Ďalší deň sa štyrom hrdinom vliekol. Od okamihu, ako Saria odcválala preč a Montego sa hnal za ňou vo vlčej podobe, tak aj ostal. So sklonenou hlavou a vtiahnutým chvostom sa vliekol za priateľmi na koňoch. No, nie len on bol tichý. Celia po prvých nadávkach tiež stíchla a držala sa po boku Kalona, ktorý ich viedol. Ten bol zamyslený a ledva vnímal okolie. Soran sa prihováral Vlčiemu princovi, no ten naňho ledva pozrel. Nemal náladu a priateľove slová mu neboli ani malou útechou. Sem-tam po ňom zavrčal a Čarodejník sa vtedy rýchlo stiahol. Morálka cestovateľov bola narušená a to ich čakala ďalšia rana, ktorú traja z nich vôbec neočakávali.

Kalon odrazu zastal a otočil sa k Vlkovi, Elfke a Čarodejníkovi. Montego zdvihol konečne zrak. Naklonil hlavu a spýtavo hľadel na bývalého generála s ktorým sa po prvýkrát stretol pred pár rokmi.

„Tam je hrad Fallington. Zvládnete to už aj sami," smutne sa pousmial.

„Prosím?" nadvihla Celia šokovane obočie.

„Kalon, čo to," nechápal Soran.

„Tu moja cesta končí," odvetil Upír.

„Počkaj!" skríkla Celia.

„Kam sa ženieš? Za tou zbabelou Líškou?!"

„Nie je zbabelá. Urobila správnu vec. Možno ti to nedošlo, Celia, ale pre Sariu sme boli priateľmi. Odišla, aby nás chránila. Počula si ju. Chaos, oheň a tieň. Elementy spojené s Peklom a Temnotou. Temnota by ma mohla rovnako ovládnuť ako ju, ale pochybujem, že by sa Soran alebo Montego vrhli ku mne a láskavo ma pobozkali," uškrnul sa.

„Preboha, prestaň! Nič ťa neovládne, prečo by?"

„A prečo Sariu? Celia, mňa Temnota nechcela zabiť. Chcela ma ovládnuť, aby som sa pripojil k ovládnutej Sarii. Cítil som to. Bol som požiadaný, aby som šiel na výpravu a naučil Montega a Sariu využívať ich elementy na boj proti úlomkom Temnoty. Saria to zjavne dokáže bez mojej pomoci a aj Montego je už vo svojom obore majstrom. Moja úloha sa skončila."

„Kalon, nemôžeš nás predsa aj ty opustiť!" namietol Soran.

„Musím, aby som vás neohrozil," pousmial sa Upír.

„Kedykoľvek sa stavte v Aezene. Nájdete ma."

Zoskočil z koňa a podal opraty Celii, ktorej oči pomaly vypadli z jamiek. Kráčal k lesu, z ktorého len pred chvíľkou vyšli. Montega to nahnevalo. Takže teraz všetci postupne budú odchádzať, pretože dostali syndróm veľkého hrdinu?!

Skočil Upírovi do cesty a vyceril tesáky. Uši bojovne stiahnuté dozadu, hrdelné vrčanie a obranný postoj. Odmietal ho pustiť ďalej, odmietal ho nechať ísť. Kalon sa uškrnul.

„Aké dojemné, Vĺčik," zapriadol.

„Avšak ja som sa rozhodol."

Montego zavrčal a urobil krok. Zacvakal tesákmi a varovne sa načiahol za Kalonovou rukou. Upír prevrátil očami a vyhrnul si rukávy na košeli. Vyceril tesáky a jeho oči zablčali červeňou. Syčanie sa stretlo s vrčaním a dve bytosti sa na seba vrhli. Montego skočil, no Kalon ho zdrapil okolo krku a strhol na zem. Vlk sa okamžite staval na nohy. Zavrčal a opäť sa pustil do skúsenejšieho Upíra. Celia so Soranom po nich kričali, avšak báli sa len tak skočiť medzi nich. Predsa len nemali ani tesáky, ani ostré pazúry, ktorými by ich od seba mohli odtrhnúť. Celia sa síce pokúšala manipulovať vetrom, ale bojovníci neustále uskakovali z jednej strany na druhú. Hoci ich zemetrasenie od Sorana donútilo klesnúť do trávy, dlho im to nevydržalo a driapali sa aj poležiačky. 

Práve v ten moment sa Montego nestihol zdvihnúť na laby a Kalon na neho skočil. Zdrapil ho za krk a prskal mu do tváre. Vlk sa metal. Podarilo sa mu zahnať sa labou a nepekne poškriabal protivníkovi tvár. Upír zasyčal a zovretie na chvíľu povolil, čo Montego okamžite využil a postavil sa na nohy. Zvalil protivníka na zem a tentoraz bol on tým, čo mal na vrch. Zareval mu do tváre a tlačil labami na jeho hruď. Veľmi dobre vedel, že Kalon mu aj bez slov rozumie. Odmietal ho nechať odísť a urobí všetko pre to, aby ho zastavil. Kalon lapal po dychu, keď Montego zatlačil na krk. Červeň sa v očiach stratila a Upír sa uškrnul.

„Ver mi, že ma to teraz mrzí," zachrapčal.

Zaboril do vlčej srsti ruku a Montego zaskučal. Nemohol uveriť, že Kalon ho skutočne bodol dýkou. Cítil lepkavú krv, ktorá mu lepila srsť. Zalapal po dychu od toho šoku. Upír ho poľahky zo seba zhodil. Montego neudržal rovnováhu a po dvoch dňoch nadobudol svoju ľudskú podobu. Zazrel na Upíra a dotkol sa prstami otvorenej rany na rebrách. Celia vykríkla a Soran utekal k ranenému. Vytiahol vrecúško s bylinkami a pár listov priložil na ranu, pričom odriekal zaklínadlo. Kalonovi stekala krv zo škrabancov, ktoré mu spôsobil Montego na tvári. Smutne sa usmial a bez ďalších slov, zmizol v tieni.

„Ohromné, ešte niekto chce odísť?!" vyprskla Elfka.

„Vyzerám na to, že som na odchode?" odsekol Vlk namosúrene.

Nechal Sorana, aby mu pomohol. Potom sa predral dopredu so zafírovým pohľadom upreným na hrad na kopci pred nimi. Do večera to zvládnu a ich výprava nadobudne úplne nový rozmer. Nemohol sa dočkať, keď toto celé skončí a s hrdosťou bude môcť vojsť bránou Kusiye priamo pred kráľa, svojho otca. Saria to možno vzdala, ale on nie. Má po krk tých prekliatych výčitiek, ktoré mu režú srdce každý deň.

Keď odchádzal, bol nahnevaný a bolesť otupoval klamstvami, že mu na tom nezáleží, otec mu vlastne prejavil láskavosť, keď ho vyhodil a je mu lepšie samému. V skutočnosti neznášal samotu. Bolo okolo neho hlasné ticho, ktoré ho neskutočne vytáčalo. Je Vlk, preboha! A Vlci žijú vo svorkách. Opustený vlk, mŕtvy vlk. To ho učili v škole, všetci dospelí to tvrdili a toto príslovie sa tradovalo od nepamäti. Nebolo Vĺčaťa, ktoré by tieto slová nepoznalo. Montego nebol mŕtvy, ale rozumel, ako je to myslené. Bol opustený, tíško závidel, keď v oknách zbadal šťastnú rodinu sadajúcu k večeri ku jednému stolu. Žiarlil na zamilované páry, z ktorých láska len sršala, nemohol sa dívať na malé deti, ktoré sa šantili vonku s kamarátmi. Každý mal niekoho, ale Montego bol štyri roky sám. Až doteraz. Konečne našiel svorku, ktorá ho prijala, hoci nie je tak úplne bežná, na akú bol zvyknutý. Avšak nesťažoval sa. Získal priateľov a konečne nebolo ticho. Opäť mohol zavrtieť chvostom, mohol s niekým hovoriť, mohol s niekým zdieľať dni. Hnevalo ho, že Kalon so Sariou mu to celé natrhli. Nie je to také, ako to bolo predtým. Žiadne hádky, doberanie sa, smiech...

Vlčí princ zavrtel hlavou. Ak bude ešte chvíľu premýšľať asi si pazúrmi vyškriabe mozog z lebky. Otočil sa na dvojicu, ktorá to celé začala a pokúsil sa usmiať.

„Povedalo ti niečo viac oné záhadné proroctvo?" podpichol Celiu.

„Len, že je to zapečatené," mykla plecami.

„Kedy sa ho vôbec dozvieme?" pokračoval.

„Ozaj. Ako vlastne to proroctvo znie?" nadvihol obočie Soran.

„Čo si o mne myslíte?! Že mám pamäť ako Kentaur? A ešte na verše. Zošaleli ste?!" odsekla Celia.

„Takže sa ženieme bohviekam pre bohvieprečo?" zasyčal Montego.

„Celý čas sa opieraš o proroctvo, ktoré nakoniec neexistuje, však?!"

„Celia!" vykríkol Soran.

„To nie je pravda!" zjačala.

„Viem, o čom je!"

„Hovor!" vyzval ju Montego a urobil tri kroky k nej.

Modlil sa aj za ňu, aby ho celý čas nevodila za nos, inak za seba neručí. Na túto poondiatu výpravu sa pridal len kvôli jednej veci. Šanci. Možnosti získať späť to, čo stratil. Ak by prišiel za otcom s niečím veľkým ako to, že upratal zvyšky Temnoty, ovládol vodu, istotne by ho vzal späť do svorky. Ak je to ale celé lož, zbytočne strácal čas.

„Mala som nájsť päť členov výpravy – Skromného s mocou jedného zo štyroch základných elementov, dievča, ktoré skrýva svoje srdce, učiteľa mágie, nekontrolovateľného dobrovoľníka a pohonnú silu. Päť členov sa má dostať na hrad Fallington a odomknúť zapečatené. Tam nájde poklad pod stromom. To nám pomôže zvíťaziť nad Temnotou."

„To myslíš vážne?" nadvihol obočie Soran. Celia urazene našpúlia pery.

„A čo je to zapečatené?" pokrčil Montego nosom. Celia mykla plecami.

„Akoby som už čosi podobné počul," zamrmlal Soran.

„Poďme teda, nech to máme za sebou," mykol Vlk hlavou a vykročil. Ostatný ho nasledovali bez protestov. Bolo toho na nich priveľa v priebehu pár dní, takže sa nemohli dočkať až nájdu onen záhadný predmet, aby raz a navždy zastavili Temnotu. 

Stretávali mnohých turistov, všetkých možných rás a pôvodov, čistokrvných aj krížencov, zmiešané dvojice, mladých aj starých. Fallington bol obľúbená pamiatka, pretože práve v tomto hrade bytosti plánovali, ako sa odhaliť Ľuďom.

„Mali by sme počkať, kým všetci neodídu," naklonil Vlk hlavu pred bránou. Soran so Celiou mohli iba súhlasiť. Predsa len ako mohli hľadať dôležitý kľúč, keď všade naokolo sú zvedaví turisti. 

Usadili sa pred hradom ako ďalší z mnohých. Vlk si ľahol a ruky spojil za hlavou. Zatvoril svoje zafírové oči. Zostali iba traja. Nie je to ako predtým. Chýbali tu Kalon so Sariou. Najmä tá Saria alebo Ardentia princezná z Malawi? Vedel, že urobil obrovskú chybu. Uvedomil si to v tom okamihu, ako to urobil. Verila mu. Zdôverila sa mu s niečím, čo bolo pre ňu všetkým. So svojou skutočnou podstatou. Hoci jej element odhalil v ten moment, ako ju pobozkal, aby z nej vytiahol Temnotu, až po rozhovore na ďalší večer mu došla celá pravda. Neskôr mu to povedala sama bez obalov. Vložila mu do rúk svoje tajomstvo, svoje srdce a on ho roztrhal na kúsky. Je taký idiot! Mal sa radšej zadusiť vlastnou krvou zmiešanou s temnotou ako urobiť niečo takéto. Zase všetko pokazil. Na to má skutočne talent. Ubližovať nevinným.

„Montego," zatriasol jeho plecom Soran.

Montego zmätene zažmurkal. On skutočne zaspal. Vychádzali poslední návštevníci a pred dvere sa postavil nočný strážnik, ktorý práve prišiel na svoju zmenu. Montego sa pobavene uškrnul. Tento chlap mu strach nenaženie. Keď sa vytratil aj posledný turista, chcel sebavedomo nakráčať dnu cez hlavné dvere, ale Celia ho zdrapla za rameno a ťahala na opačnú stranu. Vánkom pootvorila okno z opačnej strany a začala sa škriabať dnu. Montego prevrátil očami. Zadok jej trčal z okna a kopala nohami v snahe zachytiť sa niečoho, aby sa dostala dnu.

„Pohni si!" zavrčal.

„Nejde to!" zaskučala.

„Vystri pred seba ruky!"

„Prečo?"

Montego miesto odpovede chytil jej nohy a vtlačil ju do vnútra hradu. Celia slabo vykríkla. Vlk svojím skvelým sluchom začul, že strážnik sa dal do pohybu. Smeroval k nim. Rýchlo pozrel na Sorana, ktorý mu pohľad oplatil. Montego spojil dlane a kývol k oknu. Vyšvihol ho dnu a potom sám so svojou vlčou ladnosťou skočil dovnútra. Pristál bez najmenšieho zaskučania podlahy pod sebou. Strážnik behal svetlom sem a tam, avšak traja hrdinovia sa skrývali v tieňoch interiéru. Keď svetlo zmizlo, dali sa do pohybu.