„Môžeš zastať, prosím!" vydýchol Soran skrz zaťaté zuby.

„Nik nás neprenasleduje."

Montego pomaly zastal a Soran z neho okamžite zoskočil. Oprel sa o kolená a lapal po dychu, akoby celý ten čas bežal on a nie Vlk. Vlčí princ veľmi dobre vedel, že jeho priateľ nemá v láske jazdu na koni a zjavne ani na vlkovi. Zabáral mu prsty do srsti až to bolelo a kŕčovito sedel na jeho chrbte akoby mal z neho každú chvíľu zletieť. Montego sa premenil do svojej ľudskej podoby.

„Čo tu robíš?"

„Znova dávam partiu dohromady," zaceril sa Montego.

„Teraz?" nechápal Soran.

„Áno, trvalo mi to, priznávam sa, ale nikoho to asi nenapadlo."

„Hľadáš Sariu," uškrnul sa Čarodejník.

Montego otvoril ústa, no zahanbene prikývol.

„Ale prečo tu? Ak by tu bola, poslal by som ti správu."

„Myslíš, že tu nie?"

„Prečo by mala?"

„Žila v Malawi, Aezene, Iske aj vo Vegraxe."

„Čo Kusiya?"

„Pochybujem, že by žila na mieste, kde by na mňa mohla naraziť. Celé som to pokašľal, Soran, dobre to vieš. Myslel som, že bude práve v Tushene, pretože tu nestrávila ani zlomok svojho života."

Dvaja priatelia vykročili po lesnej ceste. Soran zavrtel hlavou.

„Nemyslím si, že by chcela otvoriť novú etapu života. Ako to bolo s Ardentiou? Princezná odrazu zmizla, no počas vojny sa vrátila do Malawi. Potom ušla opäť, ale viac sa do Malawi nevrátila."

„Ty myslíš?"

„Som si takmer istý," usmial sa Soran.

„Soran, ty si génius!" skríkol Montego a zovrel ho v objatí. Čarodejník sa rozosmial, no smiech sa zmenil v zaskučanie, keď Montego podráždil rany zo skúšky. Vlk sa okamžite odtiahol a ustarane si obzrel priateľa. Čarodejník iba mávol rukou. Kráčal so zdvihnutou hlavou vpred. Montego ho nasledoval.

„Chceš mi povedať, že toto bola skúška?!" zavrčal.

„Folen a ja sa nemáme v láske odkedy sme nastúpili do školy."

„Však ťa takmer zabil!"

„To by majstri nedovolili!" ohradil sa Soran.

„Videl som to. Takto vyzerá poprava, Soran!" štekol Montego. Čarodejník sa usmial, no potom sa jeho oči zaleskli.

„Zlyhal som. Neprešiel som skúškou. Folen nie len vyhral, ale totálne ma znemožnil. Najhoršie na tom je, že keby nebolo teba, zjavne by ma museli z bojiska odniesť na ležadlách. Len som všetkým potvrdil, že som mizerný bojovník a nemám šancu stať sa raz učiteľom. Ako môžem niekoho učiť, keď sám som nemožný?" kopol do kameňa na ceste.

„Soran, prestaň! Porazil si úlomky Temnoty. Niekoľkokrát. Ovládaš zaklínadlá, ktoré iný čarodejník nezvládne. Čo na tom, že si pohorel na skúške? Keď ťa takto uvidí tvoja zamilovaná susedka, pravdepodobne ťa znásilní."

„Harmony? Odkiaľ ju poznáš a prečo by ma ona, preboha, znásilňovala?" nechápal Čarodejník.

„Stretol som ju na trhu. Kamarát, ty sa nezdáš, ale pletieš hlavy ženám na počkanie. Nehovor mi, že si si jej správanie nevšimol. Tá je do teba zamilovaná až ma z toho svrbel nos," zasmial sa Montego.

Soran očervenel ako lesné maliny. Vlk sa väčšmi rozosmial, no nekomentoval to. Však on ich k sebe neskôr postrčí.

„Myslím, že viem, ako si poradiť s tými úlomkami," zmenil tému.

„Montego, čo sa tej výpravy týka. Bola to iba hra. Nech si vymyslel čokoľvek s tými kryštálmi, nie je to odpoveď."

„Čože? Prečo?" nechápal Vlčí princ.

„Pamätáš si, ako som vravel, že tie dvere boli zapečatené tak, že ich mohol ľahko odomknúť aj začiatočník mágie?"

Prikývnutie.

„Našiel som Celiine proroctvo, spoznal úlohu kryštálov, viem všetko," povzdychol si Soran. Montego naňho zvedavo hľadel.

„To proroctvo je obyčajná báseň v knihách. Začína ňou Zbierka bájok a povestí z Hilabetey. Nájdeš ju aj priamo v jednej z povestí o hrade Fallington. Päť hrdinov Elementárov sa vyberá na cestu. V rôznych vydaniach sa kritéria menia. Najbežnejšie vlastnosti sú múdrosť, sila, rýchlosť, odvaha, mágia. Tí hrdinovia musia zachrániť staré kráľovstvo, ktorého meno je zabudnuté. Zbavia ho kliatby, ak nájdu, čo je zapečatené na hrade Fallington. Sú to tie kryštály, ktoré symbolizujú priateľstvo a vlastnosti, podľa ktorých sú Vyvolenými. Vďaka putu, ktoré ich spája odrazia útok veľkého čierneho draka, ktorý drží kliatbu nad kráľovstvom. Vieš, prečo sme našli kryštály my, Montego? Pretože na hrade Fallington sa neustále konajú akcie s touto tematikou. Tie kryštály nečakali na nás, ale na deti, ktoré ich nájdu. Potom by sa istotne odniekadiaľ vynoril „drak" a ony by ho porazili drevenými mečmi."

„Čože?! To celé bola hra?!" vyprskol Montego.

„Bohužiaľ. Žiadna zbraň proti Temnote neexistuje," zavrel Soran hlavou.

„Existuje," protirečil mu Vlčí princ.

„Rozprávka o priateľstve a súdržnosti?" pobavene nadvihol obočie Čarodejník.

„Bože, nie!" rozosmial sa Montego. Kiežby to bolo také jednoduché.

„Venandiovia! Otec mi hovoril, že králi nechcú vyvolávať paniku. Vie o nich skutočne málo ľudí. Robia to, čo sme robili my. Bojujú s kúskami Temnoty pomocou elementov. Všetko sú to Elementári, ktorí v tichosti ničia tie beštie. My sme chvíľami boli Venandiovia!"

„To myslíš vážne?" vyvalil oči Soran.

„Takže to nebolo až také zbytočné?"

„Úplne nie," žmurkol Montego.

„Musíme nájsť Celiu! To jej dá nádej, že boj o Eirikinu spomienku nie je hlúposť, ale má zmysel!" vzrušene vykríkol Soran.

„Nájdeme aj Kalona. Nový zmysel života sa mu zíde, nech vraždí Temnotu a nie iba sebeckých manželov," pridal sa Vlk.

Rozrušení a plní novej nádeje sa rozbehli k Soranovi domov. Jeden deň zostanú, aby vzali zásoby, oddýchli si a najmä, aby si Čarodejník ošetril rany. Potom zamieria do Aezenu, aby našli Kalona. Odtiaľ do Isky po Celiu a napokon do Malawi po Sariu. Vlejú nádej aj do nej, dokážu jej, že svet neposlala do záhuby, ale kráľovské rodiny vytvorili špeciálnych lovcov, ktorí sa o to postarajú a ak chce mať pokoj v duši, budú po jej boku a pomôžu jej pozametať zvyšok Temnoty.

Keď sa zjavili v dedine, kde Soran býval, obyvatelia naňho šokovane zízali, keďže po jeho boku sa hnal Montego Saville z Kusiye. Vlčí princ si totiž zabudol opäť natiahnuť kapucňu. Mladí muži si ich nevšímali, Soran viedol priateľa do svojho domu. 

Prechádzali dvorom, keď niekto radostne zapišťal Čarodejníkove meno. Dievčina preskočila plot. Hnala sa k nim a Soran s úsmevom otvoril náruč, do ktorej mu Harmony skočila. Prižmúril oči a zasyčal. Okamžite sa od neho odtiahla a premerala si ho. V jej očiach sa mihol strach a blysla pohľadom na Vlka, ktorý hrdličky pobavene sledoval.

„Čo sa, preboha, stalo?" uprela smaragdové oči späť na svojho priateľa.

„Ste sa pobili?"

„Nespravil som skúšku," sklonil Soran hlavu.

„Toto ti urobil,"

„Folen."

„Odporný had jedovatý," zamračila sa.

„Ale Soran sa bil ako lev. Videl som to. Ani na sekundu neprestal bojovať," pochváli priateľa Montego. Soran urobil naňho kyslú grimasu.

„Ten idiot. Prečo ti museli dať práve jeho? Všetci vedia, že ti neustále ubližuje," zamrmlala Harmony a opatrne ho objala. On jej objatie vrátil. Montego za jej chrbtom robil znechutené grimasy, špúlil pery, vyplazoval jazyk. Soran ho spražil pohľadom, no Vlčí princ prestal, až keď sa od seba odtrhli.

„Pripravila som niečo na zjedenie, keď sa vrátiš a bude dosť aj pre princa," pozrela do zafírových vlčích očí. Montego sa jemne uklonil na znak vďaky.

„Otec tu nie je?" opýtal sa jej Soran.

„Nie. Asi je v meste," stisla mu ruku.

Prebehli do druhého dvora. Aj Harmony bola sama. Jej rodičia šli pozrieť príbuzných a vrátia sa až na druhý deň popoludní. Pohostila ich gulášom a zvedavo počúvala ich rozprávanie. Vysvitlo, že Soran jej porozprával o výprave a spomenul nových priateľov. Harmony si v prvom momente myslela, že vezie práve Kalona, keď bol Montego zaodetý v čiernom a kapucňa mu skrývala tvár. Soran jej porozprával o pláne pokračovať v tom, čo začali pred mesiacmi. Harmonin úsmev povädol. Jej oči zosmutneli, ale neprotestovala, naopak podporila priateľov nápad. Montego si všimol jej smútok.

„Harmony, mohol by som dostať ešte trochu vody?" požiadal. Dievča trhlo hlavou až jej škoricový chvost spadol na chrbát, no usmiala sa a vstala, aby došla do domu po to, o čo princ požiadal. Hneď ako sa im otočila chrbtom, Montego blysol pohľadom na Čarodejníka.

„Páči sa ti?" štekol potichu.

„Prečo?" zažmurkal Čarodejník.

„Tak niečo urob. Odídeš a ona zase zostane sama. Povedz jej, že sa vrátiš a pobozkaj ju alebo čo. Chceš ju či nie?"

„Mám ju rád, ale,"

„Aj ona teba! No tak, Soran."

Soran zavrtel hlavou. Pobavene pozrel na Montega, no ten kývol hlavou ku dverám odkiaľ sa vracalo dievča so skleneným džbánom. Vlčí princ vyčaril úsmev a poďakoval. Dievča sa posadilo oproti nemu k Soranovi a vytiahla spoza zástery maličkú fľaštičku pripevnenú na koženej šnúrke. Za sklom žiarila bledozelená tekutina. Zastrčila si uvoľnený prameň za ucho, no aj tak jej opäť spadol do tváre. Podala fľaštičku priateľovi.

„Len si odbehnem," zamrmlal Montego, no pochyboval, že ho dvojica počula. Vzdialil sa, ale nie tak veľmi, aby mu niečo uniklo. Dopraje im súkromie, aké potrebujú alebo si to aspoň myslia. Nenápadne pozoroval dvojicu pri stole. Napriahol všetky vlčie zmysly, aby mu nič neuniklo.

Soran s vyvalenými očami hľadel na fľaštičku. Harmony sa usmiala. Chytila šnúrku a pretiahla ju cez Soranov krk. Sklo dopadlo na jeho nahú doškriabanú hruď. Prekvapene zízal na darček.

„To je,"

„Rastový elixír. Za to, že si zvládol skúšku."

„Zlyhal som," protirečil jej.

Ich pohľady sa stretli. Montego krčiaci sa v kríkoch si pritisol dlaň na pery, aby sa nerozosmial. Tiež si zahryzol do jazyka a nevypýtal si soľ, aby zmiernil túto sladkú hovadinu pred ním. Nechcel im pokaziť ich chvíľku, no stálo ho to isté úsilie. Až tak veľmi sa počas výpravy nezmenil. Harmony sklonila hlavu k prívesku a na Soranovu nahú hruď.

„Postavil si sa Folenovi. To je úspech a mal by sa osláviť."

„Namiešala si ho sama?" hľadel na ňu šokovane Čarodejník.

„Áno. Podľa tej knižky, ktorú si mi požičal a vďaka tvojím radám. Dokázal si aj nečarodejnicu naučiť miešať elixíry."

Zdvihla tvár a chytila tú Soranovu do svojich dlaní. Prilepila sa k jeho perám. Soran vyvalil oči, no nestihol nijako reagovať, keď sa od neho Harmony zase rýchlo odtiahla. S blčiacimi lícami sklonila tvár. Čarodejník zavrtel hlavou a zdvihol jej nežne bradu. Pobozkal ju na pery, ako ona pred chvíľou jeho, ale neodtiahol sa. Harmony prižmúrila oči a dlaňami sa dotkla Soranovej hrude. Odvážne si mu sadla do lona, Soran si ju pridržal jednou rukou za zátylok, druhú jej omotal okolo pása. Stále sa bozkávali. 

Montego sa rozosmial a vybehol krovia. Zatlieskal, no stále sa smial. Soran možno pôsobí hanblivo, ale je v ňom kus dravého milenca. Dvojica sa od seba zahanbene odtrhla, avšak Harmony stále sedela v Soranovom lone. Nedalo sa určiť, kto je väčšmi červenší. Montego si bez akýchkoľvek rozpakov sadol oproti nim.

„Gratulujem k osvieteniu, hrdličky," žmurkol na nich.

Harmony otvárala ústa, no skočil do toho Soran.

„Nie, nechaj ho. Karma mu to vráti, keď sa stretne so Sariou," uškrnul sa. 

Montego sa rozosmial. Doprial by to Soranovi. Dúfal, že Saria mu odpustí a bude môcť ešte niekedy pocítiť jej sladké pery. Urobí všetko preto, aby si to pri nej už nikdy nepokazil. Ak dokázal napraviť svoje vzťahy s rodinou, možno to dokáže aj so Sariou. Aj keby sa nepridala k boji proti Temnote, pridala by sa aspoň k nemu. Montego postupne chápal narážky svojej rodiny aj Sorana. Postupne si uvedomoval, že Sariu miluje.