mávla som nad tým rukou, pretože sa mi o tom nechcelo hovoriť práve teraz. Za Izzy prišiel aj Rickey, ktorý mal na sebe čisté tričko a šortky.

,,Ja ti o tom s radosťou poviem," zasiahla tá zradkyňa Cherry. Rýchlo k nej pristúpila, než som stihla zasiahnuť a zasväcovala Izz do môjho nie tak elegantného pádu a následného rozplesknutia sa na podlahe.

Veľmi zábavná historka, pomyslela som si trpko.

,,Ach, škoda, že som to nevidela," poznamenala moja údajne najlepšia kamarátka a vrhla na mňa veľavravný pohľad. Nijako som nereagovala, len som popri nej prešla, neberúc ohľad na môj mokrý zadok a otvorila som chladničku. Vedela som, že som sa možno správala drzo, lebo som nebola vo svojom dome.

,,Pokojne sa najedzte," ozval sa Rickey a ja som naňho vďačne pozrela.

Krátko som sa usmiala a opäť sa vrátila k prehľadávaniu chladničky. Vzala som pomarančový džús, ktorý sa za tie dva mesiace v nemocnici stal mojou závislosťou. Napila som sa rovno z plastovej fľaši. Hrdlo mi zaplnila lahodná chuť studeného džúsu. Potom som ho napchala naspäť na to isté miesto a uvoľnila som priestor druhým. Posadila som sa za veľký stôl, kde zostalo pár chlebíčkov zo včera. Jeden som si uchytila a spokojne doň zahryzla. Vedľa mňa si sadla Izzy, ale ani som sa k nej neotočila, len som periférne zaznamenala, že sa na mňa pozerala.

,,Ako to včera dopadlo s Colinom?" zaujímala sa. Konečne som sa k nej obrátila, ale nechápala som, čo tým myslela. Preto som nadvihla jedno obočie a pozerala na ňu s dychtivým očakávaním.

,,Haló, zem volá Lorien," zamávala mi rukou pred tvárou. Okamžite som sa spamätala, zažmurkala a zaostrila na kamarátku.

,,Ja som ťa počula. Ale netuším, čo chceš vedieť," vysvetlila som a zaznamenala, ako si pri mňa z druhej strany sadla Cherry. Položila tanier na stôl a pustila sa do jedenia.

,,Veď si mi viackrát opakovala, že ste asi spolu. Chcem vedieť detaily!"

Hneď ako to až príliš nadšene dopovedala, začala som sa vystrašene pozerať naokolo. Nevedela som, ako by som ostatným vysvetlila tú celú šarádu okolo vzťahu-nevzťahu mňa a a Colina.

,,Vysvetlím ti to, keď budeme osamote," zasyčala som a významne som zdvihla obočie, aby to pochopila.

Preľakla sa, hneď si priložila ruky na ústa a horlivo prikyvovala. Rickey bol stále pri chladničke, ale o chvíľu ju zavrel. Na hornej poličke bol maličký televízor. Nemusel sa ani naťahovať, pretože bol dosť vysoký a zapol ho. Najprv sa ozvalo šušťanie, potom sa obrazovka postupne rozsvecovala, až sa nakoniec ozval aj zvuk. Prepol na nejaký iný kanál, ale to som sa už venovala svojim raňajkám. Zjedla som dva chlebíčky, potom som už bola plná, že by som do seba nedostala ani pomarančový džús. Začala som premýšľať, kde mohla zmiznúť Tianna, veď som si pamätala, že sme dosť času trávili spolu. Po tom, čo nevedela nájsť Boba a ja som nemala potrebu sa jej zveriť.

,,Počkaj, pridaj hlas," požiadala Izzy Rickeyho, ktorý ju začudovane poslúchol. Znenazdajky ma lakťom drgla a zasiahla moje rebrá. Zaprotestovala som, ešte stále ma to niekedy bolelo.

,,Pozri," sykla mojím smerom a ja som nasledovala jej pohľad na obrazovku. Zostala som zarazene zízať. Nejaká staršia reportérka hlásila požiar.

,,Dnes nadránom zhorela budova miestneho zlatníctva," rozprávala, zatiaľ čo za ňou v pozadí bol hasičský tím. Vrhla som zrak na Izz, keď sa spomenulo zlatníctvo. Vedela som, koľká bije. ,,To zlatníctvo pred pár mesiacmi vylúpili a teraz podpálili. Bolo tam niečo vzácne, o čom by sme mali vedieť?" pokračovala reportérka.

Dopekla.

Potom nasmerovali kamery na miesto diania. Budova bola celá obhorená, zostali z nej len trosky, strecha sa naklonila na jednu stranu a farebné škridle sčerneli od ohňa. Myslela som, že sme to uhasili.

⚜⚜⚜

Domov sme sa vrátili poobede, nechceli sme otravovať Rickeyho, teda vlastne ja, Izzy to bolo jedno. Nakoniec som ju presvedčila, aby sme už išli. Cherry odišla hneď po raňajkách, lebo jej bolo veľmi nevoľno. Skoro som neverila vlastným ušiam, keď som počula, čo všetko vypila. Teraz sme sedeli u mňa doma v izbe, zatiaľ čo otec dole sledoval televíziu.

,,Neviem, či mi pamäť slúži dobre, ale podľa mňa sme to uhasili," zopakovala som snáď po desiaty raz. ,,A teraz čo? Čo ak nás niekto videl?" pokračovala som v panike ďalej.

,,A myslíš, že by sme sa mali priznať?" opýtala sa Izzy.

,,Ja neviem, to ty si tu tá, ktorá sleduje kriminálky," ozrejmila som.

,,Až na to, že v tomto prípade neviem, čo spraviť..."

Vzala som Blaka, ktorý sa okolo mňa obšmietal a začala som ho hladkať. Stále som sa však pozerala na kamarátku. Sústredene sa mračila na podlahu, ruky uložené v lone a príležitostne vzdychla. Blake zamraučal, keď som prestala a malou packou ma dočahoval. Pochopila som, že som mala pokračovať, tak sa moje prsty opäť zaborili do jeho mäkkého kožúška. Odrazu sa narovnala, pohodila blonďavou hrivou a vyhodila ruky do vzduchu.

,,Nemám ani šajnu, ako sa to mohlo stať! Veď som si kvôli tomu zničila tričko," vyhlásila nakoniec.

Pozrela na mňa, videla, že som ju asi veľmi nevnímala a štuchla do mňa. Blake sa zľakol, keď som sa mykla, zoskočil a začal ozlomkrky utekať preč. Obe sme pozreli na jeho pohľad a vybuchli sme do smiechu. Stačil takýto malý čin a razom sme zabudli na možný trestný čin. Teda, za predpokladu, že nás niekto videl.

Ahojte, ešte, že som mala väčšinu napísanú už dopredu a dnes som len dopísala koniec. Čo na to vravíte?
Dnes idem s kamarátkou na Päťdesiat odtieňov slobody, tak sa na to teším😂❤
Ďakujem za všetko, teší ma každý vote, či komentár💞
Baruš