Saria skutočne mohla v ten deň nemocnicu opustiť. Upír sa pri Líške držal neskutočne blízko a pravú ruku mal položenú na opasku, z ktorého trčala strelná zbraň. Saria by po ňom najradšej niečo zavrčala, avšak teraz jej bola táto obrana zvláštne príjemná. Držala sa pri Kalonovi, nie kvôli strachu z Temnoty, ale zo strachu, čo uvidí vo Vlkových zafírových očiach. Odhalil viac ako ostatní. Ako veľmi do hĺbky jej tajomstiev a klamstiev sa dostal? Na dno pravdy? Vie o tom, že ju to zabíja? Líščie dievča bolo prekvapené, že ju najviac desí, že by ju Montego mohol znenávidieť.

Prechádzali krásnou dedinkou. Slnko už síce zapadalo za horizont, no miesto bolo stále plná života. Susedky veselo trkotali skrz okná a dávali si rady o pečení hovädzieho, malý chlapec naháňal dievčatko, ktoré jačalo, aby ju chlapec nechal tak, matky volali svoje deti domov.

„Aha, tam je Soran!" ukázala Elfka na osamelého chlapca pred jedným hostincom. Ruky mal prekrížené na prsiach a opieral sa o stenu budovy. Sarii najskôr zovrelo hrdlo pocitom, že teraz sa pozrie svojmu záchrancovi a možno aj sudcovi do očí, avšak Vlka nikde nebolo. Netušila, či sa jej uľavilo alebo hrča ešte narástla. Ťažkými krokmi nasledovala Kalona a Celiu za usmievavým Čarodejníkom, ktorý im zamával. Vyšiel Líške naproti a ona sa slabo usmiala. Opatrne ju objal akoby sa bál, že ju rozbije jedným dotykom. Položila si hlavu na jeho plece a na chvíľku si vydýchla. Soran mal neskutočné objatia.

„Bože, som rád, že si v poriadku," usmial sa na ňu láskavo.

„Kde vlastne je Montego?" opýtala sa Celia.

„Išiel do sprchy," odpovedal Čarodejník.

„Všetko sme vybavili. Malachai nám dal kľúčiky."

„Kto je Malachai?" nadvihol Kalon obočie.

„Majiteľ."

„Sprchu potrebujem aj ja!" 

Vytrhla Saria kľúče zo Soranových rúk a utekala do hostinca. Chcela sa tam dostať ešte pred Celiou a poriadne si užiť kvapôčky vody. Navyše chcela oddialiť stretnutie s Montegom. Vletela do izby a s úľavou sa oprela o dvere. Nikoho nestretla a sledovali ju iba pobavené hlasy jej priateľov. Urobila prvý krok a začala sa vyzliekať. Veci nechávala skĺznuť na zem a kým prišla do kúpeľne bola úplne nahá. Vliezla pod sprchu a nechala na seba dopadať príjemne teplú vodu. Kvapôčky jej dopadali na telo v príjemnom rytme a Saria na chvíľu úplne vypla a iba si užívala ten nádherný pocit.

„Saria!" zvreskol hlas spoza dverí.

„To si sa skutočne musela vyzliecť tu a nechať všetko na chodbe?"

Líška sa nahlas rozosmiala a tým dala Celii jasnú odpoveď. Príjemný zvuk jej rozvibroval nedávno rozdráždené hrdlo, no bol to nádherný pocit. Voda so sebou odnášala všetky obavy, strach aj posledné kúsky temnoty, ktoré zostali v Sariinom srdci po poslednom zážitku. Zamotaná v uteráku a kvapkajúcimi vlasmi vyšla z kúpeľne a hneď sa stretla so zúrivými nebeskými očami.

„Nie si sama, kto chce ísť do kúpeľne!" zavrčala Elfka a prehnala sa popri nej. Saria iba pobavene zavrtela hlavou a pomaly sa obliekla do čistých šiat, ktoré ju čakali na posteli. Pravdepodobne sa niekto z cestovateľov postaral aj o čisté oblečenie. Prehrabla si stále mokré ohnivé vlasy a vytratila sa z izby, no pre istotu zrúkla na Elfku, aby ju nehľadala.

Spoza okien, videla, že na oblohe už vládla atramentová farba pokrytá trblietavými hviezdami s ich rohatým pastierom. Prechádzala popri recepcii, keď ju zastavil muž stojaci za pultom. Pekný stavaný blond. Človek.

„Slečna Saria, cítite sa už lepšie?" opýtal sa.

„Ako viete, kto som?" nadvihla obočie a muž sa usmial.

„Vaši priatelia objednávali izbu a porozprávali mi, čo sa stalo. Som Malachai," natiahol k nej s úsmevom ruku. Saria mu ňou váhavo potriasla.

„Temnota je odporná vec. Toto," potiahol sa za golier košele a odhalil škaredú jazvu. Líške prebehli po tele zimomriavky, „mi ostalo, keď ma priatelia spacifikovali. Viac si nepamätám."

„Au," pokrčila Líška nosom. Nepáčilo sa jej, ako to hovorí. Akoby bolo úplne bežné, že Temnota napáda ľudí vôkol a oni buď zomrú, alebo majú šťastie ako ona a Malachai.

„Čo to bolo? Ako vás to chytilo, pamätáte si?" vyzvedal, no rýchlo sklapol, keď si všimol Líškin nedôverčivý pohľad.

„Odpustite mi, ak som dotieravý. No, nemám veľa zákazníkov, ktorí by zažili niečo takéto. Naša dedina vie o Temnote svoje, avšak vždy je zvláštne stretnúť nakazeného."

„To nič, ja len... Bolo to čudné a chcela som ísť na chvíľku na vzduch," pousmiala sa. Snažila sa mierne odmietnuť akékoľvek ponuky na rozhovor a chvalabohu, zdalo sa, že Malachai to pochopil.

„Samozrejme. Prajem vám pekný večer," usmial sa a Saria mu odzdravila. 

Vyšla do chladného nočného vzduchu a prechádzala dedinou. Sem tam našla zakázanú lásku ako napĺňa srdcia mladých ľudí neskoro večer. Kdesi v diaľke sa ozývala tanečná hudba. Líška však zamierala preč od tónov melódií a sľubovaných tancov. Naopak, zamierila si do k prírode. Ako minula posledný dom v dedine privítala ju vysoká tráva. Vybrala sa k nej a brodila sa ňou ako v bahne. Tráva pomaly klesala až nakoniec jej siahala ledva po členky. Ocitla sa pri drobnom vodopáde, ktorý nádherne zurčal a prehlušil aj dotieravú tanečnú hudbu z dediny. Saria si sadla k veľkej vode do trávy a prižmúrila oči. V diaľke videla siluety dvoch ľudí. Mali sa k sebe skutočne blízko. Len tak sedeli a hľadeli bohvie kam, bohvie o čom sa zhovárali, či vôbec rozprávali. Vydýchla si a snažila sa zastaviť drobné kvapky krvi, ktoré jej vytekali z chrást minulosti, ktoré Temnota poškriabala.

„Skrývaš sa predo mnou?" ozval sa za ňou hlas a ona sebou vyplašene trhla, až jej noha takmer spadla do potoka. Hľadeli na ňu oči vo farbe noci a na drsnej tvári bol náznak spokojnosti. Chcel ju naľakať.

„Mala by som?" odsekla. Srdce sa jej roztĺklo. Mal pravdu, chcela sa pred ním skryť. Utiecť pred jeho zvedavým ňufákom a bystrým rozumom. Pousmial sa. Saria v jeho postoji, v tvári aj pohyboch hľadala opovrhnutie, avšak zatiaľ nič nevidela. Možno je fantastickým hercom ako ona.

„Pred svojím úžasným záchrancom, nemáš čo utekať, princezná," zapriadol a prisadol si k nej. Saria sa napla, no potom zvesila plecia.

„Mal si poslúchnuť Kalona. Ja som ťa o to žiadala."

„Zbláznila si sa? Nikdy by som to neurobil!" ohradil sa rázne.

„C-cítil si to, však?" oprela si bradu o kolená.

„Áno," odpovedal ticho. Saria potlačila slzy. Chrasty opadávali a rany sa rozkrvácali. Temnota vykonala, čo chcela. Donútila Líšku trpieť. Dievča vedelo, že si to zaslúži, ale chcela ujsť. Utekala tak dlho, tak prečo ju to dobieha?

„Ale to si smrť nezasluhuje," zašepkal. Líška sa neveselo zasmiala.

„Urobila som príšerné veci, Montego. Odporné. Jednu horšiu ako druhú."

„A myslíš, že ja nie? Vieš, čo všetko som spáchal?" Zlomil sa mu hlas.

„Vieš, kto v skutočnosti som?" oprel sa o ruky a hľadel na dvojicu na druhej strane brehu. Saria na neho hľadela. Vedela, že je to rečnícka otázka, nemusí na ňu odpovedať. Povie jej to sám, ak jej natoľko verí. A možno to ju na ňom tak lákalo. Obaja boli zlomení a desivé jazvy skrývali.

„Montego Saville z Kusiye. Korunný princ, najvyššia beta a nástupca trónu. Znie to super, čo?"

Saria ani nedýchala. Ako mohol byť ukrytým princom, keď ho pozná celá Hilabetea?

„Kalon má pravdu. Ja som zavinil ten konflikt. Bol som s priateľmi v Aezene a tešili sa z ponuky mesta. Samozrejme, pili sme. Vykrikovali sme fakt odporné reči. Rasistické. Očierňovali sme Upírov a robili si z nich posmech. No, nečakali sme, že sa nám niekto postaví. Skupinka Upírov nás varovala, ale nám to bolo jedno. Začali sme sa biť. Okoloidúci na nás znechutene hľadeli. Asi niekto zavolal hliadku alebo šli okolo, netuším, no objavil sa tam Kalon s niekoľkými mužmi. Odtrhli nás od seba a takmer sa mu to aj podarilo rozpustiť, ale ja som musel mať posledné slovo. Vieš, že mám problém udržať jazyk za zubami. Koniec poznáš. Veľa krvi, urážok a trvalo, kým to skončilo. Kusiya mala z toho skutočne veľký problém, no otcovi sa to podarilo urovnať a spolu s Upírmi to zaobalil najviac ako sa dalo, vrátane mojej identity."

Vlk sa zhlboka nadýchol.

„No, otec ma vyhodil. Mal toho dosť. Zbavil ma koruny, trónu, titulu. Vykopol ma ako prašivého psa zo zámku aj zo svojej svorky. Som omega. Mal som devätnásť a v moment, keď po mne zreval, aby som vypadol, som mu odsekol, že pokojne to urobím, pretože aj tak by ma nebavilo sedieť na tróne ako on."

Zavrel oči a pomaly ich otvoril. Pozrel na Sariu.

„Už štyri roky som omega a neprešiel deň, keby som to celé neľutoval."

Saria ho mlčky počúvala. Ozval sa v nej tichý hlások, ktorý ju nabádal, aby povedala Montegovi pravdu. Vlk sa jej tu práve zveril so svojím veľkým tajomstvom. Verí jej až natoľko, aby jej o tom povedal, pričom to v sebe dusil tak dlho. Jej oči sa leskli, rovnako ako tie jeho.

„Ja som urobila niečo ešte horšie," preglgla. Prvýkrát o tom rozpráva. Avšak, ak ju môže niekto pochopiť, je to práve Montego. Je rovnako ranený, rovnako zlomený a vinný ako ona. Obaja urobili niečo, čo ľutujú a chceli ujsť.

„Montego, to kvôli mne sme na tejto šialenej výprave. Ja som toto všetko spôsobila. Nesnažila som sa to napraviť. Utiekla som, pretože keď som sa vrátila po prvýkrát, všetko som zničila," rozochvela sa jej pera. Spomienky sa pretlačili dopredu a tisli sa na jazyk. Zatlačila ich.

„Montego, prosím, ver mi, že som túžila iba pomôcť!" vložila si tvár do dlaní. Je to tak ťažké. Chcela mu o tom povedať, no bála sa. Bála sa, že keď mu povie celú pravdu, zabije ju to. Dusí to v sebe päť rokov.

„To ja som vytvorila tie úlomky Temnoty! Ja som vytvorila Démonove diery!" zaskučala a keď to vyslovila nahlas, rozplakala sa.

Vlčí princ sa tváril zmätene, no jeho pohľad sa rozjasňoval. Líška sa snažila bojovať so slzami, ktoré jej padali z očí. Pery sa jej triasli a dopadali na ne slané kvapôčky. Vedela, že Montegovi všetko došlo. Teraz vie už všetko. Ten bozk odhalil jeden z kúskov lží a princ je dosť bystrý, aby si to pospájal do príbehu. Bála sa naňho pozrieť. Padla na ňu obrovská ťarcha.

Avšak okolo štíhleho Líškinho tela sa omotali mocné paže. Montego si ju privinul k sebe a Saria sa pritisla k jeho hrudi. Hladkal ju po vlasoch, no mlčal. Líška nechápala, čo to robí. Prečo ju objíma, keď to ona za všetko môže? No na druhej strane ho nechcela pustiť a on ju držal.

„Nemyslela som to tak," šepkala.

„Chcela som pomôcť."

„Viem, že si to tak nemyslela," odpovedal rovnako ticho.

„Vieš všetko, však?"

„Viem."

Hladkal ju po ryšavých vlasoch a jej srdce sa pomaly upokojovalo. Cítila sa akási ľahšia, keď ju takto držal v náručí a poznal tú krutú pravdu. Vedela, že už vie všetko, aj to, čo mu nepovedala. Ten bozk. Všetko vyzradil ten prekliaty bozk spojený Temnotou. Poškodil jej múry, no ona ich opraví. Stále sú tam a aj zostanú. Jej srdce opäť zamrzne a spomienky spolu s nimi.

„Nenávidíš ma?" opýtala sa tichučko.

„Pozri sa mi do očí," požiadal ju.

Odtiahla sa od neho a opatrne k nemu vzhliadla.

„Viem, čo si robila v to leto a vyzerám na to, že by som ťa nenávidel?" pousmial sa a pohladil ju po stále pokrom líci. Sariin telom prebehla elektrina a mimovoľne zadržala dych. Ten dotyk bol tak nežný.

„Nemyslela som to tak."

„Ja viem," oprel si čelo o to jej.

„Mal si to urobiť," zašepkala.

„Nikdy."

Obaja mali zatvorené oči a ich čelá sa vzájomne dotýkali. Saria zahadzovala tie dotieravé spomienky a vďaka Vlčiemu princovi to bolo ľahšie. Sršalo z neho pochopenie až bolo takmer hmatateľné. Obalil jej dušu a zašíval stehy na srdci. Už nenesie to bremeno sama. Pomohol jej a neodsúdil ju. Nevyčíta jej to. Možno preto, že on je tiež vinný. Totálne jej obalamutil hlavu a bolo úplne šialené. Jasne si uvedomovala blízkosť ich tiel, no nestačila jej. Bola sebecká, keď túžila po jeho dotykoch na svojom tele. Cítila, že na ňu pozerá a s jemným úsmevom otvorila oči. Nemohla uveriť, že po tom priznaní sa usmieva. Smaragd sa stretol so zafírom, les s nočnou oblohou.

„Máš v sebe ešte kúsky Temnoty?" zachrapčal so šibalským úškrnom.

„Musíš sa presvedčiť," zapriadla s úsmevom.

Vlk sa krátko zasmial. Dúfala, že pochopil jej odpoveď tak, ako ona jeho výzvu. Potvrdil jej to nežným bozkom. Pousmiala sa a bozk mu pomaly opätovala. Vlk zavrčal do ich spojených pier a ona sa s chichotom odtiahla na malú vzdialenosť. Bola pri ňom šialene blízko, no jej pery už obalil chlad. Vlčí princ zaskučal a dotkol sa jej tváre. Tentoraz sa na ňu dravo vrhol. Spadli spoločne do trávy a Líška sa zasmiala. Hľadela do Vlkových očí a keď videla tú túžbu, bola bezbranná. Zahnal aj poslednú temnú myšlienku. Dobrovoľne jej ponúkal rozptýlenie. 

Bozkávali sa v tráve, pomaly aj vášnivo, nežne aj dravo. Netušila, koľko času uplynulo, no nezáležalo jej na tom. Perami zišiel na jej krk a nežne ju dráždil svojimi zubami. Vplietla mu prsty do vlasov a vzdychla. Spoznávali telo toho druhého, no iba cez oblečenie. Saria sa nechcela s Montegom vyspať uprostred lúky. Až také teplo nebolo a ktokoľvek ich mohol vidieť.

„Asi by sme sa mali vrátiť, inak po nás Celia vyhlási celosvetové pátranie," odtiahol sa po čase Montego a Saria prikývla. Podal jej ruku a s prepletenými prstami sa brodili skrz vysokú trávu späť do hostinca. Saria si zahryzla do pery.

„Chcem vidieť tvoje tetovanie," zašepkala mu odrazu do ucha a Montego sa uškrnul. Pritisol si ju k svojmu boku a obtočil okolo jej bokov pažu. Sklonil sa k nej a zubami jej zovrel ušný lalôčik. Líška vzdychla slasťou a privrela oči.

„Budeš mať možnosť," zašepkal.