Mala som pocit, akoby som sa vznášala. Všade bolo ticho, pokoj a mier. Cítila som sa veľmi zvláštne, neťažila ma váha tela a celkovo som sa cítila voľná. Akoby ma už svet pustil zo svojich spárov a namiesto toho si ma do parády vzala nejaká iná, vyššia sila. Mohla som premýšľať o viacerých veciach naraz. Nemusela som sa zamýšľať nad rôznymi variantmi a trápiť sa pre maličkosti. Bola som tu len ja. Moja nehmotná duša sa vznášala, aspoň to som si myslela. Čakala som, že sa stretnem s nejakým nadriadeným tuto v... nebi? Porozhliadala som sa tu. Všade bola biela farba, dokonca, som nevidela ani žiadne rohy či steny. Ako keby to tu bolo prázdne, nejaké beztvaré miesto. Vákuum. Dýchalo sa mi ľahko, nie ako pred pár minútami. Alebo to už boli hodiny? Či dni? Netušila som.

Ani som len nedokázala určiť, kde som sa nachádzala a či sa vôbec ešte niekedy prebudím. Či niekedy uvidím svoje kamarátky, ktoré som nesmierne zbožňovala. Dúfala som, že toto nebol koniec. Mala som toľko toho na práci. Nerozlúčila som sa s otcom. Naposledy bol na mňa nahnevaný, keď som ,,podvádzala" na teste. Nepohladila som Blaka, nepočula som jeho tiché mraučanie a necítila jeho mäkký kožúšok. Potrebovala som aspoň jeden povzbudivý úsmev od Izzy a láskyplný bozk do vlasov, ktorý mi dávala, keď som bola smutná. Chcela som ešte raz vidieť Colina, jeho prenikavé oči a pohľad, ktorým ma prepaľoval.

Preboha, Colin!

Uvedomila som si okamžite. Úplne som naňho zabudla. Matne som si spomínala, že sme narazili do nejakého auta. Spadli sme do jarku a nedokázala som prebudiť Colina. Schovala som si hlavu do dlaní a pokúšala sa rozmýšľať. Na nič som neprišla, veď som nemala poňatia, kde som. Začínala som sa cítiť osamelo a takmer smutno. Mala som chuť si vytrhať všetky vlasy, až by sa na bledej bielej podlahe objavili moje ryšavé chumáče.

Zaúpela som od strachu, keď som pocítila bolesť. Klesla som na kolená, udrela som sa o tvrdú zem a napokon som sa schúlila do klbka. Zrazu som videla rozmazane a započula som nejaké veľmi tiché a vzdialené hlasy. Snažila som sa vykríknuť, ale nevyšiel zo mňa ani ston. Položila som hlavu na zem a cítila som, že sa moja duša niekam vznášala. Nevedela som, čo to znamená, ale s radosťou som to uvítala.

⚜⚜⚜

Bola som celá dezorientovaná, keď som sa začala opatrne prebúdzať. Alebo skôr vnímať. Počula som niekoľko hlasov. Boli tiché, mohlo ich byť viac alebo len jeden. To som nedokázala rozlíšiť. Na pravej ruke som pocítila dotyk, akoby mi niekto opakovane stláčal ruku. V hlave mi začalo hučať, čo prerušilo to mrmlanie, ktoré zachytával môj sluch. Chcela som niečím pohnúť, aspoň rukou, pokúsiť sa opätovať stisk tomu človeku. Ale na to som nemala dosť síl, preto som to po chvíli vzdala. Aj som sa pokúšala pohnúť prstami na nohách, ale nič. Buď som ich mala stŕpnuté a priveľmi otupené, alebo - čo bola horšia možnosť, na ktorú som nechcela myslieť - som sa nejako vážne zranila a už nikdy nebudem schopná chodiť. Všetko mi to prišlo divné, zvuky sa prekryli. Vnímala som aj hlasy, ešte stále neznáme a nerozlíšiteľné, a spolu s nimi aj pravidelné pípanie nejakého prístroja, z čoho som konečne usúdila, že som v nemocnici.

To predtým, čo som cítila, musel byť sen alebo nejaká zvláštna udalosť, ktorú už asi nikdy nepochopím. Aj tak som z toho vyrozumela, že som možno na chvíľu stratila vedomie. Dýchalo sa mi už lepšie ako predtým, keď sme narazili a niečo mi bránilo v nadýchnutí sa. Teraz to šlo fajn, aj som začala cítiť vážne dobré vône. Šírili sa z diaľky, ale na sto percent som vedela, že to bola čokoláda. Čerstvá, teplá, horúca... Mňam. Okamžite som na ňu dostala chuť, aj keď som si stále nebola istá, či sa mi to len opäť nesnívalo.

Viečka som mala ťažké, sťa by mi na nich niekto položil olovo alebo závažie. Nadýchla som sa a keď sa mi do nosa znova dostala tá omamná vôňa, povedala som si, že už stačilo. S veľkým sebazaprením som od seba odlepila viečka, na čo som ihneď začala žmurkať, keď ma oslepilo ostré svetlo prúdiace z lampy. Do očí sa mi vohnali slzy, ktoré som ale tlačila späť a vravela im, že tu nie sú vítané. Znova som si dopriala hlboký nádych, po ňom nasledoval výdych a tak som to zopakovala trikrát.

,,Prebudila sa!" odrazu ktosi zakričal, až mnou od toľkého šoku myklo.

A onedlho na to som mala pri sebe toľko doktorov, sestričiek a žiarivej bielej farby, div, že sa mi od toho nezakrútila hlava. Do toho všetkého som ešte počula, ako niekto kričí moje skomolené meno. Obzerala som sa kade-tade, ale žiadnu osobu som nemala šancu zahliadnuť, pretože mi samá biela farba zakrývala výhľad. Kontrolovali ma, pýtali sa ma rôzne otázky - na polovicu z nich som nepoznala odpoveď - a nejedna sestrička sa na mňa milo usmievala, akoby som mala päť rokov a nie osemnásť. Nemala som jej to za zlé, istým spôsobom ma to upokojovalo a cítila som sa dobre a príjemne.

,,Slečna Lorien," oslovil ma jeden doktor.

Bol docela mladý a musela som uznať, že aj celkom pekný. Podišiel ku mne, až si sadol na kraj postele. Matrac sa pod ním prehol a chytil ma za ruku. Venoval mi žiarivý úsmev, pričom odhalil biele zuby.

,,Ako sa cítiš?" spýtal sa vľúdne. Vyčarila som čo najpresvedčivejší úsmev a cítila som, ako mi do líc stúpa červeň.

,,Dá sa to zvládnuť," odvetila som a zastrčila som si prameň ryšavých vlasov späť za ucho. Znenazdajky som sa začala cítiť nesvoja, predsa len som tu pred ním ležala odetá len do nemocničnej košeli, ktorá bola vážne ohavná.

,,Nachádzaš sa v nemocnici v Memphise, mala si haváriu. Pamätáš si na to?"

Naozaj som sa ho pokúšala vnímať, ale nemohla som za to, že mal taký hypnotický hlas.

,,Á-áno," vykoktala som zo seba a odkašľala si. Priložil mi ruku k lícu a zamračil sa.

,,Vážne ti nič nie je?" uisťoval sa. ,,Si nejaká horúca."

Začala som krútiť hlavou a tým striasla jeho ruku.

,,Bola si v bezvedomí, začínali sme sa o teba báť. Máš vyvrtnutý členok, pretože sa ti noha zachytila o niečo v aute a keď ťa sanitári vyťahovali, zranili ťa. Ďalej máš zlomené štyri rebrá, takže sa ti bude občas ťažšie dýchať, pokiaľ sa to nezahojí, otras mozgu a zopár šrámov na líci."

Prikývla som, nemala som na toľký počet zranení slov, keď som vedela, že to nebola naša vina.

,,Dobre, tak ja teda pôjdem. Čaká ťa otec a kamarátka. Tvoj priateľ, s ktorým si havarovala, už vypovedal, neskôr budeš aj ty," oznámil mi lekár a už sa zdvíhal na odchod.

,,Počkajte," zavolala som za ním. Otočil sa a spýtavo nadvihol obočie. ,,Čo sa stalo Colinovi? Je v poriadku?"

Do vzduchu zdvihol ukazovák, aby som počkala a začal sa hrabať v karte, ktorú zvieral po celý čas v rukách.

,,Áno, už je. Má rozbitú hlavu a slabý otras mozgu. Už sme ho prepustili, zotavuje sa doma," prečítal a potom už naozaj odišiel.

Hneď na to sa dovnútra nahrnul vydesený otec a strapatá Izzy. Podskočilo mi srdce, keď som videla svojich najbližších.

,,Vďakabohu, že si v poriadku," vyhŕkol otec a objal ma.

Zasyčala som, pretože sa ozvalo zlomené rebro. Odtiahol sa odo mňa a sadol si na stoličku, ktorú si pritiahol k môjmu lôžku. Potom ma už opatrnejšie objala Isabell.

,,Nebola to nehoda," zašepkala som jej do ucha tak, aby to otec nepočul.

Vytreštila oči, ale razom pochopila, že sa opäť činila neznáma osoba. Posadila sa vedľa otca a pozerala na mňa skenujúcim pohľadom. Musela som jej o tom povedať. Dúfala som, že si Colin všimol to auto, ktoré do nás vrazilo a nahlásil to policajným zložkám, čiže môjmu otcovi.

,,Mala si mi oznámiť, že ideš s niekým neznámym na aute. Zrazu mi len volali z nemocnice, že moja dcéra je v bezvedomí. Vieš, aký to bol pocit? Toto isté sa stalo, keď zomrela tvoja mama, anjelik," začal otec a do očí sa mu tlačili slzy.

,,Tak ja už pôjdem," oznámila Izz a postavila sa.

,,Pokojne zostaň, Izzy," presviedčal ju otec, ale ona sa nedala.

,,Prídem neskôr, Lo. Drž sa," rozlúčila sa a ešte mi vtisla pusu na líce.

,,Mrzí ma to, oci. Nevedela som, čo sa stane. Už som s ním viackrát šla, je to kamarát," vysvetlila som.

,,Aj tak som naňho nahnevaný, mohol ťa zabiť!" rozkričal sa a očervenel. Chytila som mu ruku a pobozkala ju.

,,Nehnevaj sa naňho, nemohol za to. To neznáme auto išlo do protismeru a priamo na nás. A po náraze som nevedela prebudiť Colina, podľa všetkého odpadol. Myslela som, že zomrel. Bola som totálne zmätená," vyriekla som a slzy si našli cestu na povrch. Kvapkalo mi aj z nosa, tak som si ho utrela.

,,Neospravedlňuj sa, už to vyšetrujeme. Nájdem toho idiota, čo vám to spôsobil a ušiel z miesta činu. Už je dobre, anjelik. Neplač. Ľúbim ťa."

,,Aj ja teba," smrkla som a usmiala sa.

Hurá! Opäť som tu aj s novou kapitolou. Už sa tešíte na Vianoce? Darčeky nakúpené? Musím sa priznať, že ja už mám všetko (dúfam)😂
A teraz k príbehu. Nevedela som ako začať písať túto kapitolu, bolo to pre mňa ťažké a dúfam, že sa to nejako dalo pochopiť a že mi odpustíte takúto opisnú časť. A kto sa teší, že Colin žije?😁
Som zvedavá na vaše názory❤
Baruš