Nastražil som uši. Ticho. Nepatrné zapraskanie vetvičiek. Otočil som sa smerom. Ticho. Lúč svetla v tmavom lese prenikajúci. Ďaleko. Príliš ďaleko, musím bližšie. Zacítil som pach, pre mňa vôňu, pot. Korisť. Chytil som sa vetvy, vyššie, vyššie. Z dohľadu zo zeme. Budem prvý. Musím byť. Príliš veľa ostatných, hladných.

Hodil som sa na ďalší konár, strom, vetvu. Ladne sa pohybujúc bližšie a bližšie k lahodnej vôni. Nič netuší... Bezstarostne si vykračuje. Nevie, čo je to? Nebezpečenstvo, všade preň. Hlupák. Zahliadol som okraj lúča. Zasyčal som od nepríjemného štípania spôsobeného ním. Svetlo, to je to? Utiahol som sa za kmeň, z dohľadu. Kroky sa zastavili. Pokračujú ďalej, preč.

Zoskočil som dole. Medzi papraď a bahno. Neurobil som pritom žiaden zvuk. Plížil som sa za jeho chrbtom, vôňa priam omamná. Chuť rastie s nedočkavosťou. Príliš dlho som cítil hlad. Príliš dlho som cítil chlad. Príliš dlho.

Ani len sa neotočil. Videl som ho jasne s dlhou zbraňou v ruke. Nikdy im nepomohla. Vždy ju len pustili. Pokus o útek. Všetko márne. Budú hody. Bol som už blízko, takmer ho mal na dosah. Pripravil sa na skok-

So žgrevením som mu pristál na chrbte, pazúrmi sa prichytil na piatich miestach o látku. Napriahol sa s tesákmi. Krk sa mi ligotal pod zrakom vo svetle. Zrazu ma niečo udrelo do chrbta aj spredu. Spadli sme na zem. Hlasné puk, bolesť sa mi rozliala všade. Vypustil som ďalší výkrik a v ošiali sa naťahoval za krkom.

Nebol však zrazu v dosahu a niečo tvrdé mi narazilo zboku do úst. Naštvane som zavrčal a pokúsil sa zdvihnúť, ale obopol mi krk a pás. Prišpendlený k zemi, škrabal som ho, zem, hrabal som sa mykal. Bol ako kameň. Ako som sa dostal sem? Uväznený. Počul som zvláštny zvuk.

Opakované dunenie, vychádzajúce z človeka nado mnou. Bol to človek? Voňal tak. Dunenie však začínalo byť hlasnejšie až otvoril ústa a uvedomil som si, že to je smiech. Je to.. vtipné? Snažil som sa nadvihnúť zovretie z môjho krku.

Hrôzostrašný smiech na moment ustal. "Žalostné. Plížiš sa ako predátor. Ale nevieš sa ani vymaniť zo zovretia svojej obete. Si nič. Nič, oproti veciam, ktoré som videl." Ustal som so svojimi pokusmi. Desivá tvár s jazvou cez oko. Zamrznutý na mieste, pud na mňa kričal. Bež. Nemohol som svalom pohnúť.

Pustil môj krk a postavil sa. Okamžite som sa chytil za krk, nie je poškodený.. Zdvihol som hlavu k človeku (človeku?). Týčil sa prestrašne nado mnou. "Odkáž svojim kamarátom. Nech si ma odskúšajú. Pri nich už nebudem taký milostivý."

Trasľavo som sa pozbieral a odvliekol do najbližšej húštiny ho pozorovať od tamaď. Spoznal som, čo mnou prúdilo. Strach.

Absurdné. Strašidelný človek?

Napriek tomu. Jeho pohľad cez jediné oko prenikal akoby aj cez papradie. Priamo na mňa. Celý som sa triasol. Ešte dlho potom, ako sa otočil a odišiel. To nemohol byť človek. Príšera? Prízrak? Netvor? Nie som to ja? Nie.. on musí byť niečo strašnejšie. Horšie. Človek.