„Aj ja ťa rád vidím, Kalon," vyceril Vlk zuby a arogantne si sadol oproti nemu. Soriana sa jemne šupla k Vlkovi a nesmelo sa usmiala.

„Predstavujem ti Sorianu."

„Soriana? Soran?! Čo do kotla pekelného?!" spadla Kalonovi sánka.

„Museli sme ťa nejako nájsť," mykla plecami Soriana.

„Ale toto je..."

„Geniálne, vieme," prevrátil Vlk očami.

„Čo tu robíte, vy blázni?" zavrtel Upír hlavou a pobavene si ich premeral, keď sa oprel o stoličku s prekríženými rukami. 

Dvaja cestovatelia mu vysypali koniec neslávnej výpravy aj Montegovu úvahu. Kalon na nich pochybovačne hľadel, avšak ako náhle Montego spomenul , jeho oči zaiskrili záujmom. Montego prehltol nemiestnu poznámku na generála a ochrancu slabších o tom, že teraz je vrah.

„Takže my by sme sa mohli pridať k tým... lovcom?" prižmúril oči.

„Myslím, že áno. Otec mi hovoril, že robia pravidelne nábory Elementárov. Tých zdatných zaradia do skupiny, slabších vycvičia."

„A vy sa nimi chcete stať?" nadvihol obočie.

„Montego je tu hlavne kvôli Sarii, no myslím, že keď už o niečom takom vieme, tebe aj Celii by to pomohlo. Celkovo," starostlivo vyberala Soriana slová.

„To by mohlo byť ono," zamyslel sa Upír s úsmevom.

Montego priam videl v ňom drsného, odvážneho generála, ktorý je ochotný obetovať život na bojisku. V jeho očiach opäť vzplanula nádej. Opäť mal možnosť vstúpiť do armády, bojovať, udržiavať mier. Ponúkli mu tentokrát oveľa viac ako počas výpravy. Vtedy sa pridal len preto, že poznal Sariu a neodolal jej pomôcť. Teraz mu ponúkli možnosť opäť byt generálom. Získať prácu, ktorú tak miloval. Čo viac treba dať zlomenému srdcu generála ako novú nádej, že opäť bude užitočným a nebude z neho viac vyhnanec?

„Istotne existujú Venandiovia a je možné sa k nim pridať? Nech sa opäť netrepeme niekam zbytočne," prekrížil si ruky na prsiach Kalon, keď boli vo vlaku na ceste do Isky. Montego prevrátil očami.

„Áno, existujú. Myslíš si, že by si kráľ bol vymýšľal?"

„Trepal som sa do Vegraxu iba na základe proroctva a Sariiným prosiacim očiam. Pomohol som, pretože som nemal, čo stratiť."

„Aj tak si to vzdal!"

„Urobil som, čo ste chceli! Doviedol som vás ku hradu!"

„A potom si zbabelo ušiel!"

„Urobil som to, čo bolo správne!"

„Zbabelé!"

„Drž papuľu, princiatko! Bojoval som v poriadne krvavých bitkách, zatiaľ, čo tvoj zadok zohrievali vankúše na tróne! Tak mi nekáž o odvahe a zbabelosti."

„Nikdy som nesedel na zadku ako idiot. Bojoval som!"

„Samozrejme," prehodil Kalon sarkasticky.

Montego sa napaprčil a chcel niečo tomu upírskemu ksichtu odseknúť. Nikto o ňom nebude tvrdiť, že je zbabelec, že niekedy utiekol z boja. Nikdy to neurobil a nikdy to neurobí! Nebol iba princom. Bol Vlkom, bojovníkom! Otváral ústa, no skočil do toho Čarodejník, ktorý bol opäť mužom.

„Musí to byť možné, Kalon. Dáva logiku, že vie o tom minimum ľudí. Nájdeme ich a budeš sa k nim môcť pridať. Opäť budeš generálom a slúžiť ľuďom. Nie ako štvanec a vrah, ale hrdina," usmial sa. Kalon mu úsmev opätoval.

„Soran, ty máš skutočne dar." Pohodlne sa oprel dozadu. S úškrnom ukázal Montegovi škaredé gesto, čo mu Vlk oplatil, no viac sa nehádali.

Do paláca si doslova nakráčali ako pávy. Montego šiel popredu, Soran s Kalonom sa držali za ním. Vlčí princ bol najskôr proti, ale keďže jeho návrh – skočil Celii do okna alebo sa vlámať do zámku – bol okamžite zamietnutý, musel sa prispôsobiť. Neznášal ten plán. Prečo to nemôže ísť inak? On nie je Heskel! Nemá toľko zdvorilostných rečí ani trpezlivosti, preboha!

Kráľ Isky ich srdečne privítal, nadšený, že k nim zavítal Vlčí princ. Hneď sa zaujímal, či Montego prišiel žiadať o princezninu ruku. Kalon so Soranom odvrátili tváre, aby zamaskovali úškrny, keď Vlk zakopol o vlastnú nohu. Snažil sa čo najdiplomatickejšie vysvetliť kráľovi, že neprišiel na žiadne pytačky. Elf sa zdal trošku sklamaný, no jeho nadšenie z návštevy veľmi nepohaslo. Predsa len po dlhom čase zatratený syn vstúpil na kráľovský dvor iného vládcu ako svojho otca a kráľ Elfov sa zdal viac ako poctený. Pozval ich na spoločnú večeru a jednému sluhovi prikázal, aby im ukázal komnatu, kde sa môžu zložiť. 

Keď sa za nimi zavrteli dvere na komnate, Kalon vyprskol do smiechu. Soran sa len veľavýznamne uškŕňal.

„Veľmi smiešne," zavrčal princ. Strhol zo seba plášť a prehrabol si vlasy.

„Bože, netušil som, že v tvojom okolí je až takáto zábava," posmieval sa mu Kalon. Montego ho prebodol pohľadom. Vyceril zuby ako zviera, ktoré sa skrývalo v jeho srdci a niekedy ukázalo aj svoju plnú podobu, keď si to želal.

„Drž jazyk za tými svojimi špicatými tesákmi!"

„Prestaňte," okríkol ich Soran, no stále sa uškŕňal.

„Na čej strane stojíš?!" oboril sa na neho Vlk.

„Na nikoho," zdvihol ruky na obranu Čarodejník.

Do jedálne ich zaviedol sluha. Montego aj pre túto prekliatu hru na návštevu, odmietal nosiť na hlave korunu. To už chceli od neho tí dvaja priveľa. Nenosil ju v Kusyii pokiaľ nemusel a nemieni to meniť. Služobník ich usadil k stolu oproti princeznej, vedľa princa. Vedľa krásnej šľachtičnej sedela Celia. Keď zbadala trojicu hostí, sánka jej klesla. Montego sa na ňu nenápadne zaceril. Soran do neho šťuchol, aby sa teraz sústredil na kráľovskú rodinu. Montego tak skutočne radšej urobil, pretože nechcel, aby mu ponúkali ešte aj Celiu za manželku. Len to nie! Prechádzal skrz zdvorilostné otázky, na ktoré bol, chvalabohu Montego naučený alebo aspoň vedel pokojne odpovedať. Kráľovskú rodinu zjavne potešila jeho návšteva, no Celia sa dvakrát nadšene netvárila. Trojica sa poďakovala za večeru a odišli do komnát s tým, že sú unavení.

„A čo Celia?" nadvihol Kalon obočie.

„Má chrobáka v hlave. Netreba sa báť," žmurkol Soran.

Kalon si vymenil s Montegom pohľad, no nič nehovorili.

Montego práve vyšiel zo sprchy, keď sa do komnaty niekto vbehol a zaplesol za sebou dvere. Blondínka sa oprela o dvere a šokovane zízala na troch mladých mužov, pričom jeden z nich bol zahalený len v uteráku.

„Čo tu robíte?" zasyčala.

Prebodla pohľadom priamo Kalona, Montegovi ledva venovala pozornosť. Vlčie ego utrpelo menšiu ranu. Tak on vyjde zo sprchy takmer nahý, za svoju postavu sa hanbiť nemusí a Elfka aj tak venuje pozornosť tomu prekliatemu upírskemu zadku. Nie je snáď jeho polonahé telo väčším lákadlom? Žiarlivosť ho hneď prešla, keď si všimol, akým pohľadom počastovala Celia Kalona. Upír normálne urobil krok dozadu a nervózne si zahryzol do pery.

„Celia," usmial sa Soran. Snažil sa trošku odľahčiť atmosféru, ktorá nad nimi zhustla, no jeho snaženie vyšlo nazmar. Zazrela aj po Čarodejníkovi. Mykol sa, no necúvol. Jemný úsmev mu však neopúšťal pery.

„Možno to celé nebola hlúposť."

„Ale prosím ťa! Našli sme pár kryštálov, ktoré nič neznamenajú," odfrkla si Celia. Pozrela na Montega a pokrčila nosom. Nechápavo naklonil hlavu. Čo jej on urobil? Za tú urážku sa predsa ospravedlnil dávno. Alebo sa jej nebodaj nepáči, čo vidí? Však má uterák, nemá sa dievča prečo pohoršovať. Dokonca by mohla byť rada, že má možnosť vidieť ho takto.

„Vlastne znamenajú, len nie to, čo by nám pomohlo," prehovoril.

„Čože?!" vyprskla Elfka.

„Poznáš predsa legendy z Hilabetey, nie?" nadvihol Soran obočie.

„Samozrejme, každý ich pozná," pokrčila nosom.

„A poznáš príbeh Temnej dračej kliatby?"

Celia našpúlila pery a pokrčila obočie. Jej myseľ pracovala na plné obrátky. Musela ten príbeh poznať, ak poznala legendy. Jej oči nabrali desivý odlesk a zviezla sa po dverách na zem. Zahrabla si prstami do vlasov, keď ju ovalilo poznanie. Montego tieto pocity veľmi dobre poznal. Doľahla na ňu ťarcha viny toho, čo urobila. Nikto sa ani nepohol, dokonca ani Soran. Napokon Kalon zavrtel hlavou a opatrne sa k Elfke priblížil.

„Nevedela si to," prehovoril.

„Nie," zahryzla si do pery, no nevenovala mu pohľad. 

Frustrovane si vložila tvár do dlaní. Keď ju zdvihla, v jej nebeských očiach sa odrážalo to, ako sa jej láme srdce. Akoby bolo skladačka puzzle a niekto obrázok hodil na zem. Kúsočky sa polámali, stratili svojich partnerov až po obrázku zostali iba drobné úlomky. Kalon si k nej kvokol. Soran chcel niečo povedať, ale Montego ho zadržal. Nemusel mať Upíra v láske, ale pomohol Sarii, keď sa roztrieštila. Možno sa mu podarí zlepiť aj Celiu.

„Všetko to bola iba hra," šepla.

„Celý život je jedna bláznivá hra. Verila si, že robíš správnu vec a skutočne si ju aj robila. Ak ide o Eiriku, priblížila si sa k nej. Bola by na teba hrdá," dotkol sa opatrne jej kolena. Celia naňho pozrela s uslzenými očami.

„Ty si to vedel. Preto si odišiel, však?"

„Nepoznal som tvoje proroctvo. Veril som ti a stále verím. Odišiel som pretože som to považoval za správne ako ty, že sa približuješ výpravou k svojej sestre."

Celia mlčala, pažami si objímala kolená. Kalon sa k nej priblížil a skryl ju do svojej hrude. Elfka sa prudko nadýchla. Slabo vzlykla a hlavu položila na Upírovu hruď, na miesto, kde mu tĺklo srdce. Niečo jej ticho šepkal. Montego schválne odvrátil zrak a snažil sa nepočúvať. Tie slová patrili Celii, nie jemu. Kalon ju hladkal po chrbte a ona mu na niečo prikyvovala. Montego sa odpratal do kúpeľne, aby sa obliekol a zároveň skutočne by mu bolo trápne, len tak tam stáť. 

Keď sa vrátil do izby, Celia sedela pri Kalonovi na jednej z postelí a počúvala Soranovo rozprávanie. Líca mala červené od sĺz, avšak slané dažďové kvapky z jej okien už nepadali. Montego si k nim prisadol.

„Je to skutočne pravda? To o tých Venandioch," pozrela na neho.

Vážne prikývol.

„Dostanem teba aj Kalona k nim. Ak chceš Soran aj teba," pozrel na Čarodejníka, ktorý sa slabo usmial. Jemne zavrtel hlavou. Montego pochopil. Soran túžil byť učiteľom, nie bojovníkom.

„Sľubuješ?"

„Sľubujem."

„Vy všetci ste merali cestu zo svojich kráľovstiev, len aby ste mi povedali o novej možnosti zametania úlomkov?" šepla.

„Áno," uškrnul sa Montego.

„Vieš, rozhodol som sa spoznávať kráľovstvá. Najskôr Tushen, potom Aezen a prišla na rad aj Iska."

„Ide po Sariu, o to mu celý čas ide," rypol do neho Soran. Vlk sa po ňom hravo zahnal. Kalon prevrátil očami.

„My sme len bonus," prehodil pobavene.

„Mohlo mi to dôjsť. Však medzi vami to pekne iskrilo," usmiala sa Elfka.

Montego odvrátil tvár.

„Myslím, že viem, ako ti pomôcť."

„Čože?" vyvalil oči.

Celia sa rozosmiala.

„Kráľ Sebakey organizuje ples. Ver mi, že tam bude. Možno nie ako princezná, ani čašníčka, možno ani ako zlodejka, ale bude tam. To by si Ardentia nenechala len tak ujsť, nech je teraz kýmkoľvek."

„Ale ako sa tam dostaneme?" chytil sa okamžite Vlčí princ.

„Jednoducho. Ako ste sa dostali sem," žmurkla.

„Ale no tak!" zaskučal Montego.