od: crazy_maris

název: (nepojmenováno) pracovní název - Nenechavá srnka.

Z malého domčeka uprostred lesa sa ozýval zúfalý krik. Bol som zvedavý, čo sa v inak tichom lese deje, nuž som sa rozhodol podísť bližšie. A to bola moja osudová chyba. Chvíľu som neveriacky hľadel na nezvyčajné divadlo, čo sa mi naskytlo. V ústach srnky, nakláňajúcej sa cez okno do kuchyne, pomaly mizol akýsi papier. Na druhej strane stála... No namôjdušu, bola to Snehulienka a márne sa snažila zviera presvedčiť, aby jej vrátilo to, čo jej vzalo.

„To bol môj recept na muffiny," rozplakala sa, keď srnka ušla. „Podľa čoho ich teraz napečiem? Trpaslíci prídu večer z práce a ja nič pre nich nemám," bedákala.

Stál som tam ako obarený. Hlavou mi vírilo množstvo otázok, no odpoveď som nemal ani na jednu. Kde som sa to, dopekla, ocitol? Čo tu robí Snehulienka? A odkedy pečie mufiny? Keď som ako-tak predýchal počiatočný šok, uvedomil som si, že Snehulienka potrebuje pomoc. A kto iný jej mal pomôcť, ak nie ja?

„Ahoj," opatrne som ju pozdravil, aby som ju nevyľakal, a oprel som sa o podokenicu. Pri mojej výške by na mňa sotva poriadne videla.

V tej chvíli prestala plakať a uprela na mňa uslzené oči. V jej pohľade sa zračila obava a nedôvera. Ani som sa jej nedivil. Chalúpka stála hlboko v lese, kam ľudská noha bežne asi nevkročila. „Kto si?" fňukla napokon vystrašene. „A ako si sa sem vôbec dostal?"

„Som Daniel. A ako som sa sem dostal, sám neviem. Prosto som sa tu nejakou náhodou ocitol. Asi aby som ti pomohol," povedal som, myknúc plecom.

„Naozaj? A ako mi chceš pomôcť, keď mi tá pažravá potvora zožrala jediný recept, čo som mala?"

„Nepotrebujem recept," sebavedome som sa usmial. „Jeden viem naspamäť."

Na Snehulienkinej tvári sa objavil výraz prekvapenia. „Naozaj?" opýtala sa neveriacky. „Neklameš? Neverím ti."

„Hovorím pravdu. Vieš, dosť často ich pečiem. Hlavne keď mám doma syna, ten ich miluje. A -"

„Prečo by som ti mala veriť?" vyhŕkla odrazu, ani ma nenechala dohovoriť. „Si muž a muži predsa -"

„Možno v tvojom svete." Tentoraz som ju prerušil ja. „V tom našom je všetko inak. Muži robia práce, ktoré kedysi robili ženy a naopak."

Snehulienka sa nad mojimi slovami zamyslela. Rozmýšľala dosť dlho a ja som zvažoval, či som neprestrelil. Takto ju vyplašiť hneď na začiatku asi nebolo veľmi strategické. Keď som už neveril, že mi bude venovať pozornosť a chcel som sa otočiť na odchod, odrazu sa ozvala.

„Daniel?" oslovila ma takmer nečujne, akoby sa bála.

„Áno?" usmial som sa na ňu.

„Rozhodla som sa. Pomôžeš mi, prosím?"

„Samozrejme, veľmi rád."

„Len... Mám jednu prosbu," šepla a zahryzla si do pery.

„O čo ide?"

„O tom, čo si tu videl, nepovieš nikomu. Nikdy. Nemôžem riskovať prezradenie nášho sveta. Prosím."

„Nemaj obavu. Budem mlčať ako hrob. Tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí," uistil som ju. Aj tak by mi nikto neveril, smutne som si pomyslel.

Zdalo sa, že tie slová Snehulienku konečne presvedčili, pretože sa prvýkrát na mňa usmiala. Bral som to ako znamenie, že mi dôveruje. Uľahčene som si vydýchol. „Tak sa do toho pustime, čo ty na to?" Aj keď pochybujem, že budeme mať z čoho piecť, neverím, že má potrebné suroviny... Ale snaha sa cení.

„Asi by sme mali, onedlho sa zotmie a domov sa vrátia trpaslíci."

„Tak najvyšší čas začať. Budem ti hovoriť, čo máš robiť, dobre?"

„A... Nemohol by si to urobiť ty a ja sa budem len pozerať? Pravdou je, že ja veľmi piecť neviem." Snehulienka previnilo sklopila pohľad. Myslím, že len vedomie toho, že budem mlčať, jej zabránilo v tom, aby sa úplne zrútila. „Poď, prosím, dnu."

Na jej naliehanie som teda vošiel dnu a zalapal som po dychu. S prekvapením som zistil, že jej kuchyňa bola vlastne zväčšená verzia novodobých dievčenských „barbie" kuchyniek. Ďalším šokom bolo to, že vážne mala všetky potrebné suroviny na pečenie. V rámci zachovania duševného zdravia som sa rozhodol to neriešiť radšej sa pustiť do práce.

„Takže, nie je to nič zložité. Naučím ťa úplne jednoduchý recept, ktorý bez problémov zvládneš. Máš tu nejaký väčší hrnček?" opýtal som sa, zatiaľ čo som si chystal na stôl všetky potrebné ingrediencie.

„Načo hrnček?" zmätene na mňa pozrela.

„Aby sme odmerali potrebné množstvo surovín, čo do tých muffinov pôjde," vysvetlil som jej. Pripomenulo mi to situáciu sprednedávna, keď som podobne vysvetľoval Denisovi, ako urobíme palacinky.

„Aha, tak tu je." Podala mi hrnček s odlomeným uškom.

„Super," pochválil som ju. „Ešte budem potrebovať nejakú väčšiu misku, kam to všetko dáme... Výborne... Takže môžeme začať. Pozri, takto dáme do misky dva hrnčeky múky, jeden hrnček cukru, tak isto jeden hrnček mlieka, necelý hrnček oleja..." Názorne som jej ukazoval, ako všetko robím a veril som, že si to zapamätá. „Teraz tam rozbi dve vajíčka a daj jeden prášok do pečiva. Aha, tamto je, ten malý balíček."

„A to je všetko?" prekvapene hľadela na hotovú hmotu, keď som všetko premiešal vareškou.

„Pokiaľ chceš, ešte si to môžeš dochutiť. Napríklad orechami, ovocím, čokoládou, čím len chceš."

„A teraz s tým urobíme čo?"

„No..." Poškrabal som sa po hlave. „Máš papierové košíčky na muffiny, alebo takú špeciálnu formu?"

„Snáď," zamumlala. Zavrela oči a akoby sa na niečo sústredila. „Myslíš toto?" ukázala na stôl.

Prekvapene som zalapal po dychu. To práve vykúzlila, alebo čo? „Áno, presne to," vydýchol som. „Tú hmotu do toho nalejeme a dáme piecť asi na desať minút. A budeš mať hotovo."

„Ďakujem, zachránil si ma," uľahčene si vydýchla a vďačne sa mi hodila okolo krku. Už som jej vôbec nerozumel. Najprv sa ma bojí a teraz ma objíma?

„Rado sa stalo. Ak sa tu náhodou ešte niekedy ocitnem, rád ti znovu pomôžem."

„Dúfam, že už nebude treba," zachichotala sa. „Ale ako sa ti odvďačím?"

„O niečom by som vedel," povedal som po chvíli premýšľania. „Zoznámiš ma s trpaslíkmi?"

„Jasné, veľmi rada," veselo zvolala a nadšene poskakovala po izbe. „Môžeš nejaké recepty naučiť aj ich."

Tak na toto si musím zapáliť.