Montego sa od Sarie po celú noc ani len nepohol. Sem-tam prehodila sarkastickú vyrývačnú poznámku, no on jej rovnako odpovedal. Odpustila mu pomerne ľahko. Skutočne majú slová takú veľkú váhu? Vždy vedel nimi len ubližovať. Bol majstrom. Tyranom. Ale aby sa pokúšal robiť opak? Zaujímavé, že tie láskavé slová majú väčšiu moc ako tie zákerné. Montega to šokovalo.  A možno Saria predsa len vedela, že pre neho je to niečo nové a zľutovala sa nad ním.

Keď už boli z tanca unavení, Saria ho viedla bočným schodiskom do svojej izby. Bez slov ju nasledoval. Vyzývavo na neho hľadela akoby mu dávala možnosť úniku. V duchu sa nad tým zachechtal. Šepkal jej do ucha nemravné veci, dráždili sa letmými dotykmi. V tú noc sa rozhorel plameň v daždi. Oheň z ich sŕdc im obalil telá a dážď tajomstiev, ktorý kropil ich skutočné ja pomaly ustával.

Montego hľadel na Sariinu pokojnú tvár. Ohnivé vlasy jej lietali po vankúši ako roztopený drahý kameň. Viečka mala stále zavreté v pokojnom spánku, pery mierne pootvorené. Obtočil si prameň jej ohnivých vlasov okolo prsta, pričom obdivoval ich hebkosť a vôňu. V hlave sa mu premietala včerajšia noc. Znova cítil jej dotyky na svojom tele, to, ako sa pod ním chvela, ich zrýchelné dychy. Chrbát mal doškrábaný. Zachvel sa, keď si spomenul, ako k škrabancom prišiel.

Líška hlboko vydýchla a rozospato otvorila oči. Montego sa usmial. Opatrne sa nadvihol, aby ju mohol pobozkať. Saria sa usmiala. Pritiahla si ho bližšie k sebe, pričom sa do bozku usmiala.

„Teraz ťa čaká ešte nebezpečnejší zážitok ako zmierenie s rodinou, či nájsť ma. Teraz ťa čaká niečo šialené a priam samovražedné," zapriadla.

„Už zvládnem všetko," sebavedomo sa uškrnul.

„Skutočne?" nadvihla obočie.

„A čo môjho brata?"

Vlk stuhol. Líška sa nahlas rozosmiala a vymotala sa z jeho náručia. Akoby ho ovalila po hlave. Došľaka, úplne zabudol na Sebakeyho! Dievča zmizlo v kúpeľni. Montego si prehrabol rukou havranie vlasy. Asi mali so Sariou počkať, keď nebudú nablízku zvedavé oči alebo uši. Jednoducho potrebovali dokonalé súkromie. Dosť pochyboval, že si nikto nevšimol, že sa vyparil jeden z princov Kusiye. A čo si teraz asi pomyslí Sebakey?

Strach ho mátal počas celých raňajok, kde ho Saria dotiahla pred brata a jeho rodinu. Šibalsky sa uškŕňala. Nebol hlúpy, aby nevedel, že to robí naschvál. Je to predsa Líška a on ju zranil. Zaslúžil si aspoň trochu trpieť. A toto bol jeho trest. Predstavila ho a pustili sa do raňajoch. Kráľ ho pozoroval pri každom jednom pohybe. Na tvári mu svietil krivý úškrn akoby o Vlkovi vedel všetko. Bol však diplomatický, privítal hosťa tak, ako sa patrí. Montego opatrne pozrel na Sariu, ktorá sa hrala s malým synovcom, avšak bol si priam istý, že kútikom oka ho pozoruje aj ona. Lišiak si odpil zo svojej kávy a prelietol si prsty na stole. Prižmúril oči a vyceril tesáky v zlomyseľnom úškrne. Montego sa zhlboka nadýchol a potlačil inštinkt varovanie mu oplatiť. Zahryzol si do jazyka, aby mu ani len náhodou neušlo niečo nevhodné a už vôbec nemohol pustiť na jazyk svoje myšlienky, inak by skutočne skončil s vytrhnutým jazykom.

„Za tie mesiace si za poriadne zmenil, Montego," rypla do neho, keď prechádzali mestom. Obaja v pohodlnom nenápadnom oblečení, no Vlk mal natiahnutú kapucňu, aby mu nebolo vidno tvár, zatiaľ čo Saria si vychutnávala slnko vo vlasoch.

„Viem. No aj ty si sa zmenila."

„Okolnosti ma k tomu opäť donútili," mykla plecom a odvrátila zrak. Sklonil tvár. On ju donútil. Ani si nechcel predstaviť, koľko premien takto preskákala. Kým všetkým bola? Bolo to šialené. Bola ako had, čo zvlieka svoju kožu.

„Ako sa voláš teraz?" opýtal sa. Saria sa bohvieprečo rozosmiala.

„Saria Blesse, sesternica kráľa," zboku naňho pozrela.

„Opäť v kráľovstve?"

„Uhm. Hoci zomrela, stále je to jej kráľovstvo," prehovorila nečujne, aby ju nikto iní nezačul. Chápavo prikývol.

„Kedy ste vlastne zistili pravdu? Alebo bolo to proroctvo nebodaj pravé?" zmenila tému. Vlčí princ sa zachechtal. Porozprával jej, čo sa dialo po jej odchode. O odchode Kalona, čo našli na hrade Fallington. Rozrozprával sa aj o návrate do Kusiye k rodine. 

Neskrýval pred ňou nič. Hovoril o svojich pocitoch, akoby to bola ich každodenná rutina. Pravda však nemohla byť väčšmi vzdialená. Montego nikdy nikomu takto nedôveroval ako Sarii. Rozprával jej to, čo cítil a ako to cítil. Vedel, že len ona ho môže pochopiť a nesúdiť. Pokým nestretol ju, nepoznal bytosť alebo človeka, čo by mal na tele tak podobné jazvy ako on a pritom v srdci toľko pochopenia. Nakoniec sa v rozprávaní dostal aj k dôvodu, prečo sa vydal na cestu. Všimol si, že Líška sa sebavedomo usmiala.

Odbočili do jednej uličky, kde ho zrazu prudko prirazila o stenu. Štíhlymi dlhými prstami zvierala jeho plášť, na perách šibalský úškrn. Stiahla mu kapucňu z očí a zdvihla k nim zrak. Prudko sa mu rozbúšilo srdce a telo sa naplo. Paralizovala ho jej vôňa, jej dravý úškrn, jej oči, jej telo tak blízko jeho. Nadvihla sa na špičky a jej dych ho pošteklil na tvári. Privrel oči. Zavrčal, keď prstami potiahla golier košele a dotkla sa jeho krku svojimi horúcimi perami. Bože, ako sa išiel len zblázniť. Cítil ako pomedzi jej pery vkĺzol jazyk a pohladil ho po pokožke. Jeho ruky skĺzli k jej bokom. Keď ho nečakane uhryzla, zaťal do nich nechty a opäť zavrčal. Hrala sa s ním a on ochotne pristúpil na jej pravidlá. Ústami smerovala vyššie, pričom za sebou nechávala vlhkú cestičku. Keď dorazila k ušnému lalôčiku, Montego vedel, že stratí kontrolu. Priveľmi po nej túžil, priveľmi ju chcel. Jeho novovybudovaná sebakontrola to dlho nezvládne. Opäť ho nežne uhryzla. Zadržal dych a rýchlo jej vzal tvár do dlaní s úmyslom pobozkať ju. Saria sa však uškrnula a jeho dlane zo svojich líc zložila. Prišpendlila mu ich k chladnej stene. Sklonil k nej hlavu. Vydýchol jej do tváre. Pritlačila sa na neho svojím telo. Zavrčal. Pustila mu ruky, aby mohla svoje prsty vpliesť do jeho vlasov. Zmocnila sa jeho pier dravým bozkom. Jeho ruky okamžite vystrelili k jej telu. Svoje dlane položil na jej líca a jazykom jej vychádzal naproti.

„Mali by sme ísť, nech na nás nečakajú," šepla oproti jeho perám.

Zaskučal.

„Ešte chvíľu vydržia."

Opäť ju pobozkal, aby ešte nešla.

„Nemusíme ich nechať čakať," odtiahla sa, no tentoraz urobila pár krokov vzad, aby jasne pochopil, že je čas pokračovať v ceste. Zaskučal, no odlepil sa od steny. Toto jej ešte nedaruje.

„Si neskutočná," zafučal, na čo sa ona iba rozosmiala.

„Ja viem," vytiahla spoza opaska zdobenú dýku.

„Plánuješ mi ju vrátiť?" pobavene nadvihol obočie.

„Poctivo som ju ukradla, takže nie," vyplazila mu jazyk.

„Myslel som, že si ju zahodila."

„Prečo by som to robila?"

V zápätí sa zlomyseľne zaškerila.

„Dýka sa vždy zíde."

Dorazili do menšieho podniku, kde o takomto čase bolo veľmi málo zákazníkov. Saria spomalila a Montego kráčal popredu. Zastavil až pri stole, pri ktorom sedeli ich priatelia.

„Pozrite, koho vediem," uhol sa Montego a trom bytostiam sa naskytol pohľad na mladú Líšku. Nesmelo sa usmiala. Prvý vstal Kalon, ktorý ju vtiahol do medvedieho objatia. Potom Soran a nakoniec aj Celia. Posadali si.

„Saria!"

„Takže ty si skutočne?" ozvala sa prvá Elfka.

„Áno," zavrčala Saria skôr, ako mohlo dievča vetu dokončiť.

„Preto si tak zaryto trvala na tom, že kráľovské rodiny to riešia, však?"

„Sebakey nie je hlúpy a svojich ľudí by nenechal trpieť. Navyše toto nie je vec, ktorú tak ľahko ututláte. Bol tam, keď," zhlboka sa nadýchla.

„Keď som to urobila. Možno nebol práve úplne pri vedomí, ale niečo tušil. Musel. Nikto iný okrem nás dvoch v salóne nebol."

„Prečo si nám to hneď nepovedala?" potichu sa ozval Kalon.

„Nebolo, čo povedať. Je mŕtva a chcem, aby to tak zostalo."

„Vieš si predstaviť, akú radosť by si urobila Malawi a nie len v tom kráľostve, keby sa dozvedeli, že si nažive? Je to jednoducho zázrak!"

„Celia, nie! Nerozumieš tomu. Ani trochu tomu nerozumieš."

Elfka sa stiahla a očervenela. Montego ju chápal, avšak skutočne tomu nerozumela. Ona vždy bola tým správnym dievčaťom, ktoré dodržiava pravidlá, v tom je ten problém. Saria naopak. Snažila sa im vyhnúť. Koruna jej nesedela, chce žiť po svojom, bez pravidiel. Kruto však za svoju slobodu zaplatila.

„A-ako nájdeme Venandiov?" zmenil Soran tému.

„Takíto aktivisti majú radi činy. Ak vás spoznajú podľa úspechu, ucítia, že niečo vo vás je a bude ľahšie k nim preniknúť," odvetila Saria a vďačne sa na Sorana usmiala.

„Ako to myslíš? Musíme poraziť temnotu a rozhlásiť to?" zamračila sa Celia.

„Saria chce povedať, že musíme zanechať odkaz. Ale odkaz pravým ušiam. Nie to vykričať po celej Malawi, ale iba tým správnym ľuďom. Ale ak by tu bola temnota, môže byť už zničená," skočil do toho Kalon.

„To zistíme," pozrela naňho Saria.

Upír sa usmial a prikývol.

„Ako to myslíš?" zamračil sa Montego, ktorému sa ani trochu nepáčilo to náhle porozumenie medzi Upírom a Líškou. Kalon prevrátil očami rovnako ako Saria.

„Pokojne môžete ísť do zámku, Sebakey Montega pozná. Ja s Kalonom sa povyzvedáme po okolí. Večer o ôsmej sa tu stretneme a odovzdávame vám informácie."

„Čože? Prečo nemôžeme vyzvedať všetci?" naježil sa Vlčí princ.

„Celia so Soranom majú s niečím takým minimum skúseností. A ak mi chceš tvrdiť, že ty skúsenosti máš, okej beriem, ale uvedom si, že si princ a všade kam vkročíš pútaš pozornosť. Nie si až taký nenápadný s tou kapucňou, ako si možno myslíš," sladko sa usmiala Saria.

„Ja som bol v armáde a so špehovaním a získavaním informácií mám bohaté skúsenosti. Saria je perfektnou zlodejkou, takže nenápadnosť je jej druhé meno. Preto ideme my dvaja a vy počkáte na výsledok," spokojne prikývol Kalon. Montego nakrčil nosom, čo Upíra rozosmialo.

„Nemusíš sa báť, že ti ju preberiem. Skôr ma priťahuješ ty ako ona."

Montego vyvalil oči a Saria so smiechom šťuchla priateľa do boku. Vlčíprinc by aj niečo povedal, ale nestihol. 

„Prosím vás, čo môže byť na tom také ťažké?" odfrkla si Celia.

„Mám ti pripomenúť, ako si prepadla v kaviarni mňa?!" zacerila sa Saria a Elfka sklopila zrak. Soran odvrátil tvár a dlaňou dusil smiech, ktorý sa mu dral z hrdla.

„Ale," ozval sa Vlk na protest.

Saria si povzdychla a nežne ho pobozkala na pery.

„Stretneme sa tu o pár hodín a dám vám, čo chcete." 

Oprela si čelo o jeho. Jeho srdce sa s tým však zmieriť nechcelo. Stále nemohol pochopiť, prečo nemôže ísť aspoň on. Možno mal titul, ale nesedel s vyloženými nohami počas vojny. Bol bojovníkom. Otváral ústa na protest, ale Saria zavrtela hlavou. Odtiahla sa od neho a cúvla k Upírovi, ktorý jej položil ruku na chrbát. Kývla ostatným a bez zbytočných slov odišli z podniku. Montego zúril.