Pohybovali sa potichu ako myšky a hľadali niečo zapečatené. Nemali ani poňatia čo. Svetlo im poskytovala len obloha za oknami. Celia hmatkala po stenách, knižniciach aj podlahe, či nenájde nejaký tajný mechanizmus, Montego prehrabával stoly, truhlice a Soran skúmal obsah skríň, nazeral do ostatných miestností. Avšak zatiaľ nič nenašli. Montego našiel zapečatené listy, no pečať bola dávno zlomená a zväčša šlo o obchodné alebo ľúbostné listy obyvateľov hradu. Bolo tu kopec listov o špionáži a rôzne plány, keďže tu rokovali hlavní predstavitelia rovnosti o odhalení ľudí a ako prinútiť najvyšších, aby zrušili Zákon o utajení, čo sa napokon podarilo.

Pokračovali ďalej, prechádzali poschodie po poschodí. Montego nemohol uveriť, že im stále nejde po krku strážnik. Neboli práve zdatní tichí zlodeji (ako Saria), hoci je pravda, že hrad je priveľký. Bol rád, že v Kusiyi boli oddanejší a pozornejší muži. Povzdychol si, vošiel do ďalšej komnaty, keď Soran na nich zavolal. Celia s Montegom utekali za ním ako o život. Vlk vytasil dýku spoza opaska, no Soran sa šťastne usmieval a ukázal na dvere. Celia potlačila kľučkou, no boli zamknuté.

„Nedostaneme sa dnu."

„Dopekla, myslel som, že sa ti niečo stalo!" zavrčal Vlk.

„Naopak. Asi som to našiel. Pretože tieto dvere sú zapečatené. Kúzlom, samozrejme," žmurkol Soran.

„A ty ich vieš otvoriť," vypískla Celia.

„Pst!" zasyčal po nich Montego. Obaja sa naňho ospravedlňujúco pozreli.

„Mal by som," mykol plecami Čarodejník a vystrel pred seba ruku.

Privrel oči a nahlas vydýchol. S dverami sa nič nedialo a Montegovi prišlo celkom vtipné ako sa jeho priateľ pri tom tvári. Pozeral toto dianie s prekríženými rukami na hrudi a naklonenou hlavou. Celia naopak ani nedýchala. Akoby to prežívala spolu s Čarodejníkom. Soran začal pohybovať prstami aj zápästím. Neskôr pridal aj druhú ruku a opísal vo vzduchu kruh. Otvoril oči, cúvol a uvoľnil ruky. Pozrel na svojich spoločníkov. Pristúpil ku kľučke. Pod jeho dotykom skrotla a pustila cudzincov do komnaty.

„Ako si to?" nechápala Celia.

„Zapečatené dvere," odvetil, no mračil sa.

„Nech sa páči."

Montego vošiel ako prvý. Šokovane sa obzeral vôkol seba. Táto komnata bola úplne iná ako tie ostatné. Tam, kde mala byť stena, ktorá bráni pádu na zem niekoľko metrov pod nimi sa nachádzalo šesť brán, nad každou vyryté písmená. V miestnosti bol na namaľovanej fialovo-zlatej podlahe obrovský stôl okolo neho bolo deväť stoličiek pre deväť zástancov rovnosti. Steny zdobili rôzne vzory a symboly, niektoré Montegovi pripomínali jeho vytetovaný vzor na chrbte. Na opačnej strane, ako boli brány, sa nachádzal strom. Skutočne zasadený strom v kamennej podlahe. Montego by sa tomu bol aj začudoval, keby nezažil aj čudnejšie veci ako strom v hrade.

„Čo to je?" naklonil Montego hlavu a lúštil názvy brán.

„Panebože," vydýchla Celia.

„Toto sú brány do kráľovstiev!"

„Malawi, Kusiya, Iska, Aezen, Vegrax a Tushen,," čítal Soran.

„Líšky, Vlci, Elfovia, Upíri, Ľudia a Čarodejníci. Morské víly v tých časoch vlastné kráľovstvo ešte nemali," pridal sa Montego zamyslene. Zvedavo ponoril ruku do víriaceho tmavozeleného dymu v bráne, ktorá niesla meno Vlčieho kráľovstva. Ruka prešla skrz a pohladil ho studený vietor. Prekvapene stiahol ruku. Brána pravdepodobne vedie na Severné hory v Kusiyi, pretože tam je v každom ročnom období neskutočne chladno a takýto vietor nebol tu vo Vegraxe.

„To je cesta domov."

„Ale ako nám to pomôže proti Temnote?"

„Pod stromom," kývol Soran na rastlinu na opačnej strane.

Tri bytosti sa k nej priblíži a kvokli si ku kmeňu. Soran sa dotkol dreva akoby hladil priateľské šteňa. Pozrel na Celiu, ktorá venovala pohľad Montegovi. Vlk nadvihol obočie.

„Pod stromom," usmiala sa.

„A?" nechápal. To mu už naňho rozpačito hľadel aj Soran.

„Je to zakopané," prehovoril.

„Takže," kývol hlavou Vlčí princ.

„Takže?" zopakovali. Montegovi došlo, čo myslia a vyceril zuby.

„Žartujete?! Som Vlk nie pes!" zavrčal. Stále sa naňho usmievali. Nespokojne zanadával a v sekunde bol z neho obrovský čierny vlk.

„No vidíš, aký si krásny," pokúsila sa ho pohladil Celia.

Trhol sebou, stiahol uši a zacvakal tesákmi. Bolo to varovanie, aby sa ho ani len nepokúšala pohladil po hlave ako psa. Toto je urážka! Je to predsa Vlčí princ, dedič trónu v Kusiyi. Bývalý. Podpichlo ho jeho svedomie. Zahryzol si bolestivo do jazyka, aby ich nepočastoval hanlivými výrazmi a urážkami, ktoré by možno ľutoval celý život. Postavil sa a priblížil sa k stromu. Cítil sa neskutočne ponížene a trápne. Položil laby na hlinu a začal kopať. Klial, vrčal, avšak neprestal. Najradšej by sa pod tú zem prepadol. Jeho pazúry zrazu na niečo narazili. Sklonil k malej jame ňufák a začal hrabať rýchlejšie. Čochvíľa sa zjavila malá krabička. V momente sa jeho laby zmenili na ľudské ruky a podával Celii predmet. 

Zmocnilo sa ho vzrušenie, na poníženie razom zabudol. Muselo tam byť niečo veľké. Tajná zbraň, ktorú poznali už zástancovia rovnosti. Možno očakávali, že sa niečo zvrtne a vytvorili poistku. Mohlo to byť čokoľvek. Montego si ani len nevedel takú malú, no mocnú zbraň predstaviť. Akí vyspelí boli bytosti spred toľkých rokov? A ako je možné, že túto zbraň nikto nehľadal počas vojny s Temným cisárom? Montegove srdce sa prudko rozbúchalo. Šalelo od zvedavosti. Možno získa ešte väčšiu moc, bude môcť ovládať celý oceán, ktovie? Elfka pomaly otvoril krabičku. Chlapci sa k nej zvedavo naklonili plný očakávania. Nikto ani nedýchal, keď sa odhaľoval predmet moci vo vnútri. Čo bolo tak zapečatené, čo im pomôže? Mohlo to byť skutočne čokoľvek, ale jediné, čo objavili vo vnútri bolo číre sklamanie.

„Sklenené kryštály?" vykríkol Vlk.

Soran vyjavene vzal do rúk jeden zo sklenených podlhovastých kryštálov na koženej šnúrke. Montego na to hľadel ako vyoraný. Tento náhrdelník predávali obchodníci v každom kráľovstve, v každom meste. Je to obyčajná haraburda, no aj tak ju všetci stále kupujú. Predajcovia tvrdia, že majú magickú moc, dokážu liečiť alebo ak ich dáte svojej milovanej osobe vaša láska bude spečatená. Sklenené kryštály mali rôznu symboliku. Obchodníci ich aspoň predávajú v rozličných farbách, zatiaľ čo tieto sú obyčajné sklenené, priezračné.

„Suvenír?" nechápal Soran.

„Nie, musí to niečo znamenať!" vydýchla Celia sklamane.

„Skutočne sme mali kopať tu? Uväzníme do toho úlomky temnoty a potom to kryštál rozbijeme alebo čo?" uvažoval Čarodejník.

„Alebo keď kryštál rozbijeme, črepinami posypeme úlomok a bude pokoj? Akosi mi uniká pointa tohto zázraku," vytiahol aj Montego jeden z piatich náhrdelníkov. Šmaril jeden o zem a sklo zarinčalo na podlahe. Kryštál sa zmenil na drobné úlomky. Takže ešte aj lacný náhrdelník. Vzal do rúk ďalší a znechutene naň hľadel.

„Toto musí byť nejaký vtip. Najskôr jednoducho zapečatené dvere, ktoré by otvoril každý Čarodejník a potom lacná bižutéria?"

„Mám pocit, že sme naleteli na nejaký žart," súhlasil so Soranom Vlk.

„Nie, to nemôže byť pravda," zvesila Celia plecia.

„Ale čo to proroctvo? Čo tie úlomky Temnoty? Je to skutočné, nič som si nevymyslela, prisahám! Tak, Bože, prečo? Celý čas som chcela dokončiť Eirikin boj a nakoniec je to celé fraška?!"

„Asi sme to nemali byť, kto sa postará o kúsky Temnoty," šepol Soran.

„Nerád to vravím, ale náš tím bol šialené zoskupenie. Nie sme hrdinovia a nikdy sme neboli. Sme... to čo sme," mierne prehovoril Montego.

„Vrah, zlodejka, arogantný, manipulovateľný, zaslepená. Skutoční hrdinovia, skutoční Vyvolení sú zjavne úplne iní. Čo s nimi máme spoločné my?"

„Saria mala pravdu," utrela si Elfka slzy.

„Celá to bolo zbytočné a hlúpe."

Nastalo ťaživé ticho. Nikto nevedel, čo má povedať. Ich srdcia naplnilo sklamanie. Montego zvesil hlavu. Bude vyzerať pred otcom ako hlupák. Stále mám však vodu, pomyslel si. No, i tak by mal isté miesto vo svorke, keby niečo dokázal. Niečo, čím by odčinil svoje hriechy. Niečo, vďaka čomu by ho otec prijal nie len za princa, ale v prvom rade za svojho syna. Prehrabol si rukou vlasy a zavrčal. Dúfal, že keď nájdu kľúč k zameteniu posledných zvyškov Temnoty, nájde Sariu a presvedčí ju, aby prekonala svoj strach. Spolu by to dokázali. Vykúpi by sa zo svojej minulosti.

„Čo teraz?" ozval sa prvý Čarodejník.

„Nemám poňatia," zavrtel Vlk hlavou.

„Nič," bez emócií prehovorila Elfka.

Chalani k nej prudko zdvihli zrak. Za celý ten čas nepočuli od Celie takýto tón. Jej hlas bol prázdny rovnako ako aj tvár a oči. Akoby sa zmenila v ľad.

„Je koniec."

Žiaľ, mala pravdu. Montego pozrel na brány.

„Poďme domov," zašepkal.

Celia so Soranom sa bez slova postavili a postavili k bránam svojich kráľovstiev. Sklamanie z ich sŕdc len tak sršalo. Montego v dlani zvieral jeden z náhrdelníkov, ktorý si vzal. Vymenili si pohľady. Žiadne objatia, žiadne dojemné a zbytočné slová. Ich srdcia boli skrúšené. Hoci sa pokúsili aspoň usmiať sa, no ani jednému to nevyšlo. Prvá odvrátila zrak Celia a so zvesenou hlavou i plecami vkročila do dymu. O sekundu na to akoby tu nikdy ani nebola. Odišla bez stopy. 

Soran cúvol. Montego na neho spýtavo hľadel, avšak Čarodejník sa neobzrel a vykročil k dverám. Zdvihol ruku a ukazovákom kreslil do vzduchu nejaké znaky. Dvere sa s vrzgotom zatvorili. So sklonenou tvárou opäť podišiel k bráne. Smutne pozrel na Vlka. A jemu niečo došlo. Soran bol jeho najlepším priateľom. Samozrejme, že mal mnoho kamarátov, ale žiadnemu z nich nedôveroval tak ako Soranovi. Ak sa teraz rozídu, možno sa už nikdy neuvidia, preto Montego otvoril ústa, rozhodnutý povedať mu pravdu.

„Ďakujem, Soran. Pomohol si odpornému bastardovi, ktorý bol kedysi korunným princom Kusiye. Som ti zaviazaný."

Soran sa slabo usmial a prikývol. Obaja vošli do svojich svetov.