Saria spadla na kolená a roztriasla sa. V tvári bola úplne biela, telo sa jej chvelo, oči leskli. Mala pocit, že čochvíľa bude opäť zvracať. Machovo-zelené oči mala vytreštené. Múry, ktoré si okolo seba tak usilovne stavala padali. Všetko sa rúcalo. To, čo sa tak dlho skrývala, vina, ktorú pochovávala, prevzala nad ňou kontrolu a úplne ju pohltila ako veľká vlna. Za všetko môže ona. Preto tie Démonove diery. Úlomkom alebo teda havranom sa podarilo ich vytvoriť a práve ona ich vypustila. Za všetko môže ona. V hlave jej trešťalo. Snažila sa to zastaviť, opakovala si, že Ardentia je mŕtva, pochovala ju v tú noc raz a navždy, ale nepomáhalo to. Chrasty opadli a krv začala vytekať. Opäť cítila tie rany ako v to leto pred piatimi rokmi.

„Našiel som ju!" Len z veľkej diaľky počula Sorana. Keď sa k nej sklonil, ani ho nevnímala. Triasla sa na celom tele, ale neplakala. Bola zdesená. Čarodejník ju postavil na nohy.

„Saria, čo sa stalo?" jemne sa jej pýtal. Neodpovedala mu.

Jej rodičia. Stáli vedľa nej. Boli od nej sotva na pár metrov. Ona a Sebakey prežili, no kráľ s kráľovnou nemali šancu. Prečo utiekla po prvýkrát? Toľko času so svojimi milovanými rodičmi premárnila, pretože bola sebecká. Ktorá princezná toto kedy urobila?

Nereagovala na vystrašené tváre ani hlasy, ktoré ju volali. Myšlienkami bola stále v minulosti. Posledné dni, kedy pokazila všetko, čo mohla. Kalon ňou triasol, kričal na ňu, ale nič. Celia ju volala, Soran odriekal zaklínadlo. Líška bola ako bábka.

„Saria," prihovoril sa jej ďalší hlas. Hľadeli na ňu oči oblohy. Boli vydesené a hlas naliehavý. No mlčala. Bála sa prehovoriť. Jej srdce bolo ako sklo, ktoré sa rozbilo na úlomky. Vyliala sa vina, bolesť a nenávisť k sebe samej.

Netušila ako a kto ju doviedol do stanu, no vedela, že je v ňom. Sedela na deke ako socha. Prázdny pohľad upierala do diaľky. Si slabá! Zvonil jej v hlave desivý šepot. Opakoval tie dve slová stále dookola. Bol ako had, ktorý nebezpečne syčal. Sebecká! Zbabelá! Líška bola úplne zlomená.

„Saria?" vošiel niekto do stanu. Nič. Žiadna reakcia. Oproti nej sa posadil Vlčí princ a ustarane na ňu hľadel.

„Krásavica, prosím," pohladil ju po líci. Saria zažmurkala akoby sa bola prebudila zo spánku a zdvihla k Montegovi tvár. Chytil jej ruky do svojich veľkých dlaní. Pohladkal jej hánky.

„Čo sa tam stalo?" opýtal sa. Mlčala. Bála sa, že keď spomienky pustí na jazyk, všetko sa zmení. Všetko bude zničené. Pálili ju a mučili. Bolo to tak čerstvé. Prežívala to, čo uzamkla. Minulosť ju dobehla a teraz sa jej vysmieva popri bičovaní jej srdca.

„Som tu pre teba, Saria. Nie si na to sama." Stále jej hľadel do očí a pohládzal palcami jej hánky. Vedela, že mu môže veriť. Pochopil ju a pomohol jej niesť to ťažké bremeno. Ale toto je niečo iné. Je to beh. Útek, v ktorom sa chce vymaniť z pazúrov minulosti. V jeho očiach bol strach, obavy. Desila ho svojím správaním. Nezaslúžil si to. 

Otvorila ústa a oči sa jej okamžite naplnili slzami. Povedala mu všetko. Netušila koľko rozpráva, no Montego ju ani raz neprerušil. Keď skončila, sklonila tvár a objala si plecia. Vlk ju automaticky objal a pevne stisol. Vdychovala jeho vôňu a oprela si líce o jeho nahú hruď. Teraz nevnímala jeho telo ako dokonalé dielo, ale úprimnú oporu. Oprel si bradu o jej hlavu a utešujúco ju hladkal po chrbte.

„Mrzí ma to, Montego. Strašne ma to mrzí. Nebyť mňa, nič by sa z toho nestalo," zašepkala.

„Nebyť teba, Temný cisár by stále vládol a ničil životy nevinným. Nebyť teba, nikdy by som nedostal príležitosť všetko napraviť," odvetil.

„Nebyť teba, možno by sme sa nikdy nestretli. Nepoznali by sme Celiu, Sorana, Kalona. Zastavila si to najhoršie. Teraz to dokončíme. Spolu."

Neodporovala mu. Ďalší krok si musí poriadne premyslieť. Teraz ju má v moci minulosť. Hrozí, že sa všetko prevalí. Skutočne nechcela vidieť Celiinu reakciu, ak by sa dozvedela, že Saria je v skutočnosti Ardentia. A čo Soran? Kalon? Sariin žalúdok urobil kotrmelec pri tom pomyslení.

Objala Vlka okolo krku a prsty mu vplietla do vlasov. Stále ju držal. Ako je to možné, že stretla niekoho s tak neskutočne podrezaným arogantným jazykom, no obrovským srdcom a pochopením? Netušila ako dlho boli v objatí, ale bola Vlkovi vďačná, že sa neodtiahol. Veľa to pre ňu znamenalo. Nakoniec ho pustila a oči vo farbe drahých kameňov sa stretli. Pohladil ju po líci s miernym úsmevom.

„Chcela si vidieť moje tetovanie," zamrmlal a ona prikývla. 

Otočil sa jej chrbtom a ona uvidela pevný široký chrbát poznačený tak neskutočne tmavomodrým atramentom, ktorý sa javil na pohľad ako čierny, avšak pri bližšom pohľade bolo vidieť modrastý odtieň. Tetovanie sa tiahlo od krížov až po krk, kde končilo. Tvorili ho spletité vzory, pripomínajúce porasty tŕnia s umeleckým obrazom. Opatrne sa ho dotkla a Vlčí princ sa napol. Saria prechádzala jeho tetovaním. Bolo ako kniha, no text bol príliš metaforický a tak mohla príbeh len hádať.

„Tetovala mi to kamarátka Kynthia, keď som mal sedemnásť. Tento vzor navrhla špeciálne pre mňa. Z ponuky tatérov som si nemohol nič vybrať, všetko bolo okukané a fádne. Chcel som obraz, ktorý by niečo symbolizoval. Možno to na prvý pohľad vyzerá ako šialený vzor atramentu,"

„Ale je to symbolika. Tŕne. Prekážky, obmedzená sloboda a tŕne Vlčieho princa, v ktorých zablúdil."

„Pripomína mi to, že nech je cesta akokoľvek tŕnistá, dokážem sa presekať na slobodu a vrátiť sa späť na lesnú cestu."

Otočil sa späť k nej a chytil jej tvár do dlaní.

„A ty to zvládneš tiež. Či ako Saria alebo Ardentia."

Saria sa slabo usmiala. Jemne sa od neho odtiahla a schúlila sa nabok. Vlk si ľahol za ňu a obtočil okolo jej štíhleho tela pažu. Saria na krku cítila jeho dych. Vážila si všetko, čo pre ňu robil, ale s týmto bremenom si musí poradiť sama. Má toho sám veľa a chce to napraviť. Zvládne túto výpravu a do Kusiye sa vráti ako nový človek. Urobí všetko, čo je v jeho silách, aby to urovnal s rodinou. Vlčí princ za ňou pravidelne odfukoval, no Líška zaspať nemohla. Hrýzla si do spodnej pery a oči sa jej naplnili slzami. Diabol ju varoval. Sme si blízki ako peklo a oheň. Oheň je už od nepamäti zobrazovaný ako neoddeliteľná súčasť pekla. Preto ju tak ľahko ovládla Temnota ako Mačacieho cisára. Oheň, chaos, tieň. Najznámejšie elementy spojené s peklom. Preto vtedy hady útočili na Kalona a chceli ho ovládnuť. Avšak jeho srdce je čisté a silné, nie ako to Sariino zjazvené a zbabelé. 

Ohrozila svojich priateľov a takmer ich vlastnoručne zabila. Diabol jej pokoj nedá. Donúti ju odhaliť jej ohnivú podstatu a potom všetko zničí. Jej plamene sú pekelné. Nemá na výber. Pohladenie netvora bolo prvé varovanie, ktoré odignorovala. Ovládnutie Temnotou druhé a zrkadlá boli posledné. Nechce vedieť, čo sa môže stať nabudúce.

Zobudila sa skoro. Opatrne sa vymanila z Montegovho objatia a vykĺzla do teplého rána. Pobrala si svoj skromný majetok a chytila konské opraty.

„Kam ideš?" zastavil ju dievčenský hlas.

Líška sebou prudko trhla. Nečakala, že niekto bude tak skoro hore, ale zas je to Celia. Už v prvé ráno ako ju spoznala bola prvá na nohách a zobudila všetkých ostatných. Saria jej skutočne nepriala nič zlé, naopak chcela, aby sa jej výprava vydarila. Smutne sa usmiala.

„Odchádzam." Elfka vyvalila oči.

„Čo prosím?! Saria, čo sa včera stalo?" vykríkla. Saria v duchu zanadávala. Prečo musí Celia tak kričať? Prebudí všetkých naokolo a Líška nestojí o chabé pokusy zastaviť ju. Rozhodla sa.

„Celia, nechaj to tak," zavrčala.

„Zbláznila si sa?! Ako to môžem nechať tak?" vyprskla Celia.

Líška mala pravdu, že svojím krikom prebudí ostatné bytosti. Z druhého stanu vystrčil hlavu bývalý generál Upírov, ktorého by určite prebudili konské kopytá, keď Saria bude utekať, ale Celia jeho budíček urýchlila. Objavil sa aj rozospatý Soran. Vyšiel spolu s Kalonom zo stanu.

„Čo sa tu hádate tak skoro?" zívol Čarodejník.

Samozrejme to sa aj Montego vypotácal zo stanu, no na rozdiel od Sorana bol úplne čulý. Všetko počul svojím vlčím sluchom. Všetci sa zhŕkli okolo Sarie a stalo sa presne to, čo Líška nechcela.

„Líška chce ujsť!" zaprskala Celia.

„Čože?!" vykríkli chalani.

„Saria, ak ide o to, čo sa včera stalo," Saria skočila Montegovi do reči.

„Montego, ja nemôžem. Rozmýšľala som o tom, ale ja nemôžem pokračovať!" cúvla.

„Čo sa včera stalo? Saria, môžeme ti pomôcť," prihovoril sa jej Soran.

„Nie, nemôžete!" zavrtela hlavou.

„O čo tu ide? Prečo to chceš zrazu vzdať?" nechápal Kalon.

„Zvládneš to! Verím ti!" pokračoval Montego. 

On jediný vedel, o čo tu ide. Jediný bol v obraze a poznal všetky fakty aj prečo Saria chce odísť. No, zjavne jej to odmietal dovoliť. Chcel ju zadržal, no jeho slová boli ako nôž. Presne toto jej povedal Sebakey deň pred jej únikom. Veril v ňu, tak ako teraz Montego. To nechcela!

„Prestaň!" okríkla ho. Zarazil sa.

„Ty chápeš moje dôvody, tak ma, prosím, nechaj ísť!"

„Nenechám! Pretože viem, že chceš všetko napraviť, ale toto nie je riešenie. Len zase utekáš sama pred sebou. Prosím, zostaň a dotiahni to do konca. Spolu to zvládneme a všetko napravíme."

„Ja nie! Všetko zničím. Opäť. Chaos, tieň a oheň! To sú bratské elementy Temnoty. Nemôžem vám pomôcť. Nejde to. Nemala som ani pod vyhrážkami pristúpiť, že pôjdem na túto výpravu. Bola to chyba!"

Montego urobil krok k nej, ona cúvla. Tri ďalšie bytosti nerozumeli celej tejto situácií. Zmätok im zdobil tváre, netušili, čo sa včera stalo, keď ju Soran našiel v jaskyni roztrieštenú. Nepoznali jej minulosť.

„Nebola! Bolo to správne rozhodnutie. Teraz robíš chybu."

„Tak urobím menšiu, ako keď sa toto všetko stalo."

„Nie je to tvoja vina!"

„Obaja vieme, že to ja za všetko môžem!" skríkla.

„Mrzí ma to," sklonila tvár a odvrátila zrak.

„Saria, neopováž sa odísť, inak sa v Iske prevalí tvoje malé zlodejské líščie tajomstvo! Nemáš kam ísť," vyhrážala sa Celia, no Líška sa rozosmiala.

„Pokojne. Z vašich vyhrážok strach nemám," zakričala cez rameno.

„Ardentia!"

Po tomto totálne zamrzla. Čas sa zastavil. Vo vzduchu sa vznášalo meno. Meno, ktoré všetci milovali. Meno, ktoré údajne oslobodilo Hilabeteu. Meno ktoré jej dali rodičia. Bolo ako šíp. Do očí sa jej natisli slzy. Otočila sa na majiteľa hlasu. Vlčí princ na ňu zúfalo hľadel. V očiach sa jej blyslo sklamanie. Verila mu. Zdôverila sa mu so svojím najväčším tajomstvom a on ho zneužil proti nej.

„Ardentia?!" skríkli diváci hádky.

„Ona je mŕtva!" skríkla hlasom naplneným bolesťou.

Montegov pohľad zračil, že si jasne uvedomuje, čo spôsobil a v nočných očiach sa zaleskla ako hviezda ľútosť. Nechcel to urobiť, vykĺzlo mu to. Saria to vedela, ale ani trochu to nezmiernilo sklamanie, ktoré voči princovi pociťovala. Otvoril a zatvoril ústa. Zavrtela hlavou. Nemalo zmysel, aby sa ospravedlňoval. Vložila nohu do strmeňa a vyšvihla sa na koňa.

„Nie," vydýchol a rozbehol sa za ňou. Celia nasledovala jeho príklad. Kalon so Soranom sa nedokázali rozhýbať. Boli načisto zmätení z toho, čo sa práve teraz deje. Líška neuvažovala nad tým, čo robí. Mykla zápästím a proti Vlkovi a Elfke sa rozbehli plamene. Obaja vyľakane uskočili a Ardentia rýchlo stiahla oheň. Neskoro si uvedomila, čo urobila.

Celia na ňu hľadela s čistým šokom. Kalon zalapal po dychu a Soran vyzeral, že každú chvíľku odpadne. Len Montego sa tváril prekvapene, no spamätal sa a opäť sa približoval k Líške. Saria naňho zdesene hľadela a popchla koňa do cvalu. Vlčí princ sa premenil do svojej zvieracej podoby. Skučal za ňou, ale ona nespomalila. Opäť sa zahnala ohňom, len aby ho zastavila. Čierny vlk bol nútený zastaviť. Saria mu venovala posledný pohľad. Uši sklopené, díval sa za ňou so smutnými psími nočnými očami. Odvrátila zrak a uháňala preč.