Vo vyšetrovacej miestnosti som mohla byť vyše pol hodiny a aj tak som nebola o nič múdrejšia. Dookola som opakovala, že tá doručená zásielka nebola naozaj moja, že som​ v tom čase, keď to ukradli, bola v škole. O nejakých dvanásť minút to potvrdili dvaja policajti, ktorí museli zistiť, či som vravela pravdu a zájsť do školy preveriť to. Lenže potom nastala tá dôležitá otázka. Kto to urobil? A keďže Izzy nebola v tom čase v škole, môj otec sa zameral na ňu. Spolu s ďalšími vyšetrovateľmi ma opustili a nechali ma tam sedieť. Neprepustili ma a ani ma neobvinili.

Za to Isabell nemala také šťastie. Tipovala som, že ju šli obviniť. Neverila som, že by niečo ukradla, vždy vytŕčala z davu, chcela byť iná, ale nikdy by neporušila zákon. Teda... Až na ten občasný alkohol a fajčenie cigariet. Raz ma k tomu donútila, pričom som sa skoro zadusila a odvtedy som nechcela to svinstvo vidieť.

Rozmýšľala som, že by som ešte policajtom povedala o tom čudnom papieriku Otvor ma. Ale nemala som dôkaz, keďže papier zmizol a aj tak by si mysleli, že si vymýšľam.

Odpočítavala som sekundy, a keď prišla na rad tristošesťdesiata piata, otvorili sa dvere. Hlasno zavŕzgali, čím ma vyrušili z počítania. Dnu nakukla blonďavá hriva a ja som natešene zvýskla. Vyskočila som zo stoličky, skoro ju prevrhla a hodila sa na ňu. Tuho ma stisla, až mi vyhŕkli slzy. Zdalo sa to ako večnosť, kým sme sa konečne od seba odtrhli. Medzitým sa dnu nahrnulo niekoľko otcových kolegov a zhrnuli dokopy všetky papiere, ktoré boli položené na stole.

,,Dievčatá, môžete ísť," ozval sa jeden z nich po chvíli.

Dovtedy sme tam stáli ako sochy a pozerali sa po sebe. Bez slov sme odišli, nemala som chuť zisťovať, prečo nás neposlali do väzenia. Chytili sme sa za ruky. Periférne som zaznamenala, že sa otec na mňa pozeral, ale asi nevedel, čo mi má povedať. Preto som rýchlo odvrátila zrak, aby sa nám náhodou nestretli pohľady. Nemala som chuť rozprávať sa s ním, nie po tom, čo skoro obvinil svoju vlastnú dcéru a jej najlepšiu kamarátku.

Ani som nezaregistrovala, kedy sa mi vyšmykla kamarátkina ruka zo zovretia. K Izz podišla nejaká dievčina, jemne ju pobúchala po chrbte a decentne sa objali, čo mi prišlo veľmi zvláštne. Akoby sa bála, že sa popáli. Dievča malo s najväčšou pravdepodobnosťou prefarbené vlasy. Vrch mala pokrytý tmavohnedou farbou, pričom končeky vlasov boli namočené v krvavom odtieni. Bol to zaujímavý účes, taký netradičný a presne sa k nej hodil. Nad obočím mala piercing.

Asi som sa na ňu až príliš zadívala, pretože si ma na moje nešťastie všimla. Obišla Izz a zastavila pár centimetrov odo mňa. Bolo mi to nepríjemné, práve zasahovala do môjho osobného priestoru. Cúvla som.

,,Och, ahoj. Ty musíš byť Lorien, Isabell o tebe neustále rozprávala. Ja som Charlotte, ale pre blízkych Cherry. Máš úžasné vlasy, to je prirodzená farba? Vau a tie nechty. Krásna farba. Aký používaš lak? Máš ich vážne dlhé, aj ja som také vždy chcela, ale stále sa mi lámu. Poradila-"

Vychrlilo na mňa tornádo menom Charlotte, až pokým ju nezastavila Izzy. Vďačne som sa na ňu usmiala. Ledva som vnímala, čo vraví, ako som sa jej dívala do prenikavých karamelových očí.

,,Teší ma," ledva som sa zmohla na slovo. Bola som totálne vyvedená z miery, preto som si nervózne strkala vlasy za uši.

Cherry sa na mňa žiarivo usmiala, až odhalila dokonalo biele zuby a chytila ma pod pazuchu. Z druhej strany vzala Izz a spoločne sme opustili policajnú stanicu.

,,Videla som, ako vykradli to zlatníctvo, prišla som vypovedať a zrazu som sa dozvedela, že vás chytili. Pritom som jasne videla, že to bol nejaký malý chalan, ktorý ani nevedel, čo robí. Tak som hneď utekala, aby som ho v podstate udala. Ale čo neurobím pre kamošku a jej kamošku?"

Odkedy sme vyšli, neustále rozprávala, ústa sa jej nezatvorili. Sledovala som ju, ako niekedy len tak bez rozmýšľania cmukla a vzápätí na to žmurkla. Už sme boli pri mojom dome, preto som sa vymanila z jej objatia a chystala sa na odchod. Všetky sme sa objali a pocítila som, ako mi Isabell niečo dávala do vrecka na teplákoch. Keď som to chcela vybrať, pokrútila hlavou a obrátila sa na odchod. Cherry mi ešte zamávala.

Odomkla som a pri dverách ma hneď privítal Blake, akoby som bola preč niekoľko dní a nielen tie tri hodiny. Pohladila som ho po hlávke a poškrabkala za uškami. Z vrecka som vytiahla ten papier.

Povedz mi, že aj ty si videla ten divný odkaz Otvor ma.

Takže som nebola sama, aj o tom sa musíme ešte porozprávať. Kľúče som hodila na kuchynský stôl, otvorila chladničku a vytiahla odtiaľ jablkový džús. Napila som sa rovno z fľaše, pretože mi hrdlo sužoval smäd. Chrbtom som sa oprela o stenu a zošuchla sa dolu. Rukami som si objala kolená a schovala hlavu medzi nohy. Nemala som poňatia o čase alebo o tom, či som zaspala, pretože som sa strhla pri zvuku odomykania dverí. Rozospatými očami som žmúrila, kto sa sem snažil vlámať, ale potom som si uľahčene vydýchla, keď to bol len otec. Odhodil kľúče na to isté miesto, kde ja pred niekoľkými minútami alebo hodinami. Stále som sedela v tom kúte, bezvýznamne si objímala kolená a upierala zrak na člena rodiny.

,,Lorien? Čo tu robíš?" zbadal ma a podišiel bližšie ku mne. Kvokol si predo mňa a chytil mi ruky do svojich.

,,Len tak tu sedím," vyriekla som napokon. Nemala som chuť sa s ním rozprávať, pretože som pociťovala istý druh zrady.

,,Pozri," začal, ale keď videl ako som sa odvrátila, postavil sa.

,,Ani pre mňa to nebolo ľahké, anjelik. Naozaj som vám chcel veriť, chcel som veriť svojej dcére, ale všetky dôkazy poukazovali na vás. A ja poznám Isabell. Na malú chvíľku, ale len vážne malú, som mal pocit, akoby to spravila ona. Len ona a teba do toho zatiahla, aby nemusela trpieť sama. Viem, mýlil som sa a nebolo odo mňa správne, aby som vás obviňoval. Hlavne Isabell. Viem, ako veľmi ju máš rada a verím, že aj ona teba. Ale po tom, čo sa stalo vo Phoenixe, už nie som schopný niekomu inému veriť. Ale pokúsim sa kvôli tebe, dcérenka. Tak by si to priala mama. Nakoniec sme našli páchateľa. Malého dvanásťročného chalana, ktorý sa nudil a rozhodol sa niečo ukradnúť. Ach, tá dnešná mládež. Len by ma zaujímalo, ako sa dostali tie šperky k vám."

Počas monológu sa prechádzal po kuchyni, najprv spravil tri kroky dopredu a potom sa vrátil o dva dozadu. A takto to opakoval stále. Srdce mi búšilo ako asi nikdy predtým. Otec znova spomenul Phoenix, preto sa mi začali vracať zlé spomienky a ťaživý pocit v hrudi. Ako keby mi niekto chcel preraziť hrudný kôš a rozdrviť moje srdce.

,,Oci," nadýchla som sa a dodala si trochu odvahy.

,,Už sa nikdy nezopakuje to, čo vo Phoenixe. Nedopustím to. Trpeli sme. Všetci. Ja, ty, Izz, jej rodina a aj-" zasekla som sa, nedokázala som to vysloviť nahlas. ,,Nemôžem za to, ale nedokážem sa zbaviť pocitu, že som mohla niečo spraviť."

Veď si spravila, ozvalo sa podvedomie posmešne.

Potriasla som hlavou a oprela si ju o chladnú stenu.

,,Veď ty za nič nemôžeš. To ľudia. Naši susedia, priatelia alebo aj tí, ktorí nás vôbec nepoznali. Dnešná doba je plná krutých, závistlivých a pomstychtivých ľudí. Aj preto sme odišli. Myslím, že aj preto musela odísť Isabell. Inak by ťa nikdy neopustila. Vy dve ste nespravili nič zlé, takže sa neskús obviňovať."

Chcela som povedať, že sa neobviňujem, pretože to je pravda, ale predsa som len niečomu dopomohla. Nie som až taká nevinná, ako sa na prvý pohľad zdalo. Postavila som sa.

,,Som unavená, idem si ľahnúť. Dobrú noc a ďakujem."

Pobozkala som ho na líce a rozbehla sa hore.

⚜⚜⚜

Pomaly sa blížil víkend ​a ja som sa veľmi tešila na maľovanie svojej izby. Dohodla som sa s dievčatami, že sa stretneme u nás o deviatej ráno. Cherry najprv protestovala, že je to príliš skoro a ona sa potrebuje vyspať minimálne do jedenástej. Potom sa mi ju s Izzinou pomocou podarilo presvedčiť. V škole nám začali dávať hrozne veľa úloh a písomiek, ale zvládala som to. Na ten incident s kradnutím a políciou som sa pokúšala zabudnúť a na moje počudovanie sa mi to celkom slušne darilo.

Keďže som skoro vôbec nemala čas na nič, nemohli sme sa ani porozprávať a dokončiť tým náš predošlý rozhovor.

Vošla som do obchodu so športovými potrebami. Zacinkal zvonček, ktorý oznámil môj príchod. Za pultom stál starší pán.

,,Zdravím, telefonovali sme spolu," pripomenula som.

Na tvári sa mu objavil priateľský úsmev, obišiel pult a potriasol mojou rukou.

,,Áno, spomínam si. Takže by ste mali záujem o prácu?"

Nadšene som prikývla. Keď som videla ten inzerát vyvesený vo vestibule školy, nemohla som uveriť vlastným očiam. Rada som pracovala a už mi to chýbalo. O pol hodinu neskôr som odchádzala s dobrým pocitom a novým zamestnaním. Začínala som​ v pondelok.

Mierila som k Isabell, boli sme dohodnuté, že si pozrieme nejaký dobrý film. V kabelke som mala hodený kľúč, na ktorom bolo zopár filmov. Počas cesty sa mi znova zazdalo, že niečo počujem. Otočila som sa a poobzerala sa po okolí. Zvláštne. Prisahala by som, že som počula praskanie vetví a tiché našľapovanie. Zazvonila som a onedlho mi prišla otvoriť Thalia.

,,Ahoj, Lorien," pozdravila ma a ja som ju postrapatila. Detsky sa zasmiala, chytila ma za ruku a ťahala ma dnu.

,,Budeš sa so mnou hrať?" spýtala sa a uprela na mňa tie veľké modré oči.

,,A kde máš sestru?"

Očami som prebehla po dome, ale po mojej strelenej kamarátke nikde ani stopy.

,,Je v izbe aj s Rickeym a učia sa," odvetila malá a vytiahla omaľovánku.

Nevenovala som jej pozornosť, pretože som sa zhrozila pri predstave pojmu ,,učia sa".

Prepána, čo sa mohla učiť v piatok podvečer s Rickeym?

Bez rozmýšľania som sa rozbehla k nej do izby. Prudko som rozdrapila dvere, ktoré narazili do steny. Obaja sa strhli a pozreli na mňa​. Sedeli na posteli, Izz mala v rukách ceruzku, na kolenách zošit a Rickey vyzeral, že jej naozaj niečo vysvetľuje.

,,Nenechajte sa rušiť," zamrmlala som zahanbene.

,,Prečo si sem tak vbehla?"

Mohla som si myslieť, že to nenechá na pokoji. Vždy musela všetko vedieť.

,,Myslela som, že budeme pozerať film," vyriekla som a nervózne som si dala vlasy za ucho.

,,Budeme, ale nevadí, že tu bude aj Rickey?"

Neveriacky som na ňu pozrela. Dúfala som, že konečne dokončíme náš rozhovor. Už mi to pripadalo, že to robila naschvál. Nechcela sa o tom baviť, preto si sem dotrepala frajera.

,,To vôbec nevadí," zaklamala som.

Zabuchla som dvere a išla som späť k Thalii. Poslušne sedela za stolom a ružovou fixkou pokreslila celý stôl. Och, bože!

,,Isabell! Budete mať nový stôl!" zakričala som, a aj keď to nebolo smiešne, naozaj ma pobavilo, ako rýchlo pribehla. Vypleštila oči a zrejme si myslela, že sa jej sníva.

Už som si myslela, že nepridám nič ani tento týždeň. Mrzí ma, že ste museli čakať dva týždne, ale buď som nemala čas, alebo sa mi nechcelo. Snáď vám postačí týchto 1800 slov. Ďakujem za všetku podporu❤
Baruš