„Ty si sa zbláznila!" skríkla po Sarii Celia. Rozzúrene na Líšku gánila až ju donútila s koňom mierne cúvnuť.

„Prosím ťa, mala by si mi byť vďačná," odfrkla si Líška.

„Vďačná?! Za čo dopekla?!" štekla Celia.

„Máme kone a môžeme pokračovať v tej nezmyselnej výprave!"

„Prečo ju považuješ za nezmyselnú?!"

„Prestaňte!" zahriakol ich Kalon a prešiel dopredu. Soran ho nasledoval, no stále kŕčovito zvieral opraty a na koňovi bol priam nalepený. Naopak Montego pôsobil akoby na koni vyrastal. Saria otočila hnedáka a nasledovala Vlkov chrbát. Celia bola tesne pri nej a hádka zďaleka nekončila.

„Žartuješ? Je to hlúposť!" odsekla Saria.

„A vysvetlíš mi potom tie útoky?!" oborila sa na ňu Celia.

„Ak mi ty vysvetlíš, ako je možné, že o tom nikto nevie!"

„To neviem," pripustila Elfka.

„Pche!" pohodila Líška vlasmi.

„Musia to riešiť hlavy kráľovstiev, no ty si iba nechceš priznať, že tvoja kráľovná ti niečo zamlčala, tak si nás všetkých namočila do tohto šialenstva!" oborila sa Saria na Celiu.

„To nie je pravda!"

„Prečo teda veríš, že sme my tí Vyvolení, ako nás voláš? Je to smiešne. Nikto nie je Vyvolený! Alebo si snáď taká namyslená, že si myslíš, že si niečo extra? Že si niečo viac? Nepozeraj sa tak na mňa! Ty priam túžiš zachrániť svet. Ale nie si žiadna superhrdinka!"

„To nie som, ale aspoň pred tým neutekám! Netvrdím, že som niečo viac. Božechráň! Ale keď si ma osud vyvolil a mám moc pomôcť, musím niečo urobiť. Nenechám zomierať nevinných ako ty!"

„Čo si to povedala?!"

Saria začínala mať toho skutočne plné zuby. Nozdry sa jej rozšírili od rozčúlenia a v tvári bola červená. Celia jej liezla na nervy a nedokázala s ňou vychádzať. Správa sa tak namyslene, premúdrelo a panovačne. Jedného by z toho porazilo. Saria dokonca urobí niečo dobré pre tú poondiatu výpravu a miesto pochvaly dostane len pokarhanie. Neverí, že Kráľovské rodiny toto neriešia. Musia s tým niečo robiť. Ak by predtým zatvárali oči, boli by hlúpi! Nenechali by Démona opäť rozpútať peklo na zemi. Celia si určite o sebe len priveľa namýšľa.

„Môžete, láskavo, sklapnúť?!" oboril sa na nich Montego skôr, ako mohla Saria odseknúť niečo poriadne štipľavé.

„Ty sa do toho nemiešaj!" vyštekla Celia na Vlka.

„Obaja totiž myslíte iba na seba!"

„To nie je pravda!" skríkla Líška a Vlk zborovo.

„Že nie? Ja, Soran aj Kalon chceme pomôcť nevinným. No ty," ukázala prstom na Montega, „chceš iba moc a ty," obrátila sa na Sariu so znechutením.

„Ty by najradšej vliezla do nory plnej nakradnutých vecí!"

„Nič o mne nevieš!" rozzúril sa Montego.

„Pcháš nos do vecí, do ktorých ťa nič!" vyprskla Saria.

„Ľudia, prosím vás," zaskučal Soran.

„Dosť dobre sa prezentujete!" Celia úplne ignorovala Soranu poznámku.

„A ty?! Tváriš sa ako by si si myslela, že si bohyňa!" zaútočila Saria.

„To nie je pravda!"

„Vyzerá to tak!" pustil sa do nej aj Montego.

„Prestaňte!" opäť zakročil Soran.

„Soran ,však je to pravda! Ako dostala teba? Vydierala ťa?!" blysla Saria pohľadom po Čarodejníkovi.

„Čo? Nie!" vrtel rýchlo hlavou.

„On je aspoň ochotný pomôcť!" jačala Celia.

„Samozrejme, že by ti nepovedal nie!" štekol Montego.

„Myslím, že som tu len náhodou!" bránil sa Soran.

„Nikto tu nie je náhodou!" zvreskla sa po ňom Celia.

„Sme Vyvolení!"

„Hráš sa na Vyvolenú!"

„Nevidíš, kto sme?!"

„SKLAPNITE!" zrúkol Kalon autoritatívne a zastal. Otočil sa na ostatných a každému venoval tvrdý pohľad. Saria sa pod jeho čiernymi očami zachvela. Možno bol Kalon najláskavejší Upír, akého kedy stretla, ale to neznamená, že nevie byť strašidelný. Miesto generála v kráľovskej stráži nezískal náhodou. Sánku mal napnutú a už na pohľad bolo vidno, že je rozčúlený.

„Na noc sa zložíme neďaleko rieky. Najbližšia dedina je priďaleko, takže budeme spať priamo pod hviezdami. Vždy bude niekto na stráži, keďže sme na území divokých Víl. Prvú hliadku si vezmem ja. K rieke je to kúsok," predostrel im svoj plán. Nikoho sa nepýtal na názor a nikto sa mu nesnažil protirečiť.

„Teraz držte zobáky a nasledujte ma!" rozkázal a sám začal klusať. Ostatní si vymenili nevraživé pohľady a nasledovali ho. Nikto sa neodvážil vydať ani hláska.

V tichosti sa dostali k rieke a zložili sa na spánok. Kalona mala vystriedať Saria. Ľahla si na bundu skrčenú pod hlavou a hľadela na hviezdy. Bol to neuveriteľný pohľad. Množstvo drobných trblietavých tvarov vytvárajúce nádherné obrazce. Líške pomaly začali klipkať viečka až nakoniec prepadla spánku.

Avšak dlho nespala. Zobudila sa na nočnú moru. Prudko sa posadila, dychčala ako po dlhom behu. Výkriky, krutý smiech, cinkot mečov... Pred očami sa jej zjavila nechutná tvár netvora, ktorý sa jej dotkol. Videla jeho tvár s mŕtvolnými očami. Srdce jej bilo ako splašené, na čele sa jej objavili kropaje potu. Pritiahla si kolená k sebe, aby ich objala rukami. Položila si na ne hlavu a opatrne pozrela na ostatných. Každý ležal ďalej od toho druhého. Montego bol schúlený pri blízkom strome, zatiaľ čo Celia sa natiahla bližšie k rieke. Soran akoby ani nehľadal najvhodnejšie miesto na spánok. Zložil ledabolo na tráve a spokojne pochrapkával v určitej vzdialenosti od tých dvoch. 

Líščie dievča sa zdvihlo a zamierilo k vode. Kalon sedel tesne pri brehu na drobných kamienkoch a hľadel do diaľky posypanej hviezdami.

„Ak chceš, bež si ľahnúť," prisadla si k nemu Saria.

„Pôjdem," prikývol, no ani sa nepohol.

Mlčky sedeli vedľa seba a hľadeli na nočnú oblohu. Sariu nenapadli žiadne vety na konverzáciu. Kalona mala veľmi rada, no nepoznala ho až tak dobre, aby vedela prečítať, čo sa mu odohráva v hlave. Zároveň bola stále nesvoja z toho, ako na nich nakričal.

„Počula si to?" zrazu sa prudko vystrel. Saria sa zamračila.

„Čo?" zašepkala, no Kalon si pritisol ukazovák na pery.

„Zobuď ostatných. Hneď," zašepkal takmer nečujne. Saria sa zamračila, no zdvihla sa a zatriasla Vlkovým telom. Zavrčal, ale otvoril svoje zafírové oči.

„Už striedam?" zachrapčal.

„Pst! Niečo sa deje, choď zobudiť Sorana," zašepkala Líška tesne pri jeho tvári. Netušila, čo sa deje, ale verila Kalonovi. Montego sa zamračil a zavetril. Postavil sa a začal budiť Čarodejníka. Saria si kľakla k Elfke.

„Uhm," zamrčala Celia, keď otvorila oči.

„Saria, deje sa niečo?"

„Vstávaj!"

„Kalon, čo sa deje?" zívol Soran.

„Na kone, všetci!" súril ich. V tom sa ozvalo zaprašťanie a Soran sa zviezol k zemi. Saria nadskočila a inštinktívne sa načiahla k boku, na ktorom za opaskom visel meč.

„Čo to bolo?" otáčala sa Celia.

„Au!" zavrčal Montego a chytil sa za zátylok, no okamžite padal k zemi. Hneď ho nasledovala Celia a Kalon. Saria vypískla, no pred očami sa jej zatmelo a aj ona sa spadla do nepreniknuteľnej tmy.

***

Saria pomaly rozlepila viečka. Omámene sa snažila rozoznať rozmazané tvary. V hlave jej dunelo. Potriasla ňou, no pohlo sa celé telo. Zrak sa jej vyjasnil. Šokovane vypúlila oči, keď zistila, že visí dolu hlavou. Spútaná. Otočila hlavou doľava, kde sa prebúdzal Montego. Zakňučal a rovnako zmätene ako pred chvíľou ona sa obzeral.

„Kalon?" pípla Saria.

„Doparoma," ozval sa Upír.

Niekto do nej zozadu vrazil a Líška si pomaly vykrútila krk, aby zistila, kto je za ňou. Celia sa vyplašene mykala ako ryba na háčiku.

„Au," zamrčal Soran, ktorý visel po jej pravej strane.

„Čo sa to deje?!" rozčuľovala sa Celia.

„Mám také malé tušenie," zamrmlal Kalon.

Ozvali sa kroky a čoskoro Saria dolu hlavou videla nádhernú blondínku v kvetovaných šatách a vencom z oranžových ruží vo vlasoch. Vyzerala ako krehké nežné stvorenie, no dojem kazil ozrutný meč v jej ruke a nepríjemný úškľabok. Za ňou kráčali ďalšie tri dievčatá rovnako nežné navonok so zbraňami v rukách.

„Kalon, nemôžem uveriť, že sa opäť stretávame," uškrnula sa ako šelma.

„Periphoia," zavrčal Upír.

„Varovala som teba aj tvojich vojakov, aby ste sa tu už neukazovali! Toto je územie Víl a nemal si povolenie tadeto prechádzať!" osopila sa naňho Periphoia. Saria sa zamračila. Odkedy sú Víly také drsné? Nikdy v živote nevidela žiadnu Vílu so zbraňou v ruke a ešte rozprávať takým panovačným tónom.

„Je to územie Vegraxu a pokiaľ viem, nie je to súkromný pozemok. Už som ti to spomínal, ak si pamätáš!" odsekol Kalon.

„A pokiaľ si dobre pamätám, sľúbila som všetkým tvojim vojakom smrť, ak sa tu ešte raz ukážete bez povolenia na prechod!" uškrnula sa Periphoia.

„Teraz si tu ale s čudnou partiou. Nie sú to Upíri, všakže?"

„Pozrite, neviem, do čoho je Kalon zapletený, ale my s tým nič nemáme, tak čo keby ste nás milé slečny pustili?" ozval sa Montego. Periphoia sa rozosmiala a jej kamarátky spolu s ňou.

„Hlupáci! Ani vám sme nedali povolenie prejsť cez naše územie! Nikto nás nerešpektuje okrem niekoľkých Ľudí! Ostatné bytosti najmä tie z kráľovstiev si myslia, že sú niečo extra. Pche!" odfrkla si Víla a začala krúžil okolo zajatcov.

„Už aj tie protivné Líšky majú svoje kráľovstvo, ale Víly nesmú? Za to, že je nás pomenej? To je dosť kruté! Takže vás na výstrahu ostatným hlupákom zabijeme a telá pohodíme v lese. A je mi jedno, či ste Upíri alebo Elfovia." Dotkla sa Celiiných anjelských vlasov a odkryla hlavnú črtu Elfov.

„Žartujete?! O čo vám vlastne ide?" prskala Saria.

„O rešpekt! Nechcem nič viac! Všetci na nás kašlú. Dokonca aj Morské víly majú kráľovstvo, tak prečo nie aj my?" zachmúrila sa Periphoia.

„Nemôžeme sa nejako dohodnúť? Hádam nás skutočne nechcete zabiť," snažila sa Celia.

„Nemáte nič, čo by sme chceli," odsekla Víla a priblížila sa ku Kalonovi.

„Budujete svoje kráľovstvo?" opýtal sa Soran. Periphoia sa ocitla pred Čarodejníkom ako blesk počas búrky.

„Snažíme sa," odvetila a naklonila hlavu nabok.

„Máte nejaký plán?" pokračoval Soran odhodlane ďalej. Periphoii sa rozžiarila tvár. Asi sa jej nestáva často, že by sa zajatci zaujímali o neexistujúce kráľovstvo Víl. Sklonila meč k svojmu boku.

„Začíname, no je s tým veľa práce, najmä, keď nie všetky Víly s nami súhlasia a niektoré zradkyne sa potulujú po iných kráľovstvách. Keby sme sa všetky Víly spojili, bolo by to jednoduchšie. Snažíme sa, aby neprajníci neprechádzali cez naše územie a získali si tak rešpekt, ale ako vidíš, nie veľmi úspešne. Bojujeme neustále s nepriateľmi ako ste vy. Ani len mŕtve telá nepomáhajú, iba tým ľudí hneváme."

„Ospravedlňujeme sa," pokorne prehovoril Soran.

„Netušili sme, že prechádzame vaším územím. Ani som nevedel, že Víly sa snažia vybudovať svoje kráľovstvo."

„Kalon to vedel," zavrčala Periphoia.

„Istotne vás nechcel uraziť. Prosím, volám sa Soran. Som Čarodejník. Nemohol by som vám nejako pomôcť, aby som odčinil naše správanie? Možno presunúť ťažký materiál, ošetriť zranených alebo,"

„Ty si Čarodejník? A vyznáš sa v liečiteľstve?" skočila mu do reči.

„Áno," prikývol.

„Dajte ho dolu!" prikázala Periphoia svojim spoločníčkam.

„Pôjde s nami. Ale buďte opatrné!"

„Nie! Nechajte ho!" zjačala Celia.

„Periphoia, oni skutočne nevedeli o tom, že je to vaše územie. Bola som moja chyba nie ich a už vôbec nie Soranova!" zakročil Kalon.

„Ticho! Soran pôjde s nami!" odsekla Periphoia a Čarodejníka zvesili na zem. Dve Víly ho schmatli a ťahali ho do chodby, ktorou prišli. Štyri zvyšné bytosti mohli kliať, nadávať a vyhrážať sa koľko chceli. Sorana im to nevrátilo. Ozvalo sa hlasné zabuchnutie a vzďaľujúce sa kroky.

„Kalon! Prečo si nám to nepovedal?!" rozčuľovala sa Celia.

„Upozorňoval som vás, aby ste sklapli, že prechádzame územím divokých Víl. Keby ste sa toľko nehádali a nepritiahli na seba pozornosť, dostali by sme sa bezpečne až za ich imaginárne hranice," odsekol nahnevane Kalon.

„Nie je to Kalonova chyba!" ozval sa Montego, čo všetkých prekvapilo. Najmä Kalona.

„Aj keby sme to boli vedeli do detailov, nerešpektovali by sme to. Víly by nás čoskoro aj tak odhalili. Istotne majú svoje hliadky." Nastalo ticho. Všetkých prekvapili Vlkove slová.

„Montego má pravdu," ozvala sa Saria po chvíli.

„Utrel by som si slzičku dojatia, keby som nemal spútané ruky," zamrmlal Kalon.

„Musíme sa odtiaľto nejako dostať a pomôcť Soranovi. Periphoia nie je práve najmilšia Víla na svete, hoci tak vyzerá."

„Ale ako?"