„Veľmi pekne vám ďakujeme za pomoc," prihovárala sa Celia grošovanému Kentaurovi, zjavne ich vodcovi. Montego práve zvracal na zemi a popri tom stihol prskať tiché nadávky. Saria so Soranom stáli neďaleko a dávali na neho pozor. Kalon stál pri Elfke a s naklonenou hlavou hľadel na obe bytosti. Saria ich mlčky sledovala. Kentaur kývol hlavou na znak toho, že poďakovanie prijíma.

„Ty si zachránila aj nás, Eirika. No, kde si celý čas bola? Už je po vojne, nemusela si sa viac skrývať pred prenasledovateľmi."

Čo majú stále s tou Eirikou? Saria tomu skutočne nerozumela. Že by Elfka skrývala svoje malé tajomstvo ako Líščie dievča?

„J-ja nie som Eirika," vydýchla Celia priškrteným hlasom.

„Vy ste Alystral, však?" Grošovaný muž s konským zadkom prikývol, no mračil sa. Akoby Celia urazila jeho hrdosť, že sa mýlil.

„Si jej veľmi podobná," prehovoril a cúvol.

„Bola to moja sestra," poznamenala Elfka. Alystralove črty zmäkli a pristúpil k Elfke, ktorej tvár bola sklonená k protiváhe jej elementu. Načiahol mocnú ruku a jemne jej nadvihol bradu.

„Mrzí ma to s tvojou sestrou. Ste si tak podobné až na tie vlasy. Keď som ju videl naposledy mala ich havranie čierne." Celia sa slabo zasmiala a potiahla nosom. Alystral jej pustil tvár a vystrel sa do svojej plnej výšky. Úctivo kývol hlavou na pozdrav a skríkol na svoje stádo, ktoré sa rozbehlo preč.

„Nech robíš čokoľvek Eirikina sestra, buď opatrná a prosím, už viac neväzni kone. Zaslúžia si slobodu."

„Sľubujem."

Alystral s úsmevom prikývol, stisol jej rameno a pozrel na Vlka, ktorý lapal na zemi po dychu. Zafučal a rozbehol sa preč. Tento krát to Montegovi prešlo a nechal ho odísť. No, Saria v Kentaurovom pohľade videla varovanie. Urobil to pre Celiu, keďže Montego je s ňou.

Bytosti sa mlčky chystali k spánku. Dnes sa už nikam nepohnú, navyše Montegovi stále nebolo najlepšie. Soran mu uvaril čudne zapáchajúci elixír, ktorý mu má pomôcť so žalúdočnými problémy a aby Vlk každú chvíľu neutekal od ostatných, aby vyvrátil obsah žalúdka. Saria k nemu pocítila náklonnosť. Zachránil ju a sám takmer prišiel o život. Nezaváhal a vyslobodil ju z tej bolesti, ktorú jej spôsobila Temnota. Stále sa cítila ako nahá, ale odmietala sa sťažovať. Všetci mali toho dosť. Sedeli v kruhu okolo ohňa. Celia neprítomne zízala do ohňa a sem tam si utierala tvár rukávom dlhých šiat.

„Tak preto si sa mi zdala taká povedomá," prehovoril zrazu Kalon a pozrel na Elfku. Dievča sa strhlo a vyvalenými očami hľadelo na Upíra.

„Ako to myslíš?" Jemne sa usmial.

„Eiriku som poznal. Počas vojny som s ňou spolupracoval. Plánoval som s ňou, ako oslobodiť otrokov, odhaľovali sme plány Temného cisára a podobne. No, skutočne mi nenapadlo, že ste sestry!"

„Povahovo sme dosť odlišné, však?" sklonila tvár Celia.

„Trošku."

„Boli sme sestry, dvojičky. Ja vždy tá zalezená v knihách, od ostatných som sa držala ďalej. Jednoducho som si s inými deťmi nerozumela. Eirika bola naopak vždy obklopená rovesníkmi. Ja tá tichá a slušná, ona temperamentná a často sa aj pobila. No, my dve sme boli sestry aj najlepšie priateľky a často sme boli spolu, ťahala ma do spoločnosti," stratila sa Celia v spomienkach a na perách jej zažiaril úsmev.

„Potom sa u mňa prejavil element a dostala som ponuku študovať priamo na zámku Elfov. Eirika sa tešila spolu so mnou a podporovala ma. Keďže som odišla do zámku a stala sa študentkou samotnej kráľovnej, svoje dvojča som vídala veľmi málo, ale vždy sme si na seba našli čas. Potom však prišla vojna." Úsmev začal vädnúť.

„Ja som usilovne trénovala s vetrom, študovala zahrabaná v knihách, zatiaľ čo Eirika sa pustila do boja. Vídali sme sa čoraz menej a menej. Viedla rôzne skupiny povstalcov a rebelov. Bola ako ich spojka. Keď som ju po dlhom čase videla, jej tvár bola tvrdá a jej oči blčali. Rozprávala mi, čo sa deje za hradmi zámku. Ako ľudia trpia vo všetkých kráľovstvách. Cestovala po celej Hilabetei a snažila sa aspoň trochu pomôcť, vytvorila nové skupiny rebelov. Snažila som sa nájsť niečo, čo by jej v boji pomohlo, ale nič... Potom prišiel deň, keď som ju videla naposledy." Tvár už bola kamenná.

„Jej zlaté vlasy zmizli, nahradila ich čierna farba. Škaredá jazva sa jej tiahla skrz líce a na hornej pere. Bola bledá, no stále plná odhodlania. Rozprávala ako generál. Takmer sa ani neusmievala. Prišla za mnou, aby som sa postarala o posily do Malawi. Práve tam mala namierené, aby pomohla kráľovskej rodine. Potom... Potom prišla len správa, že ju popravili spolu s ostatnými chytenými rebelmi." Slaná slza spadla na zem a za ňou ďalšia.

„Montego, vtedy, keď si povedal, že som nevystrčila nos zo zámku a nebojovala vo vojne, mal si pravdu. Bola som zamknutá s kráľovskou rodinou v bezpečí, zatiaľ, čo iní bojovali. Keď Eirika zomrela, prisahala som, že keď budem mať príležitosť bojovať, urobím to. Neutečiem, neskryjem sa. Dozvedela som sa proroctvo a vytratila sa zo zámku, kde mi neverili. Chcem, aby na mňa bola Eirika hrdá."

Sariu začali hrýzť výčitky svedomia. Celý čas odsudzovala výpravu a rýpala do Elfky a ani len netušila, ako ju musela tým raniť. Celia sa ženie za tým svojím šialeným cieľom, pretože to by bola urobila Eirika. Zachránila by ostatných. Eirika bojovala vo vojne s Temnotou a Celia chce sestrinu úlohu dokončiť a pozametať zvyšky Temnoty. Líška pozrela na Montega, ktorý ležal na jej kolenách. Nočné oči sa zabodli do machovo-zelených. V ten moment sa medzi nimi niečo zmenilo. Obaja sa cítili previnilo. Saria ju nepriamo zhadzovala a tým aj je myšlienku priblíženia sa k sestre a Montego jej napľul do tváre chybu, ktorú si Celia vyčíta už päť rokov.

Celia si utierala slzy, ktoré jej zmáčali tvár. Sariu stislo srdce a horšie sa už cítiť skutočne nemohla. Kalon sa k nej prisunul a objal ju okolo pliec.

„Zajali ju a ja som mal viesť záchrannú skupinu. Mali sme z toho Eiriku vysekať, ale nepodarilo sa to. Bolo ich priveľa a nechýbala ani Temnota. Bolo nemožné sa dostať do jej cely. Chceli sme zaútočiť, keď ju budú vyprevádzať von, ale hoci sme jej získali trochu času, nachádzali sme sa v osom hniezde. Kým sme bojovali, odvliekli ju a popravili. Robili sme čo sme mohli a väčšina bojovníkov prišla na mieste o život. Mrzí ma to," stisol ju Kalon.

„Ako si vravela, Eirika cestovala. Bola aj v Tushene. Našu dedinu napadli temní bojovníci. Zapálili domy, vraždili každého, kto im prišiel do cesty. Bol som s tetou vo vnútri, keď náš dom tiež chytili pekelné plamene. Utekali sme, no von som vyšiel len ja. Otec hľadal svoju sestru, ale nikde vonku nebola. S plameňmi sa nedalo bojovať ani čarami. Skočil som do ohňa, keď sa vchod zatarasil stropom. Našiel som tetu, no už bolo neskoro. Motala sa mi hlava a zomrel by som, keby sa nezjavila Eirika a nezachránila ma," pridal sa Soran.

„Nepoznal som ju ako Kalon, ale aj v Kusiyi bolo jej meno známe. Cesty sa nám skrížili, keď som s priateľmi vyháňali vojenské jednotky za hranice. Bez jej pomoci by sme to nezvládli. Veľmi pomohla pri zachránení Vlčieho kráľovstva," ozval sa opatrne Montego.

„Žiaľ, ja som nemala také šťastie, aby som ju poznala osobne a videla som ju len raz. V Malawi. Bola som žiaľ v inej skupine rebelov ako ona. No, jej príbehy sú legendárne a mnohí jej vďačia za život." Saria musela jednoducho niečo povedať. Cítila sa tak mizerne až ju trhalo na kusy. Najradšej by si vylepila za to, aká je sebecká.

„Ja... Mrzí ma to," vykoktala Líška a keby jej nebol Montego ležal na kolenách, tuho by Elfku objala.

„Ďakujem," usmiala sa Celia.

Po náročnom dni nastal čas na spánok. Už nespávali tak ďaleko od seba. Boli väčšmi zomknutý. Čím dlhšie cestovali, tým si boli bližší.

Saria túto noc nemohla zaspať. Hľadela na hviezdy a nechala sa unášať na vlnách myšlienok. Stále ju hrýzlo svedomie, ako sa k Celii správala. Keby to bola vedela... Stratila svoju sestru. Dvojča. Svoju rodinu. Eirika bojovala, Celia sa vzdelávala. Vyčíta si smrť sestry. Elfka Eirika bola jeden z najznámejších a najhľadanejších rebelov. Pomáhala, kde sa dalo. No, Líščie kráľovstvo sa jej stalo osudným. Bojovala.

Líščie dievča zomklo pery. Ona len uteká a klame. Od vojny ubehlo už päť rokov a od jej prvého úniku osem. Osem rokov uteká pred bojom, pred sebou. Má toho dosť! Soran má pravdu. Musí napraviť, čo pokazila. Je to jej povinnosť! Celia sa tomu postavila čelom a Saria zase chcela utiecť. Nie! Aspoň sa pokúsi. Pomaly a s pomocou ostatných bytostí by skutočne mohla všetko napraviť. Ak to dokáže, prekoná samú seba. Môže sa hanbiť za svoje správanie, ale má tu možnosť všetko napraviť. Po dlhom čase pocítila chuť bojovať za správnu vec.

Usmiala sa a jej srdce podskočilo. Bála sa. Samozrejme, že mala strach, ale niečo ju nútilo sa mu nepoddať. Soran so Celiou majú na ňu zlý vplyv. Jej smaragdové oči našli jasnú hviezdu na oblohe, ktorú všetci vedia nájsť. Dáva im nádej. Hviezda princeznej Ardentie. Líška pomaly zavrela viečka a schúlila sa do klbka.

Aloha! Hola!

Por favor, nehnevajte sa na mňa, lo sé, že dlho nebola kapitola, ale akosi nestíham... Táto ani nie je nejako dlhá, ale sľubujem, že v ďalšej Vám to vynahradím a hádam, že nie len slovami ;) Konečne sú jesenné prázdniny a ja dúfam, že aj na tento príbeh si nájdem viac času. 

Celiin príbeh máme odhalený a dokonca aj Kalon sa pridal, ktorý bol jedným zo známych rebelov počas temnej vojny. Nakoniec aj Celia mala dôvod  na svoje otravné zapálenie :D Čo inak poviete na príbehy? Ešte raz lo siento, že pridávam tak pomaly. Muchas gracias por todo mi amors. Te Amo!♥                    *CleoDeFuego*