A je to tu. Nadišla chvíľa kedy kráčam do svojej novej školy. Na tvári mám úsmev, nad hlavou svoj obľúbený ružový dáždnik s uškami a sledujem dážď. Počúvam tú úžasnú melódiu čo vytvárajú dažďové kvapky a cítim ten pokoj. S mojimi polodlhými hnedými vlasmi sa pohráva vietor a moje smaragdovozelené oči skúmajú nové prostredie. Dám si na seba ružovú bundu, ktorú som mala zapásanú okolo pása a pokračujem v ceste. Moju pozornosť zrazu upúta jeden chalan. Je celý oblečený v čiernom, žiaden úsmev, strapaté čierne vlasy nad ktorými sa vznáša obyčajný čierny dáždnik a v jeho nádherných ľadovo modrých očiach na prvý pohľad vidieť chlad. Pozrel sa mi priamo do očí a ja jemu. Milo sa usmejem. V jeho očiach sa niečo blesne, niečo ako smútok. On však len následne odvráti pohľad a ide ďalej, nevedno kam. Po zvyšok cesty som premýšľala nad ním. To však konečne dorazím pred budovu školy. Vyčarím najkrajší úsmev aký dokážem a vojdem dnu. Nasmerujem si to do riaditeľne, kde mi riaditeľ dá všetko potrebné a povie mi dôležité informácie. Ja s úsmevom opustím riaditeľňu a začnem hľadať svoju skrinku. Hneď ako ju nájdem, dám si tam veci čo aktuálne nepotrebujem a vydám sa hľadať svoju novú triedu. Zaklopem a samozrejme s úsmevom vojdem. Všetky pohľady sa uprú na mňa. ,,Zdravím, moje meno je Blaire Pink." Oznámim. ,,Dobré ráno slečna Pink. Sadnite si prosím na voľné miesto." Povie s úsmevom pani profesorka. Ja sa porozhliadnem po triede. Jediné voľné miesto je pri nejakom dievčati. S úsmevom si sadnem na miesto vedľa nej. ,,Emily." Usmeje sa na mňa. ,,Blaire." Poviem. Ako inak, než že celú hodinu prekecáme. Máme toho dosť spoločného. A takto sme sa zoznamovali aj cez prestávky a ďalšie hodiny, dokonca aj po ceste do jedálne. Vezmeme tácky a ideme do rady. Porozhliadnem sa naokolo. Žiaci sú porozdeľovaný do rôznych skupiniek, čo sa aj dalo čakať. V tom si však všimnem jedného chalana, ktorý sedí sám. Je to presne ten chalan, ktorého som stretla po ceste do školy. ,,Kto to je?" Spýtam sa a Emily na mňa pozrie. ,,To je Richard. Je to taká čierna ovca celej školy. S nikým sa nebaví. Býval najobľúbenejším chalanom zo školy, no z ničoho nič sa prestal so všetkými baviť a utiahol sa do seba." Mykne nad tým plecami. Chcem ísť za ním, no ona ma zrazu odtiahne za nejakými jej kamarátkami. Čo sa mu stalo keď sa tak zmenil? Aká udalosť v jeho živote ho donútila k tomu? Žeby problémy v rodine? Alebo prepadol nejakej závislosti a nechcel do toho zatiahnuť aj ostatných? Musím na to prísť. Som totiž ten typ človeka, ktorý nerád vidí ľudí nešťastných. Každý by mal byť veselý, ľudia by si mali navzájom pomáhať. A on podľa mňa niekoho potrebuje. Od Emily som sa toho cez tie posledné hodiny dozvedela ešte viac. A podľa toho čo mi povedala, to s ním jeho kamoši vzdali pomerne rýchlo. A s takýmito myšlienkami som fungovala až do večera a nakoniec som s nimi aj zaspávala. A preto keď sa ráno zobudím, na mojej tvári sa objaví úsmev. Zo skrine vyberiem ružovú mikinu a modré kraťasy. Vykonám rannú hygienu, naraňajkujem sa a obujem. Keďže opäť prší, vezmem svoj ružový dáždnik a rozprestriem ho. Zamknem a idem. Už v diaľke vidím tmavú postavu, blížiacu sa ku mne. Zhlboka sa nadýchnem a následne vydýchnem. Usmejem sa a skôr než stihne odísť, premôžem sa. ,,Ahoj." Poviem s úsmevom. On sa zastaví presne vedľa mňa. Spýtavo a zároveň prekvapene na mňa pozrie. Nakoniec len otočí hlavu a bez slova odíde. Tak to nevyšlo moc podľa mojich predstáv... S povzdychom idem dopredu. Ale nádej som nestratila. Hneď ako prišiel na radu obed, prídem do jedálne. Kuchárky mi na tácku dajú jedlo a ja sa porozhliadnem. Všimnem si ho. Je na tom istom mieste ako včera. Usmejem sa idem k nemu. ,,Ahoj, je tu voľné?" Spýtam sa s úsmevom. On zodvihne zrak. Váhavo prikývne, na čo sa usmejem ešte viac a prisadnem si k nemu. ,,Som Blaire." Poviem s úsmevom a načiahnem k nemu ruku. On sa na mňa divne pozrie, no nepovie nič. ,,Táto škola je naozaj super. Som tu nová ale predpokladám že na to si už prišiel aj sám. No ja len... máte tu príjemnejšie učiteľky a na tej mojej predošlej, tam učiteľky stále len vrieskajú a ak máš dostať dobrú známku, tak ti ju dajú s nechuťou. Ale tu tuším učiteľky rady rozdávajú dobré známky sa mi zdá. Možno je to tým že neviem držať jazyk za zubami. A neustále ich prerušujem tak chcú mať odo mňa pokoj. Vraj sa našej triednej už jedna učiteľka sťažovala že ju stále prerušujem a že som príliš ukecaná a to som tu ešte len druhý deň. Popravde jej držím pri mne palce aby so mnou mala trpezlivosť. Aj keď ja hubu nezavriem, pretože taká proste som. No a keď začnem kecať tak neprestanem, ale to si si mohol aktuálne všimnúť." Zasmejem sa. Všimnem si, že sa mu mierne nadvihnú kútiky úst, takže rýchlo skloní hlavu a začne sa prehrabávať v obede. Ja začnem namiesto rozprávania už konečne jesť. Keď dojem, postavím sa. ,,Tak čau zase zajtra." Poviem a s úsmevom a idem preč.

Po asi mesiaci, som si to ako každý deň mierila do školy a ako každý deň som stretla Riša. Aj keď on nevie že viem ako sa volá, pretože mi jeho meno stále nepovedal. Vlastne mi nepovedal vôbec nič za ten mesiac. Celý čas som kecala len ja a on sa sem tam usmial, no keď si to uvedomil, usmievať sa prestal. ,,Ahoj." Usmejem sa keď ide okolo mňa. ,,Ahoj. A mimochodom.. som Rišo." Povie z ničoho nič a dokonca aj s miernym úsmevom. Ja sa neho šokovane pozriem, no nakoniec sa usmejem. ,,Vidíme sa na obede." Poviem a každý ideme svojou cestou. A ako som povedala, stretli sme sa na obede. Opäť som mu začala neprerušovane niečo hovoriť. Neviem čo sa stalo chlapcovi, ale sem tam ma prerušil a niečo povedal aj on.

A takto to išlo aj ďalší mesiac. To však začal aj hovoriť dlhšie, nie len sem tam. Bola som týždeň chorá, čo znamená že až týždeň som ho nevidela, týždeň som sa nemohla pozerať na jeho mierne úsmevy, ktoré sa začínali premieňať na veľké ako sú tie moje, týždeň som ho nechala samého čo ma mrzí. No teraz som zdravá a idem mu ten týždeň vynahradiť. Už v diaľke som zahliadla typický obrys postavy. ,,Ahoj Rišo." Poviem s úsmevom keď sme bližšie a silno ho objímem. On ostane v šoku, zrejme to nečakal. Nakoniec mi však objatie oplatí, čo som zase nečakala ja. ,,Kde si bola tak dlho?" Spýta sa. ,,Chorá, prepáč mi to." Poviem previnilo. ,,Ale aspoň ti mám o čom ďalšom kecať, tešíš sa? A ty máš aspoň čo kecať mne. Týždeň je totiž dlhá doba." Usmejem sa a on sa zrazu normálne usmeje. V očiach sa mu značí smútok, čo sa mi nepáči. ,,Tak fajn, hovor." Poviem vážne. Bez úsmevu, normálne s vážnou tvárou. To ho zaskočí.,,Čo myslíš?" Spýta sa. ,,Tvoj smútok, čo ho zapríčinilo? Tvoje oči sú tak neskutočne smutné a utrápene. Takže hovor. A dokým mi to nepovieš, do školy sa nepôjde." Poviem vážne. On si povzdychne a sadne si na lavičku. Ja vedľa neho. ,,Vieš... nechcem o teba prísť. To prečo som sa zmenil, bola autonehoda. Zomreli moji rodičia a aj moja sestrička. Bola veselá a usmievavá ako ty, pripomínaš mi ju. A keď si ten týždeň nechodila, myslel som si že sa so mnou už nechceš baviť. Ty si mi do života opäť priniesla ružovú farbu, vďaka tebe som začal byť opäť šťastný.." Povie sklesnuto a po líci sa mu dokonca skotúľa slzy. Dáždnik skloní a od nervov mu vypadne z ruky. Dám nad neho ten svoj ružový. ,,Vždy tu budem pre teba. Pretože ťa chápem. Moji rodičia tiež zomreli a teraz bývam s babkou, ktorá má veľké zdravotné problémy. Preto sme sa aj presťahovali. Ale ostala som veselá kvôli rodičom, chceli by to tak. Ružová farba mi dodáva sebavedomie. A prečo by som sa s tebou mala prestať baviť keď si jediný ochotný počúvať moje neskutočne dlhé monológy? Už to so mnou aj Emily vzdala." Poviem a ku konci sa zasmejem. V tom započujem niečo, o čom som si myslela že ani neexistuje. Rišov smiech. ,,Ďakujem." Povie s úsmevom. ,,Za čo?" Spýtam sa nechápavo? ,,Za to že si to so mnou nevzdala, za to že nosíš ružovú a za to že sa tá ružová preniesla aj na mňa." Povie s úsmevom a vytiahne rukáv. Pod rukávom sa schovával čierny náramok na ktorom bolo ružovou moje meno. ,,Rišo?" Pozriem na neho a on na mňa. Vytiahnem ružový rukáv z mikiny, pod ktorým bol schovaný ružový náramok na ktorom bolo čiernou napísané Rišove meno. V momente sa začneme smiať. Tento moment bol úžasný. Boli sme to len my dvaja. Spolu sme dali dole môj ružový dáždnik a nechali padať kvapky dažďa. Hlavu som položila na jeho rameno a len tak sme tam sedeli a pozerali s úsmevmi pred seba.

Autor:

mycuteheart