Z Montegovho príchodu sa stala senzácia. Kráľ ešte v deň príchodu oznámil návrat svojho strateného syna. Po veľkom oznámení sa po dlhom čase pridal Montego na večeru k svojej rodine. Porozprával im svoj príbeh, ako žil, aj ako získal vodu, čo urobil. Keď spomenul úlomky Temnoty, otec ho utíšil. Poobzeral sa, ale nezdalo sa, že by ich niekto počúval. Vysvetlil mu, že o tie úlomky sa s ostatnými hlavami krajín postarali. Vznikli špeciálne cvičení lovci, zvaní aj Venandiovia. Vie o tom čo najmenej ľudí, aby neprepukla panika. Hlavy krajín chcú, aby zostal v dušiach poddaných mier. Montego bol prekvapený, že o tom vedia, ale chápal, prečo to držia v tajnosti. Kráľa zase prekvapilo, že Montego má vo svojom srdci element vody. Porozprával im o nových priateľoch, celej výprave, Sarii a veľkom fiasku do ktorého celá výprava vyústila. Rodina ho zaujato počúvala, sem-tam mu položili otázku. Matka ho po večeri poriadne vystískala, vybozkávala a uisťovala sa, že sa od nich nechystá odísť alebo urobiť ďalšiu hlúposť. Kráľ svoju manželku podpichoval, zatiaľ čo Heskel ich iba pobavene sledoval.

Noviny a magazíny sa išli o Montegov príbeh potrhať, avšak Vlčí princ nikomu neposkytol úplnú pravdu. Výpravu za úlomkami Temnoty ani nespomenul, rovnako tak ani svoj element. Často sa ho vypytovali, či sa teraz stal opäť korunným princom a on zdedí po otcovi trón. Montegovi táto otázka bola proti srsti. Vždy sa cítil previnilo voči Heskelovi. Tomu kládli podobnú otázku, či nežiarli na navráteného brata a že mu možno práve on ukradne spred ňufáka trón, keď sa k nemu Heskel konečne dostal. Montega to rozčuľovalo. Akoby nikomu nezáležalo na ničom inom ako vraziť medzi bratov klin alebo čo. Bratia sa o tom rozprávali, kráľ do toho zatiaľ nezasahoval. Montego pre každý jeden rozhovor odpovedal rovnako:

„Urobil som veľa chýb, za ktoré som musel zaplatiť. Nevrátil som sa domov preto, aby som vzal bratovi dedičstvo trónu Kusiye. Netúžil som sa opäť stať princom, takejto pocty si od kráľa nezaslúžim. Vrátil som sa, aby som získal odpustenie od svojej rodiny a najmä od otca, ktorý celé roky pykal za moje hriechy. Heskel si trón zaslúži oveľa viac ako ja a želám mu len to najlepšie."

Heskel dostával podobné otázky ako jeho brat. Tiež sa často opakoval:

„Môj brat má nárok na trón odmalička. Nikdy som po ňom netúžil, nemal v úmysle mu ho vziať. Protestoval som, keď ho otec vyhodil a neskôr zo mňa urobil korunného princa. Táto česť patrila Montegovi. Ponúkol som mu možnosť, že sa ochotne vzdám titulu korunného princa aj všetkých jeho privilégií, ale on to odmietol."

Médiá prekvapili odpovede ich rodičov:

„Sú to dvaja dospelí Vlci, bratia. Keď som Montega vyhnal, kráľovstvo potrebovalo dediča. Heskel si právom zasluhuje svoj titul. Avšak, keď sa starší syn vrátil, neprišiel žiadať o zlato, drahokamy, trón. Nežiadal ma, aby som mu vrátil jeho titul a privilégiá. Prišiel za mnou ako za otcom, nie za kráľom. Chcel odo mňa iba odpustenie. Verím, že bratia to majú medzi sebou vyriešené."

Prešlo pár mesiacov a Montego sa aj s bratom prechádzal po meste. Zdravilo ich mnoho poddaných, obchodníci im núkali svoj sortiment, rôzne ochutnávky. Sem-tam ich niekto zastavil a niečo sa spýtal. Heskel bez jediného zamračenia a vždy s úsmevom odpovedal, Montega niekedy zastavili úplne vyvedeného z miery a mnohokrát mu ušlo zavrčanie či nadávka, čo musel v konverzácií rýchlo napravovať minimálne úsmevom. Ani kapucne ich identity neskryli.

„Ako sa môžeš byť taký ochotný?" nechápal starší brat.

„Nemajú vždy príležitosť so mnou hovoriť. Možno sa im to podarí len raz za život. Avšak svojej svorke musíš vedieť načúvať. Rád si vypočujem ich názory. Navyše sú milí."

„Skôr trochu dotieraví."

„Až tak si sa zas nezmenil," rozosmial sa Heskel.

„Ani ty," vyplazil mu Montego jazyk.

„Počuj, kedy spoznám tvoju družku?" zmenil Heskel tému.

„Moju družku?!"

„Tú Líšku, ktorú často spomínaš. Vrátil si sa pred niekoľkými mesiacmi a ani si sa ju nepokúšal vyhľadať? Môže byť práve v našom kráľovstve."

„Saria? O tom dosť pochybujem. Vedela, kto som. Neriskovala, že by sme sa stretli náhodou v meste. Saria chcela zmiznúť, utiecť, ako to vždy robila. Netuším, kde by mohla byť. Hilabetea je obrovská a čo ak odišla na iný kontinent? Je to zložité, Heskel," klesol Montego na lavičku.

„Mne pripadá, že vieš, kde by mohla byť. Keď sa rozprávame o nej, spomínaš si na také detaily až je to trošku desivé. Prečo ju nehľadáš? Meno si si očistil dávno, všetko si napravil."

„Prosím ťa, aj keby som ju nejakým zázrakom našiel, čo by som jej mal povedať? To, že skutočne mala celý čas pravdu, výprava bola hlúposť, za akú ju považovala už na začiatku, že som bol taký idiot a naletel na odporný trik? Sklamal som ju Heskel. Verila mi a ja som to celé pokašľal. Totálne. Nemôžem sa jej ukázať na oči, ani keby som vedel, kde je a mal naplánované, čo jej poviem. Totálne som to pokašľal."

Montego nepovedal bratovi, že Saria je v skutočnosti Ardentia. Heskel vedel len toľko, že Montego sklamal jej dôveru a doslova ju zničil. Bola ranená, minulosť ju dobiehala a on miesto podpory ju potkol. Ani sa ju nepokúšal hľadať. Hanbil sa. Spomienky na ňu ho týrali, prehadzoval sa uprostred noci. Boli dni, kedy ju nemohol vôbec dostať z hlavy. Mrzelo ho to. Nenávidel sa, že jej dokázal tak veľmi ublížiť. Jedným výkrikom zbúral aj poslednú obranu. On, ktorému verila, ktorému sa otvorila.

„Mal by si jej povedať, čo cítiš," prehovoril Heskel.

„Neprijala by ospravedlnenie. Povedala mi to."

„Myslím to, že ju miluješ," usmial sa korunný princ.

„Čože?!" vyvalil Montego zafírové oči.

„Ušetri ma toho, že to nie je pravda. Vidím to na tebe, počúvam ťa. Jediný dôvod, prečo si jej chcel zabrániť, aby odišla, boli tvoje sebecké úmysly, žiadna výprava. A mrzí ťa to tak preto, lebo ti na nej záleží viac ako si možno dokážeš pripustiť."

„To nie je pravda!" ohradil sa okamžite Montego.

Heskel naňho pochybovačne pozrel.

„Pozri, ak ťa tvoje srdce k nej ťahá, tak za ňou láskavo bež!"

Vstal a Montego naňho hľadel s nadvihnutým obočím.

„Skočím nám po pivo," odpovedal Heskel.

„Pokojne dones aj niečo tvrdšie," uškrnul sa Montego, načo jeho brat iba prevrátil očami. Navráteného syna to rozosmialo.

Oprel sa o operadlo lavičky. Heskel mal pravdu, že Saria mu nedáva pokojný spánok, oberá ho o zdravý úsmev, ale ani na um mu nezišla láska. Samozrejme, lákala ho, túžil sa jej dotýkať na miesta, ktoré zatiaľ ani len jeho oči nevideli, strážiť jej sny, bozkávať jej sladké pery... No nebola to len fyzická príťažlivosť. Záležalo mu na nej. Vytiahol z vrecka nohavíc sklenený kryštál na koženej šnúrke. Zamyslene sa s ním hral pomedzi prsty. Obzeral si ho zo všetkých strán. Hoci celá výprava bol iba krutý vtip, tento suvenír nedokázal zahodiť. Pripomínal mu, že to, čo zažil a ľudí, ktorých spoznal neboli iba sen. Iba tento význam v prívesku našiel.

„Nechaj ma na pokoji, Thorin!" skríklo malé dievčatko.

Montego zvedavo zdvihol zrak. Dievčatko s ryšavými vlasmi ako chvost veveričky utekalo s červenými mokrými lícami pred čiernovlasým bledým chlapcom, ktorý ju zúfalo naháňal. Toto nebola detská hra. Chlapec dievčatku zjavne ublížil.

„Accalia!" zakričal chlapec. Dievčatko prudko zastalo.

„Nechaj ma tak! Choď sa hrať s takými ako si ty. Nemusíš sa báť, už za tebou nebudem chodiť," vyprsklo a utekalo k malému potôčiku. Chlapec tam zúfalo stál a potiahol nosom. Smutne sa díval za dievčatkom, ktoré ho od seba odháňalo. Montego netušil prečo, ale zdvihol sa z lavičky a vykročil k drobcovi.

„Čo sa stalo?" naklonil hlavu nabok.

Chlapča sa vystrašene strhlo a pozrelo na vysokého Vlčieho princa, ktorý ho prebodával zafírovými očami. Zaklonil hlavu, aby mu videl do tváre.

„Princ," vystrašene zaskučal.

Montego si uvedomil, že pre dieťa musí byť desivé, keď sa nad ním tak týči. Čupol si k nemu, aby ich oči boli aspoň v podobnej výške. Thorin cúvol.

„Čo si jej urobil?" kývol na plačúce dievčatko na kameňoch pri potoku.

„Nič," zamrmlal.

„Keby si jej nič neurobil, tak by neplakala," pousmial sa Montego.

„Ja som nechcel," pozrel na dievča chlapec.

„Pozri, možno ti pomôžem. Na dievčatá som majster. Neboj sa, bude to naše malé tajomstvo," povzbudil ho Vlčí princ s úsmevom a menšou lžou. Thorin si ho nedôverčivo premeral. Ticho medzi nimi narúšal vzdialený ruch ulice a dievčenský plač. Montego podal chlapcovi ruku a po krátkom váhaní, ho odtiahol od miesta, kde stáli, aby ich dievča nevidelo.

„Je to tvoja kamarátka?"

Prikývnutie.

„Pohádali ste sa?"

„Nechcel som, aby ma počula," prehovoril ticho Thorin.

„Našiel som si pár kamarátov. Naháňali sme sa ako veľkí Vlci. Pýtali sa ma na Accaliu. Ona nie je Vlčica. Povedal som im, že sa nekamarátime, iba bývame vedľa seba a to nič nie je. Oni mi povedali, že je to dobre, pretože je iba Človek a nevie sa premieňať ako my. Povedal som, že hej a vtedy, som videl, že Accalia uteká. Nechce byť so mnou."

Thorin sklonil hlavičku. Montego naňho ľútostivo hľadel. Aj on urobil takú chybu ako chlapec. Rozdiel bol v tom, že Montego sa nechcel hrávať s inými bytosťami. Iba s Vlkmi. Keď bol starší, už si do svojho okruhu púšťal aj Čarodejníkov a iné bytosti, ale Ľudí nie. Považoval ich za mennej cenných. Teraz sa preto hanbil. Bol si vedomý, že býval odporným bastardom.

„Ale ty sa s ňou chceš hrávať, však?" opýtal sa.

„Áno, ale ona už nechce," zaskučal Thorin.

„Ver mi, že chce, ale teraz je smutná, pretože si myslí, že to ty sa s ňou nechceš hrať," pokúšal sa mu to jednoducho vysvetliť Montego.

„Ale ja chcem!" vykríkol chlapec.

„Ja som iba chcel, aby sa so mnou hrali aj Vlci."

„Na, tu máš," strčil mu Montego do ruky náhrdelník.

Chlapec nechápavo zdvihol šnúrku. Montego zakrúžil ukazovákom a vodná mágia poľahky prešla skrz sklo. Sklenený kryštál už nepôsobil tak obyčajne. Bol plný vody sfarbenej v tyrkysovej farbe. Montego totiž do kryštálu vložil kúsok oceánu prostredníctvom svojej mágie.

„Choď za ňou a ospravedlň sa. Toto jej daj ako darček. Opäť budete kamaráti, neboj sa. Thorin, nerob chyby, aké som urobil ja," usmial sa Montego a chlapča prekvapene zízalo na ten zázrak. Prikývlo a utekalo za dievčatkom. 

Montego sa vrátil k lavičke, kde ho už čakal Heskel s naklonenou hlavou.

„Kde si bol?" opýtal sa ho.

„Neuveríš mi, keď ti poviem, že som sa snažil pomôcť," vyplazil mu Montego jazyk a Heskel sa rozosmial. Podal bratovi pivo a obaja sledovali les pred sebou. Čoskoro z neho vyšiel čiernovlasý chlapec, ktorý ťahal dievčatko za ruku. Tvár mala fľakatú od sĺz, ale usmievala sa a v druhej ruke držala kryštál, ktorý jej visel na krku. Chlapec sa usmial na Montega a ťahal dievčatko niekam preč. Montega zahrialo pri srdci.

Kiežby aj s ním a Sariou to bolo také jednoduché. Hľadel za dvojicou detí a popíjal s bratom pivo. Rozmýšľal. Možno to iba on zbytočne komplikuje. Ak ho dokázala pochopiť, nesúdiť jeho činy, možno by mu dokázala aj odpustiť. Prvýkrát dovolil myšlienkam, aby sa pokúsili nájsť miesto, kde by mohla líška byť. Saria už žila v Malawi, Aezene, Vegraxe, Iske. V Kusiyi by sa neobjavila, pretože by mohli na seba naraziť a dosť pochyboval, že ho chce ešte niekedy vidieť. Zostáva Tushen. Kráľovstvo Čarodejníkov. Je to jeho jediná stopa. Možno mal z ich stretnutia strach, ale to mal aj zo stretnutia s rodinou. Možno je jeho situácia rovnaká ako chlapcova. Jeho brat má pravdu. Nájde Sariu a urobí všetko preto, aby ju získal späť.

Aloha! Hola!

¡Próspero Año Nuevo, mi amors! Nech je rok 2018 ešte lepší, úžasnejší a veľkolepejší ako bol ten minulý. Vykročte doň s úsmevom, odvahou a čistým štítom. Želám Vám do nového roka len to najlepšie :3

Sľúbila som Vám kapitolu, kde začne druhá etapa. Toto je prvý krôčik, štart. Montegova etapa vybehne v ďalšej kapitole. Celkom som sa rozbehla v tomto príbehu, takže kapitola bude pravdepodobne skoro :D Ako sa Vám inak páči Montego, ktorý si hryzie do jazyka? :D Muchas gracias por todo, mi amors! Te Amo!♥                  *CleoDeFuego*