Saria sa mrvila v reťaziach, Montego vrčal a fučal na zemi. Nemohol sa postaviť na laby, ale nevzdával sa. Soranovi jeden Kentaur vykrútil ruky za chrbát. Čarodejník krčil tvár bolesťou a Sarii stislo srdce. Kalon a Celia boli slobodní a zatiaľ ich neuväznili. Líška zachytila v Kalonových očiach červený záblesk, jeho tesáky boli vycerené. Bol pripravený bojovať, no Kentaurovo skríknutie ho zastavilo. Celia stála ako paralyzovaná. Saria nechápala, čo sa to deje. Grošovaný Kentaur, ktorý vykríkol to meno podišiel k Elfke. Jeho tvár odrážala čistý šok. Ostatní sa mračili alebo neveriacky zízali na Celiu.

„Čo to?" začala Líška, ale Celia ju prerušila vyľakaným zjačaním. Všetci sa strhli a obzreli za seba. Z hlbín lesa sa k nim blížil netvor. Saria sa začala triasť a mykať reťazami ešte silnejšie. To snáď nie je pravda! Pohltil ju číry strach a chcela ujsť. Nechcela sa opäť stretnúť s lepkavým netvorom.

Tentoraz to nebol jašter ani mŕtvola. Pomalým vyrovnaným, no najmä neprirodzeným krokom sa k nim blížil čierny jeleň. Jeho chôdza pripomínala krok šelmy a srsť akoby sa roztekala po jeho tele. Čierne parohy pôsobili ako konáre v strašidelnom lese v noci. Oči bez zreníc, mŕtvolne biele a prázdne. Kentauri napriahli zbrane, Saria s Montegom a Soranom sa snažili vyslobodiť. Jeleň so sebou priniesol zatuchnutý pach rozkladajúceho sa tela, no v prvom rade strach. Saria takmer zošalela. Nechcela opäť pocítiť ten dotyk. Už nikdy viac! Jeleň hľadel na bytosti desivými očami. Otvoril papuľu a odhalil tri rady ostrých malých tesákov. Kentauri znervózneli a hrabali kopytami. Všetci mlčali. Urobili krok vzad a jeleň potriasol hlavou, pričom lepkavá odporná tekutina dopadla na jemnú trávu, ktorá umrela pred ich očami. Okolo jeho tela sa plazili úpony temnoty ako hady.

Kentauri povolili zovretie a väzni boli okamžite na nohách. Saria schmatla meč a v ten moment jeleň prudko otočil hlavu jej smerom. Preglgla. Akoby jej bol videl až do duše a videl všetky jej hriechy. Striasla sa. Jeleň z Temnoty zastal. Bytosti pomaly ani nedýchali. Všetci akoby boli skameneli. Líščiemu dievčaťu sa zdalo, že aj vietor stíchol. Kalon sa ako prvý otriasol a zdvihol ruky, v ktorým sa mu roztancoval tieň. Jeleň odvrátil zrak od Líšky a zaručal až do špičky kostí mrazilo. Kentauri sa ošili a cúvli, no reťaze a luky mali napriahnuté. Jeleň sa rozbehol a temné úpony sa roztriasli ako štrkáče. Vyrazili dopredu. Kalon zreval a hnal sa proti nim. K nemu sa pridal čierny vlk, ktorý za sebou ťahal dve reťaze stále slučkami okolo krku. Zem sa zachvela a Kentauri sa začali stavať na zadné, pričom vyplašene jačali. Saria sa obzrela a zbadala Čarodejníka, ktorý sa pokúša jeleňa zhodiť z nôh. Líška sa pokúša skryť strach a vrhla sa vpred.

„Saria, poď sem!" skríkol Kalon a ona k nemu prudko odbočila.

Schmatol zvíjajúci sa úpon do dlaní namočených v tieni a zaškrtil ho ako hada. Na prstoch mu ostala zapáchajúca lepkavá hmota, ktorú s odporom striasol. Saria rýchlo pochopila, keď sa dotkol jej meča. Tieň obalil ostrie.

„Bež!" kývol jej a sám vbehol medzi Temnotu.

„Utekajte! Zachráňte sa!" kričala Celia na Kentaurov.

Temnota ich obklopila ako hmla. Úpony sa plazili po tráve a ničili ju. Jeleň hrdo stál a dozeral na ich prácu. Bol pokojný na rozdiel od bytostí. Kentauri sa vyplašene stavali na zadné a kričali. Dupotali kopytami, švihali chvostmi, ich reťaze márne narážali do úponov. Celia sa ich snažila upokojiť, no nepomáhalo to. Montego za sebou ťahal reťaze okolo krku a polieval hady. Kalon s desivým výrazom škrtil každý kúsok, čo mu skrížil cestu a Soran roztvoril zem. 

Jeleň cúvol a v ten moment sa Saria rozbehla. S krikom sekala po odvážnych lepkavých hadoch. Pred tieňom cúvali a snažili sa dotknúť jej pokožky. Saria sa uhýbala a uskakovala ako mačka. Nechcela, aby sa jej Temnota opäť dotkla. Už nikdy viac nechce mať nič s Temnotou! Vedela, že za všetko môže jeleň. To on dáva silu a moc tým úponom a oni si ho strážia. Dokonalý príklad symbiózy. Presekávala sa ako vedela. Konečne cítila nad Temnotou moc, keď jej ostrie bolo obalené tieňom. Netušila, ako dlho jej to vydrží, ale rozhodne nechcela čakať, aby to zistila. Ak zničí jeleňa, porazia aj jeho prekliatych sluhov. Darilo sa jej. Strach ustupoval a naplnil ju pocit moci a víťazstva. Priam tancovala popri Temnote a nechávala za sebou spúšť rovnako aj ostatní Elementári.

„Zdravím," uškrnula sa na jeleňa, keď skočila pred neho. Upieral na ňu mŕtvolné oči a jej na chvíľku stiahlo hrdlo. Avšak adrenalín jej strach spálil na popol a povzbudil jej končatiny k činu. Stiahla uši dozadu a poťažkala meč. Spoza opaska vytiahla ešte Montegovu dýku a priložila ju k ostriu meča. Jeleň urobil krok k nej a ona sa zahnala. Prudko sebou šklbol a tieň sa ho ani nedotkol. Zaklonil hlavu s lepkavými parohami a otvoril papuľu. S revom, ktoré znelo ako škripot pazúrov po kove a donútilo roztriasť Líškine kosti, otočil sa späť k nej. Z jeho tlamy sa na ňu valila hmla temnoty. 

Inštinktívne si prekrížila ruky so zbraňami pred tvár, ktorú sklonila. Viečka tisla k sebe a zatínala zuby. Ovalil ju pach hnijúceho mäsa a krvi. Zvrieskla, keď sa jej temnota dotkla a opäť ju pohltil ten odporný pocit, že nepriateľ sa dotýka jej ľadových kostí, ktoré môže teraz ľahko zlámať. Po tvári sa jej rozkotúľali slzy a hlavu jej mátali príšerné spomienky. Spadla na kolená, no tvár si stále kryla rukami. Okolo nej vírila hmla Temnoty, ktorá jej mrazivo hladkala pokožku. Trýznila jej čuch odporným zápachom a otvárala staré rany na duši.

„Saria!" ozvalo sa z diaľky.

Ručanie ustalo a Saria zdvihla uplakané zelené oči. Jeleň uskočil pred blížiacim sa vodným hadom, keď na neho skočil čierny vlk. S vrčaním sa vrhol jeleňovi po krku a do lepkavej srsti zaboril tesáky.

„Nie!" zjačal Kalon nahlas, no bolo neskoro.

Vlčie tesáky prekĺzli do tela z Temnoty. Montegovi sa rozšírili zreničky a jeleňa okamžite pustil. Z papule mu vytekala čierna lepkavá hmota a lapal po dychu. Roztriasol sa, spadol z láb.

„Montego!" zjačala Saria, ale jeleň sa postavil na zadné a z jeho tela vystrelili nové úpony. Sariu zvalili na zem, no krátko na to okolo nej preletel mrazivý vzduch. Vietor jej kmásal vlasy aj oblečenie. Hady padali na zem a menili sa na čierne mláky. Saria sa nadvihla na lakťoch a jeleň pred ňou s ručaním padol z nôh. Na jeho chrbte čupel Kalon a škrtil ho rukami, v ktorých pulzoval tieň. Jeleň sa zvíjal, no bolo už neskoro. Bolo po všetkom.

Pocit víťazstva prerušil krik bolesti. Všetci sa mykli, no Saria vyskočila na nohy a potkýňala sa k Montegovi. Klesla na kolená a vyplašene na neho hľadela.

Šklbal svojím telom, skučal a chvost vťahoval medzi nohy. Z papule mu kvapkala lepkavá hmota po temnote. Triasol sa akoby mu bola zima. Zomknuté viečka prezrádzali, že trpí. Okamžite sa k nej prihnal Kalon, Celia aj Soran.

„Čo je to s ním?" šokovane zízal Čarodejník na Vlka.

„Otrávil sa! Celé telo toho netvora je ako jed!" odsekol Kalon a snažil sa priblížiť k trpiacemu Montegovi. V ďalšom bolestnom zavití sa objavila jeho polovičná premena. Po tvári sa mu kotúľali krvavé slzy. Jačal ako pominutý, šklbal sebou a rukami si oblapil krk s reťazami.

„Preboha, Kalon, čo urobíme?" zapišťala Celia.

„Voda. Potrebujeme vodu! Jazero, rieku, hocičo!" kmital očami Kalon a pokúšal sa zdvihnúť Montega. Ten sebou ale hádzal ako ryba na suchu, až udrel Upíra do tváre.

„Kde je najbližšia rieka?!" skríkla Saria na Kentaurov. Odpoveď neprichádzala. Rozčúlilo ju to. Montego jej zachránil život a ona mu teraz nedokáže pomôcť. Bola zúfalá.

„Prosím! Prosím vás, potrebujeme pomoc! Kde je najbližšia rieka? Prosím!" skríkla Celia o oktávu vyššie.

„Neďaleko odtiaľto. Pomôžeme vám, Eirika," prehovoril Kentaur s grošovaným konským zadkom. Ostatní sa priblížili k bytostiam a hodili im reťaze.

„Zviažte ho, aby neublížil sebe ani ostatným," pokračoval.

Kalon schmatol reťaze a keď sa Montego prudko posadil v návale kriku, prehodil cez jeho hruď železo. Stiahol a Montego opäť spadol na zem. Mykal sebou a kričal ako by ho z kože drali. Sarii sa srdce rozbúchalo ako zvon. Z nosa mu začala vytekať čierna hmota a miešala sa s krvavými slzami. Prudko sa otočil a začal vracať krv s čiernymi úlomkami. Soranovi sa vtedy podarilo zviazať mu nohy. Kalon si ho vyzdvihol do náručia a otočil sa na Kentaurov.

„Kadiaľ?"

Grošovaný mu kývol hlavu a rozbehol sa. Kalon sa hnal za ním. Ostatní ich nasledovali. Chvalabohu, rieka skutočne nebola ďaleko. Hoci Montego sebou mykal a jačal, Kalona to nezastavilo. Zakňučal ako šteniatko a opäť vydával krv. Rozkašľal sa. Ostatní Kentauri povolili bytostiam vysadnúť na ich konské zadky a cválali za svojím vodcom. 

Kalon prekonal posledné metre a hodil trpiaceho Vlka do vody. Už nebol ani vo svojej druhej premene a v rieke s takmer nebadaným prúdom sa kmital v ľudskej koži. Saria zoskočila z Kentaura a ponáhľala sa k nim.

„Nepomáha to!" zakňučal Soran, keď klesol na kolená.

„Došľaka, kde tá temnota uviazla?" mrmlal Kalon.

„Čo tým myslíš?" šibol Soran po ňom pohľadom. Kalon neodpovedal a vystretú dlaň položil na Montegovo telo. 

Vlk skučal, prosil všetkých svätých, aby sa zmilovali a plakal krvavé slzy. Saria mu opatrne chytila hlavu a položila si ju na svoje kolená. Hladkala Montega po vlasoch a tíšila ho, keď pocítila pod prstami zvláštny pohyb. Akoby prúd rieky, ktorá sa búri. Zamračila sa a s upokojujúcim šepotom sa dotýkala Montegovej tváre. Hľadeli na ňu trpiace nočné oči. Prúd ju viedol nižšie až ku kľúčnej kosti. Tam bol najväčšmi napätý. Líška odtiahla prsty od Vlkovej pokožky. Akoby jeho žila pulzovala a čochvíľa mala prasknúť.

„K-Kalon!" zakoktala sa a Upír zdvihol zrak od Vlčej hrude, na ktorej mal položenú dlaň. Saria sa opäť dotkla kľúčnej kosti a Kalon ju nasledoval. Čudne na Sariu pozrel, no Montegov krik ich vrátil späť do reality. Kalon ostrými pazúrmi urobil zárez do tela mladého muža, ktorý prudko otvoril oči a zreval. Nadvihol sa zo Sariiných kolien, no Líščie dievča ho stiahlo naspäť.

„Celia, prosím, pomôž vode trochu vzlietnuť," otočil sa na Elfku. Montegovu ranu poliala voda. Vlk zaskučal a odvrátil tvár. Prestal sebou šklbať, ale stále krčil tvár. Bojuje s temnotou v sebe. Bráni sa, ale Saria netušila, či vyhrá. Jeho telo pomaly ochablo a nočné oči sa zatvárali.

„Bojuj, Montego! Prosím, nevzdávaj to!" hladkala ho po vlasoch a tvár sklonila k tej jeho.

„Temnota ho nechce ovládnuť, ale zabiť!" dychčal Kalon.

„Treba mu pomôcť!"

A sám opäť porezal Montega na pravej paži. Krátko pozrel na Celiu a Sorana. Čarodejník pochopil rýchlejšie ako múdra Elfka a s malým nožíkom sekol po Montegovom bruchu. Otvorenú dlaň priložil ku krvácajúcej rane a začal sa modliť. Nehovoril zaklínadlo, on skutočne odriekal modlitbu k Bohu. Kalon na svoj zárez tiež priložil dlaň a sklopil zrak. Celia sa k nim pridala len Saria váhala.

„Saria!" zasyčal Upír. Zavrtela hlavou a v tvári úplne zbledla.

„Ublížim mu!"

„Saria, zvládneš to! On ťa potrebuje!" prehovoril Soran skôr, ako sa mohol do nej obuť Kalon. Saria pozrela na zmučenú Montegovu tvár a čelo si oprela o jeho. Opatrne sa dotkla rany, ktorá pulzovala ako sopka pred výbuchom. Jemne priložila pery na Montegovo čelo. Soran sa stále modlil. Sarii sa po tvári začali kotúľať slzy a miešali sa s Vlčími krvavými.

Zrazu sa Montego prudko nadýchol. Vypleštil oči a skĺzol zo Sariiných kolien. Kalon, Celia a Soran prekvapene uskočili. Montego sa zaprel dlaňami a pomedzi nadávky, vracal do vody.

Celia sa postavila s Kalonom na nohy, zatiaľ čo Saria a Soran pomohli Montegovi na nohy a pridržiavali ho. Bol bledý a špinavý. Rozkašľal sa so svojím komandom zastal, pretože ho opäť naplo. Saria ho voľnou rukou pohladila po chrbte.

„Dopekla!" zanadával.

„Prestaň kliať. Chýbalo málo, aby si tam skutočne skončil!" napomenul ho Kentaur.

„Keby nebolo vás a tej prekliatej hádky, nič by sa nebolo stalo!" zaštekal a bol by na Kentaurov opäť zaútočil, keby nebol taký slabý.