Sotva čo Draco dospieval hneď sa k nemu vrhla horda fanúšikov, ktorý žiadali autogramy a fotky. Ja som stál v úzadí a celý čas upieral oči na Draca. Bolo na ňom vidieť, že je šťastný. Konečne sa mu dostávalo pozornosti po ktorej vždy tak túžil. Ale závidel som tým ľuďom. Chcel som mať Draca len a len pre seba. Keby bol so mnou, tak by som mu venoval toľko pozornosti, že by sa mu až sprotivila. Ach Draco, čo mysleli tým posledným večerom.

Konečne všetci fanúšikovia zmizli. Ľudia začali spratávať veci, zatiaľ čo Draco zamieril k svojej malej izbe za pódiom. Hneď som sa vydal za ním.

,,Draco?"
Strhol sa a uprel na mňa svoj vyľakaný pohľad. No keď si uvedomil, že som to ja, hneď mu zjemnel a dokonca sa aj pousmial.

,,Ahoj. Čo ty tu robíš? Už je neskoro."

,, Ďakujem za starosť, ale len pre tvoju informáciu, ja už som dospelý." odpovedal som so smiechom v hlase. No hneď som si uvedomil prečo som tu.
,,Ty niekam odchádzaš?"

,,To nie je tvoja vec, Potter." a v okamihu mu ten jemný úsmev zmizol z tváre. Nechápem. Prečo je zrazu taký chladný? Čo sa stalo? Ani neviem ako, no poslednú otázku som vyslovil nahlas.

,,Nič, proste len meníme stanovisko. Nemôžme sa stále držiavať na tom istom mieste. Pôjdeme asi do Ameriky." povedal a chcel sa pobrať do svojej izby, lenže to som mu nedovolil.