Dvojica sa vrátila do motela, kde boli ubytovaní. Šepkali si do uší nemravnosti po celú cestu. Prsty mali prepletené, provokovali sa letmými dotykmi a pohľadmi. Prskala medzi nimi príťažlivosť, no nenechali to zájsť tak ďaleko, aby vykopli svojich priateľov do jednej izby a oni sa na seba mohli vrhnúť ako nadržané králiky. Svoju hru nechali rozohranú pred dverami izieb s tichým prísľubom, že ju dohrajú, keď bude príležitosť. Sarii neskutočne odľahlo. Montego na ňu nezanevrel, naopak pochopil ju a podržal ju. Dokonca viac. Zistila, že ho priťahuje tak ako on ju. Zobral to niekoľkonásobne lepšie ako čakala. Dúfala však, že jej tajomstvo si nechá pre seba. On možno reagoval priam dokonalo, hoci si to nezaslúžila, ale iní by to tak brať nemuseli. Ona sama sa preto nenávidela, tak prečo by iní mali byť zhovievaví? Svet je príliš krutý a bezcitný.

Líška stále nemohla uveriť, akí sú si s Vlkom podobní. To bolo jednoducho šialené, ale neprekážalo jej to. Mala pri ňom pocit, že to zvládne, že zmení svoj život útekov a konečne bude môcť zastaviť. Minulosť nezmení, ale môže napraviť jej následky v prítomnosti, aby nezasiahli budúcnosť. Montego sa stal jej vzorom. Verila mu, že dokáže napraviť, čo spôsobil a dúfala, že aj ona prekoná všetky prekážky.

Na ďalší deň sa všetci piati stretli dolu na recepcii, aby sa odhlásili. Vlk a Líška si vymieňali veľavýznamné pohľady. Soran s Celiou si zjavne nič nevšimli, no Kalon nechápavo nadvihol na svoju kamarátku obočie. Venovala mu nevinný anjelský úsmev a pristúpila k Čarodejníkovi. Malachai tu teraz nebol. Spolu sa vydali opäť na svoju cestu na hrad Fallington, tentoraz s koňmi zaobstaranými legálne, čo Celia nezabudla zdôraznil. Líška nad tým len prevrátila očami. 

Kalon ich viedol, po jeho boku sa držala Elfka a za nimi sa vláčil Soran, ktorý nebol práve nadšený, že je opäť v sedle. Saria s Montegom sa držali na konci a zhovárali sa. Najväčších démonov toho druhého však neskúšali odomknúť z cely. Keď už spomínali, tak len na to pekné a schválne vynechávali mená a iné detaily. Saria asi po prvýkrát neľutovala túto výpravu. Takáto uvoľnená sa necítila dávno. Montego vedel o nej takmer všetko a ani ju to tak nedesilo. Naopak, cítila medzi nimi zvláštne puto. Páčilo sa jej ako sa na ňu Vlčí princ pozerá, jeho dvojzmyselné narážky, letmé dotyky aj úsmevy. Zvláštne, ako sa naplnil jej najväčší strach, no vôbec ju nedesí.

„Tadiaľto to bude rýchlejšie!" zakričal Kalon spredu a ukázal na otvor v kameni. Dvojica od seba odtrhla zrak a Saria pozrela do temnoty jaskyne. Kalon zoskočil z koňa.

„Bude lepšie, keď pôjdeme pešo. Na hrade Fallington budeme čoskoro. Dva-tri dni cesty a máme to," usmial sa. Cestovatelia si vymenili pohľady. Ich cesta sa pomaly končí. Zoskočili z koní a za sebou kráčali do jaskyne.

„Držte sa ma! Je tu mnoho rôznych odbočiek a ľahko sa tu dá stratiť," upozorňoval ich bývalý generál. Nikto si netrúfol mu odporovať. 

Saria kráčala ako posledná. Obzerala sa po zvláštnej jaskyni. Nikdy nič podobné nevidela. Kvaple boli sklenené a steny boli síce hladké, ale nepríjemné. Boli to totiž zrkadlá. Zväčša ukazovali skutočný odraz, no Sarii sa zdalo, že niektoré sa čeria ako hladina vody. Nikto nevydal ani hlások. Toto miesto bolo zvláštne. Saria sa snažila dívať sa iba pod nohy, no jeden záblesk ju prinútil zdvihnúť zrak. Smaragdové oči hľadeli na zrkadlo, ktoré sa čerilo ako hladina vody. Na rozdiel od iných, Saria v tomto nevidela svoj odraz. Urobila tú chybu, že odbočila a pustila opraty svojej kobyly. 

Pristúpila k zrkadlu, no stále nevidela svoj odraz. Dotkla sa ho a jej ruka prešla skrz. Líška zalapala po dychu a chcela stiahnuť ruku, no v ten moment sa na ňu zo zrkadla zaškerila jej sedemnásťročná podoba, ktorá ju vtiahla dnu. Líška vykríkla.

„Ale ja nechcem!" zaskučalo trinásťročné dievčatko s vlasmi ako zapadajúce slnko. Sedelo na tráve a hľadelo na svojho staršieho brata. Na prvý pohľad bolo poznať tú podobu. Vlasy aj oči boli rovnaké, hoci srdcia tak odlišné.

„Ja sa na to nehodím. Si starší, prečo teda ja?" zavrčalo dievčatko.

„Nemám takú moc ako ty, Fénix," brnkol jej po nose.

„Keby si toľko nefrflala, bola by si dokonalá."

Sarii sa zaleskli oči. Tak rada opäť videla svoj brata. Je stále taký ako si pamätá? Bude ešte niekedy počuť svoju prezývku, ktorou ju volal iba on?

Scéna sa zmenila a Saria stála v izbe svojho brata. Pokojne spal zababušený v perinách. Hoci noc bola teplá, on vždy bol pod perinami. Niekedy si sestru doberal, že určite v sebe nosí mágiu ľadu a jej plamene nebudú mať šancu. Saria prešla okolo postele a pozrela na pokojnú tvár vtedy šestnásťročného chlapca. Chcela sa dotknúť jeho vlasov, keď sa otvorili dvere a dnu vstúpilo dievčatko, ktoré sedelo predtým na lúke. Bolo oblečené na cestu. Saria veľmi dobre vedela, čo sa stane. Prvý útek.

Dievčatko potichučky – ako to len Líšky vedia – prikradlo sa k bratovi. Pohladkala ho po vlasoch. Chlapec sa v spánku pousmial.

„Prepáč, Sebakey. Ale ja verím viac v teba ako seba," zašepkalo a utekalo preč.

Saria potiahla nosom. Opäť cítila tú ťažobu, keď ho opúšťala a zmizla na niekoľko rokov. Zbabelo ušla, než aby niesla zodpovednosť, ktorú jej nachystal osud. Bola slabá.

Scéna sa opäť zmenila. Tentoraz sa Saria ocitla na námestí. Dievčatko narástlo a zmenilo sa v mladú krásnu ženu. Bola celá v čiernom na hlave kapucňa, aby ju nikto nepoznal. Zakrádala sa uličkami a Saria ju mimovoľne nasledovala, hoci nechcela. Veľmi dobre vedela, čo sa stane. Nie, nechce to prežiť znova! Musí sa odtiaľto dostať. Nezvládne to! Videla ako dievča schmatlo známu čiernovlásku. Saria bola tak blízko, aby videla všetko, hoci chcela byť, čo najďalej.

„Kde nájdem, kráľovskú rodinu Malawi?" zasyčala zamaskovaná ryšavka.

„Kto sa pýta," arogantne sa uškrnula Elfka.

„Príbuzná," zavrčala útočníčka. Ich pozície sa rýchlo otočili a Elfka kopla Líšku do kolena. Schmatla ju za krk a ich oči sa stretli. Zjazvená rebelka sa desivo uškŕňala.

„A aká, ak smiem vedieť?"

„Počula si už o Fénixovi?" odsekla s úškľabkom mladšia verzia Sarie. Elfka ju schmatla za rameno a rýchlo kráčali bok po boku.

„Máš šťastie, že vieš heslo! Takže rebelka, nemám kedy ťa sprevádzať až do konca, mám ešte jedno stretnutie. Ale ukážem ti, kde ťa zaradia," prehodila cez plece. Mladá Líška neodpovedala.

Prebehli niekoľkými ulicami, keď prudko zastavili. Elfka kývla hlavou k jednej pekárni. Diabolsky sa uškrnula a utekala preč. Saria nemohla uveriť, že táto Elfka je dvojčaťom tak odlišnej Celie.

Mladá Líška vykročila k pekárni. Vošla dňu a ovanula ju príjemná vôňa pečiva a kakaa.

„Prepáčte, slečna, ale máme zatvorené," zdvihol zrak mohutný pekár.

„Fénix spieval o vašom pečive," uškrnula sa Líška a pekár odtiahol záves.

Saria si pamätala, aké mala vtedy šťastie, že začula dvoch nových rebelov, ako sa informujú o hesle. Spolu s mladšou verziou kráčala dolu po schodoch až natrafila na dvere skladu. Poľahky ich otvorila. Dolu bolo len pár stráží. Keď vošla dnu, všetci zdvihli zrak. Niektorí siahli na zbrane, ale iba jeden sa k nej pridal. Kráčali v tichosti bok po boku až k jednej miestnosti, odkiaľ sa ozývali hlasy. Sarii sa tisli slzy do očí. Jej mladšia verzia zaklopala na dvere a hluk okamžite stíchol. Nečakala na pozvanie. Otvorila dvere a vošla dnu.

Nad mapou sa skláňala nádherná žena s mahagónovými vlasmi s ryšavo-vlasým dobre stavaným mužom. Jej rodičia. Obaja zdvihli k návšteve zrak. Mračili sa na dievča, ktoré prišlo. Do tváre jej zatiaľ nevideli, no to sa čoskoro zmenilo. Líščie sedemnásťročné dievča si stiahlo kapucňu a odhalilo tvár. Saria cítila, že srdce sa jej roztrepotalo ako vták. Mama vyvalila oči, ktoré sa v momente zaliali slzami a zovrela svoju dcéru v náručí. Otec tam chvíľu stál ako ovalený po hlave, no pomaly sa pohol za ženou. Dievča smrklo, no slzy potlačilo, na rozdiel od Sarie, ktorej sa po tvári kotúľali tiché slzy. Je to len spomienka, ale Saria bola šťastná, že mala možnosť opäť vidieť svoju rodinu. Chcela ich objať, no bola ako duch. Nevideli ju, nepočuli, necítili. Mohla sa len prizerať a opäť prežívať tie isté pocity.

„Mami, ocko," šepla.

„Ardentia," odtiahla sa od nej mama a vzala jej tvár do dlaní.

Sarii stislo srdce. Toto meno tak dávno nepočula. Nenávidela ho. Pretože dievča, ktoré toto meno nosilo bolo slabé, naivné a sebecké. Utiekla od rodiny, keď mala trinásť, pretože nezvládala ten tlak, aby sa neskôr stala dobrou kráľovnou. Skrývala sa a nechala princeznú zmiznúť.

„Vrátila si sa," stisol jej otec rameno so sklenenými očami.

„Naši ľudia sú ohrození. Nemôžem to nechať len tak," usmiala sa.

„Strašne ste mi chýbali. Mrzí ma, že som utiekla."

„Teraz si tu! To je hlavné," chlácholil ju otec.

„Mama, otec, mali by ste si ísť už ľahnúť. Zajtra to všetko dobre dopadne. Plán je premyslený do detailu. Dostaneme sa do zámku a získame náš domov," ozval sa veselý hlas od dverí a Saria i Ardentia otočili tváre. Sebakey otvoril ústa od prekvapenia. Už to nebol chlapec ako v prvej spomienke. Bol to mladý muž. Princ, ktorý položí za svoje kráľovstvo život a pre svoj ľud urobí všetko. Mal zakrvavené oblečenie, špinavú tvár aj hebké vlasy. Bol neskutočne vysoký a pod šatstvom sa rysovali svaly. Keď zbadal svoju sestru, meč mu vypadol z ruky.

„Sebakey," šepla a rozbehla sa k nemu. Mladý muž bol úplne ohromený, no keď sa mu princezná zavesila okolo krku, jeho paže automaticky objali jej boky. Prekvapene vydýchol a jeho pery zdobil úsmev. Poriadne ju stisol a šepol jej prezývku, vďaka ktorej sa dostala dnu. Saria natiahla ruku, ale bola menej ako hmla. Bože, ako jej len rodina chýba. Matka s otcom pristúpili k svojim deťom a s láskou sa všetci objímali.

Scéna sa začala opäť meniť a Saria sa načiahla po rodine. Vedela, čo bude nasledovať a odmieta to opäť prežiť. Nie! Toto sa nesmie stať! Avšak osud mal iný plán. Prečo bola len taká sprostá a dotýkala sa toho zrkadla?!

Bojovala. Vojaci Mačacieho cisára padali pod jej mečom a špinili ho svojou krvou. Vraždila každého, kto sa stál po boku odporného krutého cisára, ktorý vyhnal jej rodinu a mučil jej ľud. Neďaleko útočil jej otec a matka. Sebakey sa opieral o jej chrbát a spoločne odrážali útok. Trhla zápästím a na ďalšieho útočníka sa valila ohnivá guľa, ktorá ho zasiahla do tváre. Zjačal od bolesti, keď mu na spálenej koži začali vyskakovať pľuzgiere. Bolo to odporné krvavé divadlo. Vrazila ďalšiemu mužovi do hrude meč a jeho čepeľ vyšla z jeho chrbta. Myslela iba na to, aby vrátila Líškam to, čo im právom patrí.

Odrazila posledného útočníka, keď Sebakey zrazu zreval jej meno a hodil ju na zem. Ozval sa výbuch neskutočne blízko súrodencov, no mladá Líška nič nevidela. No Saria tentoraz áno. Zjačala varovanie na svojich milovaných rodičov, no bolo neskoro. Elementár obdarený chaosom nechal pohltiť základy blízkej budovy, ktorá sa rozpadla a zavalila ľudí blízko nej, vrátane kráľa a kráľovnej. Keby nebolo pohotových reflexov Líščieho princa aj oni by boli mŕtvi. Saria zjačala a hnala sa k ruinám. To isté urobili súrodenci zo spomienky. Saria nemohla odhrnúť kamene, no Ardentii sa to podarilo. Keď našla telá, Saria ich videla tiež. Zviezla sa na kolená a prišlo jej nevoľno. Zatiaľ čo mladá princezná plakala, ospravedlňovala sa, sľubovala a objímala sa s bratom, Saria to nezvládla. Netušila ako je to možné, ale povracala sa. Toto bolo na ňu moc. Tie najhoršie spomienky sa vracajú. Po svojom úteku bola s rodičmi iba dva dni. Dva prekliate dni!

Scéna sa zase začala meniť. Bolo to pár dní po vražde jej rodičov. Saria skrz slzy zistila, že sa nachádza v jednom zo salónov. Sebakey ležal takmer mŕtvy na podlahe. Jej mladšia verzia mala v rukách plamene a ďalšie obkľúčili celú miestnosť. Bolo to peklo na zemi. Šialene sa uškŕňala, cisár bol červený od zlosti. Saria začala jačať. Vrieskala, aby rozbila zrkadlo hlasom alebo aby sa nejako vydriapala. Nie toto nesmie. Päť rokov. Je to päť rokov a pochované. Táto spomienka nemôže vyliezť. Kričala tak, ako keď ju ovládla Temnota, no rovnako ako vtedy bola bezbranná.

„Skončime to!" zasyčala a zdvihla meč.

„S radosťou. Mám ťa už po krk!" zaprskal kocúr.

Meče sa vrhli proti sebe. No, Líška bola šikovnejšia a boj sa ani poriadne nezačal, keď zabodla meč do srdca cisára. Ten vykríkol, no zrazu jeho oči na ňu pozreli s úľavou. Zmiatlo ju to. Vytiahla meč a telo Kocúra spadlo na zem. Avšak nebolo po všetkom, ako si naivne myslela Ardentia. Z jeho hrude vystrelila nádherná postava muža. Od nahoty ho delila iba šarlátová látka okolo jeho bokov. Pohodil blond vlasmi a usmial sa nádherným krutým úsmevom. Diabol.

„Temnoty sa nezbavíš tak ľahko, milá Ardentia," zašepkal.

Po tele jej naskákali zimomriavky. Saria zatvárala oči, otočila tvár preč od pekelného divadla. Nie, nie, nie! Ona to tak nemyslela! Toto nechcela! Veľmi dobre vedela, čo robí jej spomienka. Bojuje s Démonom. Kričala, bránila sa tomu, no keď začula ten krutý hlasný smiech, vzhliadla zrak. Bodla démona. Avšak ten nepadol mŕtvy na zem ako Kocúr. Zmenil sa v obrovského havrana, ktorý vyletel do vzduchu. Mladá Líška vystrelila plamene za ním, aby zničila poslednú stopu, avšak v ten moment sa havran zmenil na celý kŕdeľ tisícky temných vtákov. Obkolesili zúfalú Líšku a salónom sa niesol hlas Démona.

„Asi by som sa ti mal poďakovať, princezná. Vďaka tebe môžu teraz moje operené krásne úlomky ľahšie získať svet. Neskončili sme drahá, ešte sa stretneme. Sme si totiž takí blízki ako oheň a peklo!"

Saria kričala, havrany škriekali a vyleteli do vzduchu. V ten moment sa opäť rozhodla. Videla seba kráčať k polomŕtvemu princovi. Pobozkala ho na čelo a prehrabla mu vlasy zlepené krvou.

„Budeš skvelý kráľ. Ľúbim ťa, Sebakey," šepla a utekala po schodoch.

Oheň jej bol za pätami ako závoj. Ľudia na ňu šokovane hľadeli. Sariu prenasledovali myšlienky rovnaké ako vtedy. Čo to vykonala? Ako len mohla? Všetko len zhoršila. Nemala sa vrátiť. Našiel by sa Elementár, ktorý by Mačacieho cisára zničil. Nemala to byť ona. Nikdy to nemala byť ona. V ten moment stratila úplne všetko. Neznášala sa tak veľmi až do bolelo. Keď utekala vydesená popod bránu, vyčarovala mohutný oheň, ktorý by nikto nemal šancu prežiť. Naveky v tých pekelných plameňoch pochovala dievča menom Ardentia. Pretože princezná, o ktorej si všetci mysleli, že zachránila Hilabeteu, ju naopak zahubila. Zaprisahala sa, že oheň v sebe navždy pochová, aby už skrz nikdy skrz ňu nebola Temnota šírená a aby nikomu neublížila.

Zakopla a spadla na trávu. Nevstala, iba sa rozvzlykala. Tak moc sa nenávidela. Plakala možno niekoľko hodín, keď ju niekto oslovil.

„Slečna? Ste v poriadku?" utrela si nos a pozrela na krásneho Upíra, ktorý si k nej kľakol a podal jej ruku. Zavrtela hlavou. Pomohol jej na nohy.

„Som Kalon. Pomôžem vám," podal jej ruku.

„Ako sa voláte?"

„Saria."

Aloha! Hola!

Niekedy proste ten limit dodržať skutočne nedokážem -_- Ale dobrá správa, že som termín dodržala, ešte o deň skôr :D So, čakali ste, že Saria je naša mŕtva princezná Ardentia? Aký máte názor na jej minulosť? Aký je teraz Váš pohľad na našu Líšku? Ako zvládne to bremeno, že ju minulosť predsa len dobehla? Toto je celý Sariin príbeh a čoskoro končí prvá časť ;)  Muchas gracias por todo, mi amors! Te Amo!♥         *CleoDeFuego*