O tajomnom Líščom kráľovstve Malawi vieme veľmi málo. V minulosti o ňom vedeli len jeho obyvatelia... Ale keď našu krajinu napadla Temnota a krutý Mačací cisár si podmanil všetky kráľovstvá, Líščí národ sa ozval a odhalil svoju tvár. To ale cisár posadnutý temnotou nemohol nechať len tak a podarilo sa mu vyhnať kráľovskú rodinu. Kráľ s kráľovnou sa ale nenechali tak ľahko zastrašiť a v plášťoch tajomstiev bojovali s povstalcami. Žiaľ ich odvaha a hrdosť im boli osudnými. Temný Kocúr získal väčší rešpekt a šíril väčší strach. Mnoho ľudí a bytostí v bitkách o slobodu prišli o svoje životy. Mnohí stratili svojich blízkych. Ale potom nastala tá osudná noc. Noc, kedy sa všetko zmenilo.

Sebakey, Líščí princ, vyvolal útok priamo na Mačacieho cára v ukradnutom zámku. Mnoho povstalcov zaútočilo na stráže a prívržencov cisára, zatiaľ čo princ sa šikovne prešmykol až do sály, kde našiel samotného vládcu posadnutého temnotou. Kocúr bol sám, všetky jeho stráže boli plno zamestnané a jeho sluhovia sa buď zbabelo skryli, alebo bojovali s povstalcami a rebelmi. Medzi mladým Lišiakom a starým Kocúrom sa odohral zúrivý boj. Boj na život a na smrť. Dvaja nepriatelia po sebe prskali a bili sa v zápale pomsty a pocitu moci. Hoci bol cisár oveľa starší ako Lišiak, bol neskutočne obratný a rýchly. Určite za to mohla aj temnota, ktorú ovládal.

Po schodoch sa ozvali kroky, ktoré sa ponáhľali do siene. Niekto mal dostať posily. Ale kto? Dobro alebo zlo? Žiaľ, neboli to povstalci, ktorí by boli prišli na pomoc svojmu princovi. Do sály vtrhli bojovníci, ktorých ovládal temný Kocúr. Sebakey vedel, že toto je jeho koniec. Ale odmietol sa vzdať alebo žobroniť o život. Ak má zomrieť, tak nech zomrie pre ľudí, za ktorých bojuje. Chcel zomrieť v boji za to, čomu verí, čo je správne. Bili ho, sekali mečmi a dýkami, Temnota sa pokúsila obaliť jeho statočné srdce. Jeho kráľovská krv špinila podlahu zámku, ktorý bol stále jeho domovom, hoci ho obsadila Temnota. Myslel si, že je to jeho koniec, strácal zrak a svoje sily.

Ale v tom dnu vbehlo mladé dievča. Mladšie ako Líščí princ. Bojovne vykríkla a hlas z jej hrdla naplnil sálu, kde mal naposledy vydýchnuť Sebakey. S mečom a mocným divokým elementom sa prebojovala k princovi. Chránila ho vlastným telom. Bojovala s eleganciou, akoby tancovala. Líščí chvost sa jej pekne prepletal medzi nohami a strácal sa v plameňoch. Dievčina nepustila ani jediného bojovníka k svojmu bratovi. Pozabíjala všetkých do jedného. Nepoznala nad nimi zľutovanie. Chránila svoju poslednú rodinu. Svojho milovaného brata. Keď padol aj posledný vojak, obrátila sa k cisárovi.

Je koniec, Ardentia! Skríkol nahlas cisár. Princezná Ardentia sa prešibane usmiala. Jej nádherné oči len tak žiarili v plameňoch jej elementu a hrdo zdvihla tvár. Elegantne si omotala chvost okolo štíhlych nôh a trhla oranžovým uškom.

Viem. Povedala len.

Zdvihla svoj meč nad hlavu a cisár sa postavil proti nej. Začal zvolávať temnotu. Ardentia skríkla a rozbehla sa proti cisárovi. Bola rýchlejšia, ako útočiaca temnota. Zabodla meč priamo do Kocúrovho srdca. Temnota z jeho hrude vyletela ako kŕdeľ havranov a jačala v zúfalstve. Rozbila okno a naposledy zakrúžila nad zámkom v Malawi a tým aj nad celou Hilabeteou. Plamene vyšľahli za ňou a rozprskli ju ako ónyxovú prskavku s červenými iskrami ohňa.

ლლლ

Deti počúvali a napäto čakali na ďalšie slová od poloelfky. Dievčaťu na perách hral veľavravný úsmev, ktorý držal deti stále v napätí, hoci už veľa viet do konca nezostávalo. Na chvíľu stíchla a to ticho si vychutnávala. Drobci sa neodvážili ani len dýchať.

„Princezná Ardentia vedela, že siahla až na úplne dno svojich síl a oheň sa vymkol spod jej kontroly. Z posledných síl, ktoré jej za kvapku zostali, utiekla, aby ochránila svojho brata. Prenechala mu trón aj celé Líščie kráľovstvo Malawi, hoci ona bola prvou dedičkou koruny. Dostala sa až k bráne, kde opäť nastal výbuch. Tento krát vybuchla jej mágia. Plamene vyskočili až ku hviezdam, kde vytvorili na oblohe novú hviezdu. Hviezdu našej záchrankyne Líščej princeznej. Áno, Hilabetea bola zachránená, ale mier stál veľkú daň. Mnohí prišli o životy. Kráľ Sebakey zaplatil draho. Nie diamantmi a zlatom, toho má on dosť a nechýbalo by mu tak ako jeho rodičia a sestra."

Poloelfka sa nadýchla.

„Hoci od Temnej vojny ubehlo päť rokov, Ardentia je stále s nami a ukazuje nám náš osud. Zomrela pre nás, aby sme nežili v strachu a Temnote. Zomrela pre svojho milovaného brata a naveky nás bude chrániť z nočnej oblohy."

Dokončila príbeh a každému jednému dieťaťu pozrela do očí. Tento príbeh bol veľmi známy. Hlavní predstavitelia sú legendy. Hrdinovia. Je to príbeh plný bolesti, lásky, obetavosti, zapálenia. Hoci ho na Hilabetei poznali všetci, bol to príbeh, ktorý sa dobre počúval. Každý poznal silu pravdy v tom príbehu a hoci ho poznali naspamäť, rozprávali si ho zas a znova. Ardentia sa síce nedožila svojej slávy, ale jej príbeh sa bude rozprávať z generácie na generáciu a nikto naň nikdy nezabudne.

Saria sa usmiala na svoju kamarátku a hŕstku detí. Dnes bolo v malej kaviarni málo hostí, a tak sa stavilo niekoľko detí z miestnej školy.

Keď si drobci uvedomili, že toto je koniec celého príbehu, začali nahlas protestovať a žobroniť o ďalší. Chceli ešte počúvať príbehy poloelfky. Dievča trpezlivo vrtelo hlavou a s úsmevom odmietalo všetky detské pokusy.

„Čochvíľa bude tma a vaši rodičia sa budú o vás báť. Zas niekedy inokedy," povedala a deti si nahlas povzdychli, ale začali sa stavať zo stoličiek.

Saria vzala z pultu tanier s čokoládovými sušienkami a vyšla deťom naproti, pričom ich ponúkla. Deti sa nadšene pustili do sušienok a Saria bola rada, že ich napiekla toľko, že sa ušlo každému, pretože na tanieri zostalo iba zopár omrviniek.

„Ahojte!" kývali im dievčatá a deti sa s nimi nahlas rozlúčili.

„Ty si neuveriteľná rozprávačka, Azalea," usmiala sa Saria.

„To vieš, mám talent," uškrnula sa Azalea.

„Čudujem sa, že nepracuješ v nejakej škôlke alebo škole," nadvihla obočie Saria a prešla ku dverám, na ktorých otočila ceduľku s nápisom Otvorené na Zatvorené. Služba im skončila a po zvyšok večera mali zaslúžené voľno. Azalea si zastrčila prameň havraních vlasov za jemne špicaté ucho a začala vykladať stoličky. Na perách jej svietil žiarivý úsmev, ktorý sa objavil vždy, keď bola v blízkosti detí. Saria sa pridala k poloelfke a pomáhala jej s upratovaním. Posledné stoličky ich delili od vytúženej voľnosti a sladkej vône noci.

„Chystáš sa dnes niekam?" opýtala sa poloelfky.

„Maximálne tak do postele," zasmiala sa oslovená.

„Líška ide na lov?"

Saria po nej strelila rozčúleným pohľadom. Jej zelené tmavé oči ako mach v lese sa blýskali. Azalea si rada uťahovala zo Sariinho pôvodu.

Líšky sú známe ako lámačky sŕdc a hoci to o nich každý vie, radi to risknú, najmä muži a naivné ženy. Líšky sú považované za lacné štetky, s ktorými si užijú vášnivú noc a tým to končí. Slušne tento biznis zarába rovnako Líškam ako aj Lišiakom. Sú najžiadanejšími partnermi a najmä milencami či milenkami. Tieto bytosti boli vždy obdivované, ale aj nenávidené. Ľahko sa na nich namotala naivná osoba a potom prišlo zlomené srdce. Rozbíjali manželstvá. Okrem toho nie sú známe ani svojou vernosťou alebo odvahou.

Ako každá bytosť aj Líšky sú roztrúsené po viacerých kráľovstvách z rozličných dôvodov. O polohe Líščieho kráľovstva Malawi vedelo veľmi málo ľudí mimo jeho hradieb, niektorí si dokonca mysleli, že ide len o mýtus. Väčšina ľudí si myslela, že Líšky rovnako ako Mačky alebo Víly svoje kráľovstvo nemajú. Ale keď sa rozšírila správa, že práve Líščia princezná zachránila Hilabeteu pred krutým Temným cisárom a aj nový mladý Líščí kráľ Sebakey ukázal svoju tvár, mýtus sa stal pravdou.

Saria nevyužívala svoju prešibanú myseľ a krásu na to, aby chytala mužov do svojich sietí. Hoci žije v Iske – kráľovstve Elfov – pár rokov, nezarábala si svojím telom. Nestála o veľké peniaze od bohatých mužov, ktorý chceli len uspokojiť svoje chúťky. Pracovala ako obyčajná čašníčka a svoj pôvod Líšky skrývala. Jedna Líščia princezná nezmení povesť a predsudky o prešibaných bytostiach. 

Saria sa potierala kokosovým telovým mliekom, aby skryla pred niektorými bytosťami svoj líščí pach najmä pred vlčími a upírimi zvrhlými ňufákmi a väčšina zákazníkov, s ktorými sa dostala do styku, netušili, že ich obsluhuje práve oná nádherná bytosť s prešibanou mysľou. Saria bola krásna, ale nedostupná a možno práve to lákalo niektorých chlapov márne sa pokúšať o flirt či vyvolať v nej záujem, hoci netušili, čím mladá čašníčka je. 

Žila rolou obyčajného dievčaťa, ktorého vlasy vo farbe zapadajúcej scenérie v jemných vlnách padajúce na chrbát, nežné črty tváre, rozkošný nos, plné pery, hlboké machovo zelené oči a príťažlivá postava chytali mužov samy od seba.

„Podľa toho, čo nazývaš lovom," odsekla Líška a venovala poloelfke úsmev. Azalea prevrátila svojimi sivými očami a pobavene zavrtela hlavou.

„Len si bež. Ja si idem ľahnúť pekne do svojej postele," mávla nad svojou kamarátkou rukou s nalakovanými bielymi nechtami a nahlas zívla. Spolu vyšli do teplej noci a zamkli podnik. Rozlúčili sa a každá sa pobrala svojou cestou.

Saria si natiahla kapucňu tmavého plášťa a rozbehla sa do ulíc. Jej nohy mäkko došľapovali na chodník z mačacích hláv a šikovne sa vyhýbala dotyku s ľuďmi. Z barov sa ozývala hlučná hudba a smiech prerývaný s odpornými nadávkami, pri ktorých Líška pokrčila nosom. Odbočila vpravo a smerovala priamo k jednému z barov, kde chlapi hrali karty a vsádzali svoje majetky, niektorí nesmelo alebo okato flirtovali a ľahké ženy si hľadali kšefty. Saria vošla dnu a ovanul ju skysnutý pach alkoholu, zvratkov a potu. 

Kapucňu si nezložila, ako by to urobila každá iná žena. Dnes nemala chuť s nejakým ožranom flirtovať a niečo si potiahnuť. Nie, dnes chcela len kradnúť. Prešla okolo baru, hľadala niečo, čo by ju zaujalo. Nikde nič. Zlaté ťažké reťaze ju nelákali a aj by sa ťažko schovali. Peniaze zväčša boli pri kartách a to by musela hrať. Ani podvádzať v kartovej hre, ktorú chlapi hrali, sa jej nechcelo. Povzdychla si a poobzerala sa okolo seba, či aspoň nenájde peknú jemnú retiazku, či drahý šperk. Bola ako straka, no nebrala všetko, čo sa pekne blyšťalo. Potrebovala niečo, čo by ju upútalo. 

Prechádza davom, keď ju niekto schmatol za zápästie. Prudko sa otočila a jej machovo zelené oči našli opovážlivca.

„Pustite ma!" zavrčala.

„A nechceš sa pohrať ? Si tu za sexy tajomnú ?" vyceril muž žlté zuby a do nosa jej udrel štipľavý pach od cigariet. Pokrčila čelom a opäť zamykala rukou.

„Ja nie som," začala, no chlap sa rozosmial.

„Kam utekáš, mačička?" zasyčal úlisne.

„Za manželom," odvrkla.

„Prsteň nevidím, ty malá klamárka," zavrčal chlap.

„Tvoja prvá noc, dievčatko?"

To Sariu vytočilo. Týmto skončila jej trpezlivosť a behom sekundy vytiahla druhou rukou spod opaska dýku, ktorá sa zaleskla vo svetle žiaroviek krčmy. Chlap prekvapene nadvihol obočie. Dýka bola blízko jeho krku a mladá Líška po ňom vrhala z očí blesky.

„Povedala som, aby ste ma pustili. Mám to zopakovať?" zavrčala.

„Nie, prepáčte," cúvol chlap a Saria rak rýchlo ako dýku vytiahla, ju aj skryla pod plášť, za opasok. Prešla okolo chlapa a pokračovala v hľadaní. V iný deň by sa bola od neho vytrhla s eleganciou a dôvtipom, ale dnes sa jej nechcelo. Nechcela mať s mužmi nič spoločné. Pretiahla sa cez líščí chvost a pokrčila nosom, keď si všimla, ako mladý Lišiak okato flirtuje so staršou ženou Vílou. A v tom zbadala niečo, čo ju pekne upútalo. Konečne, pomyslela si.

Pekná dýka trčiaca z opasku nejakého Vlka, ktorý sa nechal rozmaznávať od príťažlivej Mačky. Mačka sa okolo neho obšmietala a priadla viacej vyzlečená ako oblečená a Vlk sa nebránil. Saria sa k nim nenápadne priblížila. Musí počkať, aby ju nezbadala ani mačacia žena. Laškovne prešla chvostíkom po tvári muža s vlčím pachom a prechádzala si červenými dlhými nechtami po tele. Obaja sa starali len o seba, o nikoho iného. Mačacia žena si mu sadla do lona a pritlačila sa k nemu bližšie, pričom mu zaborila prsty do vlasov. Chvost obtočila okolo jeho tela. Vlk zaklonil hlavu a Mačka sa spokojne usmiala. Cítila, že od neho dostane dobrý zárobok a to bola len predohra. Ona mu ešte ukáže, čo všetko dokáže. Hladkala ho a prechádzala mu tvári.

Saria tušila, že čoskoro skončia v nejakej z izieb, ale tá rukoväť dýky sa jej neskutočne páčila a bola zvedavá na jej čepeľ. Čakala, kedy Mačka začne lákať Vlka do postele. Stále sa na ňom vrtela a užívala si jeho hltavé pohľady, ktoré na ňu určite hádzal. Konečne mu chytila tvár do dlaní a pobozkala ho.

V momente, ako sa ich pery stretli, líščie dievča začalo konať. Prebehla okolo nich a schmatla dýku spod opasku. Bohužiaľ čepeľ jemne zasyčala ako had, ktorého zobudili zo spánku a Vlk sa strhol. Mačka sa od neho nechápavo odtiahla a keď zbadala Sariu za Vlkovou stoličkou zaprskala. Líščie dievča uchopilo do rúk rukoväť a prudko sa otočilo.

„Hej! Zlodejka!" kričal za ňou Vlk, ale kým sa on vymotal od mačacieho dievčaťa a jej vábeniu, pomedzi všetkých ľudí v krčme, bola Saria už skrytá v plášti noci a pre seba sa uškŕňala. Áno, toto bol lov. Úspešný lov.

Skryla sa za rok najbližšej budovy a sledovala spod tieňoch noci ako niekto vybehol z krčmy a obzeral sa navôkol. Uškrnula sa pre seba a zaplavil ju pocit víťazstva a spokojnosti. Bola líška a ani ona nebola svätá. Svoju prešibanosť využívala na to, aby sa pobavila. Ani jej tak nešlo o veci, ktoré ukradla, ako o ten adrenalín. Bola perfektnou zlodejkou a vedela sa aj ubrániť. Svoju krásu a líščí pôvod využívala ako masku, pod ktorou sa skrývala zdatná zlodejka. 

Aloha! Hola!

Hlasím sa s novým fantasy príbehom, opäť s trošku iným. Budem rada, ak to so mnou skúsite a dúfam, že Vás príbeh zaujme. Môžem vám sľúbiť niekoľko veľkých zvratov, tajomstiev, odhalení, napínania a krkolomných situácií. Saria aj ostatné postavy majú svoje osudy a svoju minulosť. Je to príbeh, ktorý sa odohráva po hlavnej vojne.

Dobre končím. Začiatky mi skutočne nejdú, či sa jedná o dej alebo moje kecy, to je jednoducho tak :D Vopred muchas gracias por todo :* Te Amo!   *CleoDeFuego*