Memphis. Takže takto vyzeralo ráno v novom meste. V mojom novom domove. Neverila som, že sme sa presťahovali do úplne iného štátu. Do Tennessee. S otcom sme obaja zaspali na pohovke, a keď som sa prebudila, bolo už ráno.

Do okien nám svietili slnečné lúče a vpúšťali dnu teplo. Otca som nechala spať, pretože bola sobota. Bol to deň, kedy mal voľno. Od pondelka nastupuje do novej práce. Ako komisár Blackworth.

Ponaťahovala som sa, zívla a bežala sa pozrieť k oknu. Musela som uznať, že to bolo krásne mesto. Všade zeleň, o kvety a stromy nebolo núdze. Po špičkách som prešla hore do izby, obliekla som si čierne legíny a natiahla na seba červené tričko, ktoré zvýrazňovalo moje husté ryšavé vlasy. Zbežne som si po nich prešla hrebeňom a v zrkadle sa uistila, že nie som strapatá. Zastavila som sa ešte v kúpeľni a potom sa ponáhľala von.

Chcela som sa pokochať ranným výhľadom a tichom. Vo Phoenixe to nebolo možné. Vždy, keď som sa zobudila, bol všade už hluk, po cestách premávali desiatky áut a vzduch bol presiaknutý všemožnými plynmi.

Opatrne a potichu som vykĺzla von, pretože otec ešte spal. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a započúvala sa do ticha. Bol to ako balzam na dušu. Zatvorila som oči, do ktorých mi svietilo ešte stále studené slnko. Na rukách sa mi chĺpky postavili do pozoru, akoby mi oznamovali, že som si mala obliecť aj mikinu.

Pozrela som na hodinky, ktoré som mala na ruke. Bolo niečo po deviatej. Nákladný kamión s nábytkom by mal prísť o jedenástej, čo bola ešte kopa času. Nenápadne som sa vrátila dovnútra, aby som si vzala telefón aj so slúchadlami. Len čo som bola vonku, nasadila som si ich do uší. Mala som potrebu preskúmať nové prostredie. Rozbehla som sa.

Už dlho sa mi nestalo, že by som šla dobrovoľne behať. Vždy to bolo nedobrovoľne. Keď som ráno nestíhala autobus, a keď nás nútili behať ako o život na telocviku. Cítila som sa voľná. Vlasy mi viali vo vetre, vedela som, že mi vytvárajú nejaký nový strapatý účes. Gumičku som si nevzala, preto som si ich zastrčila za uši, aby mi nezavadzali, čo však nepomohlo. Pustila som si veselú pesničku a pridala do kroku.

Najprv som išla pomalým tempom, aby som si zvykla. Postupne som zrýchľovala, až som mala pocit, akoby sa moje nohy ani nedotýkali betónu. Mobil som držala pevne v pravej ruke, pretože som nemala vrecká, kde by som si ho odložila. Ešte som pridala, aj keď som tušila, že toho budem neskôr ľutovať. Nebola som zvyknutá behať, takže ma o pár hodín alebo možno až zajtra privíta svalovica. Vedela som, že na prvýkrát stačilo, keď som nedokázala popadnúť dych a cítila som aj bolesť v nohách. Srdce mi narážalo do hrudného koša, akoby chcelo odtiaľ utiecť. V tejto chvíli som sa ani nečudovala.

Zastavila som, tenisky sa konečne stretli s povrchom betónu. Prehla som sa v páse a dychčala som. Ruky aj nohy sa mi triasli a začali ma bolieť chodidlá od tenisiek. Preto som usúdila, že bude najlepšie, keď sa vrátim domov. Domov. Ako čudne znelo to slovo na jazyku. Ešte som​ si poriadne ani nezvykla.

Skontrolovala som čas. Ešte stále som mala štyridsaťpäť minút, kým príde kamión. Otočila som sa a zapla si ďalšiu pieseň. Na druhej strane na chodníku som zbadala veľmi známu postavu. Slnečné okuliare, plavé vlasy po plecia, športová podprsenka a krátka sukňa. Takto sa na beh mohla obliecť len jedna osoba.

,,Isabell?" zakričala som.

Moje slová sa chvíľu ozývali po celej ulici. Osoba ma buď nepočula, alebo ma Isabell nechcela vidieť. Preto som to skúsila ešte raz. Rozbehla som sa jej smerom. Priala som si, aby to bola moja najlepšia kamarátka, ale vedela som, že život je sviňa a mne sa to s najväčšou pravdepodobnosťou len zdalo. Stále som to však nevzdávala a bežala som oproti nej. Niečo si pospevovala, slúchadlá v ušiach a mňa nebrala na ohľad. Aj keď som už bola skoro pri nej. Preto som sa rozhodla pre trochu drsné riešenie celej situácie. Vystrčila som nohu mierne do​ vzduchu a moja drahá kamarátka sa ocitla so všetkou gráciou na zemi.

,,Dopekla, čo si slepá?! Koza nevychovaná," začala kričať a nadávať na moju osobu.

Len čo vypustila tie slová z úst, utvrdila ma v tom, že je to moja dávno stratená priateľka. Sňala si slnečné okuliare a spočinula na mne tým svojím modrým pohľadom.

,,Lorien?" vyhŕkla neveriacky.

Usmiala som sa a pomohla som jej vstať. Na to, že sme sa nevideli skoro rok, sa vôbec nezmenila. Stále to bola ona, moja extravagantná kamarátka.

,,Izzy," nonšalantne som predniesla a nadstavila ruky na objatie. Vrhla sa mi do náručia a ja som ju tuho stisla.   

Opätovala mi objatie rovnako silno, až som sa bála, že ma rozpučí. Po nejakých minútach uvoľnila svoje zovretie a podržala si ma na dĺžku paží. Zadívala sa na mňa tým jej vševidiacim pohľadom.

,,Ale svoje slová som myslela vážne. Si naozaj slepá koza," vyhlásila naoko seriózne. Zahryzla som si do pery, aby som sa nerozosmiala.

,,Ani nevieš, ako si mi chýbala, Izz," zašepkala som s úsmevom na tvári.

,,Už nenosíš okuliare?" spýtala sa ma prekvapene. Pokrútila som hlavou a prstami si zašla do vlasov, aby som ich skrotila, keď som si všimla jej nesúhlasný pohľad.

,,Mám kontaktné šošovky. Chcelo to zmenu, nemyslíš?"

Opäť sa na mňa zadívala, dala si ukazovák na pery, čo robila vždy, keď rozmýšľala a prižmúrila jedno oko.

,,Máš pravdu, Lo. Pristane ti to. Aj keď nikdy nezabudnem na tie tvoje ružové okuliare zo škôlky," zasmiala sa.

Zaškerila som sa na ňu, týmto ma vždy vedela totálne rozhodiť. Stále mi pripomínala, ako otrasne som vyzerala v tých princeznovských okuliaroch, ktoré som si chcela dať aj na základnú. Samozrejme, že ma od toho odhovorila. Skôr sa mi vyhrážala tým, že so mnou už nikdy neprehovorí, ak prídem prvý deň do školy v tých okuliaroch.

,,Ako- Čo tu robíš?" zakoktala som po dlhej chvíli.

,,Bývam tu, očividne," prekrútila očami. Jasné, nikdy by som nečakala, že práve v Memphise natrafím na Isabell Lewittovú.

,,A ty tu čo robíš? Prečo nie si vo Phoenixe?" pokračovala a oprášila si zakrvavené kolená.

,,Zajtra je škola a ja budem vyzerať ako päťročné decko, ktoré sa nevie udržať na nohách," frflala ďalej.

,,Presťahovala som sa. Po tom, čo sa stalo..."

Začala som, ale Izzy ma prerušila. Poobzerala sa dookola a potiahla ma za ruku. Doviedla ma k nejakej vŕbe, ktorej konáre sa dotýkali zeme.

,,Nehovor o tom tak nahlas. Nikto o tom nevie. Chápeš, Lo, nikto o tom nevie. Konečne sa cítim slobodná," vysvetlila mi šeptom, akoby sa bála, že by ju niekto mohol odpočúvať.

,,Ale čo sa stalo? Prečo si vtedy odišla?"

Chytila mi ruky a pozrela mi do očí. Smutne sa na mňa zahľadela a povzdychla si.

,,Musíme sa porozprávať. Ale nie tu. Zajtra po škole, dobre?"

Prikývla som, neschopná slov. Naozaj sa konečne dozviem, prečo ma Isabell opustila?

,,Predpokladám, že budeš chodiť do tej školy ako ja, však?"

Znova som len prikývla. Opäť sa pozrela zľava doprava.

,,Počkám ťa po škole. Pôjdeme ku mne domov. Nikto nebude doma, len my dve."

Rozlúčili sme sa s prísľubom, že sa zajtra uvidíme. Naozaj som v to verila a dúfala som, že to tak aj bude.

Keď som sa pozrela koľko je hodín, zhíkla som. Kamión by mal byť pred domom. Jediné, čo som však videla, bol vyplašený otec.

,,Lorien! Kde si bola? Hľadal som ťa... Si v poriadku?"

Okamžite sa na mňa vrhol, skontroloval každý centimeter môjho tela, či som naozaj v pohode.

,,Prepáč, ja- Stretla som Isabell," vysvetlila som.

Pozrela som naňho. Oči mu zahalil tieň a výraz tváre mu stuhol. Len prikývol a vrátil sa do domu. Bolo niečo po pol dvanástej a kamiónu nikde. To znamenalo, že to otec presunul celé sám. Prečo som taká zlá dcéra? Vedela som, že to mal ťažké po smrti mamy, ktorú zrazilo auto, keď som mala jedenásť. Odvtedy som sa mu snažila pomáhať. Vošla som dnu a zamierila do izby. Posteľ, síce neposkladaná, ale konečne sa zaplní tento priestor. To bude dnes makačka všetko dať dokopy. Vybudovať si nový domov.

Áno, už som späť. Budem sa snažiť pridávať kapitolu raz do týždňa. Ako sa vám to zatiaľ páči? Je to len rozbeh, nečakajte hneď nejaké tie záhady😄
Mám vás rada❤
Baruš