Nechala som ju, nech tancuje a snažila sa dohliadnuť na Boba a Hollie. Všimla som si, že postávala obďaleč a konverzovala s Kevinom. Boba som vždy videla buď s pivom, alebo nejakou neznámou blondínkou, ktorej som nevidela do tváre. Niekde v hrudi som cítila bodavý osteň žiarlivosti, snažila som sa to predýchať. Práve jej niečo šepkal a vzápätí sa ozval jej afektovaný smiech. Chytila ho za rameno, pričom sa mu pokrčilo tričko. Drobnú dlaň mu položila na prsný sval. To som už bola vytočená do nepríčetnosti, tak som sa obrátila späť. Hollie si práve krájala veľký kúsok torty, vedľa nej stál už dosť spitý Kevin, a keď som sa poobzerala, nevedela som nájsť Izzy. Dopekla, aj so ženskou. Len nech nespravila nejakú hlúposť, ktorú bude neskôr ľutovať.

Tiež som sa chcela zabaviť, nielen dozerať na kamarátky. Preto som podišla k stolu, kde bol samý alkohol, a naliala si vodku. Tuším bola s príchuťou manga, ale nezaujímalo ma to, len som ju kopla do seba. Striaslo ma, horká tekutina mi podráždila hrdlo a rozkašlala som sa. Položila som plastový pohár späť a chytila sa rohu stola, aby som nespadla. Vodka mi poriadne udrela do hlavy, videla som samé hviezdičky. Toto sa mi ešte nikdy nestalo. Bola pravda, že som dnes ešte nič nejedla, iba som sa nalievala alkoholickými nápojmi. Rýchlo som si vzala niekoľko pagáčov a nasilu ich pchala do úst, s úmyslom zaplniť prázdny žalúdok. Ten na to nezareagoval tak, ako by som očakávala, a preto ma naplo.

Dala som​ si ruku na ústa a bežala cez celú chatu, aby som sa dostala von na čerstvý vzduch. Prehla som sa v páse, neudržala som sa na nohách, preto som klesla na kolená a do kríkov som vyvrátila obsah žalúdka. Po niekoľkých sekundách som už nemala čo dáviť, preto som sa opatrne postavila – triasli sa mi totižto nohy – a modlila sa, aby som nestratila rovnováhu. Podoprela som sa o kmeň neďalekého stromu. Zhlboka som sa nadýchla a potom vydýchla. Srdce mi bilo rýchlo, zalievala ma horúčava.

,,Zlato?"

Obrátila som sa za zdrojom zvuku.

,,Izzy?" šepla som priškrteným hlasom.

Opäť ma naplo, aj keď som nemala nič v žalúdku. Počula som vzdialené dupotanie nôh a hneď na to ma Izz chytila za plecia. Rukou som si utrela ústa a sklonila hlavu. Bolo mi trápne, že ma videla práve takto. Pomohla mi na nohy, a keď som ako-tak udržala rovnováhu, silno ma objala. Nemala som dosť síl opätovať jej objatie, preto som tam len tak stála so zvesenými rukami a hlavou opretou o jej hruď.

,,Si v poriadku? Všade som ťa hľadala," strachovala sa a pohladila mi vlasy.

,,Chvíľu mi bolo zle, ale teraz..." šepla som so zachrípnutým hlasom. S vynaložením všetkých síl, ktoré mi zostali, som obtočila ruky okolo Izzy a tuho ju stisla.

,,Som rada, že ťa mám."

Zatvorila som oči a vychutnávala si chvíle v jej náručí.

,,Pri tebe človek aj vytriezvie," zasmiala sa a pomaly ma viedla späť do chatky.

,,Ešte jeden! Ešte jeden!" skandovali všetci naokolo.

Zaostrila som a zbadala Boba a Kevina, ako hrajú ich obľúbenú hru. Kto vypije viac panákov a nepovracia sa. Neznášala som túto ich hru, jasné, že Bob vždy vyhral a potom som to bola ja, komu sa smial do ucha opileckým hlasom a štikútal.

,,Poďme si sadnúť," navrhla a ja som nadšene prikývla. Zvalili sme sa do kresla. Všade bol cítiť alkohol, odporný dym z cigariet a zvratky. Dýchala som zhlboka a snažila sa zostať pokojná, pretože som nechcela znovu vracať. Neznášala som ten pocit.

Moja kamarátka na niekoľko minút zmizla, ale onedlho sa vrátila s krajcom chleba. Ponúkla mi, ale mne sa okamžite stiahol žalúdok. Mykla plecom a sama doň zahryzla. Dala som si nohy na sedačku a objala sa, lebo mi začína byť zima. Predsa len, mala som na sebe priliehavé​ mini šaty.

Zdalo sa mi, že som na chvíľu zadriemala. Pretrela som si oči, v tú chvíľu mi bolo úplne jedno, že som si rozmazala maskaru. Zívla som, spustila nohy dolu a skopla som lodičky. Tackavo a ospalo som sa postavila. Poobzerala som​ sa. Vyzeralo to, že párty pokračuje aj naďalej. Nikde som nedokázala nájsť svoje kamarátky, tentokrát ani Hollie. Opätovne som zívla a zakrúžila stuhnutým krkom. Nechápala som, ako mi mohla Isabell dovoliť zaspať v takej hroznej polohe.

Prichytávala som sa každého kusu nábytku, ktorý sa mi dostal pod ruky. Napravo som uvidela Kevina, ktorý mi horlivo kýval. Zmohla som sa len na úsmev. Nejaký ďalší chalan mi podával vodku a keďže som nemala silu odmietnuť, napila som sa. Preglgla som a trochu ma striaslo. Až potom som mu podala naspäť fľašu a vydala sa hľadať kamarátky.

Prešla som dva schodíky a zabočila doľava. Tam sa nachádzali tri izby. Kúpeľňa, spálňa a ešte jedna spálňa. V kúpeľni nikto nebol, ale aspoň som si opláchla tvár studenou vodou. To ma trošku prebralo. Otvorila som prvú spálňu, ani tam živej duše. Ale už keď som sa blížila k druhej spálni, zaregistrovala som veľmi povedomé zvuky. Mozog som mala ešte otupený, preto som ich nevedela zaradiť. Otvorila som dvere. A zamrzla som v pohybe.

,,Bob?!" skríkla som.

Menovaný sa strhol a neveriacky sa na mňa pozrel. Aj v prítmí som dokázala určiť, že to bola tá blondína, s ktorou som ho videla už aj predtým. Do očí sa mi tlačili slzy, ale ja som im nedovolila uzrieť svetlo sveta.

,,Vysvetlím ti to," oznámil mi pokojne. Akoby som bola nejaké malé hlúpe dieťa.

,,Vysvetlíš mi to?! Ako? Myslím, že vidím dobre. Teba, nahé dievča a bohviečo ešte," vrieskala som naňho.

Keď si uvedomil, že som ho nachytala pri sexe s inou, odtlačil ju nabok a postavil sa. Odvrátila som zrak, bolo mi zle. Rozbehla som sa preč, preč od bývalého priateľa.

,,Láska!" bežal za mnou. Dúfala som, že nebol nahý.

,,Nevolaj ma tak!" skríkla som a razila si cestu pomedzi ľudí. Vrhali po mne nechápavé pohľady.

,,Nič to neznamenalo, láska! Milujem len teba!"

To si vieš, kde strč...

,,Ale ja teba nie! Je koniec, ty hajzel!" zakričala som a hneď na to sa mi spustili slzy. Klesla som na kolená. Rukami som si zakryla tvár a vzlykala. Potom sa už Bob neozval. Netušila som, či tam zostal stáť, alebo sa vrátil dokončiť...

Možno po nejakých dvoch minútach ma našla Izzy a vtiahla ma do objatia. Nepýtala sa ma, čo sa stalo, prečo plačem, proste nič. A za to som jej bola vďačná. Nezvládla by som o tom rozprávať.

,,Je to idiot. On bude ešte za tebou loziť," ozvala sa po chvíli. Nemala som tušenia, odkiaľ o tom vedela, možno to videla a možno jej to niekto povedal.

,,Musím ísť na čerstvý vzduch," zachripela som. Periférne som uvidela, ako kývla hlavou. Podoprela ma a viedla ma zadným vchodom. Ocitli sme sa na malej terase. Navigovala ma smerom k stolu a stoličkám, ale ja som mala iné plány. V diaľke bolo nádherné jazero, kam sme sa často chodili kúpať. Hlavne s ním...

,,Chcem ísť na mólo," oznámila som.

Ako dobrá najlepšia priateľka ma od toho neodhovárala. Bez námietok ma vzala za ruku a spoločne sme kráčali k mólu, ktoré lemovalo jazero. Sadla som si hneď na začiatok a pozorovala tmavú hladinu jazera. Slzy mi stekali po lícach a ešte viac rozmazávali maskaru. Izzy si čupla pri mňa. Zásadne sa na mňa nepozrela, tvárila sa, že sleduje jazero. Aj tak to nezvládla a stretli sa nám pohľady. Pokúsila som sa o úsmev. Jediné, čo som dosiahla, bol polovične zdvihnutý kútik pier.

,,Netráp sa," poradila mi.

,,Ako? Teba nepodviedol frajer. Ja- Milovala som ho, Izz. A možno ešte stále milujem," vysvetlila som a smrkla. Položila mi ruku na chrbát a upokojujúco ma hladkala.

,,Viem, bolí to. Ale ono to prejde. Je to hajzel, keď ti niečo takéto urobil."

Nevedela som, ako dlho sme sedeli v tichu, ale vyhovovalo mi to. Myslela som na samé nepodstatné veci. Pokúšala som sa vytesniť z mysle Boba.

,,Lorien, pozri! Niekto je v jazere!" upozornila ma.

Razom sme boli obe na nohách a utekali sme na koniec móla. Snáď si len niekto išiel zaplávať. Naklonila som sa, moja ruka sa dotkla teplej vody jazera a chytila som niečiu ruku. Izzy spravila tiež to isté a spoločne sme osobu vytiahli. Už keď som videla vlasy, šaty a všetko ostatné, vedela som, koľká bije. Prišlo mi nevoľno.

,,Hollie!" zaúpela kamarátka.

Neodvážila som sa​ opýtať, či dýcha. Skontrolovala to, a keď som na ňu pozrela rozostreným zrakom, kývla hlavou na znak nesúhlasu. Ťažko som preglgla. Stiahol sa mi žalúdok.

,,Hollie, dýchaj, prosím!" kričala som.

,,Nemôžeš nás tu nechať, ľúbime ťa, Hollie."

Oči mala našťastie zatvorené, takže som sa nemusela dívať do... Takto som si aspoň predstavovala, že spí. Že moja najlepšia kamarátka nezomrela.

,,Ach, prečo som na ňu nedávala pozor? Mala som na ňu dávať pozor!" vyčítala som si.

Srdce mi bilo ako o život, udieralo mi do hrudného koša. Hlava sa mi točila, videla som rozmazane. Začali sa mi potiť dlane, na čelo mi vystúpili kropaje potu. Nemohla som sa na ňu dívať. Nedokázala som to. Prestrašene som sa mykla, keď som započula praskanie vetvičky. Ale mohla to byť len veverička, boli sme predsa v lese. Obe sme sa postavili, odstúpili sme od mŕtvoly. Slané slzy som mala po celej tvári a nevadilo mi to.

Čo ak nás niekto videl a myslel si, že to my sme ju zabili? Čo ak nás nahlásia na políciu? Čo ak...? Bolo tu priveľa otázok, na ktoré sme bohužiaľ nepoznali odpovede.

Kričali sme. Nevedeli sme, čo máme robiť. Nechcela som tomu uveriť, ale stále som mala pred očami ten strašný obraz. Mozog mi ho prehrával ako nejaký vtipný spomalený film. Až na to, že táto situácia nebola vôbec smiešna. Bola to krutá realita. Krútila sa mi hlava, bolo toho na mňa príliš. Strašne som sa zľakla, že nás niekto uvidel.

Obe sme sa začali obzerať. Dookola som zrakom prečesávala les, okolité tmavé stromy, ktoré vrhali hrôzostrašné tiene na mŕtvolne tichú krajinu. Už som sa ani nesnažila zastaviť potoky sĺz, čo sa mi rinuli z očí. Srdce mi búšilo až kdesi v hlave, ruky sa mi nekontrolovateľne roztriasli a moja najlepšia priateľka, ktorá mi bola oporou už odmalička, mi ju zovrela v tej svojej. Jej ruka bola spotená rovnako ako moja.

Opäť som sa pozrela na mólo, či dobre vidím, a tentoraz sa mi podlomili aj kolená. Na pleci som pocítila mierny dotyk a priala som si, aby som sa zobudila z tejto nočnej mory. Nešlo to. Poriadne som nevidela, bola veľká tma, ale vedela som, že to, na čo sa dívam, je skutočné. Naraz sme sa na seba pozreli.

,,Zvládneme to," zašepkala a spoločne sme urobili tú krutú vec, ktorá nás prenasleduje až doteraz.

Nevedela som, čo nám to napadlo hodiť ju späť do vody. Mohol to byť šok, strach a možno aj pocit viny, ktorý ma stále sprevádzal. Mala som ju chrániť. Počuli sme čľupnutie a okamžite sme sa stratili. Nikto si nič nevšimol, všetci sa zabávali. Boli plní života. A jeden život vonku v jazere vyhasol.

Ahojte, po dlhom čase sa vraciam s novou kapitolou. Už ste mi chýbali. Snáď už teraz budem pridávať pravidelne, len táto kapitola sa mi písala hrozne ťažko. Budem rada za všetky komentáre a votes. Snáď vás kapitola nesklamala a dá sa čítať😂
Mám vás rada❤
Baruš